Vianoce 2007
22. decembra o 7:08 SEČ nastane zimný slnovrat. Sobotu bude Kračúň, teda najkratší deň v roku (trvá asi 8 hodín). V našich zemepisných šírkach vystúpi slnko len približne 16 stupňov nad obzor. V pohanských kultoch bol čas zimného slnovratu, ako chvíle, keď noc začína ustupovať dňu, predmetom osláv zrodenia slnka, zrodenia nového života, zrodenia nového roku.
(Prinášame vám článok Jozefa Kariku uverejnený pred rokom na www.putnici.sk)
Obdobie slávenia zimného slnovratu u starých Slovanov pozostávalo z niekoľkých obecne rozšírených prvkov, ktoré na seba časovo nadväzovali. Jednotlivé miestne zvyklosti potom rozhodovali, ktorý z týchto prvkov stál viac, či menej v popredí.
Boli to:
Pôvod slova kračun nie je síce filologicky objasnený s úplnou istotou, predpokladá sa ale, že je odvodený zo staroslovanského slova kortъkъ (krátky) s umocňujúcou príponou -un. Zodpovedá latinskému bruma (brevissima) vo význame najkratšieho dňa v roku. Ten bol v Ríme oslavovaný rozpustilými dionýzovskými brumáliami. Je však nepravdepodobné, že by Slovania tento sviatok prebrali od Rimanov, pretože s nimi sa stretli už ako s kresťanmi. Pravdepodobne vznikol skôr z pôvodného indoeurópskeho základu ako všeobecne oslavovaný sviatok zimného slnovratu, ktorý sa zachoval v modifikovanej podobe až do novodobého folklóru. Podľa Zdenka Váňu nebol Kračun ani žiadnou bytosťou, ako sa pôvodne domnievali mytológovia. Bol personifikovaný až dodatočne, ako bolo obvyklé aj v prípade iných sviatkov. Napríklad u Bielorusov bol koročun považovaný za démona smrti, zrejme vo vzťahu k najhlbšej temnote v roku. Na bývalej Podkarpatskej Rusi bol takto zas nazývaný obradný chlieb, ktorý sa piekol na Štedrý deň a jedol sa na Nový rok. Slovanským vplyvom prešiel názov tohto sviatku aj k Maďarom (karácsony) a Rumunom (krăčun).
Ovseň (alebo tiež useň, avseň, govseň) je typickým príkladom agrárnej mágie. Obsypávanie ľudí zrnom, či ovsom v dobe zimného slnovratu, malo zaistiť bohatú úrodu v budúcom roku. Obraz personifikovaného ovseňa, ktorý v ruskej kolede prichádza na divej svini, súvisí so starobylým a všeobecne rozšíreným zvykom bravčových hodov v tomto období. Taktiež rímsky Saturn (od koreňa sa-, serere = siať), prichádzal na sviatok saturnálií na voze ťahanom prasaťom so zlatými štetinami a bol oslavovaný obetovaním sviní. Zrejme odtiaľ pochádza aj súvislosť s predstavou vianočného „zlatého prasiatka“ ako symbolu rodiaceho sa slnka, ktorému bolo prasa v starých indoeurópskych náboženstvách zasvätené.
Koleda bezpochyby pochádza z pohanskej antiky, aspoň čo sa týka samotného slova. To je odvodené buď z latinského calendae alebo gréckeho kalandai, označujúceho prvý deň v mesiaci a predovšetkým začiatok roka. Už rímske kalendy boli cirkvou zakazované a rovnaký osud postretol aj ich slovanskú podobu. (Napríklad v bulharskom texte Euchologia sinajského z 9. storočia alebo v ruskom traktáte Zapoveď sv. otec z 11. storočia, kde sa o kolede píše ako o pohanskom zvyku.) Až neskôr bol tento sviatok pozmenený na kresťanskú koledu a chodenie troch kráľov. Podstata sviatku spočívala v obchádzaní s figúrou - „dieťatkom“, symbolizujúcim nanovo zrodené slnko - obraz začiatku nového ročného cyklu. Chodilo sa tiež s piesňami, zariekávadlami a s prosbou o podarovanie - štedrosť bola totiž zárukou bohatstva v budúcom roku. V niektorých krajinách na Rusi predstavovala Koljadu dievčina odetá v bielom. Na Bielej Rusi dokonca dve dievčiny, z ktorých jedna predstavovala bohatú a druhá chudobnú Koledu. Hospodár, ku ktorému ich priviedli, si mal jednu z nich vybrať - podľa toho poznával, aký rok ho čaká. Celkovo boli sviatky v období dnešných Vianoc tradične spájané s veštením a predvídaním vývoja v budúcom roku.
