Lisabonská zmluva, na ceste za novou EÚ?

---

---

Prvou výraznou zmenou je priznanie právnej subjektivity EÚ. Právna subjektivita pomôže zvýšiť vplyv EÚ vo svete, lebo na jej základe sa môžu napríklad podpisovať medzinárodné zmluvy (a byť jednou zo strán v medzinárodných konventoch) a získať členstvo v medzinárodných organizáciách.

Zmluva o EÚ z Maastricht vytvorila unikátny systém fungovania Spoločenstva. Vytvoril sa systém tzv. troch pilierov. Prvý je tvorený troma spoločenstvami: Európskym spoločenstvom, EURATOM-om a Európskym spoločenstvom uhlia a ocele (ESUO), ktoré od roku 2002 neexistuje (zmluva o ESUO vstúpila do platnosti v roku 1952 a bola podpísaná na 50 rokov). Druhý pilier tvorí spoločná zahraničná a bezpečnostná politika. A napokon tretí pilier spočíva v spolupráci v súdnych a policajných záležitostiach. Trojpilierový systém prirovnávaný k antickému chrámu bol pre občanov vzdialený a nezrozumiteľný. Lisabonská zmluva zjednoduší štruktúru EÚ, keď sa zlúčia pôvodné tri piliere EÚ. Získa sa tým väčšia prehľadnosť a zrozumiteľnosť EÚ pred občanmi a zjednodušené fungovanie inštitúcií.

---

---

Lisabonská zmluva prináša zmenu fungovania a vzhľadu jednotlivých európskych inštitúcií. Upravuje ich vnútornú štruktúru, právomoci, vzťahy medzi sebou ako aj rozhodovací systém.

1. Európska komisia

Európska komisia bude na základe Zmluvy zúžená. V súčasnosti má každý členský štát svojho Komisára. To znamená, že pri počte 27 členských krajín je 27 komisárov. V takomto počte bude fungovať aj najbližšia Komisia pre roky 2009-2014. Lisabonská zmluva znižuje počet komisárov na dve tretiny počtu členských štátov od roku 2014 (pri terajšom počte štátov by sme mali mať 18 komisárov). Mandáty pre jednotlivé krajiny budú pridelené na princípe systému rovnej rotácie. Zníženie počtu komisárov by mal odbúrať národný prístup ku Komisii a zaručiť jej fungovania vo všeobecnom európskom záujme. Predseda Komisie bude volený v Európskom parlamente. Voľbou v Parlamente sa má dosiahnuť „spolitizovanie“ európskeho diania pred občanmi a zvýšenie záujmu o voľby do Európskeho parlamentu (klasický politický súboj pravice a ľavice). Schválenie Komisie priamo volenou inštitúciou zaručí aj jej legitimitu.

2. Stály prezident

Výraznou zmenou je zavedenie stáleho predsedníctva EÚ. Európska rada bude mať svojho vlastného prezidenta, ktorý bude zvolený kvalifikovanou väčšinou Európskou radou. Prezident bude vykonávať obnoviteľný 2,5 ročný mandát. Táto funkcia zvýši viditeľnosť EÚ vo svete, dá Únii jej „vlastnú tvár“ a napomôže stabilizácii a koherencii prác Európskej rady.

