Archiv



Obcianske zdruenie Genius loci Internetov strnka o bylinkch


Prameň > 2007 > > Slovensko 1918/1945 - časť III. - Vojnové konflikty

Slovensko 1918/1945 - časť III. - Vojnové konflikty

Slovensko 1918/1945 - časť III. - Vojnové konflikty

Aj napriek tomu, že slovenskí vojaci sa ukázali ako schopní bojovníci, vojna so Sovietskym zväzom narážala od začiatku na odpor nielen v širokých vrstvách obyvateľstva, ale aj v armáde. Nespokojnosť bojovať proti slovanským bratom mnohokrát u vojakov končila prechodom na sovietsku stranu, mnohí z týchto vojakov potom boli vycvičení na partizánske akcie a neskôr (august 1944) zosadení na slovenské územie.




Malá vojna


Maďarsku nestačili časti vtedajšieho južného Slovenska, ktoré ulúpilo v r. 1938 a okupácia bezbrannej Podkarpatskej Rusi v marci 1939 a tak 23. marca 1939 vo včasných ranných hodinách prudkým a nečakaným útokom napadlo štát, ktorý existoval iba 9 dní.

Maďarské vojská bez vypovedania vojny prekročili hranice východného Slovenska troma prúdmi z územia Podkarpatskej Rusi, ako aj z južného územia odstúpeného Maďarsku Viedenskou arbitrážou. Ako zámienka či ospravedlnenie poslúžilo, že po dosiahnutí poľskej hranice maďarskou armádou, zostala nepokrytá západná časť obsadeného územia s dôležitou magistrálou Chust-Prešov a železnice v údolí rieky Uh.

Cieľom útoku bolo postúpiť až k Popradu, obsadiť tak asi tretinu územia, ktoré Slovensku ešte zostalo. V rozbúrenej Európe by sa Slovensko stalo bezmocným štátom, ktorý by vedľa svojich agresívnych susedov mohol čakať iba úder z milosti.

Minister národnej obrany pplk. gšt. Ferdinand Čatloš prijal správu o vpáde a ešte v ranných hodinách toho dňa vydal rozkaz veliteľovi VI. Zboru, pplk. gšt. Augustínovi Malárovi:

„Obranou a vzápätí protiútokom odpovedať na nepriateľský postup!“

Súčasne vydal rozkaz veliteľom V. a VII. zboru, aby z prostriedkov, ktoré majú k dispozícií, postavili bojové jednotky. Ďalej vydal rozkaz na vyzbrojenie Hlinkovej gardy.

„Zastaviť prenikajúceho nepriateľa sa ponáhľali narýchlo pozliepané útvary armády (väčšinou bez svojich veliteľov, ktorí boli Česi a po rozpade štátu boli demobilizovaní do Protektorátu Čechy a Morava), útvary Hlinkových gárd, ako aj dobrovoľníci zo všetkých kútov Slovenska.“

Slovenské letectvo(vyzbrojené typom lietadiel Avia B-534), ktoré sa zapojilo do tejto vojny, postihli rovnaké problémy ako celú armádu. Väčšina skúsených pilotov boli Česi, ktorí boli prevažne v čase maďarského útoku už demobilizovaní. Na ich miesta prišli mladí piloti, ktorým síce nechýbala odvaha, ale nemali žiadne skúsenosti a veľmi málo nalietaných hodín. Takisto ich lietadlá okrem Avie B-534 boli beznádejne zastarané, s malou rýchlosťou, slabou výzbrojou a takmer žiadnou ochranou posádky.

Maďari so svojimi Junkers JU-86 K s maďarským motormi WM-K-14 bombardovacieho pluku, napadli 24. marca 1939 a bombardovali Spišskú Novú Ves. Bomby, ktoré zhodili, zabili 12 (niektorá literatúra uvádza 13) vojenských i civilných osôb.

