Príbeh o prenesmiernej strate a prenesmiernom hľadaní
Kedysi
Kedysi dávno boli sme prenesmierne bohatí. Kam oko dovidelo, všade samý drahokam, perlami sme sa obsypávali, zlata bolo toľko, že o striebro sa zaujímali len ženy a veštci. Chodili sme odetí v najjemnejších odevoch. Naše stany boli z najkvalitnejších bizóních koží, večer sme sa ponárali do rozprávkových snov na rohožiach z najvoňavejšieho rákosia. Cez deň sme sa zaoberali najušľachtilejším učením, poznávaním aj umením. Každá činnosť bola pre nás sebaobjavovaním a hľadaním nových možností sebaprejavenia. Každý deň bol niečím iný a každý inak krásny. Svornosť a súlad vládli medzi nami, všetci boli bohatí, spokojní a každý bol tvorcom spoločného dobra.
Nová hra
Potom prišiel bledý muž. Prijali sme ho medzi seba a zapojili ho do našich hier. Ale on chcel hrať inú hru, akú sme my dovtedy nehrali, ani sme o nej nepočuli. Chcel postaviť železnú stopu, po ktorej mal jazdiť železný kôň ťahajúci železné vozy s ľuďmi aj vecami. Hovoríme mu: Tvoja hra je príliš pracná a nešetrná k živému prostrediu. Tvoj železný kôň bude rušiť stáda bizónov, množstvo taviacich pecí na železo bude pôsobiť rušivo v krajine, nehovoriac o znečistenom vzduchu vplyvom množstva spáleného uhlia. Poznáme veľa krajších hier, prečo chceš hrať práve túto? A on nám odpovedal: Za každého človeka a za každý tovar, ktorý preveziem, dostanem peniaz. A my na to: Načo sú ti peniaze? Hovorí: Keď budem mať veľa peňazí, budem bohatý. My: A čo znamená bohatý? On: Proste kto má veľa peňazí, ten povie ľuďom: Urobte mi toto a toto a oni to urobia. Ale my mu hovoríme: Veď aj my ti urobíme, čo nám povieš, len nech to je dobrá vec a nech z toho všetci majú radosť a úžitok. Ale bledý muž bol prenesmierne tvrdohlavý, neústupčivý vo svojich plánoch, nekompromisný
v nasledovaní svojej predstavy bohatstva a odhodlaný v uskutočnení svojej predstavy moci nad ľuďmi aj nad priestorom.
Strata
Keďže sme sa nepridali k jeho hre, povedal nám: Najlepšie miesto pre železnú stopu vedie priamo cez vaše stany. Musíte sa odtiaľto odsťahovať. Nechceli sme opustiť miesto našich otcov, preto poslal proti nám svojich bojovníkov. Jeho bojovníci boli iní, než naši. Naši bojovníci bojovali za ideály, jeho bojovníci bojovali za malé zlaté kotúčiky. Tak začala vojna. Bojovali sme statočne, ale nemali sme z boja radosť, pretože sme museli zabíjať ľudí, s ktorými sme sa mohli spolu učiť a spolu hrať. Jedného dňa bledí bojovníci priniesli novú zbraň, akú sme nepoznali. Zabíjala zdiaľky, bez osobného stretu. My sme na takúto zákernosť neboli zvyknutí. Vždy sme bojovali čestne, dívajúc sa nepriateľovi do očí a prosiac jeho dušu o odpustenie. Na toto odduševnenie sme pripravení neboli a tak naši bojovníci umierali a umierali. Držali sa hrdinsky, odvážne chránili našu osadu a do posledného zahynuli. Zostali sme len ženy, deti a starci. Svoju spustošenú osadu sme opustili a usadili sa na mieste, ktoré nám určil bledý muž. Zlato, perly aj drahé kamene nám bledý muž pobral, naše príbytky už neboli skvostné, len prosté, na prežitie. No svornosť a vzájomnosť nám zostala, prijali sme túto novú hru, lebo sme pravý poklad nosili v sebe a tak nám vonkajšie bohatstvo nechýbalo. Vzdali sme sa boja, no nevzdali sme sa hľadania krásy a súladu. Tak sme vymysleli tance.
