Slovensko 1918/1945 - časť II. - Slovenský štát

---

---

13. marca 1939 dostal zosadený predseda vlády Dr. Jozef Tiso pozvanie na rozhovor od kancelára nemeckej ríše Adolfa Hitlera. Tiso dve posolstvá odmietol, ale ked prišiel tretí posol s pozvaním, overeným nemeckým konzulom v Bratislave E. von Druffelom, Tiso sa pobral do Bratislavy a predložil predsedovi vlády Sidorovi, predsedovi Slovenského snemu Dr. Sokolovi a clenom predsedníctva HSLS – SSNJ (Hlinkova slovenská ludová strana – Strana slovenskej národnej jednoty) vec na prediskutovanie. Ústavní a politickí predstavitelia Slovenska rozhodli, že Tiso má pozvanie prijat, vypocut Hitlera, ale rezervovat rozhodnutie pre Slovenský snem a v žiadnom prípade nevyhlasovat samostatnost z berlínskeho, alebo viedenského rozhlasu. S týmto poverením odišiel Jozef Tiso, spolu s poslancom Štefanom Danihelom, Karmasinom a Veesenmayerom do Viedne a odtial ho osobitným lietadlom dopravili do Berlína. Hitler dal „súkromnú osobu“ Tisa po pristátí v Berlíne privítat s vojenskými poctami, prináležiacimi šéfom vlád, cím sa dodal návšteve navonok oficiálny charakter a preukazoval postoj ríšskej vlády brat Tisa ešte ako zákonného predsedu vlády.

V Berlíne bol Tiso ihned prijatý nemeckým ministrom zahranicných vecí. Joachim von Ribentrop mu niekolko krát zopakoval, že Tiso musí v nasledujúcich hodinách vyhlásit nezávislost, pretože Hitler je rozhodnutý zlikvidovat C-SR a madarskú vládu možno pred intervenciou zadržat, iba ak bude Slovensko nezávislé. Tiso sa ho takmer hodinu snažil presvedcit, že Slovensko ešte nie je pripravené na samostatný život. Argumentoval, že autonómia už odhalila viaceré slabosti slovenského hospodárstva a pri nedostatocnom vzdelaní a chýbajúcich skúsenostiach mladých Slovákov by nebolo možné udržat funkcnú štátnu správu. Tisovo upozornenie, že jeho krajina potrebuje na prípravu samostatnosti ešte niekolko rokov, narazilo na Ribbentropovu stereotypnú odpoved, že urcité šance národa v dejinách sú neopakovatelné.

„Tu je takáto príležitost pre vás. Nebudeme vás nútit, ale stratíme záujem o další vývoj na Slovensku. Cechy budú zlikvidované.“

Pocas návštevy 13. marca 1939 musela medzi Hitlerom a Tisom vzniknút urcitá sympatia. V akej miere, katolícky knaz Tiso psychologicky zapôsobil na Hitlera, sa v tejto práci nedá uvažovat. Hitler Tisovi vždy rád vyšiel v ústrety. Na druhej strane sa Tiso staval voci Hitlerovi ako osobe pozitívne, aj ked cirkevnú politiku nacistického Nemecka tvrdo odsudzoval. Hitler Tisa napriek Ribbentropovým radám, ktorý uprednostnoval Tuku, pri rokovaniach 28. júla 1940 v Salzburgu podržal a aj neskôr podporoval.“ (Hoensch, 2001)
O 18. hodine, po predchádzajúcich rozhovoroch, bol Tiso a Durcanský prijatý nemeckým ríšskym kancelárom Adolfom Hitlerom (za spoluúcasti Ribbentropa, Keitela, Brauchitscha, Meissnera, Dietricha a Kepplera) v nových sienach ríšskeho kancelárstva. Ich rozhovor trval cca 35 minút.

Hitler zacal slovami:

„Ich habe mir erlaubt, Sie zu bitten, dass Sie zu mir kommen, um mit Ihnem die Klärung der Situation zu besprechen.“ (Dovolil som si Vás požiadat, aby ste ku mne prišli a spolu sme hovorili o vyjasnení situácie.)

Následne vykreslil októbrové udalosti a skritizoval Cechov:

„...V Prahe si myslia a plánujú, že vytúžia svoju nadvládu. Sem smeruje i to, co sa stalo v Brne. Tí Nemci tam hovoria, že si to nenechajú lúbit, co Cesi robia, Cesi sa tu zas odvolávajú na rozvratné živly, takže to tu stále vrie, ohrozuje pokoj a poriadok a tým aj Európa je ohrozená a ja nedovolím ohrozovat mier Európy.“

Potom prešiel na slovenskú tému:

