Prínos kresťanstva do našej kultúry
Pri príležitosti sviatku svätého Cyrila a Metoda si priblížime prínos kresťanstva z pohľadu, ktorý nebýva obvykle prezentovaný.
Prví kresťania, ktorí prišli medzi Slovanov boli keltskí kresťanskí učitelia (irsko-škótske rády). Títo pútnici sa naučili náš jazyk a kázali kresťanstvo = lásku k blížnemu. Pravdepodobne ich môžeme nazvať pravými kresťanmi, lebo ich prezentácia kresťanstva nebola násilná.
Po nich prišli najskôr germánski (franskí) kresťania a potom Konštantín s Metodom. Boli to predovšetkým príslušníci cirkvi ako mocenského nástroja a až potom vyznávači kresťanského učenia, o čom svedčia ich činy.
Vytvorenie hláskového písma a náhrada dovtedajšieho znakového by sa dali chápať ako pozitívny jav, keby jedným z prvých výsledkov nebol zákaz pôvodnej viery. Okamžite boli vydané príkazy pre vladárov (starešinovia a kniežatá), aby podporovali privezenú vieru. Zákon, na ktorom osobne pracovali títo v súčasnosti velebení vierozvestovia (dokonca vyhlásení za svätých), trestal niektoré tzv. pohanské prejavy trestom smrti. Jedným z takto trestaných prejavov bol aj predmanželský sex, ktorý bol v súlade s pôvodnou vierou. Slovania ho chápali ako vhodnú skutočnosť pred vstupom do manželského stavu, v ktorej je odrazená aj dôležitosť poznania ženy a muža predtým, ako posvätili svoj vzťah (svadba prípadne svätba tu bola dávno pred kresťanmi).
Cyril a Metod tlačili na slovanských vládcov obvyklým cirkevným spôsobom. Apelovali na mocenský vzostup, bohatstvo a podobné materiálne defekty. Popri tom potláčali prirodzený spoločenský poriadok napríklad tým, že okrem zakazovania učení vedomcov a vediem zakazovali aj prirodzenú vládu starešinov. Potláčali teda to, čo dnes označujeme ako demokracia a uplatňovali to, čo dnes označujeme ako diktatúra. V tomto období vzniklo aj slovo černokňažník - príponou černo označovali Sloveni všetko zlé a tak to kresťania využili pri diskreditácii našich kňazov.
Zachovali sa historické záznamy, podľa ktorých naše zvyky (konkrétne pohostinnosť) dávali samotní kresťanskí mnísi neraz za vzor aj kresťanským susedným národom. Boli sme príkladom národa, ktorý prakticky nemá žobrákov.
Naproti tomu kresťania sa tu správali veľmi barbarsky. Ničili naše posvätné lesíky (prastaré posvätné háje), do ktorých sa utiekali vyznávači pôvodnej viery aj v období neskorého stredoveku. Dôvody ničenia boli tieto: v posvätných hájoch nik nezbieral do zvonca peniaze, nik neosoboval právo vypočúvať veriaceho a tváriť sa ako nevyhnutný prostredník medzi človekom a Bohom. Navyše, práve tieto miesta dávali silu pôvodnej viere, ktorá nepotrebovala stavať prepychové gigantické stavby.
Kresťania sa teda zariadili typickým, pre nich vlastným spôsobom a rúbali, ničili prenasledovali ako to poznáme aj z období neskorších. Vtedy sa zachovali kruto i k stromom a kríkom, ako keby aj ony mohli za defektné ľudské zmýšľanie. Je treba podotknúť, že dodnes nedošlo k obojstrannému súladu medzi prírodnou a kresťanskou vierou.
Zaujímavosťou je, že kresťanstvo prinieslo do našej spoločnosti násilie už od najútlejšieho veku. U Slovenov bolo neprípustné biť deti. To zaviedli až farári a učitelia na školách. Konali tak napriek tomu, že to bolo v rozpore s vôľou matiek a ostatných členov spoločnosti. O verejnom upaľovaní a popravách nebudem ani hovoriť (čo sú v súčasnosti odsudzované násilné akčné filmy oproti týmto šokujúcim zážitkom?).
Po prijatí kresťanstva dochádzalo k nahradzovaniu pohanských bohov za kresťanských svätých: za Peruna bol dosadený prorok Eliáš (Ilja hromovládca), za Velesa svätý Blažej (Blasius) - ochránca stád a pod. Kostoly sa stavali na starých obetištiach a kultovných miestach a kresťanské sviatky sa umiestňovali do doby hlavných pohanských slávností.
Šíritelia kresťanstva postupovali takto: Břetislav II. v r. 1092 vyháňal čarodejnice, zapaloval posvätné háje, zakazoval obete démonom a ďalšie pohanské praktiky. V roku 1156 vtrhol oldenburský biskup Gerold do posvätného dubového hája pri Stargarde vo Vagrii. Sám palicou rozbil krásne zdobené priečelie. Potom so svojou družinou využil zákaz krviprelievania, zbúrali palisádu, pálili a devastovali bez strachu, že by na nich niekto zaútočil.
