Slovanská duša
Počas života na Zemi je sídlo duše v hrudi, v srdci, môže sa však podľa okamžitej činnosti človeka prejaviť aj v iných častiach tela. Pri úmrtí opúšťa príbytok oknom (zvyk otvárať okno) alebo dušníkom (zvláštny otvor v stene). Osobe s povesťou čarodejníka však bývalo zvykom spraviť dieru v strope.
Po smrti zostáva duša rôzne dlhú dobu (3 dni, týždeň, 40 dní) blízko tela, na hrobe alebo aj v dome, kde sa pre ňu necháva horieť svieca, oheň v krbe, ustiela sa jej posteľ, ponecháva voda na pitie alebo kúpanie. Okrem toho sa zúčastňuje rodinných udalostí napr. svadobnej hostiny, zdieľa osud živých členov rodiny a pod.
Pre záhrobný svet sa zachovali dva staré pojmy: navÞ či navÞe a raj. Prvé slovo znamenalo v staroruštine mŕtvy. Súvisí ale asi aj z gréckym naus a latinským navis (loď). Znamenalo by to vieru v prevážanie duší na lodiach do podsvetia a vysvetľovalo by to pohreby na lodiach vo východoslovanskej oblasti. Východní Slovania poznali aj navný deň, kedy spomínali na mŕtvych.
Pojem raj bol používaný už v pohanskej dobe a poznajú ho aj baltské jazyky (litovsky rojus, lotyšsky raja) a mal špecifický význam ako sídlo blažených. Išlo o krásnu zelenú záhradu, do ktorej túžili niektoré slovanské vdovy vojsť so svojimi mužmi a preto sa dávali upáliť.
Antická predstava o prevozníkovi sa udržala v Čechách, na Slovensku a u niektorých východných i južných Slovanov. Na Ukrajine plnil túto úlohu "Didko". Archeologickým dokladom sú nálezy mincí v ústach alebo v ruke mŕtveho (tzv. obolus takmer u všetkých Slovanov).
Duša opúšťa telo nielen v okamžiku smrti, ale aj dočasne za života - v spánku, v bezvedomí. Duša, ktorá opustila telo a je vidieť, sa v Poľsku nazývala "Widmo". Jej zjavenie mohlo veštiť blízku smrť. Prejavom zážitkov duše mimo telo sú živé sny, ktoré majú veštecký ráz. Južní Slovania poznali "Vjedogonju" - akéhosi strážneho anjela spiaceho človeka. Duša, ktorá sa vracia do tela, vie všetko o onom svete, ale nesmie to povedať, inak by človek zomrel. Tieto poznatky si do bdelého stavu uchovávajú len vedmy a vedomci, ktorí sú pripravení na vyrovnanie sa s týmto poznaním.
Pre záhrobný svet sa zachovali dva staré pojmy: navÞ či navÞe a raj. Prvé slovo znamenalo v staroruštine mŕtvy. Súvisí ale asi aj z gréckym naus a latinským navis (loď). Znamenalo by to vieru v prevážanie duší na lodiach do podsvetia a vysvetľovalo by to pohreby na lodiach vo východoslovanskej oblasti. Východní Slovania poznali aj navný deň, kedy spomínali na mŕtvych.
Pojem raj bol používaný už v pohanskej dobe a poznajú ho aj baltské jazyky (litovsky rojus, lotyšsky raja) a mal špecifický význam ako sídlo blažených. Išlo o krásnu zelenú záhradu, do ktorej túžili niektoré slovanské vdovy vojsť so svojimi mužmi a preto sa dávali upáliť.
Antická predstava o prevozníkovi sa udržala v Čechách, na Slovensku a u niektorých východných i južných Slovanov. Na Ukrajine plnil túto úlohu "Didko". Archeologickým dokladom sú nálezy mincí v ústach alebo v ruke mŕtveho (tzv. obolus takmer u všetkých Slovanov).
Duša opúšťa telo nielen v okamžiku smrti, ale aj dočasne za života - v spánku, v bezvedomí. Duša, ktorá opustila telo a je vidieť, sa v Poľsku nazývala "Widmo". Jej zjavenie mohlo veštiť blízku smrť. Prejavom zážitkov duše mimo telo sú živé sny, ktoré majú veštecký ráz. Južní Slovania poznali "Vjedogonju" - akéhosi strážneho anjela spiaceho človeka. Duša, ktorá sa vracia do tela, vie všetko o onom svete, ale nesmie to povedať, inak by človek zomrel. Tieto poznatky si do bdelého stavu uchovávajú len vedmy a vedomci, ktorí sú pripravení na vyrovnanie sa s týmto poznaním.
02.06.2007