„Sklamal som sa nielen v Cechoch, ale aj v Slovákoch. Priznávam, nepoznal som tento problém v bývalej republike. Nezaoberal som sa týmto problémom, iba naši viedenskí páni mi ho kolko-tolko vysvetlili a na základe týchto vysvetliviek, len náhodilých a príležitostných, som nadobudol presvedcenie, že slovenský národ chce žit, že národne bojuje, a preto som sa ho zastal, hoci – ako som povedal – nepoznal som bližšie tento problém, len na základe tých kusých informácii, ktoré som náhodile dostal. Bez tohto zastania bolo by to inác dopadlo s Vami. Znepriatelil som si Madarov pre vás, ktorým som povedal, že: vy nemôžete mat žiadneho nároku na Slovákov, na územie nimi obývané, iba že by plebiscitom osvedcili, že chcú patrit vám. Nakolko sa ale hlásia k svojskému životu, za ten sa osvedcujú, nemôžete si robit na nich nárok. – Nahnevali sa na toto madarskí páni. Idem za princípom dalej a teraz vidím, že i v Bratislave vládne starý duch. Nastolená vláda je toho dôkazom. My nechceme Slovákov, ale nebudeme sa ich zastávat, ak oni dostatocne neprejavia, že chcú žit svojím samostatným životom, do všetkých konzekvencií. A pri žiadnej príležitosti nepoviem Madarom, že nepatria k nim, k Madarom, že nemám záujem, že je to vec Slovákov. ...Vycítil som, že tu je ten koren, tu s tými Madarmi, a že tu je to nebezpecenstvo.“

Potom precítal Hitler madarskú správu, že Madari sa usilujú obsadit po tieto dni slovenské územie, naco dalej povedal:

„A proti tomuto sa treba osvedcit. ‚Aber blitzschnell‘ (ale bleskovo) treba sa osvedcit. Toto osvedcenie treba dat patricným cinitelom na vedomie, že slovenský národ má svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabránit tomu, aby ktokolvek si mohol nárokovat prístup na slovenské územie a na slovenské obyvatelstvo. Niet casu na vyckávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú a preto – použil zas slová – ‚blitzschnell‘ (bleskovo) riešime a rozriešime otázku tak, ako nemecký záujem v Európe vyžaduje. Nebudem si viac voci nikomu a kvôli nikomu znepriatelovat druhých, budem si bránit len svojich, podla toho princípu ‘Volkstum‘. Ale kto podla svojho národného charakteru chce žit, ten padá do ochrany tohto princípu. O tom sa máte rozhodnút, ako som povedal ‚blitzschnell‘.“

(Tieto vety som vybral z Tisovho rozprávania pred snemom 14. marca – o den neskôr a preto môžu obsahovat nepresnosti.)

Tisovi poskytli nemecký ríšsky rozhlas, ba i po slovensky zredigovaný text vyhlásenia samostatnosti. Tiso povedal Hitlerovi, že lutuje, ale nie je schopný urobit nijaké rozhodnutie v tejto veci, lebo to patrí do výlucnej kompetencie Slovenského snemu. Požiadal, aby sa mohol telefonicky spojit s predsedom slovenskej vlády Karolom Sidorom a s prezidentom Cesko-slovenskej federácie Dr. Háchom, ktorým poukázal na nutnost urgentného zvolania Slovenského snemu. Hácha zvolal snem na nasledujúci den – 14. marca. Tiso odletel z Berlína a 14. marca ráno bol už v Bratislave.


Autonómny Slovenský snem otvoril 14. marca svoje mimoriadne zasadanie, na ktorom sa zúcastnilo 57 poslancov z celkového poctu 63. Po pätminútovej prestávke sa prvý prihlásil k slovu ministerský predseda Karol Sidor, ktorý informoval o marcových udalostiach. Po nom sa prihlásil k slovu Tiso. Zreferoval snemu o svojich rozhovoroch v Berlíne. Neurobil nijaký osobný návrh, len zakoncil slovami:

„Skladám tu pred snem sucho zhrnutý materiál mojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypoculi a prosím vás, uvažujte, rozhodujte.“

Nato predseda snemu Dr. Martin Sokol schôdzku na 15 minút prerušil a po znovuotvorení schôdze vyzval poslancov, aby hlasovali vstaním zo stolicky, ci sú za samostatný slovenský štát, alebo nie. Všetci prítomní poslanci povstaním zo svojich miest, za velkého potlesku odhlasovali utvorenie samostatného slovenského štátu a nasledoval spev historickej hymny slovenského národa „Hej, Slováci“. Bolo to 14. marca 1939 o dvanástej hodine, siedmej minúte a tridsiatej sekunde, kedy slovenský národ, po vyše tisícrocnej letargii zacal písat novú epochu svojich dejín.

