Slovensko 1918/1945 - časť IV. - Ústavný systém; Antisemitizmus a riešenie židovskej otázky

  „Slovenský snem sa uzniesol na tejto ústave:

      Slovenský národ pod ochranou Boha všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný Slovenský štát.

      Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa, kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej uzmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravodlivosti a správca všeobecného dobra v súlade jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti i jednotlivca.“

Ústava predovšetkým definovala, že Slovenský štát je republikou. Počet poslancov Slovenského snemu sa zvýšil zo 63 na 80.

Prezident republiky bol volený na sedem rokov. Len dvakrát za sebou mohol byť zvolený a zastávať prezidentský úrad. Prísahu skladal týmito slovami:

      „Prisahám na Boha všemohúceho a vševedúceho, že ako prezident Slovenskej republiky budem verným strážcom ústavy a zákonov, že budem mať vždy pred očami mravné a hmotné povznesenie národa a povediem štát tak, aby sa v ňom uplatňoval duch kresťanskej lásky a spravodlivosti. Tak mi Pán Boh pomáhaj!“

Prezident disponoval výlučným právom suspenzívneho veta, ktoré mohol uplatniť do 15 dní od prijatia zákona slovenským snemom. Na jeho prelomenie sa vyžadovala ústavná väčšina. (Bobák, 2000, s. 97)

Ústava Slovenskej republiky definovala postavenie prezidenta ako politicky nezodpovedného. Bolo to umožnené vďaka dvom politickým brzdám. Jednak nutnosťou kontrasignácie, hlava 3 § 40, ktorý stanovoval: „K platnosti každého prezidentského vládneho aktu sa vyžaduje spolupodpis príslušného ministra.“ To vylučovalo, aby prezident konal svojvoľne, či dokonca v protiklade s vôľou vlády. Ďalším potvrdením politickej nezodpovednosti prezidenta je § 39 hlava 3, kde sa vyložene hovorí: „Prezident nie je zodpovedný za výkon svojej funkcie. “ Prezidenta kontroloval slovenský snem a o jeho prípadnej vine mohla rozhodnúť Štátna rada. Presne to vymedzuje § 39 hlava 3: „Prezidenta môže počas funkčného obdobia trestne stíhať Štátna rada na základe obžaloby slovenského snemu len pre vlastizradu, trestom môže byť strata prezidentského úradu a strata spôsobilosti tohto úradu znovu nadobudnúť.“ (Bobák, 2000, s. 97 )

Člen vlády nesmel byť členom orgánov zárobkových spoločností.

Čo sa týka národnostných menšín, tak tie sa participovali na politickom živote Slovenskej republiky prostredníctvom svojich strán. Týkalo sa to strán nemeckej a maďarskej národnostnej menšiny, Rusínska národnosť sa podieľala na štátnej moci prostredníctvom HSĽS – SSNJ.

Pre všetkých dospelých občanov mužského pohlavia platila všeobecná branná povinnosť. Čo je však zaujímavé, § 76 hlavy 9 ústavy stanovuje, že: „Práca duševná či telesná je občianskou povinnosťou.“ (Bobák, 2000, s. 99)

Z hľadiska garancie ľudských a občianskych práv mali kľúčové postavenie § 81 a § 85 ústavy. „Všetci občania bez rozdielu pôvodu, národností, náboženstva a povolania požívajú ochranu života, slobody a majetku.“ Paragraf 85 zas hovorí: „Sloboda vierovyznania, prejavu mienky, vedeckého bádania a umenia sa zabezpečuje, nakoľko nenaráža na ustanovenia zákonov, verejného poriadku a kresťanských mravov.“ Slobodu slova a zlučovania garantoval § 84 hlava 11 ústavy: „Zhromažďovacie, tlačové a spolčovacie právo sa zabezpečuje v medziach zákonných ustanovení.“ (Bobák, 2000, s. 99)