„Hlavnou úlohou slovenských letcov nebolo vyhľadávať vzdušné súboje. Nemali nato ani stroje, ani potrebné skúsenosti a pri strete s presilou nepriateľa, ktorý sa na túto vojnu dlhodobo pripravoval, by zákonite ťahali za kratší koniec. Hlavný prínos letectva bol v útokoch na pochodové kolóny maďarskej pechoty. Maďari počítali s tým, že mladý štát, zrodený v chaose novej Európy, nebude mať silu ani schopnosti postaviť sa im na odpor. Rozhodný odpor všetkých druhov zbraní ich však rýchlo vyviedol z omylu. Časté a treba povedať, že veľmi úspešné letecké útoky nahlodávali ich psychiku až natoľko, že maďarskí vojaci strieľali po každom letiacom objekte, bez ohľadu na jeho štátnu príslušnosť a na niektorých, zvlášť „drzých“ slovenských pilotov dokonca vypísali odmenu. Okrem toho, leteckými útokmi sa zdržiaval maďarský postup a získaval čas pre formovanie zo začiatku nepripravenej slovenskej armády. Tá dňa 25. marca 1939 pod velením podplukovníka Malára pri Nižnej Rybnici pripravila maďarským honvédom zdrvujúcu porážku a prinútila ich na ústup.“
(http://www.libertas.host.sk/folder1/SstateSk/0007letectvo.htm) - stránka v súčastnosti nieje dostupná(poz.redakcie)

26. marca sa uskutočnili v Spišskej Novej Vsi prvé dva smútočné obrady a 27. marca sa uskutočnil veľkolepý pohreb obetí: aj napriek zlému počasiu sa pohrebu zúčastnilo asi 20 000 ľudí. Všetci na námestí očakávali šéfa úradu propagandy Alexandra Macha, ktorý sa mal dostaviť lietadlom o 13.00 hod. Meškal, lebo z Bratislavy odletel lietadlom (pilotovaným veliteľom slovenského letectva Jánom Ambrušom), ktoré muselo v zlom počasí pristáť v Žiline a odtiaľ museli cestovať do Spišskej Novej Vsi autom. Pri svojom prejave sa nechal Mach inšpirovať počasím:

„Prišiel som sa v mene slovenskej vlády rozlúčiť s tými, ktorí sa stali veľkými obeťami mladého slovenského štátu. Nad týmito rakvami, hľa plače nebo a ten plač sprevádzal nás od Bratislavy cez celé Považie, plače Žilina, plače Ružomberok, Spiš, áno, plače i Zemplín, i celé Slovensko, plače celá Slovač i tá z odtrhnutého územia, i tá, čo ju osud odvial do Francie, Belgie, Spojených štátov, Argentíny, Austrálie, slovom, plačú všetci Slováci roztrúsení po celom svete, lebo stala sa krivda na národe, ktorý nechce nič cudzieho, nič iné, ako žiť, nič iné, len čo mu patrí. I krv vaša, martýri drahí, by mala plakať, lebo bola vyliata bez príčiny. Ona posilní národ, dá nám sily, aby sme odstránili krivdy, aby sme zaistili národ. Vaša krv zlučuje sa s krvou Černovanov, s krvou šurianskou, krvou Kopalovou, s krvou cedenou na hraniciach slovenského východu. A táto nevinne vyliata krv prúdi do sŕdc národa a utvrdzuje nás, že sa nedáme utláčať, že sa nedáme ubíjať, že sa nedáme roztrhnúť. Nad týmito rakvami chceme sa obrátiť k svedomiu celého sveta: čože urobilo to dievča malé, ten mládenec, pýtame sa Führera, čo urobili tí nevinní? Prisaháme na krv nevinne vyliatu, že ani piaď tejto našou krvou pokropenej a posvätenej zeme nedáme. Naša je a naša bude táto svätá zem slovenská!“ (Petrík, 1999, s. 52)

Po uzatvorení „ochrannej zmluvy“ so Slovenskom, prinútilo Nemecko obe strany zasadnúť si za rokovací stôl. Ešte 27. marca sa začali v Budapešti rokovania o nových hraniciach. Snaha slovenskej komisie o záchranu aspoň tých hraníc, ktoré boli vytýčené Viedenskou arbitrážou, vyšla nazmar. Nemecko v spore o ďalšiu maďarskú územnú požiadavku podporilo agresora. Slovensko sa muselo vzdať ďalšieho územia až po Sninu, vrátene Sobraniec, tým Slovenský štát stratil ďalších 1 897 km2 svojho územia a 69 639 obyvateľov, z ktorých sa hlásilo 37 786 k rusínskej, 26 981 k slovenskej a 4 872 k inej národností (Židia, Cigáni a Maďari).

