Prekážky cesty duchownej
Veru už pár rokov prostredníctvom diskusií snažím sa vzkriesiť Cestu ducha z hrobu s úspechom nulovým. Lebo tak súdim, že Duch je mŕtvy v nás a potrebuje oživiť. Mnohí
to nechápu a hovoria mi: Veď ciest a dievčat je tu mnoho, len si vybrať. Ale ja hovorím: Dievčat mnoho, ale láska chýba. Isteže aj hier je tu mnoho, ktorými sa ľudia zaoberajú, ale hra na Cestu je ešte stále neprebudená, ani len jej pravidlá nie sú známe. Veď ak myslíte, že tu Cesta je, ukážte mi ju, aby som sa potešil. Povedzte mi, kde sa skrýva, v ktorom kúte je zapadnutá, že ju vôbec nevidno? Ak som slepý a nevidím, prídite a otvorte mi oči. Veď diskusii a hľadaniu pravdy som otvorený, ale diktátu nie.
A čím ma zaujala Cesta?
Proste keď raz človek okúsi sladké hrozno, už mu nechutí kyslé. Ale ľudia, ktorí nikdy sladké hrozno neochutnali a kŕmia sa celý život len kyslým, tí sa čudujú nado mnou, prečo nejem s nimi toľkú dobrotu. Hovoria mi: Čo si taký zamračený a smutný, hádam málo hrozna ješ, daj si viac. Podobne je to aj s každým, kto raz okúsil silu, krásu a veľkosť veku budúceho. Ten potom odmieta všetky omyly a trápenia súčasného veku a nemá chuť sa na nich spolupodieľať, ale jeho srdce bude vždy ťahať tá ušľachtilá a čistá krása Ducha, zapísaná v snoch a ideáloch každého jedného človeka, pokiaľ si ju človek sám niečím nevygumuje.
Existujúce školy
Veď len povážte takú vec, že nežnou revolúciou 89 sme zavrhli autoritatívny režim, ktorý si osobil monopol na pravdu, ktorý razil jedinú ideológiu a všetky protirečivé ideológie potieral. To bolo dobre, že sme taký režim odmietli a nastolili diskusiu o pravde a vzájomnú toleranciu v rozmanitosti názorov. Ale pozrime sa, ako vyzerajú rôzne duchovné školy. Vidíte tam nejakú diskusiu o pravde? Ja vidím len slepú vieru v nejaké dogmy alebo slepú oddanosť nejakým majstrom a guruom. Kde je úcta k pravde, že ju nikto nehľadá? Vari Pravda nijako nesúvisí s Duchom? A kde je úcta k ľuďom, že sa nikto nesnaží pochopiť a prijať aj názor iného človeka? Vari Ľudskosť nijako nesúvisí s Duchom? Veruže mi všetky duchovné smery pripadajú veľmi diktátorské a neprebehla v nich ešte nežná revolúcia. Jednu diktatúru sme odmietli a v druhej sme sa uväznili, pravdu sme preskočili. A ak tieto smery popierajú hľadanie pravdy a popierajú vzájomné porozumenie a ľudskosť, ak uznávajú len konkurenciu a vzájomný boj, podľa mňa nemajú právo nazývať sa Cestou.
Hľadanie pravdy
A keďže som presvedčený, že Cesta je len v nebi, ale na zem zatiaľ nezostúpila, prijal som hru Hľadania pravdy. Hľadanie ma baví a ako vedľajší produkt stretol som mnoho zaujímavých ľudí a zažil pekné veci. Ale Cesta tu stále nie je. Duch je stále mŕtvy. Ľudia Ceste nerozumejú, nerozumejú ani komunikácii ako metóde hľadania pravdy a porozumenia. A čo je horšie, nieleže ľudia nerozumejú a rozumieť nechcú, ale navyše ich podvedomie Ceste bráni, robí jej prekážky, stavia sa na odpor. Čím ďalej, tým viac sa presviedčam o symbole Priklincovaného, ktorý hovorí: Ľudia pravdu nielenže nemilujú a nehľadajú, ale ak sa objaví, túžia ju zaklincovať. Prečo by ľudia Cestu ničili? Rozoberme si teda, čo v nás Cestu zabíja.