Tanec duchov
Začali sme tancovať v kruhu. Počas tanca prichádzali na nás vízie, zjavenia a snové predstavy. Vstupovali sme do inej reality, čerpali sme Krásu a Dobro zo zdroja a to nám dávalo Silu ďalej žiť aj vo svete, v ktorom sa krása, dobro a súlad stratili. Veľmi sme sa tešili tomuto tancu, pretože sme každý deň silne prežívali, že podstata Života tkvie v Existencii, ktorá je nezávislá od toho, ako veci navonok vyzerajú. Bledý muž sa veľmi čudoval, nášmu tancu nerozumel, lebo jeho oči boli zamerané na zovňajšok a jeho srdce bolo pripútané k pominuteľným veciam. Keď však videl, že nás nezlomil, ale naopak, pomohol nám lepšie spoznať vnútorné hodnoty, a keď uvidel v našich očiach Silu silnejšiu, než predtým, vtedy sa prenesmierne preľakol. Pomyslel si: Akiste sa hotujú na nový boj proti mne. Čo ak tancom prosia Boha a Boh bude bojovať s nimi? Začal v našom tanci vidieť bojovú zbraň, o to strašnejšiu, o čo menej jej rozumel. Preto nám zakázal tanec duchov. Jeho bojovníci násilím rozohnali každý náš kruh.
Úpadok
Keď nám bola odobratá aj táto pevná Kotva našej duše, šlo to s nami z kopca. Stratili sme Podstatu, stratili sme Seba, stratili sme Zmysel prečo žiť, pretože sme stratili Krásu a Plnosť. Prispôsobili sme sa aj tejto hre, ale odtrhnutí od koreňa, podľahli sme smútku, slabosti, nesúladu, neistote, strachu a chorobám. Ďalšia generácia začala zabúdať na našu slávnu minulosť a nechala si vnútiť myšlienky bledého muža, že sme len národ slabochov a žobrákov, predurčený pre otrocké práce. Zamestnali sme sa v továrňach bledého muža, prijali sme jeho hru zarábania peňazí. Vo vnútri nám bolo prenesmierne ťažko, ale my sme si to ani nepripustili, už sme sa nedokázali pravdivo pozrieť do vlastného vnútra, lebo sme prijali hru bledého muža na pretvárku a sebaklamanie.
Temno
Na všetko krásne z minulosti sme zabudli a keď nám o tom chcel niekto rozprávať, mali sme ho za duševne chorého a za klamára. Boli sme ako múmie bez života, naprogramované na konzumnú hru bledého muža. Za Život sme považovali zhromažďovanie mŕtvych vecí okolo seba a to živé v sebe sme prestali vnímať. Pretože sme stratili Seba, naše hry začali byť egocentrické. Chodili sme okolo seba bez pohľadu jeden na druhého, každý zahľadený len do seba, zamotaný do vlastných problémov alebo snažiaci sa povýšiť nad ostatných. Brat brata nepoznal, nespomenul si na dávne časy, keď nebolo chvíle, žeby sa ľudia na seba neusmiali, neporozprávali, nepomohli si a neprecítili vzájomnú jednotu. Čiernota zahalila naše duše a naše svetlo pohaslo.
Povstanie
Ale na dne priepasti našli sme svetlo na konci tunela. Niektorí z nás, ktorým bolo najhoršie, na ktorých ruka Osudu dopadla najtvrdšie, v kríze svojho bytia vzdali sa všetkého lipnutia na živote a s prianím umrieť odovzdali sa Osudu. Aké bolo ich prekvapenie, keď v odovzdaní nenašli smrť, ale Iskru života. Mysleli si, že umrú, ale boli oživení. Už prestali dúfať v čokoľvek, ale našli pevný základ svojho života. Boli mŕtvi a ožili, pretože sa vzdali egocentrizmu. V tme im zasvietilo Svetlo a oni našli Cestu. Spomenuli si. Pochopili, kým v pravde sú a hoci teraz sa tak nezdá, vedeli kým sa stanú. Uverili v krajšieho a vznešenejšieho Seba, napriek všetkým tmám a dehonestujúcim myšlienkam. A nastúpili Cestu k Sebe a k svojmu prvotnému Bytiu a k prvotnej Sláve.
