Posvätné háje
Prírodnému náboženstvu Slovanov zodpovedá kult pod šírym nebom: na výšinách, pri vodných prameňoch, nápadných stromoch alebo kameňoch. Charakteristickým kultovým miestom boli hlavne posvätné háje. Potom sa k nim pridali rôzne obetištia.
U severných Veľkorusov zaznamenali kult posvätných hájov ešte koncom 19-teho storočia. Pri mnohých osadách stál háj zo starých sosien, ktorého sa nemohol nikto dotknúť. Kto by to porušil, ochorel by, alebo zomrel. V každom takomto háji musel byť aspoň jeden z uctievaných stromov (dub, buk, lipa a pod.).
Chrámové budovy spočiatku naši predkovia nestavali. K tomu došlo až neskôr po ustálení sídiel a to asi len v polabsko-pobaltskej oblasti. Zrejme to bolo pod silným politickým a ideovým tlakom susedných kresťanských štátov, proti ktorým sa bránili okrem iného aj silne organizovaným kultom.
Háj predstavoval akúsi rezerváciu, v ktorej sa nesmelo nič lámať, trhať, loviť. Dokonca nebolo dovolené odstraňovať ani spadnuté stromy. Priestor hája sa považoval za liečivý. Chorí tu vešali na konáre ako obeť kúsky látok alebo časti odevov (niekedy ukladali pod stromy mince). V každom háji musel byť prameň alebo potok, ktorý mal tiež liečivu moc. Ľudia sa v ňom kúpali aj v zime.
Neskôr, keď sa začali stavať chrámy, stavby sa realizovali práve v posvätných hájoch. Háj (staroslovansky gajÞ) totiž znamená vo všetkých slovanských jazykoch miesto hájené či chránené, takže nebolo vhodnejšieho miesta na stavbu svätyne. Po príchode kresťanov sa háje buď ničili, alebo sa do týchto miest kresťanstvo parazitne natlačilo a postavilo tu svoje kostoly.
Najstaršia informácia pochádza z roku 1018. Uvádza zmienku o háji zvanom Zutibure (tj. Svätobor) zo srbského prostredia. Bol uctievaný ako božstvo a od dávnej doby nebol znesvätený. Takýchto Svätoborov bolo určite viac. Dosvedčujú to aj miestne názvy (napr. Svatobor u Sušice v južných Čechách).
O posvätnom háji pri Stargarde vo Vagrii máme správu z roku 1156. Jeho jadro tvorili staré duby zasvätené Provemu. Stáli vo voľnom priestore, ohradené precízne vystavaným plotom s dvoma vchodmi. Napriek tomu, že každá osada mala svojich domácich bohov a bôžikov, toto bola ústredná svätyňa celej krajiny so stálym kňazom, ktorý sa staral o obetovávanie a zvláštne slávnosti. Druhý deň každého týždňa sa tu schádzal ľud so svojim vládcom a kňazom k súdu. Do voľného priestoru nesmel vstúpiť nikto okrem kňaza, obetníkov alebo tých, ktorí hľadali azyl v smrteľnom nebezpečenstve. Háj nemohol byť poškvrnený ani krvou nepriateľa.
Chrámové budovy spočiatku naši predkovia nestavali. K tomu došlo až neskôr po ustálení sídiel a to asi len v polabsko-pobaltskej oblasti. Zrejme to bolo pod silným politickým a ideovým tlakom susedných kresťanských štátov, proti ktorým sa bránili okrem iného aj silne organizovaným kultom.
Háj predstavoval akúsi rezerváciu, v ktorej sa nesmelo nič lámať, trhať, loviť. Dokonca nebolo dovolené odstraňovať ani spadnuté stromy. Priestor hája sa považoval za liečivý. Chorí tu vešali na konáre ako obeť kúsky látok alebo časti odevov (niekedy ukladali pod stromy mince). V každom háji musel byť prameň alebo potok, ktorý mal tiež liečivu moc. Ľudia sa v ňom kúpali aj v zime.
Neskôr, keď sa začali stavať chrámy, stavby sa realizovali práve v posvätných hájoch. Háj (staroslovansky gajÞ) totiž znamená vo všetkých slovanských jazykoch miesto hájené či chránené, takže nebolo vhodnejšieho miesta na stavbu svätyne. Po príchode kresťanov sa háje buď ničili, alebo sa do týchto miest kresťanstvo parazitne natlačilo a postavilo tu svoje kostoly.
Najstaršia informácia pochádza z roku 1018. Uvádza zmienku o háji zvanom Zutibure (tj. Svätobor) zo srbského prostredia. Bol uctievaný ako božstvo a od dávnej doby nebol znesvätený. Takýchto Svätoborov bolo určite viac. Dosvedčujú to aj miestne názvy (napr. Svatobor u Sušice v južných Čechách).
O posvätnom háji pri Stargarde vo Vagrii máme správu z roku 1156. Jeho jadro tvorili staré duby zasvätené Provemu. Stáli vo voľnom priestore, ohradené precízne vystavaným plotom s dvoma vchodmi. Napriek tomu, že každá osada mala svojich domácich bohov a bôžikov, toto bola ústredná svätyňa celej krajiny so stálym kňazom, ktorý sa staral o obetovávanie a zvláštne slávnosti. Druhý deň každého týždňa sa tu schádzal ľud so svojim vládcom a kňazom k súdu. Do voľného priestoru nesmel vstúpiť nikto okrem kňaza, obetníkov alebo tých, ktorí hľadali azyl v smrteľnom nebezpečenstve. Háj nemohol byť poškvrnený ani krvou nepriateľa.
02.09.2007