Slovanská démonolatria II. => Duchovia Vody

Víly
Názov pochádza od "viliti" = byť posadnutý, "vilý" = bláznivý. Vedia veštiť a vyznajú sa v liečení, predovšetkým tie, ktorých prameň má liečivú moc. Rodia sa z rosy, hlavne keď prší a svieti slnko - vytvára sa dúha. Ich deti sú neobyčajne múdre a majú výbornú pamäť.
Ľudová kultúra ich popisuje ako krásne dievčatá s priesvitným telom v bielom šate s dlhými zlatými alebo rusými (u rusaliek) vlasmi. Vlasy sú zdrojom ich života a sily, strata jediného pre ne znamená smrť. Ich okúzľujúci zjav umocňuje krásny hlas.
S obľubou spievajú a tancujú v kruhu (vilino kolo na Balkáne). Toto miesto sa dá spoznať podľa vyššej trávy, jahôd alebo podľa húb rastúcich v kruhu či v polkruhu. Neodporúčalo sa tam stúpať.
Sú schopné meniť sa na zvieratá, najčastejšie v labute ale aj v kone, sokola, ba aj vlka. Radi chodia na lov na koni alebo jeleňovi. Svoje obľúbené zvieratá (jelene, lane, kamzíky) chránia.
Ich vzťah k ľuďom býva priaznivý (zvlášť k mladým mužom, ktorým venujú svoju lásku a pomoc v živote i v boji s nepriateľom). Srbskí junáci mali často vílu za "posestrinu" - zvolená sestra, ktorá ich chráni a obdarováva. K svadbe s mužmi dochádza aj nedobrovoľne: keď sa mládenec zmocní jej odložených labutích krídiel alebo uzdy. Keď víla získa veci späť alebo keď sa jej odstrihnú vlasy, zmizne. Keď sa dievča spriatelí s vílou, môže si od nej vyprosiť krásu a ochranu pre svojho milého.
Víly sa však vedia aj pomstiť. Najmä za urážky, za vyrušenie pri ich tancovačkách alebo za neuposlúchnutie ich pokynov. Môžu človeka pomiasť na rozume a potom sa z neho stáva vilovnjak čiže blázon. Zlé skutky robia hlavne čierne vodné víly, ktoré strašia alebo topia kúpajúcich sa mladíkov, zvádzajú z ciest pútnikov, nedovoľujú smädným piť zo svojho prameňa, na mori prenasledujú a potápajú koráby. V Macedónsku tieto zlé víly nazývajú "Judy".
Aby si ľudia naklonili víly, prinášajú im obete (hlavne k prameňom): koláče, poľné plody, kvety, pestré stužky rozvešiavané po stromoch a pod. V Bulharsku sa v letnom období oslavoval samovilský sviatok, spojený so zbieraním a viazaním kvetov, so spevmi a s rôznymi obradmi pri západe slnka.
Rusalky
Názov vznikol pravdebodobne zo slova "rusá"- podľa farby vlasov alebo vo význame rieka (ruslo = riečište, vodný prúd). Ak si rusalka začala rozčesávať vlasy, mohla spôsobiť aj povodeň. Vládkyňa rusaliek na Ukrajine sa volala Diva.
Boli to víly, ktorých duše pochádzali z "maviek". Mavky (majka, navja) boli duše z predčasne zomretých dievčat, utopených, sebevrahov a pod. Ak ich niekto neoslobodil zo zakliatia, tak sa po siedmich rokoch menili na rusalky.
V období Rusalských sviatkov topili ľudí alebo ich ušteklili k smrti, ak neuhádli ich hádanky. Okrem toho rúcali mosty, hrádze, ničili rybárom siete a na mori potápali lode. Pred ich mocou chránila mäta, palina a ligurček.
Samovila, vodná panna, morská panna, vodná žienka, Beregnia
Bytosti podobné vílam, len majú rôzne krajové odlišnosti.
Vodník
Táto bytosť má mnoho regionálnych pomenovaní: wódny muž, mužíček, vodný chlap, wódnik, topielec, topiel, vodjanoj, vodjanik, vodovik, vodeni, povodnji, muk a gestrin.