Cesta
Tak teda kadiaľ, bratia a sestry? Naša pôvodná osada je v troskách, jej pôda je v súkromnom vlastníctve bledého muža, nedovolí nám ju znova postaviť. Tanec duchov sme tancovať zabudli, už sme len ako drevá a kláty, ale aj tak je ešte stále zakázaný (nedostupný) a niet nikoho, kto by nás ho naučil, hoci pseudoučiteľov je neúrekom. Máme priklincované nohy, lebo nevieme tancovať. Máme priklincované ruky, lebo nevieme tvoriť to, čo sme tvorili za dávnych čias. Visíme tu priklincovaní v bolestiach srdca a hovoria nám: Ajhľa človek, ajhľa kráľ tvorstva. Sme kráľ, ktorý sa stal žobrákom. Z nášho pôvodného bohatstva zostali len falošné napodobeniny. Čo nám zostáva? Chodiť nevieme, tvoriť nevieme, už len sadnúť si v kruhu, popíjať čaj a spomínať, hľadať a klopať na dvere nášho Zabudnutia. A nazvime si to trebárs meditácia alebo komunikácia. Možno nám pomôže aj ten Priklincovaný, ktorého bledý muž uctieva, ale nerozumie mu, ak by mu rozumel, inak by sa správal. Údajne sa zo svojho priklincovania oslobodil, len podrobnosti si už nepamätám. Možno si v kruhu spoločne spomenieme, ako sa robí obrad fajky mieru, možno si spomenieme, ako sa tancoval tanec duchov, možno aj dostaneme Silu znovu začať budovať našu spustošenú Osadu z jej trosiek. Veď jestvujú staré proroctvá v starých knihách, že Osada bude znovu vybudovaná. Nie je to inšpiratívne? Kruh je Cesta a Cesta je Kruh. Cesta Návratu Domov je cieľom. Ale do Kruhu prídite len vy, ktorí ste už pochopili Temnotu tohto veku a zažili Iskierku svetla veku budúceho. Prídite a prispejte svojou iskierkou. Možno sa pridá aj bledý muž a možno jeho tvár z našich iskier aspoň trochu očervenie ...
Potom prišiel bledý muž. Prijali sme ho medzi seba a zapojili ho do našich hier. Ale on chcel hrať inú hru, akú sme my dovtedy nehrali, ani sme o nej nepočuli. Chcel postaviť železnú stopu, po ktorej mal jazdiť železný kôň ťahajúci železné vozy s ľuďmi aj vecami. Hovoríme mu: Tvoja hra je príliš pracná a nešetrná k živému prostrediu. Tvoj železný kôň bude rušiť stáda bizónov, množstvo taviacich pecí na železo bude pôsobiť rušivo v krajine, nehovoriac o znečistenom vzduchu vplyvom množstva spáleného uhlia. Poznáme veľa krajších hier, prečo chceš hrať práve túto? A on nám odpovedal: Za každého človeka a za každý tovar, ktorý preveziem, dostanem peniaz. A my na to: Načo sú ti peniaze? Hovorí: Keď budem mať veľa peňazí, budem bohatý. My: A čo znamená bohatý? On: Proste kto má veľa peňazí, ten povie ľuďom: Urobte mi toto a toto a oni to urobia. Ale my mu hovoríme: Veď aj my ti urobíme, čo nám povieš, len nech to je dobrá vec a nech z toho všetci majú radosť a úžitok. Ale bledý muž bol prenesmierne tvrdohlavý, neústupčivý vo svojich plánoch, nekompromisný
v nasledovaní svojej predstavy bohatstva a odhodlaný v uskutočnení svojej predstavy moci nad ľuďmi aj nad priestorom.