Tento vojenský konflikt, ktorý si vyžiadal 36 životov sa zapísal do histórie ako „Malá vojna“. Obete na slovenskej strane si zaslúžia večnú úctu, lebo priniesli na oltár vlasti tú najsvätejšiu obeť, akú môže jedinec priniesť svojmu národu – mladý štát dosvedčili krvou.

* * *

Dr. Tuka sa vždy zasadzoval za revíziu slovensko-maďarskej hranice, dňa 24. a 25. novembra 1940 pri príležitosti podpísania protokolu o pristúpení Slovenska k paktu troch mocností, odvolávajúc sa na prísľub, ktorý slovenským štátnikom dal v júli 1940 v Salzburgu minister zahraničia tretej ríše Ribbentrop, keď nemeckým úradom odovzdal príslušné memorandá a štatistiky, žiadal obnovenie hraníc spred „Viedenskej arbitráže“.

Alexander Mach neskôr v Leopoldovskom väzení spomínal, čo sa počas podpisovania tohto protokolu udialo. Keď Dr. Tuka ako minister zahraničia podpisoval pristúpenie Slovenského štátu k Trojpaktu, ten istý dokument súčasne podpisoval aj maďarský minister zahraničia. Dr. Tuka vtedy nečakal, ale vstal, s veľkou úctou sa obrátil na prítomných a dôrazne vyhlásil:

„Podpisujem akt, na ktorom bude podpis jeho excelencie Bardossyho, maďarského kolegu. Chcem tu ale poznamenať, že hoci sme ako spojenci na jednej listine, to však neznamená, že je medzi nami všetko v poriadku. Odtrhnuté a neprávom odňaté kraje Slovenska vo Viedni dňa 2.11.1938 považujem za svoje, hlásime sa o ne a pri prvej príležitosti budeme žiadať o ich navrátenie.“

Maďari od svojich vízii „Veľkého Uhorska“ nikdy neustúpili. Špionážna služba v Budapešti hlásila, že Maďari už r. 1942 – 43 robili prípravy pre koniec vojny. Vtedy vraj všetky armády budú zničené, v Európe bude anarchia a každý bude mať dosť starosti sám so sebou. To bude vhodná doba uskutočniť ich túžbu – nastoliť „Veľké Uhorsko“. Preto si vyzbrojovali armádu a na front posielali len Slovákov a Rumunov. Tiso, keď sa dozvedel o týchto plánoch, hľadal prirodzených spojencov, a to Rumunov a Chorvátov. Chorváti potrebovali výzbroj pre svoju armádu. Slovensko túto výzbroj malo a dalo im ju k dispozícii, aby mali aj oni vyzbrojenú armádu, ktorá by v prípade konfliktu s Maďarskom Slovensku mohla pomôcť.

Čatloš na súde ako svedok potvrdil, že Slovensko bez vedomia Nemcov dalo Chorvátsku väčšie vojnové zásoby, šatstvo, výzbroj a Tiso, „vyhlasujem, že s vecou súhlasil, lebo chceli mať Chorvátsko pohotové a vyzbrojené proti Maďarsku, keďže odtiaľ nám stále, najmä ku koncu vojny hrozilo nebezpečie“.


Vojna s Poľskom


V dôsledku nemeckých strategických plánov sa v lete 1939 začína meniť obranná zostava Slovenskej armády. Ak sa dovtedy stavali väčšinou samostatné prápory, dislokované najmä na hraniciach s Maďarskom, v druhej polovici roka sa nemecké vojenské orgány usilovali presmerovať ťažisko Slovenskej armády na sever. (Bobák, 2000, s. 185)

23. augusta 1939 odoslal z Berlína štátny podtajomník MZV E. Woermann telegram vyslancovi H. Bernardovi do Bratislavy. Doslova sa v ňom hovorilo:

„Prosím, aby ste slovenskej vláde bezodkladne zdelili nasledujúce:

Podľa tunajších správ možno v každej chvíli rátať s poľskými akciami proti slovenskej hranici. V záujme ochrany Slovenska pred prekvapením prosí nemecká vláda slovenskú vládu, aby ihneď dala súhlas s nasledovným:

1. Aby hlavný veliteľ nemeckej armády v záujme zabezpečenia severnej hranice Slovenska ihneď disponoval Slovenskou armádou.