K zvláštnym vianočným zvykom, ktoré sa zachovali iba u južných Slovanov, patrilo pálenie kmeňa, pňa alebo vetvy, nazývanej u Srbov badnjak, u Bulharov badnik, u Slovincov božič. Podobný zvyk poznali aj Germáni, u ktorých sa kmeň nazýval Julblock. Pôvod a zmysel tohto sviatku nie je celkom zrejmý, súvisí však asi s kultom ohňa, obzvlášť dôležitým v najhlbšej zime; alebo so symbolom slnečného svetla a tepla, ktorého rast sa očakával a magicky privolával po zimnom slnovrate. Podľa iných názorov ide o spálenie draka, ako obrazu škodlivých síl starého roka a zaistenie plodnosti v roku nadchádzajúcom.
K zimným slnovratovým slávnostiam patrili aj maškarné sprievody a hry. Tie silne pripomínali podobné zvyky z rímskeho alebo gréckeho prostredia, kde prežívali ako pohanské relikty ešte v kresťanskej dobe. Preobliekanie sa a nosenie masiek patrilo k všeobecne rozšíreným kultovým prvkom na všetkých kontinentoch a nechýbalo teda ani u Slovanov. Svedčia o tom nielen cirkevné zákazy z 11. - 13. storočia, ale aj archeologické nálezy kožených masiek, napríklad z Novgorodu. Nosili sa najmä masky zvieracie - medveďa, koňa, kozla, vlka, tura, alebo sa muži preobliekali za ženy a naopak. Pôvodný zmysel tohto konania bol zrejme apotropaický - malo zastrašiť a zmiasť démonov a odvrátiť ich zlú pôsobnosť. Po zimnom slnovrate išlo o zapudenie duchov temnoty, v ostatných prípadoch o zahnanie chorôb, či duší mŕtvych. Rovnaký apotropaický účel mali aj kultické tance v maskách. Hry s maskami boli také obľúbené, že neskôr prenikali až do kostolov. Ešte v roku 1207 sa pohoršuje pápež Inocenc III. nad tým, že sa v polských kostoloch usporadúvali hry s maskami. Zimné maškarády mimo kostol, často doprevádzané neviazanosťami, sa však nepodarilo nikdy úplne potlačiť. Porovnajme český masopust, juhoslovanské a slovenské turice (masky s kobylou hlavou), podobné poľské kobylnice, či staročeskú klibnu (maska štvornohej obludy, ktorú predstavovali dvaja ľudia a s ktorou sa chodilo deň pre Tromi kráľmi).
Prameň:
1.VÁŇA, Z.: Svět slovanských bohů a démonů. Panorama, Praha 1990.
Obdobie slávenia zimného slnovratu u starých Slovanov pozostávalo z niekoľkých obecne rozšírených prvkov, ktoré na seba časovo nadväzovali. Jednotlivé miestne zvyklosti potom rozhodovali, ktorý z týchto prvkov stál viac, či menej v popredí.
Boli to:
- kračun - sviatok najkratšieho dňa v roku
- ovseň alebo useň - posypávanie ľudí zrnom
- koleda - obchádzanie s figúrou, prosbami, zariekavadlami a piesňami na začiatku nového roka
- maškarné sprievody - spravidla v období pred dnešným sviatkom Troch kráľov.
Pôvod slova kračun nie je síce filologicky objasnený s úplnou istotou, predpokladá sa ale, že je odvodený zo staroslovanského slova kortъkъ (krátky) s umocňujúcou príponou -un. Zodpovedá latinskému bruma (brevissima) vo význame najkratšieho dňa v roku. Ten bol v Ríme oslavovaný rozpustilými dionýzovskými brumáliami. Je však nepravdepodobné, že by Slovania tento sviatok prebrali od Rimanov, pretože s nimi sa stretli už ako s kresťanmi. Pravdepodobne vznikol skôr z pôvodného indoeurópskeho základu ako všeobecne oslavovaný sviatok zimného slnovratu, ktorý sa zachoval v modifikovanej podobe až do novodobého folklóru. Podľa Zdenka Váňu nebol Kračun ani žiadnou bytosťou, ako sa pôvodne domnievali mytológovia. Bol personifikovaný až dodatočne, ako bolo obvyklé aj v prípade iných sviatkov. Napríklad u Bielorusov bol koročun považovaný za démona smrti, zrejme vo vzťahu k najhlbšej temnote v roku. Na bývalej Podkarpatskej Rusi bol takto zas nazývaný obradný chlieb, ktorý sa piekol na Štedrý deň a jedol sa na Nový rok. Slovanským vplyvom prešiel názov tohto sviatku aj k Maďarom (karácsony) a Rumunom (krăčun).
