Slovensko 1918/1945 - časť IX. - Súdy a Tresty / z á v e r

V súdení predstaviteľov Slovenského štátu sa v prvom rade poponáhľali odstrániť hlavného svedka Vojtecha Tuku. Boli veci, ktoré len Tuka mohol osvetliť, lebo len on ich robil.

Predsedníctvo SNR oznámilo 3. augusta 1946 vláde ČSR v Prahe, že proces proti Dr. Tukovi sa chýli ku koncu a bude odsúdený k trestu smrti. SNR sa obávala, že poprava fyzicky chorého človeka môže vyvolať nepriaznivý ohlas a kritiku doma i v zahraničí, preto žiadala vládu, aby rozhodla, či má byť Tuka popravený, alebo nie. O 6 dní na to vláda rozhodla, že Dr. Tuka má byť po rozsudku popravený obesením, nie zastrelením a 14. augusta 1946 bol Dr. Vojtech Tuka odsúdený na trest smrti povrazom.

28. augusta 1946 bol vykonaný rozsudok aj napriek tomu, že po štvornásobnej mozgovej porážke bol neschopný akéhokoľvek pohybu a museli ho na vozíku priviezť pod šibenicu a priamo z vozíka obesiť.

„Britská vláda bola proti vydaniu Tisu, ale napokon vo Washingtone rozhodli, aby bol Tiso vydaný českej vláde. V Prahe prevzal Dr. Tisu Dr. Bohumil Ečer, ten istý Ečer, ktorý mu v októbri r. 1938 v mene brnenského obyvateľstva ďakoval za žilinské rozhodnutie a na rozkaz Dr. Beneša, ktorý Tisovi r. 1935 ďakoval za svoje zvolenie, dal Tisu i všetkých členov vlády sputnať do želiez. ‚Tady máme spoutané samostatné Slovensko‘ – povedal Dr. Ečer.“ (Čulen K.: Po Svätoplukovi..., str. 270 – 271)

Súd s Jozefom Tisom bol úplne niečím iným. Jozef Tiso nebol Vojtech Tuka, ktorý otvorene zavádzal na Slovensku národno-socialistickú ideológiu, prispôsobenú na slovenské pomery a iniciačne riadil pronacistickú zahraničnú politiku. Navyše súd s Jozefom Tisom narážal na odpor širokých vrstiev obyvateľstva. Kým malá časť obyvateľov – marxistov ho považovala za zradcu a vojnového zločinca, väčšina národa Tisu považovala za záchrancu národa a ten zvyšok takmer za svätca. Na druhej strane však Tiso ako najvyšší predstaviteľ štátu niesol hlavnú zodpovednosť za zahraničnú politiku.

Beneš sa viackrát pri viacerých príležitostiach vyjadril, čo plánuje s Tisom urobiť:

      „Tiso musí byť obesený!“, „Nie som krvilačný, ale bezpodmienečne Tiso musí byť popravený!“, „Dvaja prezidenti nemôžu žiť na území jedného štátu. Jeden musí padnúť. Tiso padne!“

Úlohu sudcu dostal Dr. Igor Daxner (ironicky, potomok významného slovenského nacionalistu Štefana Marka Daxnera) a na súde sa netajil zaujatosťou voči Tisovi a jeho obhajcom.

Prísediacimi sudcami „z ľudu“ boli výlučne komunisti: Pavol Polák, Andrej Pátek, Ľudovít Benada, Jozef Štaudinger, Šimon Struhárik a Ján Demjan.

Žalobu zastupoval čechoslovák Dr. Jiří Šujan, pplk. Dr. Rašla (bol vojenským sudcom v armáde a bol jedným z tých dôstojníkov, ktorý pobyt na Ukrajine využil k svojmu obohateniu, pre tieto čierne obchody sa dostal pred vojenský súd a len amnestia prezidenta Tisu ho zachránila pred žalárom a degradáciou) a napokon šéfom obžaloby bol neznámy advokát zo Žiliny, židovského pôvodu, Dr. Rigan.

