Purpurové rieky 2 : Anjeli apokalypsy
Zdá sa, že sme o tom žartovali tak dlho, až sa to napokon predsa len vyplnilo. Koniec sveta. Blíži sa. Míľovými krokmi. Aspoň k tomuto šialenému, absurdnému, ale bohužiaľ zrejme skutočne pravdivému skonštatovaniu sa dopracuje parížsky komisár Niemans (Jean Reno). Na stopu šokujúcej pravdy ho zavedie už na prvý pohľad odporne zvláštna vražda mnícha v tajomnom kláštore. Po niekoľkých peripetiách sa k tomuto ostrieľanému profíkovi s pokerovou tvárou, pridáva jeho niekdajší žiak, dnes už dravý kapitán Reda (Benoît Magimel). Spolu sa vydávajú do temných končín, ktoré vedú až k nemeckému ministrovi kultúry Heinrichovi von Gartenovi...
Originálny názov: Les Rivieres Pourpres 2:Les Angel De L´Apocalypse
Český názov: Purpurové řeky 2: Andělé apokalypsy
Krajina výroby:Francúzsko- Veľká Británia – Taliansko
Rok výroby: 2003
Približná minutáž: 90´
Hodnotenia:
tron .............. 4
Cinema ............40% (č. 162, s. 81)
Ach jaj. Nerád božekujem, najmä keď je to hriech, ale je smutné, aspoň pre mňa určite, vidieť, že Luc Besson a Jean Reno sa po čase znova stretli na takomto filme – aj keď sa patrí dodať, že Besson (Magická hlbočina, Léon) dnešnému filmu “len” písal scenár. Narába v ňom však s vierou a temnotou s takou neohrabanosťou a pritom namyslenou kvázi veľkoleposťou, až to prestáva slúžiť účelu a paroduje to seba sama. Som s odstupom času rád, že som neklamal sám sebe, keď som bol pred niekoľkými rokmi pomerne nadšený, ako ma v letných mesiacoch príjemne drsne schladili hnisavo temné Purpurové rieky, keď som sa vtedy vracal domov z kina Považan tichým, letným, večerným mestským cintorínom. Po vzhliadnutí dvojky je skutočne evidentné, ako kvalitne bol ten film vtedy natočený, že hustú vizualitu a ťažkú atmosféru využíval vo svoj prospech a atlačil na pílu na správnych miestach. Každý, kto si ale pozrie dvojku a vypočuje si všetky tie s prepáčením žvásty o Ježišoch, prebudených anjeloch Apokalypsy a rozlomených pečaťách a čo ja viem o čom ešte, nie že by mal, ale už priam musí očakávať všetko... takže napokon nebude prekvapený kravinami, ktorých sa dočká a ktoré sa pri najlepšej nálade neodvážim pomenovať šokujúcimi zvratmi. Možno ešte tak zvratkami. Pardon za infantilitu. A nič na tom nemení ani rozpočet tridsať miliónov euro.
Purpurové rieky, natočené talentovaným Matthieuom Kassovitzom (škoda, že v Hollywoode debutoval nevýnimočnou ducharinou Gothika) podľa románu (a scenára) Jeana-Christophea Grangého, boli po svojom úspechu naplánované ako trilógia, kde by sa po boku Jeana Rena, určite nie len pre moju osobu obľúbeného herca, objavil vždy iný nádejný mladý akčný talent. Po Vincetovi Casselllovi prišiel do rany nádejný Beňoit Magimel (Pianistka) a treba povedať, že ak film ako taký zlyháva, tak hercova vina to určite nie je.
Predstavuje sa ako Renov bývalý žiak, takže asi tušíte, že sa nedočkáte bežného podpichovania, ako býva dobrým zvykom v buddy movie (alebo v jedničke). Celkom by im to spolu pristalo, nebyť bezúrovňového scenára. Priznám sa, že to už radšej Rena uvidím v Návštevníkoch, ako v dvojke Riek; vtedy sa aspoň nebral tak smrteľne vážne a naivne neveril, že tvorí zásadný pilier žánru. Miestami je to už paródia; vidieť namakaného mnícha sa brať vážne možno dá, ale v tomto filme a v takejto réžii nie.
Ostáva skonštatovať, že je to stále lepšie, ako epizóda Kobry 11 (aby som povedal pravdu, prekvapilo ma, že zatiaľ ešte nikto nenatočil seriál Purpurové rieky) a záleží od vás, či to beriete ako varovanie alebo odporúčanie. Na rozdiel od jedničky sú títo nevydarení anjelici nočnou morou nie len pre hrdinov, ale aj pre nás. So zvlášť smutným bonusom s tvárou hereckej legendy menom Christopher Lee, ktorý len toť tak pekne svoje meno upísla dvom veľkolepým fantasy ságam Pán prsteňov a Star Wars.
Čo sa týka hodnotenia, možno som krutý, ale prvé Rieky sa mi naozaj úprimne páčili a na hodnotení jej hlúpeho sequelu sa to skrátka muselo podpísať, i keď na zabitie voľného času to určite nie je najhorší thriller na svete. Z tohto razantne voľného pokračovania mám skrátka ale až príliš veľký dojem naťahovania žuvačky, ktorá sa už ani veľmi natiahnuť nedá, resp. dojenie polomŕtvej kravy a podobné frázy, používajúce sa u zbytočných sequelov, šitých príliš na mieru až priveľmi nenáročnému publiku. Vrátim sa ale ku Kobre 11. Ak sa vám páči, sú Purpurové rieky 2 film pre vás.
