Kto bude ďalší?

Politická situácia v západnej Európe tesne pred agresiou NATO v Juhoslávii (nevýrazné aktivity francúzskych, britských, či nemeckých politikov, ktorí už vtedy vedeli, že Juhoslávia je v porovnaní s Irakom veľmi blízko) naznačila uvedomovanie si obavy, že budúcim možným bojiskom, na ktorom budú profitovať už len Spojené štáty ako za vojny, ktorú spomínal náš pán Amerikán, reálne môžu byť aj ich vlastné územia. Udalosti z 11. 9. 2001 ukázali, že už ani to nebola pravda.

Dnes pred revanšom za zvrhlé – finančné, ekonomicko-obchodné a vojensko-avanturistické vyčíňanie po celom svete sa nikto nemôže cítiť bezpečne, aj keby mal neviem akú bezpečnostnú službu. Jedine, že by aj tá sa podieľala na plánovaní, príprave a uskutočňovaní teroristických útokov s požehnaním vlády a k tomu na vlastnom území štátu. V tom prípade som slovo zvrhlé nepoužil náhodou.
Všetko zapadá do seba veľmi presne, ako ozubené kolesá dobre nastavenej automatickej prevodovky. Predstavitelia štátov západnej Európy si teda uvedomili, že Juhoslávia je podstatne bližšie ako Irak, za čo sa im zo strany nesebakritického hegemóna – USA, dostalo aj príslušné – nelichotivé ocenenie, hodnotiace ich nepripravenosť (ale v skutočnosti neochotu a nezáujem) a nízku mieru účasti na barbarskom bombardovaní Juhoslávie v roku 1999. Vystupňovaná hystéria Georga Busha jun. voči Iraku a ticho v západnej Európe (okrem Veľkej Británie) a nezáujem o priamu intervenciu v tejto ázijskej krajine ju buď posunuli bližšie k Európe, alebo USA posunuli západnú Európu na rozhranie Balkánu s Blízkym a Stredným východom. Podstata je ale tá, že vojensko-politický avantúrizmus USA a ich posledných troch prezidentov (Bush, Clinton, Bush) už začína západnej Európe smrdieť.
Zdivočený pes nebude chrániť jahňa pred vlkom, ale sa pridá k vlkovi. Už ani jeho bývalý psovod nie je pre neho akceptovateľnou autoritou, ktorá by mu v tom mohla zabrániť. Že tou ovcou sú perspektívne aj územia štátov Európskej Únie, niet pochýb. Že tým vlkom je hegemonistické, militaristické a neokolonialistické správanie USA, je identické tiež. Ale čo je ten zdivočený pes? – Tým zdivočeným psom nieje nič iné – ako Severoatlantická aliancia (NATO), ktorá počas studenej vojny splnila svoju neblahú úlohu, ale finančné a militaristické kruhy sveta jej chcú dať úlohu novú. – Bez mandátu OSN zasahovať hlavne tam, kde už ani svetový kapitál napriek svojej „všemohúcnosti“ nezmôže vôbec nič.
V tom zmätku mocenských ambícií sme akosi pozabudli na neakceptovateľného psovoda. Ten je bolestivo vláčený svojim zdivočeným psom po cestách a necestách a loveckých revíroch jeho nových – vlčích priateľov.

• Na vpád do Iraku (1990 – 1991) si zabijak ešte prosil od svojho senilného psovoda (OSN) láskavé povolenie.
• Juhoslávia v roku 1999 už bola vysoká vo voľnom výbehu a nášmu psovodovi (OSN) zostal iba pohľad na vycerené zuby zabijaka.
• Tu je nevyhnutné položiť si otázky „Kto bude ďalšia strhnutá ovca? Afganistan? Znova Irak? Rusko? Čína? ... Kto?“ a rozmýšľať, či okrem úlohy vláčeného psovoda nebezpečným zabijakom, zohráva OSN ešte dajakú inú?