Obhajcov menovali úrady. Tisov prvý obhajca Dr. Lojek po návšteve tajnej polície sa musel obhajoby vzdať. Potom úrady menovali Dr. Martina Greču a Dr. Ernesta Žabkaya. Alexandra Macha bránil Dr. Július Kšiňan a neprítomného Dr. Ďurčanského zastupoval Dr. Štefan Kráľ.

„Dr. Daxner pri vypočúvaní Dr. Murína pokúsil sa v celej šírke rozvinúť všetky udalosti, ktoré súviseli s Tisovým žalárovaním v koncentračnom tábore. Daxner chcel vyprovokovať Tisu, aby rozpovedal do podrobností všetko to, čo sa s ním v americkom koncentračnom tábore robilo. Už aj pri predbežnom vyšetrovaní Dr. Tisu sa pokúšal Daxner vytvoriť z Tisovho utrpenia veľkú protiamerickú senzáciu, chcel poukázať, že ani Rusi nezachádzali so žiadnym katolíckym kňazom tak, ako vraj Američania. Tiso aj počas vyšetrovania odmietal s Daxnerom i inými úradníkmi o tejto veci hovoriť. To, čo sa Daxner dozvedel o Tisovom bití, fliaskaní a kopaní i o tom, že mu chceli v pivnici vytlačiť oči, dozvedel sa od iných a Tiso ani nepoprel, ani nepotvrdil tieto veci. Hovoril, to neboli Američania, to boli maďarskí židia povypúšťaní z nemeckých koncentračných táborov.“ (Čulen K.: Po Svätoplukovi druhá naša hlava, str. 267)

Národný súd 18. novembra 1946 rozhodol, že súdne rokovanie s Jozefom Tisom, Alexandrom Machom a Ferdinandom Ďurčanským (v jeho neprítomnosti) začne 2. decembra. Súd trval 138 dní (po odrátaní prestávok to bolo 71 dní). Obžalovaní boli obvinení hlavne z rozbitia republiky, z kolaborácie s Hitlerovými vojnovými plánmi, z potlačenia povstania, z nehumánneho zachádzania s povstalcami, Židmi, Čechmi a politickými nepriateľmi.

Ferdinand Ďurčanský sa súdu nezúčastnil, lebo z evakuačného strediska slovenskej vlády v Kremsmünsteri odišiel (so svojou ženou a dvoma ďeťmi) do Ríma a neskôr, keď mu hrozilo nebezpečenstvo, odcestoval do Argentíny. V predvojnovej HSĽS patril medzi radikálov. Po vzniku Slovenského štátu sa stal prvým ministrom zahraničných vecí, čoskoro sa však dostal do nemilosti Nemcov a na ich nátlak musel po salzburských rokovaniach v júli 1940 odstúpiť. Stiahol sa do ústrania a venoval sa práci na právnickej fakulte Slovenskej univerzity ako profesor medzinárodného práva, ale o politický život nestratil záujem. Svoju politickú činnosť obnovil na sklonku vojny. Uvedomoval si, že Nemecko vojnu nevyhrá, ale bol si vedomý aj toho, že s porážkou Nemecka je ohrozená aj existencia Slovenského štátu, čo ho najviac trápilo. Jeho politická aktivita bola zameraná predovšetkým na záchranu Slovenského štátu a tomuto cieľu podriaďoval všetko ostatné. (Detaily o jeho činnosti v emigrácii sú nad rámec tejto práce.)

Počas súdneho procesu sa najviac angažovali dva krajné póly politických síl: ilegálne skupiny odporcov Československej republiky a politická emigrácia, najmä Ďurčanského skupina na strane jednej a odbojové organizácie, najmä bývalí partizáni, na strane druhej. Podzemné skupiny zintenzívnili letákovú činnosť v Tisov prospech, aby ovplyvnili výrok súdu a dali najavo, že v prípade jeho popravy budú na Slovensku vzbury. Ferdinand Ďurčanský vydal už v decembri 1946 Ohlas na svetovú verejnosť o vojnových zločincoch, v ktorom dokazoval, že Slováci sa nedopustili žiadneho trestného činu.