3. Rada Európskej únie

Lisabonská zmluva rovnako zmení fungovanie Rady ministrov. Demokratizácia chodu inštitúcií sa dotkne zasadania Rady, ktoré budú verejné a prístupné napríklad novinárom. Kvalifikovaná väčšina pri hlasovaní sa dosiahne dvojitou väčšinou. Daný návrh je prijatý, ak bol schválený 55% členských štátov a zároveň počet obyvateľov hlasujúcich štátov predstavuje 65% celej populácie EÚ. Tieto dve podmienky chránia záujmy veľkých aj malých štátov. Sieť počtu hlasujúcich členských štátov chráni malé štáty, ktoré nemôžu byť prehlasované len veľkými štátmi. Tie budú na schválenie zákonov potrebovať aj podporu menších štátov, aby dosiahli potrebný počet krajín. Sieť populácie chráni naopak veľké členské štáty, ktoré nemôžu byť obídené skupinou malých členských štátov. Hlasy sú medzi členskými štátmi rozdelené predovšetkým na základe veľkosti populácie. Najľudnatejšie štáty (Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko) majú každý po 29 hlasov. Nasleduje Poľsko so Španielskom s 27 hlasmi, čo je v porovnaní s počtom obyvateľov Nemecka veľmi výhodné postavenie týchto dvoch krajín. Slovensko spolu s Dánskom, Fínskom, Írskom a Litvou majú každý po sedem hlasov. Najmenej hlasov má najmenší štát – Malta s tromi hlasmi. Súčet všetkých hlasov tvorí 345. Na schválenie legislatívnych aktov kvalifikovanou väčšinou treba najmenej 255 hlasov. Tento systém hlasovania začne platiť od roku 2014 resp. 2017. Poľsku sa podarilo vyjednať a pripojiť do protokolu „klauzulu z Ioanniny“. Táto klauzula, prijatá ešte v roku 1994 v gréckej Ioannine, dovoľuje skupine štátov, ktorá síce svojou veľkosťou netvorí blokujúcu menšinu (1/3 štátov alebo 25% populácie), ale svojou veľkosťou sa jej približujú, aby pozdržali rozhodnutie Rady ministrov, resp. aby sa našlo kompromisné riešenie. Klauzula sa nenachádza priamo v texte zmluvy, ale v jej protokoloch, čo pre budúcnosť umožňuje jej pozmenenie alebo odstránenie bez náročného spôsobu zmeny zmluvy. Lisabonská zmluva rozširuje domény, v ktorých sa bude hlasovať kvalifikovanou väčšinou na ďalších 40 predovšetkým v azylových otázkach, imigračnej politike a v súdnej a trestnej spolupráci.

Okrem stáleho prezidenta Európskej rady dostane EÚ novú funkciu v podobe Vysokého predstaviteľa pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Tento post spája funkciu doterajšieho Vysokého predstaviteľa pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (aktuálne Javier Solana) a komisára pre zahraničné vzťahy (aktuálne Benita Ferrero-Waldner). Vysoký predstaviteľ bude členom dvoch európskych inštitúcií. Bude predsedať Rade zahraničných záležitostí ministrov zahraničných vecí a zároveň bude podpredsedom Európskej komisie. Táto inovácia by mala zabezpečiť zlepšenú komunikáciu medzi dvoma inštitúciami, zvýšenú viditeľnosť EÚ vo svete, jednotnú líniu zahraničnej politiky.

4. Európsky parlament

Lisabonská zmluva sa dotkne aj fungovania Európskeho parlamentu. Po prvé, zvyšuje sa počet oblastí (takmer 50), v ktorých sa bude postupovať na základe spolurozhodovania medzi Parlamentom a Radou. Po druhé, zvýšia sa kompetencie Parlamentu pri schvaľovaní rozpočtu. Parlament bude mať rovnaké právomoci ako Rada ministrov. Doteraz mala Rada posledné slovo pri schvaľovaní tzv. obligatórnych výdavkov (výdavky priamo vyplývajúce zo Zmlúv, predovšetkým sa týkajúce poľnohospodárstva). Po tretie, Parlament bude zohrávať významnú úlohu pri voľbe Európskej komisie. Európsky parlament, ako jediná priamo volená inštitúcia v rámci inštitucionálneho trojuholníka EÚ (Komisia, Rada a Parlament), posilní svoje postavenie v záujme demokratizácie chodu Únie. Počet poslancov mal byť pôvodne 750, ale po nátlaku Talianska sa ich počet zvýšil o dodatočného jedného talianskeho poslanca. Podľa nového pravidla „750 poslancov plus jeden“ sa predpokladá, že predseda Parlamentu nebude využívať svoje právo hlasovať. Slovensko bude mať v novom parlamente 13 poslancov, teda o jedného menej ako doteraz. Najviac poslancov bude mať Nemecko (96), najmenej ich bude mať Malta (6).