2. Aby hlavný veliteľ nemeckých leteckých síl disponoval letiskom v Spišskej Novej Vsi a v prípade potreby vydal všeobecný zákaz štartu slovenských leteckých síl.

Prosíme, aby ste v tejto súvislosti poukázali na to, že vzhľadom na prípadný konflikt s Poľskom by sme boli ochotní, ak sa zo strany slovenskej vlády stretneme s očakávanou lojálnou spoluprácou:

1. garantovať hranice voči Maďarsku.

2. zasadiť sa za prinavrátenie pohraničných oblastí, odstúpených Poľsku na jeseň 1938 v prípade, že Poľsko sa dostane do vojny s Nemeckom.

3. potvrdiť, že v prípade, ak by sa Poľsko pustilo do vojny s Nemeckom, Slovenská armáda sa nenasadí mimo Slovenska.

Prosím, aby ste sa postarali, aby slovenská vláda bezodkladne, bez časovej straty, dala súhlas hore spomínaným žiadaným opatreniam. Prosím, aby ste politické informácie tlmočili v prísne dôvernej forme.“ (Bobák, 2000, s. 185)

24. augusta 1939 predniesol nemecký vyslanec predstaviteľom slovenskej vlády (prítomný: predseda vlády Dr. J. Tiso, minister obrany F. Čatloš a Š. Polyák, zástupca zahraničných vecí) želanie ríšskej vlády. Generál Barckhausen im objasnil vojenské požiadavky, ktoré boli prijaté bez výhrad. Bernard v telegrame do Berlína oznamoval, že slovenský minister (myslel tým Čatloša) bol očividne veľmi spokojný s vyhliadkou na garanciu slovensko-maďarských štátnych hraníc. Telegram uzatváral prosbou slovenskej vlády ríšskej vláde,

„aby sa zasadzovala aj za prinavrátenie slovenských oblastí odstúpených Poľsku v roku 1920 a to aj v tom prípade, keby nemalo dôjsť k vojne medzi Poľskom a Nemeckom. Slovenská vláda prosí... prosí aj ústne a písomné potvrdenie sľúbenej garancie.“ (Bobák, 2000, s. 185)

Osobitne povšimnutiahodné sú tri skutočnosti: garancia slovensko-maďarských štátnych hraníc, prinavrátenie území, ktoré Slovensku zobralo Poľsko, ako aj ubezpečenie, že v možnej vojne Slovenská armáda neprekročí hranice Slovenska. Všetky ponuky (garancie) boli zo strany Nemecka veľmi ústretové, no napriek tomu neboli v slovenskej vláde jednoznačne prijaté. (Bobák, 2000, s. 185)

Už 29. augusta bolo utvorené Veliteľstvo slovenskej poľnej armády v Spišskej Novej Vsi vedenej generálom Čatlošom. 1. septembra 1939 (niektorými historikmi je tento dátum považovaný za začiatok druhej svetovej vojny) vstúpila Slovenská armáda po boku nemeckého wehrmachtu do proti-poľského ťaženia. V mobilizácii prebiehajúcej od 28. augusta bolo povolaných sedem ročníkov zálohy. Nástup záloh však bol z mnohých príčin pomalý, od nechuti časti vojakov bojovať proti Poľsku až po technické problémy. 17. septembra sa k ťaženiu pridala aj Sovietska armáda. Za necelé tri týždne bolo Poľsko porazené a rozdelené.

Slovensko, ako jediný štát sa zúčastnil na nacistickom vojnovom ťažení proti Poľsku. A. Hitler, nesmierne nadšený slovenskou účasťou na tomto ťažení, sa rozhodol vrátiť Slovensku územia, ktoré Poliaci obsadili v rokoch 1918-1920 a 1938. Dokonca ponúkol aj Zakopané s okolím na zaokrúhlenie slovenských hraníc, ale Tiso to odmietol, s argumentáciou, že tam nebývali Slováci a nikdy to nepatrilo Slovensku.