      „Keďže nebola Československá republika, nemohlo byť ani kolaborantov.“

V januári napísal list pápežovi v Tisovej záležitosti, vo februári 1947 v mene Slovenského akčného výboru žiadal OSN, aby dr. Tisu a jeho vládu súdil nepredpojatý medzinárodný súd, nie tzv. slovenský národný súd. Ilegálny vysielač Hlas Slovenskej republiky umiestnený v Taliansku vyzýval organizovať akcie na záchranu Jozefa Tisu. Hoci jeho výzvy a činnosť ilegálnych skupín nenašli väčší ohlas, na niektorých miestach predsa len došlo k verejným prejavom sympatií k bývalému prezidentovi a k demonštráciám. V dňoch 19. – 20. marca 1947 sa konali v Piešťanoch, Novom Meste nad Váhom a v Chynoranoch demonštrácie za prepustenie Jozefa Tisu z väzenia. (Barnovský M: Na ceste..., s. 125 – 126)

Po otvorení súdu sa k slovu prihlásil Tisov obhajca so žiadosťou, aby sudca Daxner bol vymenený, lebo je osobne zaujatý voči Tisovi. O tejto námietke podľa zákona mal rozhodnúť iný sudca. Túto žiadosť však súd ihneď zamietol. Daxner rozhodol, že Daxner nie je nepriateľský zaujatý.


Alexander Mach mal inú taktiku, priznával sa ku všetkému, načo sa ho Daxner spýtal i k takým veciam, s ktorými nemal nič spoločného a často o nich ani nevedel.

Šaňo Mach sa priatelil a stretával s významnými osobnosťami slovenského kultúrneho života. Aj napríklad s vodcom komunistického hnutia na Slovensku s Ladislavom Novomeským (chodievali spolu na vínko i večere), ktorý svedčil v jeho prospech. Spisovateľ Ján Smrek (aktívne sa zúčastnil pri presadzovaní národného socializmu na Slovensku), úprimný priateľ Šaňa Macha, na súde tiež svedčil v jeho prospech. Vypovedal, že Mach nebránil umeleckým prejavom demokratického smeru, pomáhal, komu mohol, dalo sa s Machom debatovať i o verejných veciach a pred Machom nikto sa nemusel báť vysloviť svoje politické presvedčenie a to ani vtedy nie, keď Mach s ním nesúhlasil. Svedok hovoril, že Mach zaslepoval zrak Nemcom rečami, mal vždy priateľský pomer k slovenským spisovateľom a umelcom vôbec. Chránil Slovákov protinemeckej orientácie proti nemeckým zásahom a zabránil „šibeničnej politike“, čo potvrdil aj Novomeský.

Ostatní svedkovia vypovedali o tom, ako Mach chránil povstalcov pred odvlečením do Nemecka. Ako zachránil poľských utečencov (hrozila im smrť, ak by ich Nemci chytili – Mach im vydal slovenské pasy, ba dokonca ich umiestnil aj v štátnych službách). Ako na Machov zákrok sa prekazilo, aby dievčence, ktoré si slovenskí vojaci priviezli z Ukrajiny a s ktorými sa poženili, neboli odtransportované, ako si to Nemci želali.

Mnohí svedkovia hovorili, ako na Tisovu, alebo Machovu intervenciu bolo zachránené množstvo ľudí pred popravou, alebo boli prepustení z väzenia.

Posledný nemecký vyslanec v Bratislave Hans Elard Ludin (vystriedal von Killingera) mal záujem o slovenské veci a v Berlíne sa mu často vytýkalo, že bráni viac slovenské, než nemecké záujmy. Hovoril, že dobre vie, že Mach a ostatní, ktorí boli označovaní za germanofilov, ich filstvo nevychádzalo z presvedčenia, ale bolo len taktikou.

Hovorilo sa aj o Tisovom vzťahu k Hitlerovi. Tiso tvrdil, „mňa neoklamal, ja mu verím“ , spomenul aj, že maďarofilskí Nemci ho nemali radi.

Významným svedectvom v Tisovom procese bola výpoveď arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku, ktorý realisticky hodnotil Tisu, ako kňaza, politika a štátnika a vtedajšie pomery na Slovensku. Dosvedčil, že Tisova politika bola v súlade s kresťanskými mravmi. Tiso po jeho výpovedi vyhlásil, že považuje súd za skončený, lebo dostal svedectvo ako v kňazskej, tak aj v národnej veci.