Ovseň (alebo tiež useň, avseň, govseň) je typickým príkladom agrárnej mágie. Obsypávanie ľudí zrnom, či ovsom v dobe zimného slnovratu, malo zaistiť bohatú úrodu v budúcom roku. Obraz personifikovaného ovseňa, ktorý v ruskej kolede prichádza na divej svini, súvisí so starobylým a všeobecne rozšíreným zvykom bravčových hodov v tomto období. Taktiež rímsky Saturn (od koreňa sa-, serere = siať), prichádzal na sviatok saturnálií na voze ťahanom prasaťom so zlatými štetinami a bol oslavovaný obetovaním sviní. Zrejme odtiaľ pochádza aj súvislosť s predstavou vianočného „zlatého prasiatka“ ako symbolu rodiaceho sa slnka, ktorému bolo prasa v starých indoeurópskych náboženstvách zasvätené.
Koleda bezpochyby pochádza z pohanskej antiky, aspoň čo sa týka samotného slova. To je odvodené buď z latinského calendae alebo gréckeho kalandai, označujúceho prvý deň v mesiaci a predovšetkým začiatok roka. Už rímske kalendy boli cirkvou zakazované a rovnaký osud postretol aj ich slovanskú podobu. (Napríklad v bulharskom texte Euchologia sinajského z 9. storočia alebo v ruskom traktáte Zapoveď sv. otec z 11. storočia, kde sa o kolede píše ako o pohanskom zvyku.) Až neskôr bol tento sviatok pozmenený na kresťanskú koledu a chodenie troch kráľov. Podstata sviatku spočívala v obchádzaní s figúrou - „dieťatkom“, symbolizujúcim nanovo zrodené slnko - obraz začiatku nového ročného cyklu. Chodilo sa tiež s piesňami, zariekávadlami a s prosbou o podarovanie - štedrosť bola totiž zárukou bohatstva v budúcom roku. V niektorých krajinách na Rusi predstavovala Koljadu dievčina odetá v bielom. Na Bielej Rusi dokonca dve dievčiny, z ktorých jedna predstavovala bohatú a druhá chudobnú Koledu. Hospodár, ku ktorému ich priviedli, si mal jednu z nich vybrať - podľa toho poznával, aký rok ho čaká. Celkovo boli sviatky v období dnešných Vianoc tradične spájané s veštením a predvídaním vývoja v budúcom roku.
K zvláštnym vianočným zvykom, ktoré sa zachovali iba u južných Slovanov, patrilo pálenie kmeňa, pňa alebo vetvy, nazývanej u Srbov badnjak, u Bulharov badnik, u Slovincov božič. Podobný zvyk poznali aj Germáni, u ktorých sa kmeň nazýval Julblock. Pôvod a zmysel tohto sviatku nie je celkom zrejmý, súvisí však asi s kultom ohňa, obzvlášť dôležitým v najhlbšej zime; alebo so symbolom slnečného svetla a tepla, ktorého rast sa očakával a magicky privolával po zimnom slnovrate. Podľa iných názorov ide o spálenie draka, ako obrazu škodlivých síl starého roka a zaistenie plodnosti v roku nadchádzajúcom.
K zimným slnovratovým slávnostiam patrili aj maškarné sprievody a hry. Tie silne pripomínali podobné zvyky z rímskeho alebo gréckeho prostredia, kde prežívali ako pohanské relikty ešte v kresťanskej dobe. Preobliekanie sa a nosenie masiek patrilo k všeobecne rozšíreným kultovým prvkom na všetkých kontinentoch a nechýbalo teda ani u Slovanov. Svedčia o tom nielen cirkevné zákazy z 11. - 13. storočia, ale aj archeologické nálezy kožených masiek, napríklad z Novgorodu. Nosili sa najmä masky zvieracie - medveďa, koňa, kozla, vlka, tura, alebo sa muži preobliekali za ženy a naopak. Pôvodný zmysel tohto konania bol zrejme apotropaický - malo zastrašiť a zmiasť démonov a odvrátiť ich zlú pôsobnosť. Po zimnom slnovrate išlo o zapudenie duchov temnoty, v ostatných prípadoch o zahnanie chorôb, či duší mŕtvych. Rovnaký apotropaický účel mali aj kultické tance v maskách. Hry s maskami boli také obľúbené, že neskôr prenikali až do kostolov. Ešte v roku 1207 sa pohoršuje pápež Inocenc III. nad tým, že sa v polských kostoloch usporadúvali hry s maskami. Zimné maškarády mimo kostol, často doprevádzané neviazanosťami, sa však nepodarilo nikdy úplne potlačiť. Porovnajme český masopust, juhoslovanské a slovenské turice (masky s kobylou hlavou), podobné poľské kobylnice, či staročeskú klibnu (maska štvornohej obludy, ktorú predstavovali dvaja ľudia a s ktorou sa chodilo deň pre Tromi kráľmi).
Prameň:
1.VÁŇA, Z.: Svět slovanských bohů a démonů. Panorama, Praha 1990.
22.12.2007