---

---

Lisabonská zmluva rozširuje oblasti, v ktorých sa bude v Rade ministrov rozhodovať na základe kvalifikovanej väčšiny. Odstráni sa tak hrozba veta jedného členského štátu, ako to bolo v prípade jednomyseľného hlasovania. Klauzula z Ioanniny zaručí, že sa v prípade výskytu významnejšej opozície voči rozhodnutiam, bez toho, aby sa ešte dosiahla potrebná blokujúca menšina, hľadalo kompromisnejšie riešenie resp. pozdržalo vykonanie prijatého rozhodnutia.

Právomoci a kompetencie členských štátov a EÚ budú v záujme demokracie presne stanovené. Zmluva rozlišuje tri základné kategórie kompetencií. Po prvé, sú to kompetencie, v ktorých má EÚ výhradné legislatívne právo (colná únia, stanovenie podmienok pre hospodársku súťaž nevyhnutné pre vnútorný trh, menová politika eurozóny, spoločná obchodná politika, ...). Po druhé, sú to kompetencie, kde sa EÚ a členské štáty delia o spoločné právomoci (vnútorný trh, ekonomická a sociálne súdržnosť, ochrana spotrebiteľov, životné prostredie, doprava, energetika, ...). A na záver, v niektorých oblastiach si členské štáty ponechali svoje výlučné pravé rozhodovania (ochrana a zlepšovanie zdravia, priemysel, kultúra, cestovný ruch, vzdelávanie, civilná ochrana, administratívna spolupráca).

Európska únia sa bude venovať aj najaktuálnejším otázkam ako sú klimatické zmeny, energetická politika a energetická závislosť.

V Lisabonskej zmluve je článok odvolávajúci sa na Chartu základných práv, čo ju robí právne záväznou. Veľká Británia a Poľsko budú mať v tejto oblasti výnimku.

Demokratizácia chodu Únie sa prejavila aj vo väčšom zapojení občanov do diania v EÚ, ktorí budú mať možnosť priamo sa zapojiť do prijímaní rozhodnutí. Na základe Lisabonskej zmluvy budú mať občania právo iniciatívy. Na základe petície podpísanej miliónom občanov z viacerých členských štátov môžu občania požiadať Komisiu o návrh zákona. Komisia sa bude snažiť o zlepšenie dialógu s predstaviteľmi občianskej spoločnosti a zapojiť ich do rozhodovacieho procesu. Lepšie zviditeľnenie európskeho diania a otvorenie sa inštitúcií občanom sa má dosiahnuť aj sprístupnením jednaní Rady ministrov. Cieľom je spraviť z euroobčianstva reálnu hodnotu v spoločnosti.

Úloha a postavenie národných parlamentov sa zvýši. Národné parlamenty budú mať možnosť upozorniť na poškodzovanie princípu subsidiarity európskymi inštitúciami. Ak sa jedna tretina parlamentov vyjadrí k návrhu negatívne, Komisia bude musieť prehodnotiť svoj návrh. Národné parlamenty (všetky ich komory) budú môcť predložiť Súdnemu dvoru odvolanie sa proti európskym inštitúciám na základe porušenia princípu subsidiarity.

Lisabonská zmluva by mala zlepšiť spoluprácu a koordináciu aktivít v oblasti spravodlivosť a bezpečnosti. Zlepší sa rozhodovací mechanizmus, lebo Rada ministrov bude rozhodovať na základe kvalifikovanej väčšiny spolu s Parlamentom. Vytvorí sa integrovaný systém správy vonkajších hraníc a právomoci Agentúry pre kontrolu externých hraníc (Frontex) sa zvýšia.

Europol môže pomôcť národným zložkám polície pomôcť pri zbieraní a analyzovaní získaných informácií. V spolupráci s národnými políciami môže koordinovať, organizovať a realizovať výsluchy a rôzne operácie. Zmluva dáva základy súdnej spolupráce v občianskych a trestných záležitostiach vzájomným uznávaním systémov.