Réžia: Olivier Dahan Scenár: Luc Besson Kamera: Alex Lamarque Hudba: Colin Towns Hrajú: Jean Reno, Benoît Magimel, Christopher Lee, Camille Nattaová, Augustin Legrand
Ach jaj. Nerád božekujem, najmä keď je to hriech, ale je smutné, aspoň pre mňa určite, vidieť, že Luc Besson a Jean Reno sa po čase znova stretli na takomto filme – aj keď sa patrí dodať, že Besson (Magická hlbočina, Léon) dnešnému filmu “len” písal scenár. Narába v ňom však s vierou a temnotou s takou neohrabanosťou a pritom namyslenou kvázi veľkoleposťou, až to prestáva slúžiť účelu a paroduje to seba sama. Som s odstupom času rád, že som neklamal sám sebe, keď som bol pred niekoľkými rokmi pomerne nadšený, ako ma v letných mesiacoch príjemne drsne schladili hnisavo temné Purpurové rieky, keď som sa vtedy vracal domov z kina Považan tichým, letným, večerným mestským cintorínom. Po vzhliadnutí dvojky je skutočne evidentné, ako kvalitne bol ten film vtedy natočený, že hustú vizualitu a ťažkú atmosféru využíval vo svoj prospech a atlačil na pílu na správnych miestach. Každý, kto si ale pozrie dvojku a vypočuje si všetky tie s prepáčením žvásty o Ježišoch, prebudených anjeloch Apokalypsy a rozlomených pečaťách a čo ja viem o čom ešte, nie že by mal, ale už priam musí očakávať všetko... takže napokon nebude prekvapený kravinami, ktorých sa dočká a ktoré sa pri najlepšej nálade neodvážim pomenovať šokujúcimi zvratmi. Možno ešte tak zvratkami. Pardon za infantilitu. A nič na tom nemení ani rozpočet tridsať miliónov euro.
Purpurové rieky, natočené talentovaným Matthieuom Kassovitzom (škoda, že v Hollywoode debutoval nevýnimočnou ducharinou Gothika) podľa románu (a scenára) Jeana-Christophea Grangého, boli po svojom úspechu naplánované ako trilógia, kde by sa po boku Jeana Rena, určite nie len pre moju osobu obľúbeného herca, objavil vždy iný nádejný mladý akčný talent. Po Vincetovi Casselllovi prišiel do rany nádejný Beňoit Magimel (Pianistka) a treba povedať, že ak film ako taký zlyháva, tak hercova vina to určite nie je.
Predstavuje sa ako Renov bývalý žiak, takže asi tušíte, že sa nedočkáte bežného podpichovania, ako býva dobrým zvykom v buddy movie (alebo v jedničke). Celkom by im to spolu pristalo, nebyť bezúrovňového scenára. Priznám sa, že to už radšej Rena uvidím v Návštevníkoch, ako v dvojke Riek; vtedy sa aspoň nebral tak smrteľne vážne a naivne neveril, že tvorí zásadný pilier žánru. Miestami je to už paródia; vidieť namakaného mnícha sa brať vážne možno dá, ale v tomto filme a v takejto réžii nie.
Ostáva skonštatovať, že je to stále lepšie, ako epizóda Kobry 11 (aby som povedal pravdu, prekvapilo ma, že zatiaľ ešte nikto nenatočil seriál Purpurové rieky) a záleží od vás, či to beriete ako varovanie alebo odporúčanie. Na rozdiel od jedničky sú títo nevydarení anjelici nočnou morou nie len pre hrdinov, ale aj pre nás. So zvlášť smutným bonusom s tvárou hereckej legendy menom Christopher Lee, ktorý len toť tak pekne svoje meno upísla dvom veľkolepým fantasy ságam Pán prsteňov a Star Wars.
Čo sa týka hodnotenia, možno som krutý, ale prvé Rieky sa mi naozaj úprimne páčili a na hodnotení jej hlúpeho sequelu sa to skrátka muselo podpísať, i keď na zabitie voľného času to určite nie je najhorší thriller na svete. Z tohto razantne voľného pokračovania mám skrátka ale až príliš veľký dojem naťahovania žuvačky, ktorá sa už ani veľmi natiahnuť nedá, resp. dojenie polomŕtvej kravy a podobné frázy, používajúce sa u zbytočných sequelov, šitých príliš na mieru až priveľmi nenáročnému publiku. Vrátim sa ale ku Kobre 11. Ak sa vám páči, sú Purpurové rieky 2 film pre vás.
Réžia: Olivier Dahan Scenár: Luc Besson Kamera: Alex Lamarque Hudba: Colin Towns Hrajú: Jean Reno, Benoît Magimel, Christopher Lee, Camille Nattaová, Augustin Legrand
11.02.2005
Obr 1
Obr 2
Obr 3
Obr 4
Obr 5