Prekážka prvá: Pocit dôležitosti vlastného ega.
Ego je to malé ja, oddelené od okolitého sveta, ja bojujúce, nenávidiace, závidiace, sebaponižujúce alebo sebapovyšujúce, ja, ktoré potrebuje druhých ovládať alebo druhými sa dať ovládať, presviedčať druhých o nejakých názoroch a o ceste alebo druhým slepo veriť, ja, ktoré sa potrebuje vyťahovať, vypínať a ukazovať alebo schovávať. Naše lepšie JA, to je zase to súcítiace, teda neoddelené od okolitého sveta, chápajúce iné JA, považujúce druhých za časť seba samého. A preto nebojujúce, znášanlivé, priateľské, chápajúce aj nepriateľov, lebo aj tí musia byť, aby úspech bol väčší. JA má rásť a ego sa zmenšovať. Ale u mnohých ich ego zvíťazilo nad čistým JA. A tak, ako ich ego zabilo vlastné JA, rovnako ich ego zabíja aj čisté JA v iných ľuďoch a tak zabíja Cestu.
Prekážka druhá: Relativizácia pravdy, dobra a cesty.
Ak je človek lenivý pohnúť zadkom a niekam ísť, povie si: Veď aj tak je to jedno, či pôjdem alebo nepôjdem. Sú ľudia, ktorých Cesta aj zaujíma a priťahuje, ale sú leniví hnúť sa z miesta, pre obezitu duše ťažko sa im hýbe. A tak aby nemali výčitky svedomia a aby nemali nekľud v duši, povedia si, že aj tak je to jedno, či idú, či nejdú. Potom len čo počujú slovo pravda alebo dobro alebo cesta, pocítia nekľud v duši, lebo ich svedomie sa snaží rozlíšiť pravdu od lži, dobro od zla a cestu od necesty, ale to by znamenalo priznať si chyby a to by znamenalo nepokoj a neistotu. Pre obéznu dušu je preto jednoduchšie zachovať pokoj a zareagovať pohotovo, že žiadna pravda neexistuje a že nikto aj tak nevie rozlíšiť, čo je pravda a čo je lož, čo je dobrô a čo je zlô, čo je cesta a čo necesta. Čím obéznejšia duša, tým silnejšie lipnutie na relativizácii, tým razantnejšia obhajoba svojej nepohyblivosti. A to je tiež popieranie Cesty, zabíjanie Cesty. A to všetko len kvôli vnútornému pokoju. Ale pokoj obézneho, ktorý sedí celý deň za pecou je iný, než pokoj toho, kto vystúpil na Kriváň a tam sa rozhliadol.
Prekážka tretia: Lipnutie na ideológii a náuke.
Ideológie a náuky sú len pomôcky, odporúčania a rady pre cestu. Kto kvôli jednej náuke nevidí a nechce chápať inú, je zaslepený. Je to egoizmus na druhú, ktorý silne podporujú mocibažní, ctižiadostiví a sebastrední učitelia a guruovia. Žiak si potom namýšľa, že je oddaný Ceste, v skutočnosti je obeťou sebaklamu. Odmieta sa stretávať s tými, ktorí sú tiež na Ceste, ale nekotkodákajú tak, ako on. Jeho vyrušujú tí, ktorí vidia veci z inej strany. Čiže jeho vyrušuje vlastne Pravda. Tým, že odmieta iné pravdivé náuky, popiera Cestu, lebo oni sú tiež cestou. Pravdivá Cesta spája v sebe všetky pravdy a náuky aj všetkých ľudí dobrej vôle. V každej náuke zároveň správne rozlišuje pravdu od lži, domnienku od skúsenosti a v každom človeku správne rozlišuje jeho ego od jeho čistého JA.
