Cintorín zvieratiek
Do zaspatého mainského mestečka Ludlow sa prisťahuje mladý doktor Louis Creed s manželkou, deťmi a kocúrom Churchom. Prostredie je tiché (až na tie kamióny), krásna príroda, zhovorčiví dedinčania ... Lenže dobrácky starý sused Jud (Fred Gwynne) ich vyvedie z omylu.
Tam za ich domom je les a naprieč tým lesom vedie cestička a vypľuje vás na cintoríne zvieratiek, ktorý si to pred desiatkami rokov postavili miestne deti. A za ním, je čosi desivé: starobylé indiánske posvätné mikmacké pohrebisko! Pôda v ňom je kamenistá a kyslá a keď do nej niečo mŕtve zakopete, vráti sa to! O niečo neskôr, keď sa Creedovci v mestečku zabývajú, zrazí Churcha kamión...
Cintorín zvieratiek (Pet Sematary, USA 1989) je adaptáciou tristostranového románu Stephena Kinga a je na ňom vidieť, že tvorcovia sa snažia poučiť z chýb iných filmárov, so striedavými úspechmi sa snažiacich kvalitne sfilmovať hocijaký Kingov horor. Takže atmosféra je temná a pekelná (Goldenthalova hudba pripomína burtonovského Dannyho Elfmana) – a to sa ešte ani poriadne nerozbehli úvodné titulky, prosím pekne. Takže kto sa bál, že snímka dopadne katastrofálne sucho už preto, že režíruje žena (dole v komentároch poprosím dámy, aby sa príliš nerozčuľovali), strachovali sa zbytočne. Mary Lambertová síce nie je druhá Kathryn Bigelowová... ale nemá k nej ďaleko (resp. nemala, kým nenakrútila Cintorín zvieratiek II - 1992).
Dobrý dojem dotvára nielen príjemne sebavedomá réžia človeka, ktorý vie, ako má ísť na „svojho“ diváka, ale i výprava (odvážne sa pobila s takými náročnými exteriérmi, akými sú cintorín a pohrebisko, hoci v mojej predstavivosti vyzerali tieto miesta... epickejšie?). Vlastnú knihu si zadaptoval sám Stephen King osobne (a zároveň snímke „požehnal“ cameo roličkou kňaza), scenár je teda pomerne kvalitný (ak opomenieme, že ak by k vám prehovorila mŕtvola, asi ťažko by vaša reakcia znela „Odkiaľ vieš moje meno?“). Adaptovať takú dobrú knihu určite nebolo ľahké (a občas zakopne i samotný King - „mužské srdce je kamenistejšie“ tu znie, na rozdiel od knihy, príšerne), ale nemá zmysel porovnávať filmu s knihou (každopádne by som povedal, že Zelda, Pascow a vyhodenie Judovej manželky - a príchod „vtipnej“ slúžky - sú pre účely filmu zbytočné, ale nechcem mudrovať). Objektívnym záporom je herecké obsadenie, najvýraznejšie negatívum celého filmu. Manželský pár (Dale Midkiff a Denise Crosbyová) je obsadený nesympatickými a nepresvedčivými hercami (akoby ich pobyt pred kamerou vyložene znechucoval), medzi ktorými nie je ani štipka chémia.
Ak však vezmeme do úvahy, aké obludnosti sa väčšinou nakrúcajú podľa hororov Stephena Kinga (Sleepwalkers), je Cintorín zvieratiek vlastne príjemným a vydareným prekvapením a originálnym pohľadom na fenomén zombíkov, to všetko namiešané s hustou atmosférou a drsným scenárom, ktorý sa nejakej tej smrti dieťaťa (alebo domáceho maznáčika) nebojí. Že by to ale z neho automaticky robilo ktovieako vydarený horor... Skôr by som ho prirovnal k podobným (prvým) Kukuričným deťom – solídny priemer, ktorý poteší čím menšie máte očakávania. A že pri filmových adaptáciách Stephena Kinga tie očakávania už príliš vysoké nebývajú. Ak teda vôbec kedysi bývali...
P.S. – Wendigo chýba. Asi nezostali peniaze.
(pozn. red. - článok je z autorovho blogu)
Cintorín zvieratiek (Pet Sematary, USA 1989) je adaptáciou tristostranového románu Stephena Kinga a je na ňom vidieť, že tvorcovia sa snažia poučiť z chýb iných filmárov, so striedavými úspechmi sa snažiacich kvalitne sfilmovať hocijaký Kingov horor. Takže atmosféra je temná a pekelná (Goldenthalova hudba pripomína burtonovského Dannyho Elfmana) – a to sa ešte ani poriadne nerozbehli úvodné titulky, prosím pekne. Takže kto sa bál, že snímka dopadne katastrofálne sucho už preto, že režíruje žena (dole v komentároch poprosím dámy, aby sa príliš nerozčuľovali), strachovali sa zbytočne. Mary Lambertová síce nie je druhá Kathryn Bigelowová... ale nemá k nej ďaleko (resp. nemala, kým nenakrútila Cintorín zvieratiek II - 1992).
Dobrý dojem dotvára nielen príjemne sebavedomá réžia človeka, ktorý vie, ako má ísť na „svojho“ diváka, ale i výprava (odvážne sa pobila s takými náročnými exteriérmi, akými sú cintorín a pohrebisko, hoci v mojej predstavivosti vyzerali tieto miesta... epickejšie?). Vlastnú knihu si zadaptoval sám Stephen King osobne (a zároveň snímke „požehnal“ cameo roličkou kňaza), scenár je teda pomerne kvalitný (ak opomenieme, že ak by k vám prehovorila mŕtvola, asi ťažko by vaša reakcia znela „Odkiaľ vieš moje meno?“). Adaptovať takú dobrú knihu určite nebolo ľahké (a občas zakopne i samotný King - „mužské srdce je kamenistejšie“ tu znie, na rozdiel od knihy, príšerne), ale nemá zmysel porovnávať filmu s knihou (každopádne by som povedal, že Zelda, Pascow a vyhodenie Judovej manželky - a príchod „vtipnej“ slúžky - sú pre účely filmu zbytočné, ale nechcem mudrovať). Objektívnym záporom je herecké obsadenie, najvýraznejšie negatívum celého filmu. Manželský pár (Dale Midkiff a Denise Crosbyová) je obsadený nesympatickými a nepresvedčivými hercami (akoby ich pobyt pred kamerou vyložene znechucoval), medzi ktorými nie je ani štipka chémia.
Ak však vezmeme do úvahy, aké obludnosti sa väčšinou nakrúcajú podľa hororov Stephena Kinga (Sleepwalkers), je Cintorín zvieratiek vlastne príjemným a vydareným prekvapením a originálnym pohľadom na fenomén zombíkov, to všetko namiešané s hustou atmosférou a drsným scenárom, ktorý sa nejakej tej smrti dieťaťa (alebo domáceho maznáčika) nebojí. Že by to ale z neho automaticky robilo ktovieako vydarený horor... Skôr by som ho prirovnal k podobným (prvým) Kukuričným deťom – solídny priemer, ktorý poteší čím menšie máte očakávania. A že pri filmových adaptáciách Stephena Kinga tie očakávania už príliš vysoké nebývajú. Ak teda vôbec kedysi bývali...
P.S. – Wendigo chýba. Asi nezostali peniaze.
(pozn. red. - článok je z autorovho blogu)
19.06.2007