Svantovit
Kroniky ho opisujú ako mocné božstvo, ktorého význam ďaleko presahoval domovský ostrov Rujanu. Toto kultové miesto bolo poslednou pohanskou baštou našich predkov. Meno Svantovit je nesporne pôvodné. Zložené je zo svętÞ (mocný, silný) a z koncovky -vit (pán, vládca, víťaz).
Svantovit v sebe združoval vlastnosti boha vojnového aj hospodárskeho. Z jeho rohu naplneného vínom veštil kňaz úrodu budúceho roka. Na rovnaký účel využíval veľký medový koláč. K vojnovým atribútom patril veľký meč, sedlo, udidlo a posvätný belák, na ktorom mohol jazdiť len kňaz a sám Svantovit. Podľa viery Ráňanov Svantovit podnikal na tomto koni nočné výpravy (aj keď ho ráno našli zavretého v stajni, bol spotený a oprskaný od blata).
Kôň tu slúžil tiež na vojnové veštenie: podľa toho, či prekračoval rady zkrížených kopií pravou alebo ľavou nohou. Moc božstva podopierala družina 300 jazdcov a veľké bohatstvo zhromaždené z darov a vojnovej koristi. Niet divu, že mal potom Svantovitov kňaz aj v politických záležitostiach väčšie slovo ako rujanský vládca.
Chrám mal drevenú ohradu zdobenú maľbami a rezbami. Svätyňu predstavovala drevenná zastrešená stavba, vnútri členená závesmi. Drevená socha v nadľudskej veľkosti mala štyri hlavy, z ktorých sa dve dívali dopredu a dve dozadu. Vlasy a fúzy boli pristrihnuté podľa rujanskej môdy. V pravej ruke držala kovový roh na pitie, ľavá bola opretá v bok. Suknica siahala až pod kolená. Podstavec bol zapustený do zeme tak, že nohy stáli na zemi.
Roku 1168 padla Arkona a chrám bol zničený dánskym kráľom Valdemarom. Zároveň zaniklo organizované slovanské náboženstvo na Balte.
Ostrov Rujana je obklopený morom a prístupný len loďami a v zime zamŕzajúcou úžinou i po ľade. Bol dlhú dobu nedobytnou baštou slovanského pohanstva. Kronikári hovoria o neobyčajnej tvrdohlavosti tamojších pohanov, naplnených nenávisťou ku všetkému kresťanskému, avšak nemohli prehliadnuť ich veľkorysú pohostinnosť, Úctu k rodičom, starostlivosť o starých, chorých a chudobných, takže na ostrove neboli žobráci!
Kôň tu slúžil tiež na vojnové veštenie: podľa toho, či prekračoval rady zkrížených kopií pravou alebo ľavou nohou. Moc božstva podopierala družina 300 jazdcov a veľké bohatstvo zhromaždené z darov a vojnovej koristi. Niet divu, že mal potom Svantovitov kňaz aj v politických záležitostiach väčšie slovo ako rujanský vládca.
Chrám mal drevenú ohradu zdobenú maľbami a rezbami. Svätyňu predstavovala drevenná zastrešená stavba, vnútri členená závesmi. Drevená socha v nadľudskej veľkosti mala štyri hlavy, z ktorých sa dve dívali dopredu a dve dozadu. Vlasy a fúzy boli pristrihnuté podľa rujanskej môdy. V pravej ruke držala kovový roh na pitie, ľavá bola opretá v bok. Suknica siahala až pod kolená. Podstavec bol zapustený do zeme tak, že nohy stáli na zemi.
Roku 1168 padla Arkona a chrám bol zničený dánskym kráľom Valdemarom. Zároveň zaniklo organizované slovanské náboženstvo na Balte.
Ostrov Rujana je obklopený morom a prístupný len loďami a v zime zamŕzajúcou úžinou i po ľade. Bol dlhú dobu nedobytnou baštou slovanského pohanstva. Kronikári hovoria o neobyčajnej tvrdohlavosti tamojších pohanov, naplnených nenávisťou ku všetkému kresťanskému, avšak nemohli prehliadnuť ich veľkorysú pohostinnosť, Úctu k rodičom, starostlivosť o starých, chorých a chudobných, takže na ostrove neboli žobráci!
15.12.2007