Prekážka čtvrtá: Amorálne výstrednosti.
Poslednou prekážkou je amorálne správanie. Je to zase relativizácia dobra a zla na druhú. Človek, ktorý dosiahol určitých úspechov na Ceste, možno okúsil silu Slobody a Oslobodenia a zatočila sa mu z toho hlava. Nezvládol to a začal si o sebe namýšľať, že je Bohom, že môže všetko, čo sa mu zapáči, lebo je slobodný. Ale jeho ego ešte nie je na nule a tak začne páchať aj nemorálnosti, zvrhlosti a iné chlípnosti, ktoré ani papier neznesie a ktorých semienka mu ešte zostali na dne duše. A každý normálny bežne slušný človek vidí, že toto je poriadne prasa. Tento človek veľmi silne zabíja Cestu, lebo kvôli nemu si mnohí budú myslieť, že Cesta vedie ľudí k amorálnosti. Ale to nie je pravda, to len prasa zase žerie to, čo predtým vyvrátilo, zase sa zamotáva do zlých skutkov, z ktorých už bol oslobodený. Niektoré prasce sa trošku oblečú a stanú sa učiteľmi hlásajúcimi relativizáciu všetkého možného, nerozlíšiteľnosť dobra a zla. A obézne duše lenivé pohnúť zadkom ich veľmi radi počúvajú.
Za prekážkami
Človek Ducha umenšuje svoje ego, objavil a rozvíja svoje vlastné čisté JA. Človek Ducha sa učí správne rozlišovať medzi cestou a necestou, medzi dobrom a zlom, medzi Skutočnosťou a mámivou domnienkou zvanou reklama alebo propaganda alebo ideológia alebo tradícia alebo móda. Človek Ducha spája a integruje v sebe všetky pravdivé náuky a dokáže vybrať zrnko pravdy z každej falošnej domnienky. Človek Ducha zjednocuje ľudí nie na základe príslušnosti k jedinej ideológii, ale na základe túžby po rozvinutí ideálov krásy žitia. Človek Ducha nie je neverný Ceste a nezrádza svojho krajšieho Seba. Ono vôbec nie je dôležité, či človek je nejaký duchovný alebo nie, či sa zaujíma o nejakú Cestu alebo nie, či číta knihy alebo nie, či pracuje na sebe alebo nie. Dôležité je, či zabíja Cestu alebo nie. Cesta sa nám neschovala, Cesta je mŕtva v nás, pretože my ju zabíjame. Pochopí to niekto?
Proste keď raz človek okúsi sladké hrozno, už mu nechutí kyslé. Ale ľudia, ktorí nikdy sladké hrozno neochutnali a kŕmia sa celý život len kyslým, tí sa čudujú nado mnou, prečo nejem s nimi toľkú dobrotu. Hovoria mi: Čo si taký zamračený a smutný, hádam málo hrozna ješ, daj si viac. Podobne je to aj s každým, kto raz okúsil silu, krásu a veľkosť veku budúceho. Ten potom odmieta všetky omyly a trápenia súčasného veku a nemá chuť sa na nich spolupodieľať, ale jeho srdce bude vždy ťahať tá ušľachtilá a čistá krása Ducha, zapísaná v snoch a ideáloch každého jedného človeka, pokiaľ si ju človek sám niečím nevygumuje.