Strata
Keďže sme sa nepridali k jeho hre, povedal nám: Najlepšie miesto pre železnú stopu vedie priamo cez vaše stany. Musíte sa odtiaľto odsťahovať. Nechceli sme opustiť miesto našich otcov, preto poslal proti nám svojich bojovníkov. Jeho bojovníci boli iní, než naši. Naši bojovníci bojovali za ideály, jeho bojovníci bojovali za malé zlaté kotúčiky. Tak začala vojna. Bojovali sme statočne, ale nemali sme z boja radosť, pretože sme museli zabíjať ľudí, s ktorými sme sa mohli spolu učiť a spolu hrať. Jedného dňa bledí bojovníci priniesli novú zbraň, akú sme nepoznali. Zabíjala zdiaľky, bez osobného stretu. My sme na takúto zákernosť neboli zvyknutí. Vždy sme bojovali čestne, dívajúc sa nepriateľovi do očí a prosiac jeho dušu o odpustenie. Na toto odduševnenie sme pripravení neboli a tak naši bojovníci umierali a umierali. Držali sa hrdinsky, odvážne chránili našu osadu a do posledného zahynuli. Zostali sme len ženy, deti a starci. Svoju spustošenú osadu sme opustili a usadili sa na mieste, ktoré nám určil bledý muž. Zlato, perly aj drahé kamene nám bledý muž pobral, naše príbytky už neboli skvostné, len prosté, na prežitie. No svornosť a vzájomnosť nám zostala, prijali sme túto novú hru, lebo sme pravý poklad nosili v sebe a tak nám vonkajšie bohatstvo nechýbalo. Vzdali sme sa boja, no nevzdali sme sa hľadania krásy a súladu. Tak sme vymysleli tance.
Tanec duchov
Začali sme tancovať v kruhu. Počas tanca prichádzali na nás vízie, zjavenia a snové predstavy. Vstupovali sme do inej reality, čerpali sme Krásu a Dobro zo zdroja a to nám dávalo Silu ďalej žiť aj vo svete, v ktorom sa krása, dobro a súlad stratili. Veľmi sme sa tešili tomuto tancu, pretože sme každý deň silne prežívali, že podstata Života tkvie v Existencii, ktorá je nezávislá od toho, ako veci navonok vyzerajú. Bledý muž sa veľmi čudoval, nášmu tancu nerozumel, lebo jeho oči boli zamerané na zovňajšok a jeho srdce bolo pripútané k pominuteľným veciam. Keď však videl, že nás nezlomil, ale naopak, pomohol nám lepšie spoznať vnútorné hodnoty, a keď uvidel v našich očiach Silu silnejšiu, než predtým, vtedy sa prenesmierne preľakol. Pomyslel si: Akiste sa hotujú na nový boj proti mne. Čo ak tancom prosia Boha a Boh bude bojovať s nimi? Začal v našom tanci vidieť bojovú zbraň, o to strašnejšiu, o čo menej jej rozumel. Preto nám zakázal tanec duchov. Jeho bojovníci násilím rozohnali každý náš kruh.
Úpadok
Keď nám bola odobratá aj táto pevná Kotva našej duše, šlo to s nami z kopca. Stratili sme Podstatu, stratili sme Seba, stratili sme Zmysel prečo žiť, pretože sme stratili Krásu a Plnosť. Prispôsobili sme sa aj tejto hre, ale odtrhnutí od koreňa, podľahli sme smútku, slabosti, nesúladu, neistote, strachu a chorobám. Ďalšia generácia začala zabúdať na našu slávnu minulosť a nechala si vnútiť myšlienky bledého muža, že sme len národ slabochov a žobrákov, predurčený pre otrocké práce. Zamestnali sme sa v továrňach bledého muža, prijali sme jeho hru zarábania peňazí. Vo vnútri nám bolo prenesmierne ťažko, ale my sme si to ani nepripustili, už sme sa nedokázali pravdivo pozrieť do vlastného vnútra, lebo sme prijali hru bledého muža na pretvárku a sebaklamanie.
