Slovanský pohreb
Mŕtveho vynášali Slovania zásadne oknom, otvorom v stene, dierou pod prahom alebo otvorom v plote dvora. Vynášanie dvermi a bránami nebolo prípustné, lebo dušu mŕtveho treba zmiesť, aby nemohla nájsť cestu späť a neškodila pozostalým ako upír alebo iný ľudský démon. Ku zvykom spojeným so smrťou patrilo aj položenie mŕtveho na Matku Zem, ktorej mal odovzdať silu.
Na pohreboch bolo zvykom, že sa niektorí ľudia (vedmy - zvané aj plačky) rozprávajú s dušou mŕtveho. Predstavujú mŕtvemu všetkých, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť. Úlohou plačiek bolo upokojiť dušu a zároveň odohnať od nej zlých duchov. V Srbsku a na Slovinsku ich nazývali pokajnice, v Dalmácii narikače, v Bulharsku oplakvački a na Ukrajine plakalnice.
Súčasťou pohrebného rituálu boli chváloreči, chválospevy a pohrebný plač spojený s drásaním tváre, rúk, trhaním alebo strihaním vlasov i sebezraňovaním. Ak chcel niekto poctiť dušu mŕtveho, ktorého mal rád, mohol ho pokvapkať svojou krvou, alebo naňho hodiť kúsok svojich vlasov.
V niektorých krajoch sa s mŕtvym mužom spaľovali aj vdovy alebo súložnice. Niekde to bolo dobrovoľné a niekde pod spoločenským ovplivnením. Z prameňov z 8. storočia sa dozvedáme: " ... za hodnú chvály je medzi nimi považovaná žena, ktorá vlastnou rukou si privodí smrť a zhorí na hranici so svojim mužom ..." Najčastejšie išlo o sebevraždu obesením, ale boli aj prípady spalovania zaživa ako tomu bolo u Indov. Otrokyne (súložnice) bývali omámené a pri súloži s prítomnými zahrdúsené či prebodnuté. Po upustení od spalovania, boli ženy pochovávané zaživa do hrobu.
Tak ako u ostatných indoeurópskych i neindoeurópskych susedoch Slovanov aj naši predkovia dávali mŕtvemu a jeho živým ženám do hrobu príslušné milodary súvisiace s fyzickými potrebami vrátane pokrmov, pitia a telesnej lásky. V niektorých hroboch boli dokonca pochovaní aj otroci a zvieratá. Súviselo to z vierou v posmrtný život, ktorý mal byť podobný pozemskému i keď možno v inej podobe. Preto chceli mŕtvemu ponechať jeho obľúbené ženy, psy, kone či služobníctvo. Treba podotknúť, že sa to týkalo predovšetkým členov vládnucej vrstvy. Na pohrebiskách prostého ľudu takéto zvyky archeologický výskum nezisťuje.
K pohrebným obradom patrili tiež symbolické hry sprevádzané spevmi a hostinou - tryznou (u východných Slovanov). Tancovalo sa so šamanskými maskami, ktoré mali slúžiť na ochranu duše odchádzajúcej z tela. Naši predkovia oslavovali nový život zosnulého súkmeňovca bujným veselím. K tryzne patrila aj "bdyň" (akési divadlo) a "boj" (bitka). Vysvetľovaluje to význam slova tryzna (v staroslovančine to bol zápas). Teda v určitej časti pohrebného obradu sa konal akýsi fingovaný zápas mužov sprevádzaný krikom a rinčaním zbraní, ktorý slúžil na zaplašenie zlých démonov ohrozujúcich dušu mŕtveho i pozostalých. Taký istý význam malo aj prestrojovanie a maskovanie. Dodnes sa niekde zachoval zvyk pokladať na truhlu, prah domu alebo cestu pohrebného sprievodu sekeru alebo inú zbraň odstrašujúcu zlých duchov.