Existujúce školy
Veď len povážte takú vec, že nežnou revolúciou 89 sme zavrhli autoritatívny režim, ktorý si osobil monopol na pravdu, ktorý razil jedinú ideológiu a všetky protirečivé ideológie potieral. To bolo dobre, že sme taký režim odmietli a nastolili diskusiu o pravde a vzájomnú toleranciu v rozmanitosti názorov. Ale pozrime sa, ako vyzerajú rôzne duchovné školy. Vidíte tam nejakú diskusiu o pravde? Ja vidím len slepú vieru v nejaké dogmy alebo slepú oddanosť nejakým majstrom a guruom. Kde je úcta k pravde, že ju nikto nehľadá? Vari Pravda nijako nesúvisí s Duchom? A kde je úcta k ľuďom, že sa nikto nesnaží pochopiť a prijať aj názor iného človeka? Vari Ľudskosť nijako nesúvisí s Duchom? Veruže mi všetky duchovné smery pripadajú veľmi diktátorské a neprebehla v nich ešte nežná revolúcia. Jednu diktatúru sme odmietli a v druhej sme sa uväznili, pravdu sme preskočili. A ak tieto smery popierajú hľadanie pravdy a popierajú vzájomné porozumenie a ľudskosť, ak uznávajú len konkurenciu a vzájomný boj, podľa mňa nemajú právo nazývať sa Cestou.
Hľadanie pravdy
A keďže som presvedčený, že Cesta je len v nebi, ale na zem zatiaľ nezostúpila, prijal som hru Hľadania pravdy. Hľadanie ma baví a ako vedľajší produkt stretol som mnoho zaujímavých ľudí a zažil pekné veci. Ale Cesta tu stále nie je. Duch je stále mŕtvy. Ľudia Ceste nerozumejú, nerozumejú ani komunikácii ako metóde hľadania pravdy a porozumenia. A čo je horšie, nieleže ľudia nerozumejú a rozumieť nechcú, ale navyše ich podvedomie Ceste bráni, robí jej prekážky, stavia sa na odpor. Čím ďalej, tým viac sa presviedčam o symbole Priklincovaného, ktorý hovorí: Ľudia pravdu nielenže nemilujú a nehľadajú, ale ak sa objaví, túžia ju zaklincovať. Prečo by ľudia Cestu ničili? Rozoberme si teda, čo v nás Cestu zabíja.
Prekážka prvá: Pocit dôležitosti vlastného ega.
Ego je to malé ja, oddelené od okolitého sveta, ja bojujúce, nenávidiace, závidiace, sebaponižujúce alebo sebapovyšujúce, ja, ktoré potrebuje druhých ovládať alebo druhými sa dať ovládať, presviedčať druhých o nejakých názoroch a o ceste alebo druhým slepo veriť, ja, ktoré sa potrebuje vyťahovať, vypínať a ukazovať alebo schovávať. Naše lepšie JA, to je zase to súcítiace, teda neoddelené od okolitého sveta, chápajúce iné JA, považujúce druhých za časť seba samého. A preto nebojujúce, znášanlivé, priateľské, chápajúce aj nepriateľov, lebo aj tí musia byť, aby úspech bol väčší. JA má rásť a ego sa zmenšovať. Ale u mnohých ich ego zvíťazilo nad čistým JA. A tak, ako ich ego zabilo vlastné JA, rovnako ich ego zabíja aj čisté JA v iných ľuďoch a tak zabíja Cestu.
Prekážka druhá: Relativizácia pravdy, dobra a cesty.
Ak je človek lenivý pohnúť zadkom a niekam ísť, povie si: Veď aj tak je to jedno, či pôjdem alebo nepôjdem. Sú ľudia, ktorých Cesta aj zaujíma a priťahuje, ale sú leniví hnúť sa z miesta, pre obezitu duše ťažko sa im hýbe. A tak aby nemali výčitky svedomia a aby nemali nekľud v duši, povedia si, že aj tak je to jedno, či idú, či nejdú. Potom len čo počujú slovo pravda alebo dobro alebo cesta, pocítia nekľud v duši, lebo ich svedomie sa snaží rozlíšiť pravdu od lži, dobro od zla a cestu od necesty, ale to by znamenalo priznať si chyby a to by znamenalo nepokoj a neistotu. Pre obéznu dušu je preto jednoduchšie zachovať pokoj a zareagovať pohotovo, že žiadna pravda neexistuje a že nikto aj tak nevie rozlíšiť, čo je pravda a čo je lož, čo je dobrô a čo je zlô, čo je cesta a čo necesta. Čím obéznejšia duša, tým silnejšie lipnutie na relativizácii, tým razantnejšia obhajoba svojej nepohyblivosti. A to je tiež popieranie Cesty, zabíjanie Cesty. A to všetko len kvôli vnútornému pokoju. Ale pokoj obézneho, ktorý sedí celý deň za pecou je iný, než pokoj toho, kto vystúpil na Kriváň a tam sa rozhliadol.