Je najvyšší čas zaoberať sa jej chartou, organizačnou štruktúrou, právami jej členov (hlavne právo veta) a možno aj zmenou sídla. Pokiaľ v svetovej organizácii nedôjde k vážnym a nevyhnutným zmenám, národy sveta sotva dokážu eliminovať hegemonizmus a ani nie tak skrytý ako slepo tolerovaný terorizmus Spojených štátov amerických, skrývaných za NATO – samozvaného garanta svetovej bezpečnosti a medzinárodnej spravodlivosti. Pokiaľ k týmto zmenám nedôjde, žiaden národ sveta (dokonca ani americká spoločnosť) sa pred zabijakmi nebude cítiť bezpečne.
Možno by niekto mohol namietať, že slová zdivočený, vlčí, zabijak, či vycerené zuby, sú strašné. Možno, ale sú to len tvrdé slová. Slová z úvodu o dobrom živote Američanov, podmienenom vojnou v Európe, nie sú o nič menej strašné, lenže a to je podstatný rozdiel, za nimi sa už skrýva nezmeniteľná súčasť ľudských dejín – cca 60 miliónov obetí 2. svetovej vojny. Má dnes situácia v Perzskom zálive inú hodnotu?
Irak zostane Irakom a USA zostanú USA, či k priamej vojne dôjde, alebo nedôjde. To je podstata nezmyselnosti akéhokoľvek krviprelievania. Garancia atribútu bezpečnosti ľudskej existencie sa nevyhnutne musí vrátiť do rúk modernizovanej OSN.
Dnes viac ako pred 40-timi rokmi, keď som ešte veľa vecí nechápal, chytá ma triaška a zimomriavky mi vyháňajú pupence na celom tele. Konzumnému Američanovi je úplne jedno, kde padajú americké bomby (Hirošima, Nagasaki, ... atď.), len keď jemu sa žije dobre „v zemi prebytkov“ (výraz z Biblie – poznámka autora) a inde sa bojuje, keď sa bojuje, keď sa prefabrikujú novodobí hrdinovia USA, hrdinovia boja za „svetový“ (rozumej americký) mier a s poctami ich pochovávajú (aj vychýrených zabijakov – hrdlorezov) na americkom cintoríne slávy.
Všetky ostatné obete sú barbari, teroristi, komunisti, záškodníci, ... atď. Jednoducho prekážky v ochrane národných záujmov Spojených štátov amerických. Európske obelisky pamätníkov najstrašnejšej vojny v histórii, keď všetky aspekty účasti USA v nej asi nikdy pravdivo zmapované nebudú, sú pre zmenu výsledkom „komunisticko-totalitnej“ propagandy a megalománie.
Naša planéta sa stala globálnym koncentračným táborom, z ktorého niet kam ujsť, v správe a pod vojenským dohľadom Spojených štátov amerických a svetového sionizmu, s požehnaním všadeprítomného Boha – Svätého v Izraeli a na všetko zvrhlé a odporné pripraveného židokresťanstva.
Celý postup a metodológia toho, ako sa robí a rodí takáto „zem prebytku“ skrátene odkrýva Kniha Mormon na stranách 318 až 365 a ešte lepšie a dôkladnejšie Starý zákon. Jednoducho. Silou meča, zbraní, zvrhlostí, krvilačnosti a strachu sa všade inde, okrem „zeme prebytku“, vytvorí zem všeobecného. Buď čiastočného alebo úplného, nedostatku (otroctva) a v „zemi prebytku“ sa potom konzumuje ulúpená korisť. A stačí z toho urobiť rotujúci – periodicky sa opakujúci, spoločenský vývojový jav, v zmysle akéhosi božského predurčenia – vyvolenia jedných – tých istých a zatratenia iných ale stále tých istých.
Nič iné a výstižnejšie ako Fučíkov citát, sa mi na záver použiť nedá.
„Lidé, bděte! Měl jsem Vás rád!!!“