Občania sa podľa svojich povolaní boli povinní zoskupovať do stavov, úlohu a funkciu stavovského zriadenia definoval § 62 hlava 7 ústavy: „Stavy sa starajú o hospodárske, sociál­ne a kultúrne záujmy svojich zložiek, najmä o zvýšenie ich výkonností a životnej úrovne, o úpravu pracovných pomerov, o vyrovnanie a usmerňovanie záujmov me­dzi stavmi, medzi výrobcami a spotrebi­teľmi a o riešenie prípadných sporov me­dzi zamestnávateľmi a zamestnancami.“

Súkromné vlastníctvo bolo nedotknuteľné a chránené ústavou. Čo je však zaujímavé a pre ústavy prvej polovice 20. storočia netypické, bolo viacnásobné deklarovanie sociálneho charakteru politického systému. Táto časť ústavy bola silne inšpirovaná sociálnym učením katolíckej cirkvi, predovšetkým pápežskými encyklikami Rerum novarum a Quadragesimo anno. V druhej polovici 20. storočia sa podobný model transformoval do mnohých moderných demokracií pod názvom sociálno-trhové hospodárstvo. V § 79 odsek 1 sa deklarovalo: „Vlastníctvo má sociálnu funkciu a zaväzuje majiteľa narábať s ním v záujme všeobecného dobra.“ Ďalej § 87: „Práca je chránená, vykorisťovanie sociálne slabých občanov sa zakazuje, výška mzdy má byť primeraná pracovnému výkonu so zreteľom na rodinné pomery.“ Dvanásta hlava ústavy upravovala vzťahy s národnostnými menšinami. V § 91 sa hovorilo: „Občania sa môžu voľne hlásiť k svojej národnosti.“ , dôležitý bol však predovšetkým § 92 kde sa výslovne hovorí: „Každá činnosť smerujúca k odnárodňovaniu je trestná.“ (Bobák, 2000, s. 99 )

Vyučovanie náboženstva na ľudových a stredných školách je povinné a deje sa kvalifikovanými príslušníkmi cirkví pod dozorom štátu. (§ 90, hlava 11 Ústavy)

Ústavný systém Slovenskej republiky môžeme charakterizovať ako kresťansko-konzervatívny s miernymi autoritatívnymi prvkami a silným národno-sociálnym rozmerom.

Po “salzburgskom diktáte”, kedy si Hitler 25. júla 1940 pozval prezidenta Tisu do Salzburgu, kde mu nanútil odstránenie ministra zahraničných vecí a ministra vnútra Ferdinanda Ďurčanského z vlády a Dr. Jozefa Kirschbauma z funkcie generálneho sekretára HSĽS-SSNJ, ako aj menovanie prof. Vojtecha Tuku za ministra zahraničia a Alexandera Macha za ministra vnútra, došlo k novelizácii tejto ústavy, formálne sa prijal vodcovský princíp a obmedzili sa práva občanom židovskej národnosti.

---

---

Židia na Slovensku hrali veľmi smutnú úlohu, a to vo vykorisťovaní, v rozširovaní alkoholického moru pomocou židovských krčiem, ale aj v odnárodňovaní.

Slovenský národ žil do roku 1918 v Uhorskom štáte. Posledných sto rokov bolo snáď najťažším obdobím v jeho histórii. Nepovolili mu ani jednu strednú školu. Kto sa hlásil k slovenskej národnosti, nemohol zastávať žiadne miesto v štátnej správe, ak mal živnosť, nedostal od štátu žiadnu objednávku. Židia sa bez problémov hlásili k maďarskej národnosti a teda mali prístup k vzdelaniu a do celej hospodárskej a politickej sféry. Minister školstva vtedajšieho Uhorska Grünvald bol Žid a zároveň jedným z najhorších potláčateľov slovenských škôl. Výsledkom jeho práce bolo, že roku 1918 na slovenskom území bolo 3 084 maďarských ľudových škôl a len 94 slovenských.

Niet divu, že v poslednej štvrtine devätnásteho storočia sa v radoch širokej verejnosti začína vytvárať kontúra Žida ako parazita, úžerníka, politického nepriateľa Slovákov a násilného maďarizátora.