Prekážka tretia: Lipnutie na ideológii a náuke.
Ideológie a náuky sú len pomôcky, odporúčania a rady pre cestu. Kto kvôli jednej náuke nevidí a nechce chápať inú, je zaslepený. Je to egoizmus na druhú, ktorý silne podporujú mocibažní, ctižiadostiví a sebastrední učitelia a guruovia. Žiak si potom namýšľa, že je oddaný Ceste, v skutočnosti je obeťou sebaklamu. Odmieta sa stretávať s tými, ktorí sú tiež na Ceste, ale nekotkodákajú tak, ako on. Jeho vyrušujú tí, ktorí vidia veci z inej strany. Čiže jeho vyrušuje vlastne Pravda. Tým, že odmieta iné pravdivé náuky, popiera Cestu, lebo oni sú tiež cestou. Pravdivá Cesta spája v sebe všetky pravdy a náuky aj všetkých ľudí dobrej vôle. V každej náuke zároveň správne rozlišuje pravdu od lži, domnienku od skúsenosti a v každom človeku správne rozlišuje jeho ego od jeho čistého JA.
Prekážka čtvrtá: Amorálne výstrednosti.
Poslednou prekážkou je amorálne správanie. Je to zase relativizácia dobra a zla na druhú. Človek, ktorý dosiahol určitých úspechov na Ceste, možno okúsil silu Slobody a Oslobodenia a zatočila sa mu z toho hlava. Nezvládol to a začal si o sebe namýšľať, že je Bohom, že môže všetko, čo sa mu zapáči, lebo je slobodný. Ale jeho ego ešte nie je na nule a tak začne páchať aj nemorálnosti, zvrhlosti a iné chlípnosti, ktoré ani papier neznesie a ktorých semienka mu ešte zostali na dne duše. A každý normálny bežne slušný človek vidí, že toto je poriadne prasa. Tento človek veľmi silne zabíja Cestu, lebo kvôli nemu si mnohí budú myslieť, že Cesta vedie ľudí k amorálnosti. Ale to nie je pravda, to len prasa zase žerie to, čo predtým vyvrátilo, zase sa zamotáva do zlých skutkov, z ktorých už bol oslobodený. Niektoré prasce sa trošku oblečú a stanú sa učiteľmi hlásajúcimi relativizáciu všetkého možného, nerozlíšiteľnosť dobra a zla. A obézne duše lenivé pohnúť zadkom ich veľmi radi počúvajú.
Za prekážkami
Človek Ducha umenšuje svoje ego, objavil a rozvíja svoje vlastné čisté JA. Človek Ducha sa učí správne rozlišovať medzi cestou a necestou, medzi dobrom a zlom, medzi Skutočnosťou a mámivou domnienkou zvanou reklama alebo propaganda alebo ideológia alebo tradícia alebo móda. Človek Ducha spája a integruje v sebe všetky pravdivé náuky a dokáže vybrať zrnko pravdy z každej falošnej domnienky. Človek Ducha zjednocuje ľudí nie na základe príslušnosti k jedinej ideológii, ale na základe túžby po rozvinutí ideálov krásy žitia. Človek Ducha nie je neverný Ceste a nezrádza svojho krajšieho Seba. Ono vôbec nie je dôležité, či človek je nejaký duchovný alebo nie, či sa zaujíma o nejakú Cestu alebo nie, či číta knihy alebo nie, či pracuje na sebe alebo nie. Dôležité je, či zabíja Cestu alebo nie. Cesta sa nám neschovala, Cesta je mŕtva v nás, pretože my ju zabíjame. Pochopí to niekto?
19.12.2007