Barbarossa


Slovenský štát udržiaval so Sovietskym zväzom nadštandartné vzťahy. Keď 2. februára 1940 do Bratislavy prišiel vyslanec ZSSR Grigorij Maximovič Puškin, pri svojej nástupnej audiencii pozdravil nastúpenú vojenskú skupinu po slovensky: „Čestná rota, Na stráž!“ a prezidentovi Slovenskej republiky Jozefovi Tisovi povedal:

„Odovzdávajúc Vám listiny, ktoré ma akreditujú u Vás ako mimoriadneho vyslanca a splnomocneného ministra, vymenovaného Predsedníctvom najvyššieho sovietu ZSSR, s radosťou Vám môžem oznámiť, že národy Sovietskeho zväzu vzali s hlbokým zadosťučinením na vedomie nadviazanie diplomatických stykov medzi Sovietskym zväzom a Slovenskou republikou. V dôsledku vojny v Európe nadviazanie týchto stykov prekračuje rámec obyčajných záujmov našich dvoch štátov.“

Ale keď dňa 22. júna 1941 vojenské sily Nemeckej ríše zahájili útok na ZSSR (čím podľa viacerých historikov rozpútali druhú svetovú vojnu) a Slovensko ako spojenec Nemecka sa tiež zúčastnil na tejto invázii, diplomatické styky so Sovietskym zväzom boli na druhý deň prerušené.

Ešte v deň zahájenia plánu „Barbarossa“ vypovedal Dr. Tuka Sovietskemu zväzu vojnu, len aby predbehol Maďarov, čím sa z prestížnych dôvodov nemohli zaliečiť Nemcom, že sú im bližší ako Slováci. Toto je jedna z diplomatických stratégií Vojtecha Tuku v úsilí o prinavrátenie stratených území z roku 1938.

Počas tejto vojny slovenskí vojaci bojovali na súši i vo vzduchu. Dokonca ako prví vyznamenaní príslušníci letectva na východnom fronte boli dvaja Slováci medailou „Za hrdinstvo“ 2. a 3. triedy.

Tiso ako katolícky kňaz, prirodzene, mal veľký záujem na likvidácii marxizmu. Koncom októbra 1941 navštívili slovenskí štátnici Hitlera v jeho hlavnom stane, ten im povedal:

„V Slovákoch sme sa nesklamali. Naopak, každý deň od všetkých veliteľstiev dostávame len samé chvály o nich.“

Bola zriadená elitná 13. letka, ktorá bola zaradená k najelitnejšej formácii nemeckých stíhačov. Slúžili v nej len ozajstné esá Luftwaffe a hocikto sa do nej nedostal. Až do svojho odvolania z frontu vykonala 13. letka asi 2 000 operačných letov a bolo jej Nemcami priznaných 207 zostrelov, pričom sama prišla len o 7 pilotov. Nemeckí spojenci si letcov 13. letky vážili, mnohí z nich boli vyznamenaní Železnými krížmi I. a II. triedy, ako aj Nemeckým krížom v zlate.

Slovenská účasť na tejto vojne bola však viac-menej symbolická, čo potvrdzujú hlavne straty Slovákov na tejto vojne. Straty k 20. marcu 1944 boli: 1179 mŕtvych, 2969 ranených a 2719 nezvestných.

Aj napriek tomu, že slovenskí vojaci sa ukázali ako schopní bojovníci, vojna so Sovietskym zväzom narážala od začiatku na odpor nielen v širokých vrstvách obyvateľstva, ale aj v armáde. Nespokojnosť bojovať proti slovanským bratom mnohokrát u vojakov končila prechodom na sovietsku stranu, mnohí z týchto vojakov potom boli vycvičení na partizánske akcie a neskôr (august 1944) zosadení na slovenské územie.

Zdroj:www.pozorovatel.sk
- Jozef Jurík -
22.09.2007

index článkov
© 2002 - 2013 Genius loci
Dizajn romi
Script a optimalizácia PromoNet