Veľkou novinkou je možnosť vystúpenia členského štátu z Únie. Členský štát, ktorý z Únie vystúpi sa môže vrátiť späť, musí podať novú žiadosť o pristúpení do Únie a splniť všetky podmienky prijatia. Odkaz na podmienky prijatia schválené Európskou radou sa nachádzajú priamo v texte zmluvy. Na prijatie štátu do EÚ je potrebné splniť tri podmienky (známe aj ako Kodanské kritériá), ktoré spočívajú v politických a ekonomických kritériách a v schopnosti štátu prevziať záväzky vyplývajúce z členstva.

---

---

V texte zmluvy sa vynechali sporné oblasti a predovšetkým tie, ktoré vytvárali dojem európskeho superštátu. Upustilo sa od používania slova „ústava“ pre zmluvu. Pokračuje sa v tradícií označovania „Zmluva“. Z textu sa vypustili odkazy na európske symboly ako je hymna a vlajka. Text Charty základných práv bol vypustený a nahradený odkazom na ňu, ktorá má však rovnakú právnu hodnotu (neplatí to v prípade Veľkej Británie a Poľska). Odkaz na cieľ voľnej a nenarušenej hospodárskej súťaže bol na žiadosť Francúzska vyňatý. Vysoký predstaviteľ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku nebude označovaný ako európsky minister pre zahraničné vzťahy.

---

Lisabonskú zmluvu teraz čaká náročný proces ratifikácie. Text má byť schválený členskými štátmi do konca roka 2008, lebo reformy je potrebné zaviesť pred voľbami do Európskeho parlamentu konajúce sa v roku 2009. Prvou krajinou, ktorá text ratifikovala sa stalo Maďarsko (17. decembra 2007). Pred ostatnými krajinami výzva schválenia referenda zostáva. Návrh predchádzajúcej ústavnej zmluvy bol 16 prípadoch schválený v parlamente a v dvoch v referende (Španielsko a Luxembursko). Nový text Lisabonskej zmluvy by mal byť schválený jednotlivými parlamentmi. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, krajiny, ktorá prvý text odmietla v referende, by chcel mať text schválený vo februári 2008. Problematickými krajinami zostávajú euroskeptické krajiny ako Veľká Británia, Česko, Dánsko a aj Holandsko, ktoré prvý text odmietlo práve v referende. Veľkej Británii referendum o Ústave pre Európu sľúbil ešte predchádzajúci premiér Tony Blair. Po odmietnutí textu Ústavy vo Francúzsku a v Holandsku sa referendum vo Veľkej Británii nekonalo. Nový premiér Gordon Brown plánuje schváliť novú zmluvu v parlamente, čo vyvolalo v radoch opozície a predstaviteľov občianskej spoločnosti vlnu nevôle. Dánsku povinnosť referenda dáva ústava v prípade, že by sa mala časť jej kompetencií preniesť na európsku úroveň. Premiér Rasmussen ale neplánuje konať referendum. Opozícia sa domnieva, že prechodom na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou a následnou stratou národného veta v mnohých oblastiach sa Dánsko vzdáva časti suverenity, čo dáva predpoklady pre konanie referenda. V súčasnosti je Írsko jedinou krajinou, v ktorej sa referendum konať bude, lebo mu tak ukladá ústava.

Parlamentná ratifikácia v histórii európskej integrácie nerobila problémy, výnimkou je rok 1954 a odmietnutie Európskeho obranného spoločenstva francúzskym parlamentom. Podľa prieskumu TNS z marca 2007 by sa o novej zmluve v referende chcelo vyjadriť 75% občanov a len 20% si myslí, že schválenie národným parlamentom je dostatočné. Na Slovensku sa k referendu podľa tohto prieskumu prikláňa 75% občanov. Najviac si referendum prajú zorganizovať občania v Írsku, Grécku, Veľkej Británii, Česku a Francúzsku (viac ako 80% občanov), najmenej naopak občania Slovinska, Holandska, Portugalska a Slovenska (64% a menej).