Vo svojom prostredí vystupuje vodník individuálne (sám) a voči ľuďom väčšinou nepriateľsky. Najradšej sa zdržuje v čiernych vodách. Smutné skúsenosti s ním majú najmä mlynári, rybári a plavci. Preto sa s ním naši predkovia snažili pomeriť obeťami (väčšinou zvieracími): kone, kravy, ovce, čierne capy, čierne svine, čierne kohúty, husy, kačice, ryby; niekedy sa však uspokojil aj s chlebom, maslom a vínom. Aby vodník nezbúral hrádzu, bolo nutné zakopať do nej konskú hlavu (tento zvyk sa archeologicky potvrdil u mnohých Slovanov a to aj v hradbách a hradiskách).
Vodníkova podoba sa kraj od kraja líši. Ruský vodjanoj bol holohlavý starec s nafúknutým bruchom a lícami. Mal vysokú sieťovú čapicu, opasok z vodnej trávy a husie nohy. Baltská podoba vodníka bola takáto: rohatý, bezprstý a bezpätý čertík lietajúci tiež vzduchom. Českí vodníci mali zelené punčochy, nohavice z teľaciny, žltý kabát, zelené oči (pravé škuľavé) aj vlasy (stále z nich kvapkala voda). Ľudové bájky ho obliekali do červeného alebo zeleného kabáta s veľkými šosmi (z jedného kvapkala voda). Na hlave mal klobúk zdobený veľkou kyticou. V ruke držal zelený prútik, ktorým si otváral vodu. Slovinskí vodeni sa skôr podobali horárovi, mocnému parobkovi alebo dedovi. Voden mal veľké fúziská, po pás bol zelený, v dolnej časti rybí. Inokedy nosil pestré spodky, zelenú sukňu, červenú čiapku a strieborné alebo sklenené črievice. Slovenský vodník z tatranských plies bol celý obrastený machom.
Ostatné vlastnosti boli viac-menej zhodné. Vedel sa premieňať na zvieratá (hlavne vodné), cez deň sa skrýval v hlbinách, v noci vychádzal na breh, odpočíval a česal si vlasy. V zime spal a prebúdzal sa až na jar, keď zlostne lámal ľad a rozburoval vodnú hladinu. Kvapku vody vedel premeniť v rozvodnenú rieku. Vo vode jazdil na sumcovi, ale na suchu preháňal aj koňa alebo kravu.
Mlynárom a rybáromm robil darebné kúsky, prevracal loďky, trhal siete, pomstieval sa za pohanu, kúpajúcich sťahoval do vody a ich duše väznil v hrnčekoch. Pokiaľ nebol ženatý s vodnou pannou, lákal k sebe dievčatá a ženil sa s nimi - známkou vodníkovej svadby bola povodeň. Ak sa dievčaťu podarilo z vodníkovej moci utiecť, ako pomstu zabil ich dieťa. Vyložene zlou obdobou vodníka bol ruský bolotjanyk, žijúci v bažinách a očeretjanyk, ktorého domovom boli močiare a trstiny. Pomáhal, iba keď bol v dobrej nálade; vtedy naháňal rybárom ryby, chránil husy, kačice, ryby aj včely (preto sa mu obetovával prvý roj). Neškodný bol obvykle v piatok, ktorý mu bol zasvätený. Jeho vodná žena sa chovala k ľuďom väčšinou láskavejšie.
Ochranou proti vodníkovi boli niektoré rastliny ako palina, papraď či tolita. Chytiť ho bolo možné húžvou upletenou z deviatich druhov lyka a farebných tkanín. Zvlášť nebezpečné bolo pre neho "klokočí" posvätené na Kvetnú nedeľu, ktoré ho mohlo zahubiť. K spútaniu poľského topielca bolo treba lipového lyka.
Morski ljudi
Na dalmátskom pobreží to boli bytosti napoly rybie a napoly ľudské, ktoré v noci vyliezali na breh a osvecovali ho svietiacimi kameňmi. Kto sa ich zmocnil, mal šťastie celý život.
Stichija
Čarodejnica žijúca vo vode, ktorá sťahovala ľudí do hlbín riek a jazier (Bulharsko). Chorváti mali tiež podobnú bytosť.