Tisova reč trvala deväť hodín. Vyzdvihol v nej národný význam katolíckeho kňažstva a činy amerických Slovákov. Niektoré radikálne počínania, ospravedlnil nemeckým tlakom:

      „Nemci sa odvolávali obyčajne na tri momenty pri svojich agresiách:
1. Zakročujeme proti tej, alebo onej krajine, lebo sa tam krivdí nemeckej menšine,
2. zakročujeme a musíme tam urobiť poriadok, lebo je tam komunizmus, a 3. musíme tam urobiť poriadok, lebo hlavné slovo tam majú Židia a Žid, to je náš nepriateľ.Preto sme čoskoro po 6. októbri 1938 upokojili svojich Nemcov štátnym sekretariátom a kultúrnou samosprávou, rozpustili sme komunistickú stranu a pokúsili sme sa riešiť židovskú otázku podľa svojho spôsobu.“

Po Tisovej reči ihneď dostal slovo obžalovaný Mach, ktorý hovoril pokojne asi 4 hodiny. Hovoril o 14. marci ako o najšťastnejšom dni svojho života.

15. marca 1947 Daxner otvoriac pojednávanie oznámil, že obžalovaný Mach je v nemocnici, trpí obojstrannou tuberkulózou pľúc. Jeho stav je taký, že podľa predloženého vysvedčenia nemôže sa osobne zúčastniť vyhlásenia rozsudku a preto rozsudok nad Machom bude vyhlásený až sa jeho zdravotný stav zlepší.

Potom Daxner vyzval prítomných, aby povstali a vypočuli si rozsudok „v mene Republiky a slovenského národa“:

      „Národný súd odsudzuje obžalovaného Dr. Jozefa Tisu na základe § 2 a 3, sadzby 2 a 4 nariadenia 33/45 Zb. n. SNR v znení vyhlášky 58/1945 Zb. n. SNR na trest smrti povrazom ako trest hlavný a podľa § 7 na stratu občianskych práv a na konfiškáciu celého majetku obžalovaného ako vedľajší trest.

      Obžalovaného Dr. Ferdinanda Ďurčanského odsudzuje na základe § 2 a 4 nariadenia 33/45 a § 3, odsek a) vykonávacieho nariadenia na trest smrti povrazom ako hlavný trest a podľa § 7 na stratu občianskych práv a na konfiškáciu celého majetku obžalovaného ako trest vedľajší.“

O mesiac na to bol vynesený rozsudok aj nad Alexanderom Machom, dostal 30 rokov väzenia. O „miernosti“ jeho trestu sú dohady, keďže na rozdiel od Tisu patril medzi radikálov a stúpencov národno-socialistickej ideológie. Najpravdepodobnejším dôvodom bude fakt, že zachránil život nielen samotnému svojmu sudcovi a pomohol dostať na slobodu manželku jeho brata, ale aj svojou tolerantnosťou a slabými represívnymi opatreniami mu boli celkovo komunisti osobne zaviazaní.

V októbri 1947 Národný súd odsúdil aj Karola Sidora (v neprítomnosti) na 20 rokov väzenia.

Necelých desať hodín pred Tisovou popravou sa prišli niektorí najbližší členovia jeho rodiny s ním rozlúčiť. Po odchode rodiny sa prišli rozlúčiť jeho dvaja obhajcovia, ktorí s ním boli až do 22. hodiny. Potom prišiel kapucínsky páter, jeho spovedník, modlili sa spolu až do rána. Ráno zanecháva svoj politický testament:

      „V duchu tejto obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: za Boha a za národ a to vždy a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon on stvoril a do duše národa a každého jedného príslušníka vštepil. Tomuto zákonu slúžil som po celý život a preto považujem sa v prvom rade za mučeníka zákona Božieho. V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale i v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť.