Temno
Na všetko krásne z minulosti sme zabudli a keď nám o tom chcel niekto rozprávať, mali sme ho za duševne chorého a za klamára. Boli sme ako múmie bez života, naprogramované na konzumnú hru bledého muža. Za Život sme považovali zhromažďovanie mŕtvych vecí okolo seba a to živé v sebe sme prestali vnímať. Pretože sme stratili Seba, naše hry začali byť egocentrické. Chodili sme okolo seba bez pohľadu jeden na druhého, každý zahľadený len do seba, zamotaný do vlastných problémov alebo snažiaci sa povýšiť nad ostatných. Brat brata nepoznal, nespomenul si na dávne časy, keď nebolo chvíle, žeby sa ľudia na seba neusmiali, neporozprávali, nepomohli si a neprecítili vzájomnú jednotu. Čiernota zahalila naše duše a naše svetlo pohaslo.
Povstanie
Ale na dne priepasti našli sme svetlo na konci tunela. Niektorí z nás, ktorým bolo najhoršie, na ktorých ruka Osudu dopadla najtvrdšie, v kríze svojho bytia vzdali sa všetkého lipnutia na živote a s prianím umrieť odovzdali sa Osudu. Aké bolo ich prekvapenie, keď v odovzdaní nenašli smrť, ale Iskru života. Mysleli si, že umrú, ale boli oživení. Už prestali dúfať v čokoľvek, ale našli pevný základ svojho života. Boli mŕtvi a ožili, pretože sa vzdali egocentrizmu. V tme im zasvietilo Svetlo a oni našli Cestu. Spomenuli si. Pochopili, kým v pravde sú a hoci teraz sa tak nezdá, vedeli kým sa stanú. Uverili v krajšieho a vznešenejšieho Seba, napriek všetkým tmám a dehonestujúcim myšlienkam. A nastúpili Cestu k Sebe a k svojmu prvotnému Bytiu a k prvotnej Sláve.
Cesta
Tak teda kadiaľ, bratia a sestry? Naša pôvodná osada je v troskách, jej pôda je v súkromnom vlastníctve bledého muža, nedovolí nám ju znova postaviť. Tanec duchov sme tancovať zabudli, už sme len ako drevá a kláty, ale aj tak je ešte stále zakázaný (nedostupný) a niet nikoho, kto by nás ho naučil, hoci pseudoučiteľov je neúrekom. Máme priklincované nohy, lebo nevieme tancovať. Máme priklincované ruky, lebo nevieme tvoriť to, čo sme tvorili za dávnych čias. Visíme tu priklincovaní v bolestiach srdca a hovoria nám: Ajhľa človek, ajhľa kráľ tvorstva. Sme kráľ, ktorý sa stal žobrákom. Z nášho pôvodného bohatstva zostali len falošné napodobeniny. Čo nám zostáva? Chodiť nevieme, tvoriť nevieme, už len sadnúť si v kruhu, popíjať čaj a spomínať, hľadať a klopať na dvere nášho Zabudnutia. A nazvime si to trebárs meditácia alebo komunikácia. Možno nám pomôže aj ten Priklincovaný, ktorého bledý muž uctieva, ale nerozumie mu, ak by mu rozumel, inak by sa správal. Údajne sa zo svojho priklincovania oslobodil, len podrobnosti si už nepamätám. Možno si v kruhu spoločne spomenieme, ako sa robí obrad fajky mieru, možno si spomenieme, ako sa tancoval tanec duchov, možno aj dostaneme Silu znovu začať budovať našu spustošenú Osadu z jej trosiek. Veď jestvujú staré proroctvá v starých knihách, že Osada bude znovu vybudovaná. Nie je to inšpiratívne? Kruh je Cesta a Cesta je Kruh. Cesta Návratu Domov je cieľom. Ale do Kruhu prídite len vy, ktorí ste už pochopili Temnotu tohto veku a zažili Iskierku svetla veku budúceho. Prídite a prispejte svojou iskierkou. Možno sa pridá aj bledý muž a možno jeho tvár z našich iskier aspoň trochu očervenie ...
03.12.2007