Svojho maďarónstva sa Židia nevzdali ani počas Č-SR. V období autonómie vedúci židovskej obce v Bratislave predložili tamojšiemu Maďarskému konzulátu v mene 15 000 bratislavských Židov petíciu, aby bola Bratislava začlenená do Maďarského kráľovstva.

Podľa štatistiky z roku 1930 na Slovensku sa zaoberalo činnosťou v priemysle z tisíc obyvateľov židovskej národnosti 202 v obchode a peňažníctve 530. V roku 1940 sa urobil súpis majetku. Z celkového majetku 7 miliárd korún vlastnili Židia 3,2 miliardy (45 percent), hoci na Slovensku ich bolo len 2,9 percent. Dr. Tiso 29. septembra 1940 v Ružomberku vyhlásil:

      „Spreneverili by sme sa duchu Hlinkovmu, keby sme slovenský majetok nechali v rukách Židov. Čo Židia od Slovákov nazhŕňali, to statočnou prácou, čestným spôsobom za jeden život statočným spôsobom sa zarobiť nedá ...”

Židia mali aj neprimerané zastúpenie v slobodných povolaniach, hlavne ako lekári, advokáti, žurnalisti...

Slovenská vláda sa zo začiatku snažila riešiť „židovskú otázku“ relatívne humánnym a spravodlivým spôsobom. Vládne nariadenie z 18. apríla 1939 vymedzilo pojem Žida, usmernilo počet Židov v niektorých slobodných povolaniach a zakazoval Židom vykonávať niektoré povolania – Žid nemohol byť notárom, mohol byť redaktorom len židovského časopisu, výslovne označeného a sledujúceho záujmy židovského vierovyznania a židovskej kultúry.

Čo sa týka usmernení počtu Židov v niektorých povolaniach (napr. počet advokátov mohol byť len 4 % z celkového počtu zapísaných členov príslušnej komory), tak podobné nariadenia platili aj pre Nemcov. Tiso, ešte ako predseda vlády, vydal 13. júla 1939 rozkaz pre štátne úrady, v ktorom sa hovorí, že Nemcov je na Slovensku 4,84 %. Kde je úradníkov 100, môže byť Nemcov najviac 5. Keďže mnohí si menili národnosť, Tiso nariadil, aby proti úradníkom, ktorí razom zistia, že sú oni Nemci, zaviedli disciplinárne pokračovanie a prepustili ich.

Zároveň v tomto roku odštartoval tzv. arizačný proces, ktorý mal za úlohu previesť židovský majetok do rúk árijcov. Kým napríklad v protektoráte Čechy a Morava prebiehala arizácia takmer výlučne len do rúk nemeckej národnosti, na Slovensku sa vytvorila hromada slovenských „zbohatlíkov“. Na základe tzv. druhého arizačného zákona (nariadenie o židovských podnikoch), ktorý vyšiel koncom novembra 1940 sa zarizovalo asi 2500 podnikov a ďalších 10 000 bolo zlikvidovaných (odhady historika Ivana Kamenca).

Čiastočné vyostrenie riešenia „židovskej otázky“ priniesol až „Židovský kódex“, ktorý bol 9. septembra 1941 slovenskou vládou prijatý podľa vzoru nacistického Nemecka. Tento kódex v 270 paragrafoch ustanovil na Slovensku osobitný právny režim pre občanov židovskej národnosti. Nariaďoval Židom nosiť židovské označenie, zakazoval uzatvárať manželstvo medzi židovskou a nežidovskou časťou (porušenie sa trestá väzením do 3 rokov), Židia stratili volebné právo a voliteľnosť do Snemu Slovenskej republiky a do orgánov verejnoprávnych korporácií. Žid nemohol držať alebo nosiť zbraň, loviť ryby a nemohol riadiť slovenské motorové vozidlo. Nesmeli byť zamestnaní v službách štátu. Mali obmedzené spolkové a zhromažďovacie právo, ako aj tlačovú slobodu. Boli vylúčení zo škôl, okrem škôl ľudových... Iba § 255 umožňoval prezidentovi udeľovať výnimky z ustanovenia tohto vládneho nariadenia s mocou zákona. Prezident Tiso tieto výnimky hojne udeľoval, čím zachránil pred neskoršími deportáciami okolo 30 000 Židov.