Ak sa niekomu snívalo o mŕtvom, alebo sa niekomu zjavil v bdelom stave, urobili menšiu spomienku ešte raz. Opäť sa spomínalo na príhody a útržky zo života, ktoré na jeho súčasníkov zapôsobili. Tí, ktorí sa voči mŕtvemu cítili previnilo ho opäť mohli prosiť o odpustenie, prípadne mu ďakovať za dobré skutky a pomoc. Opakovanie tryzne sa konalo hlavne počas 40 dní po smrti, lebo Slovania verili, že duša mŕtveho ešte 40 dní po smrti blúdi po zemi, než definitívne opustí tento svet (zaujímavá je podobnosť s "Tibetskou knihou mŕtvych", ktorá hovorí o 49-tich dňoch). Druhý veľký kar sa konal rok po smrti.
Súčasťou pohrebného rituálu boli chváloreči, chválospevy a pohrebný plač spojený s drásaním tváre, rúk, trhaním alebo strihaním vlasov i sebezraňovaním. Ak chcel niekto poctiť dušu mŕtveho, ktorého mal rád, mohol ho pokvapkať svojou krvou, alebo naňho hodiť kúsok svojich vlasov.
V niektorých krajoch sa s mŕtvym mužom spaľovali aj vdovy alebo súložnice. Niekde to bolo dobrovoľné a niekde pod spoločenským ovplivnením. Z prameňov z 8. storočia sa dozvedáme: " ... za hodnú chvály je medzi nimi považovaná žena, ktorá vlastnou rukou si privodí smrť a zhorí na hranici so svojim mužom ..." Najčastejšie išlo o sebevraždu obesením, ale boli aj prípady spalovania zaživa ako tomu bolo u Indov. Otrokyne (súložnice) bývali omámené a pri súloži s prítomnými zahrdúsené či prebodnuté. Po upustení od spalovania, boli ženy pochovávané zaživa do hrobu.
Tak ako u ostatných indoeurópskych i neindoeurópskych susedoch Slovanov aj naši predkovia dávali mŕtvemu a jeho živým ženám do hrobu príslušné milodary súvisiace s fyzickými potrebami vrátane pokrmov, pitia a telesnej lásky. V niektorých hroboch boli dokonca pochovaní aj otroci a zvieratá. Súviselo to z vierou v posmrtný život, ktorý mal byť podobný pozemskému i keď možno v inej podobe. Preto chceli mŕtvemu ponechať jeho obľúbené ženy, psy, kone či služobníctvo. Treba podotknúť, že sa to týkalo predovšetkým členov vládnucej vrstvy. Na pohrebiskách prostého ľudu takéto zvyky archeologický výskum nezisťuje.
K pohrebným obradom patrili tiež symbolické hry sprevádzané spevmi a hostinou - tryznou (u východných Slovanov). Tancovalo sa so šamanskými maskami, ktoré mali slúžiť na ochranu duše odchádzajúcej z tela. Naši predkovia oslavovali nový život zosnulého súkmeňovca bujným veselím. K tryzne patrila aj "bdyň" (akési divadlo) a "boj" (bitka). Vysvetľovaluje to význam slova tryzna (v staroslovančine to bol zápas). Teda v určitej časti pohrebného obradu sa konal akýsi fingovaný zápas mužov sprevádzaný krikom a rinčaním zbraní, ktorý slúžil na zaplašenie zlých démonov ohrozujúcich dušu mŕtveho i pozostalých. Taký istý význam malo aj prestrojovanie a maskovanie. Dodnes sa niekde zachoval zvyk pokladať na truhlu, prah domu alebo cestu pohrebného sprievodu sekeru alebo inú zbraň odstrašujúcu zlých duchov.
Ak sa niekomu snívalo o mŕtvom, alebo sa niekomu zjavil v bdelom stave, urobili menšiu spomienku ešte raz. Opäť sa spomínalo na príhody a útržky zo života, ktoré na jeho súčasníkov zapôsobili. Tí, ktorí sa voči mŕtvemu cítili previnilo ho opäť mohli prosiť o odpustenie, prípadne mu ďakovať za dobré skutky a pomoc. Opakovanie tryzne sa konalo hlavne počas 40 dní po smrti, lebo Slovania verili, že duša mŕtveho ešte 40 dní po smrti blúdi po zemi, než definitívne opustí tento svet (zaujímavá je podobnosť s "Tibetskou knihou mŕtvych", ktorá hovorí o 49-tich dňoch). Druhý veľký kar sa konal rok po smrti.
25.08.2007