Toľko teda môj príspevok k sviatku velebených šíriteľov "jedinej správnej viery".
Po nich prišli najskôr germánski (franskí) kresťania a potom Konštantín s Metodom. Boli to predovšetkým príslušníci cirkvi ako mocenského nástroja a až potom vyznávači kresťanského učenia, o čom svedčia ich činy.
Vytvorenie hláskového písma a náhrada dovtedajšieho znakového by sa dali chápať ako pozitívny jav, keby jedným z prvých výsledkov nebol zákaz pôvodnej viery. Okamžite boli vydané príkazy pre vladárov (starešinovia a kniežatá), aby podporovali privezenú vieru. Zákon, na ktorom osobne pracovali títo v súčasnosti velebení vierozvestovia (dokonca vyhlásení za svätých), trestal niektoré tzv. pohanské prejavy trestom smrti. Jedným z takto trestaných prejavov bol aj predmanželský sex, ktorý bol v súlade s pôvodnou vierou. Slovania ho chápali ako vhodnú skutočnosť pred vstupom do manželského stavu, v ktorej je odrazená aj dôležitosť poznania ženy a muža predtým, ako posvätili svoj vzťah (svadba prípadne svätba tu bola dávno pred kresťanmi).
Cyril a Metod tlačili na slovanských vládcov obvyklým cirkevným spôsobom. Apelovali na mocenský vzostup, bohatstvo a podobné materiálne defekty. Popri tom potláčali prirodzený spoločenský poriadok napríklad tým, že okrem zakazovania učení vedomcov a vediem zakazovali aj prirodzenú vládu starešinov. Potláčali teda to, čo dnes označujeme ako demokracia a uplatňovali to, čo dnes označujeme ako diktatúra. V tomto období vzniklo aj slovo černokňažník - príponou černo označovali Sloveni všetko zlé a tak to kresťania využili pri diskreditácii našich kňazov.
Zachovali sa historické záznamy, podľa ktorých naše zvyky (konkrétne pohostinnosť) dávali samotní kresťanskí mnísi neraz za vzor aj kresťanským susedným národom. Boli sme príkladom národa, ktorý prakticky nemá žobrákov.
Naproti tomu kresťania sa tu správali veľmi barbarsky. Ničili naše posvätné lesíky (prastaré posvätné háje), do ktorých sa utiekali vyznávači pôvodnej viery aj v období neskorého stredoveku. Dôvody ničenia boli tieto: v posvätných hájoch nik nezbieral do zvonca peniaze, nik neosoboval právo vypočúvať veriaceho a tváriť sa ako nevyhnutný prostredník medzi človekom a Bohom. Navyše, práve tieto miesta dávali silu pôvodnej viere, ktorá nepotrebovala stavať prepychové gigantické stavby.
Kresťania sa teda zariadili typickým, pre nich vlastným spôsobom a rúbali, ničili prenasledovali ako to poznáme aj z období neskorších. Vtedy sa zachovali kruto i k stromom a kríkom, ako keby aj ony mohli za defektné ľudské zmýšľanie. Je treba podotknúť, že dodnes nedošlo k obojstrannému súladu medzi prírodnou a kresťanskou vierou.
Zaujímavosťou je, že kresťanstvo prinieslo do našej spoločnosti násilie už od najútlejšieho veku. U Slovenov bolo neprípustné biť deti. To zaviedli až farári a učitelia na školách. Konali tak napriek tomu, že to bolo v rozpore s vôľou matiek a ostatných členov spoločnosti. O verejnom upaľovaní a popravách nebudem ani hovoriť (čo sú v súčasnosti odsudzované násilné akčné filmy oproti týmto šokujúcim zážitkom?).
Po prijatí kresťanstva dochádzalo k nahradzovaniu pohanských bohov za kresťanských svätých: za Peruna bol dosadený prorok Eliáš (Ilja hromovládca), za Velesa svätý Blažej (Blasius) - ochránca stád a pod. Kostoly sa stavali na starých obetištiach a kultovných miestach a kresťanské sviatky sa umiestňovali do doby hlavných pohanských slávností.
Šíritelia kresťanstva postupovali takto: Břetislav II. v r. 1092 vyháňal čarodejnice, zapaloval posvätné háje, zakazoval obete démonom a ďalšie pohanské praktiky. V roku 1156 vtrhol oldenburský biskup Gerold do posvätného dubového hája pri Stargarde vo Vagrii. Sám palicou rozbil krásne zdobené priečelie. Potom so svojou družinou využil zákaz krviprelievania, zbúrali palisádu, pálili a devastovali bez strachu, že by na nich niekto zaútočil.
Toľko teda môj príspevok k sviatku velebených šíriteľov "jedinej správnej viery".
05.07.2007