Začiatkom roku 1942 začali Nemci vyvíjať tlak na slovenskú vládu, aby radikálnejšie riešila židovskú otázku. Boli ochotní prevziať Židov zo Slovenska ako pracovné sily na územie porazeného Poľska, pričom kládli podmienku, aby boli pozbavení slovenského štátneho občianstva. Minister vnútra Mach vyhlásil, že ak to slovenská vláda nedokáže, urobia si to Nemci sami, čo iste nie je v záujme Slovenska.

Na zasadnutí Štátnej rady SR 6. marca 1942 predseda vlády Tuka predložil dohodu s Nemeckom o vysídlení Židov na práce do bývalého Poľska a dodal, že Nemecko vyžaduje ako príspevok na ich usídlenie a preškolenie poplatok 500 mariek (asi 5000 Ks) za osobu. Nemci argumentovali, že podľa ich skúseností, Židia nie sú zvyknutí na manuálne práce, preto trvá dosť dlho, kým sa zaučia a v tom období sú skôr na príťaž než na úžitok pracoviskám. Prezident Tiso vyslovil požiadavku, aby pokrstení Židia boli ubytovaní spoločne v osobitných sídliskách a aby tam mali aj svojich kňazov a kostoly.

17. marca Predsedníctvo HSĽS-SSNJ pod vedením Dr. Jozefa Tisu sa uznieslo riešiť židovskú otázku. Navrhlo vybudovať a zriadiť pracovné tábory pre Židov na Slovensku a vyberať dávku z ich majetkov.

Na tomto základe boli zriadené pracovné tábory pre Židov v Novákoch, v Seredi a vo Vyhniach, neskôr aj pracovné strediská v Žiline, v Ilave, v Degeši a v Nitre. Boli to podniky hospodárskej povahy, ktoré pracovali prevažne na štátne objednávky. Tábory mali svoje poľnohospodárske oddelenie s chovom dobytka pre potreby vlastného zásobovania. Pre deti boli zriadené školy a pre odrastenejších učňovské dielne. O zdravie príslušníkov táborov sa starali židovskí lekári.

Deportácie začali v marci 1942 a trvali do 20. októbra, kedy odišiel posledný transport. Zo Slovenska bolo násilne vysídlených 57 627 osôb, zbavených slovenského občianstva (toto číslo je prevzaté z knihy Igora Baku). Po potlačení „Slovenského národného povstania“, kedy bolo Slovensko okupované nemeckým vojskom, sa deportácie obnovili a do koncentračných táborov mimo Slovenska odišlo ešte ďalších asi 10 000 židovských osôb.

Riešenie židovskej otázky je mnohými historikmi chápané ako „najčiernejšie miesto v slovenských dejinách“, lebo bolo vyvezených niekoľko desiatok tisíc (literatúra sa v presnom počte rozchádza) Židov do nacistických koncentračných táborov v Poľsku, kde „boli masovo vyvražďovaní v plynových komorách a spaľovaní v obrovských peciach“. V súčasnosti však prebieha ostrý spor historikov (medzi týchto historikov, popieračov – revizionistov patrí: Paul Rassinier, Austin App, Harry Elmer, David Hoggan, Richard Harwood, Arthur Butz, Dietlib Felderer, David Irving, Fred Leuchter a mnoho ďalších) o to, či vôbec existovali plynové komory, či v koncentračných táboroch Židov naozaj systematicky vyvražďovali a či Židov zomrelo v období druhej svetovej vojny presne šesť miliónov, alebo štyristo až osemsto tisíc. Ak by sme aj zobrali do úvahy teóriu holokaustu, ako nám je dnes oficiálne prezentovaná, nemôžme viniť za to predstaviteľov Slovenského štátu, ktorí sa pričinili o deportáciu tisíce Židov, lebo o tom, že „Židia sú vyvážaní na smrť“, nemohli nijako vedieť.

Zdroj:www.pozorovatel.sk