      Ako si prosím od vás, aby ste v modlitbách svojich spomenuli si na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za vás prosiť svetovládneho Boha, aby národu slovenskému a jeho životnej borbe „za Boha a za národ“ žehnal, aby slovenský národ bol vždy verným synom cirkvi Kristovej.

      Svornosť národa nech je pokrstená mojou obeťou. Cítim sa byť mučeníkom prirodzených práv slovenského národa a protiboľševického stanoviska.“ (V Bratislave, 18. apríla o 3. hodine v noci 1947)

18. apríla 1947 v piatok o piatej hodine prišla stráž a odviedla Jozefa Tisu na dvor. Tam mu znova prečítali rozsudok a správu o tom, že milosť mu bola odmietnutá. „Dušu svoju porúčam Bohu, srdce národu“ – povedal Tiso kráčajúc pod šibenicu. Bolo 5 hodín a 30 minúť, Tiso pozrel na nebo a povedal: „Bože, odpusť im, nevedia, čo činia!“ Nato český kat odsunul podporu, dlážka padla, povraz sa natiahol. Len kapucín kľačal na zemi modliac sa pred šibenicou. Po siedmich minútach lekári konštatujú smrť.

---

---

Záverom chcem podotknúť, že som sa snažil predložiť ucelenú podobu o Slovenskom štáte v nezaujatej podobe. Chcel som vyzdvihnúť jeho významnú úlohu v dejinách slovenského národa.

Opísal som jeho vznik, politický, hospodársky i kultúrny vývoj až po zánik. V poslednej časti práce som popísal osudy troch popredných predstaviteľov.

Nechávam na čitateľovi, aby si utvoril mienku o tomto dôležitom období našich dejín a posúdil hodnotu mojej práce.


   1. Baka I.: Židovský tábor v Novákoch, Zing Print, Bratislava, 2001
   2. Barnovský M.: Na ceste k monopolu moci, Archa, Bratislava, 1993
   3. Bobák J.: Slovenská republika (1939 – 1945), Matica slovenská, Bratislava, 2000
   4. Čulen K.: Po Svätoplukovi druhá naša hlava, Garmond, Partizánske, 1992
   5. Ďurica M. S.: Dejiny Slovenska a Slovákov, SPN, Bratislava, 1996
   6. Ďurica M. S.: Katolícka cirkev na Slovensku 1938 – 1945, Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 2001
   7. Furet F. a Nolte E.: Fašizmus a komunizmus, AGORA, Bratislava, 2001
   8. Hoensch, J. K.: Slovensko a Hitlerova východná politika, VEDA, Bratislava, 2001
   9. Kolektív autorov, Svedectvá pravdy o Slovensku I. diel, Reprint, Sereď, 1997
  10. Kolektív autorov, Svedectvá pravdy o Slovensku III. diel, Optima, Trnava, 1999
  11. Kropilák M.: Slovenské národné povstanie, Obzor, Bratislava, 1974
  12. Lipstadtová D. E.: Popírání holokaustu, Paseka, Praha, 2001
  13. Lipták Ľ.: Politické strany na Slovensku, Archa, Bratislava, 1992
  14. Nižňanský E.: Holokaust na Slovensku, Klemo, Zvolen, 2001
  15. Petrík J.: Spišská tragédia, Matica slovenská, Martin, 1999
  16. Pool J.: Kdo financoval nástup Hitlera k moci, PRÁH, Praha, 1998
  17. Pool J.: Tajní spojenci Adolfa Hitlera, PRÁH, Praha, 1999
  18. Průcha V. a kol.: Hospodárske dějiny Československa, Svoboda, Praha, 1974
  19. Sokol L. a Vasiľková Ľ.: Proces s dr. Jozefom Tisom, Tatrapress, Bratislava, 1990
  20. Šalgovič V.: Kapitán Repkin odchádza, OBZOR, Bratislava, 1968

   1. www.humanizmus.sk
   2. www.langos.sk/pamat
   3. www.libertas.host.sk
   4. www.mujweb.cz/spolecnost/1900
   5. www.slovakia.humanists.net
   6. www.slovakia.org
   7. www.tolerancia.sk
   8. www.ucalgary.ca/~cns/slovak.html



Zdroj:www.pozorovatel.sk