Prvú vládu Slovenského štátu tvorili: Dr. Jozef Tiso (predseda vlády), Dr. Vojtech Tuka (podpredseda vlády), Karol Sidor (minister vnútra), Ferdinand Catloš (minister národnej obrany), Jozef Sivák (minister školstva), Gejza Medrický (minister hospodárstva), Dr. Ferdinand Durcanský (minister zahranicia), Dr. Gejza Fritz (minister pravosúdia), Dr. Mikuláš Pružinský (minister financií), Július Stano (minister dopravy a verejných prác)

Nový štát uznalo 27 štátov de facto i de jure. Madarsko ako prvé ešte vo vecerných hodinách dna vzniku, v noci zo 14. na 15. marca ho uznalo Polsko, Nemecká ríša uznala Slovenský štát 16. marca Hitlerovým telegramom. Svätá stolica 25. marca. V apríli uznalo Slovenský štát Taliansko (11. apríla) a Švajciarsko (19. apríla). V máji Velká Británia (4. mája), Libéria (12. mája), Ecuádor (17. mája), Kostarika (24. mája). 1. júna uznalo slovenskú štátnost Japonské cisárstvo a Mandžusko, 8. júna Juhoslávia, 14. júla Francúzska republika a Belgické královstvo, 26. júla Švédske královstvo, 18. augusta Rumunské královstvo, 11. septembra Litva, 16. septembra ZSSR a Bulharské královstvo. Nasledujúci rok 1940 uznalo SR Estónsko (11. apríla), 13. apríla Lotyšsko, 15. apríla Holandské královstvo, 1. júla Cína a Chorvátsko, 25. júla Fínsko, 8. augusta Dánske královstvo.

„Tuka, ‚nadšený uznaním Slovenska Polskom a Madarskom‘, sa 17. marca vyjadril a – s prosbou o najprísnejšiu diskrétnost – dal na vedomie, že jeho vláda by privítala oficiálny príslub obrany zo strany polskej vlády, aby aspon v niecom odbúrala monopolizované postavenie ríšskej vlády. Dokonca sa ponúkol, že osobne pricestuje do Varšavy, aby sa ujasnili podrobnosti.“ (Hoensch, 2001, s. 192)

4 dni po vyhlásení samostatnosti bol Dr. Jozef Tiso pozvaný do Viedne, kde mu Hitler predložil svoje požiadavky voci Slovenskému štátu, ktoré majú zarucit, že Tretia ríša prevezme ochranu jeho zvrchovanosti a integrity jeho územia. V skutocnosti tam išlo o maskované vojenské obsadenie znacnej casti Slovenska a o jeho úplné podriadenie Ríši. Jozef Tiso po vypocutí Hitlera vstal od stola, vyhlásil Hitlerove požiadavky za neprijatelné, doslova povedal:

„Tohto sa ja nechytám, takúto prácu ja konat nebudem!“

a poberal sa na odchod. Hitlerovi spolocníci nevedeli, ako zareaguje Führer. Na prekvapenie všetkých tiež vstal, vykrocil za Tisom a povedal, že sú to požiadavky jeho generálov, o ktorých je možné diskutovat. Následne vyhlásil:

„Zo Slovenska nechcem ani piad zeme. Tu sa musia Slováci uplatnovat a rozvíjat po svojom: národne, kultúrne a hospodársky. Rucím za plnú samostatnost a garantujem hranice Slovenska.“

Iba po týchto Hitlerových slovách, sa Tiso vrátil k stolu a pokracoval v rokovaní. Výsledkom tohto vyjednávania bola „Ochranná zmluva“ (Schuzvertag) medzi ríšskou a slovenskou vládou, v ktorej sa Slovensko zaviazalo viest svoju zahranicnú a vojenskú politiku v súlade s Nemeckou ríšou. Okrem toho bol podpísaný aj „Dôverný protokol o hospodárskej a financnej spolupráci medzi Ríšou a Slovenským štátom“. Dôverný protokol Slovensku zabezpecil vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun financných prostriedkov z Národnej banky v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky pri zriadení Slovenskej národnej banky ako aj uprednostnený odbyt slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Zároven však aj otvoril Nemcom možnost kontroly a využívania slovenského hospodárstva v prospech Nemeckej ríše.

Niekolko dní pred vznikom štátu – 7. marca – Goebbels nariadil nemeckej tlaci, aby správy z C-SR prinášali bez komentárov, ale s priatelským tónom voci Slovákom a Rusínom. Po vzniku štátu, nacistická propaganda využívala existenciu Slovenského štátu ako dôkaz solidarity národného socializmu voci malým národom.

Na svojom slávnom zasadaní 26. októbra Slovenský snem jednohlasne zvolil za prvého prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisu, ktorému hned oznámili výsledok volby a po zložení prísahy bol uvedený do svojho úradu. Tiso ostal prezidentom až do konca trvania Slovenského štátu.

red.:omluvte znížený výskyt interpunkčných znamienok, ďakujeme

Zdroj:www.pozorovatel.sk