DRUHÝ MAĎARSKÝ (SEBA)KLAM: ZAUJATIE UHORSKEJ VLASTI BOL PREMYSLENÝM VOJENSKÝM A POLITICKÝM ČINOM NAŠICH PREDKOV.

Nepravdy druhého maďarského (seba)klamu dala oficiálna Budapešť dokonca zvečniť v kove - sú vyrazené na pamätných medailách vydaných roku 1996 k oslavám milecentenária, teda 1100. výročia tzv. zaujatia uhorskej vlasti.
Už výraz "zaujatie vlasti" je nesprávny, pretože nešlo o nič iné ako o ničivý vpád spojený s krviprelievaním, na ktoré s hrôzou dlho spomínala celá Európa.
"Zaujatie" nebolo nijakým premysleným činom, ale útekom pred záhubou a neskôr honbou za novou korisťou. Okrem toho, že spomínaný "maďarský štát" v tom čase vôbec neexistoval, vodcovia starých Maďarov (presnejšie starých Uhrov) mohli poznať štátny útvar len veľmi hmlisto od susedných spoločenstiev. Koristnícke pustošenie Podunajska a Európy trvalo takmer trištvrte storočia, a aj po jeho skončení, po roku 955, prešlo niekoľko desaťročí, kým sa začali črtať obrysy štátneho útvaru.

Nie maďarského, ale uhorského, postaveného skôr na Nemaďaroch. Štát, kde Maďari presadili svoju zvrchovanosť, vznikol až roku 1867 rakúsko-maďarským vyrovnaním, teda po viac ako 900 rokoch od (nedobrovolného) skončenia staromaďarských nájazdov.
Ide zjavne iba o ideologickú pozlátku na zamaskovanie pravej podstaty tejto udalosti, ktorú súdobí kronikári súhlasne porovnávali s pustošivým vpádom Hunov v piatom a Avarov v šiestom storočí s tým, že vpád starých Maďarov bol ešte ničivejší. Aj preto, lebo - ako píše rakúsky historik Otto Molden – ohrozovali oveľa väčšiu časť Európy a dlhšie ako pred nimi Huni a po nich v 13. storočí Mongoli. Podľa O. Moldenamala konečná porážka starých Maďarov pri Lechu 10. augusta 955 (tento deň sa označuje ako dátum vzniku Rakúska) mala pre Európu rovnaký význam ako porážka Hunov pri Tours a Arabov pri Poitiers, pričom ubránenie európskej civilizácie najmä pred atakmi Arabov zo západu a barbarmi z východu bolo jednou z najvýznamnejších udalostí v dejinách Európy.
Staromaďarskí kočovníci boli povestní svojou krutosťou, o čom sa dochovali svedectvá. Nerozpakovali sa zabíjať starcov, deti i kňazov, vypalovať kostoly a upalovať ľudí, ktorí v nich hľadali úkryt.

"... vtrhol najdivokejší národ Uhrov, krutejší nad všetky obludy," napísal kronikár Reginoz Priimu. "Pevnosti zrúcali, kostoly vypálili, ľudí pozabíjali, a aby sa stali ešte väčším postrachom, napájali sa krvou zavraždených," dosvedčuje.
Sedem starouhorských náčelníkov prisahá vernosť Almošovi. Pred útekom-vpádom do Karpatskej kotliny prevzal velenie nad hordami jeho syn Arpád.

Liudprandova kronika Autópodosis z roku 958. "Ľudí zväčša zabíjali, mladé devy ako dobytok odvliekli so sebou (...) všetko spustošili až do základov," zaznamenali Fuldské anály.
Vystrašená kresťanská Európa sa zúfalo modlila "Sagitti Hungarorum libera nos, Domine!"(Bože, zachráň nás pred šípmi Hungarov-Maďarov!)
- ako o tom napísal i maďarský spisovateľ Gyula Illyés, spomínajúc "zahraničné nájazdy našich dobrodružných(!- pozn. aut.) predkov". Tento nápis sa našielaj na jedom z francúzskych kostolov. Čo hladali staromaďarskí kočovníci vo vzdialenom Francúzsku, Nemecku či Taliansku?

A Budapešť roku Pána 1996 s dobovo módnym liberálno-demokratickým úsmevom servíruje Európe odpoveď zvečnenú v kove: "Nájazdy neboli dobrodružnými vojenskými výpravami, viedli sa kvôli zabezpečeniu a upevneniu (neexistujúceho - pozn. aut.) maďarského štátu!"

Starí Maďari v 9. a 10. storočí šokovali kresťanskú Európu a ich pravý obraz dodnes šokuje vlastných potomkov a dedičov do tej miery, že pred ním radšej zatvárajú oči. Väčšina maďarských historikov pred vlastným národom zatajuje, že tzv. zaujatie vlasti vyzeralo celkom inak ako víťazoslávny príchod hrdých vitézov.
Staromaďarské kmene prišli do Karpatskej kotliny ako utečenci ohrozovaní inými kočovnými kmeňmi, po sérii zdrvujúcich porážok v bojoch s Bulharmi a tradičnými rivalmi Pečenehmi. Starí Maďari, presnejšie starí Uhri, tvorili pomerne rôznorodú zmes ázijských lurkitských a uralsko-altajských kmeňov. O ich predchádzajúcich osudoch sa veľa nevie, ale možno predpokladať, že z pôvodnej vlasti za Uralom ich vyhnal nápor iných bojovných kočovných kmeňov, Pečenehov a dalších, a tak sa začalo ich veľké blúdenie stepnými priestormi i vlastným osudom.
Roku 830 ich história prvý raz nachádza v oblasti zvanej Lebedia (Lebedsko, Levedia) medzi Dneprom a Donom, severne od polostrova Krym. Až do roku 885 tu žili spolu s Chazarmi, chazarskými Turkami, pre ktorých, ako píše M. Augustin, "boli zdecimované staromaďarské kmene vítanou posilou" a ktorí boli tiež prvými európskymi učitelmi starých Maďarov. Zrejme práve tu, na severnom pobreží Čierneho mora, získali vládu nad staromaďarskými kmeňmi príslušníci tureckej vojenskej šlachty. Popri tradícii večného blúdenia sa tak odštartovala (či ešte prehĺbila?) takmer trvalá tradícia vodcov z cudzej krvi a rozdelenie (staro)Maďarov vlastne na dva národy v jednom - na ľud a smutne známy, tzv.panský národ, privilegovanú vodcovskú elitu.
Korene rodokmeňa spupného maďarského panského národa sú teda ázijské, (staro)turecké, jeho základom je vojenská šlachta tvorená dobyvateľmi z povolania.
Prezrádzajú to mená (staro)maďarských otcov-zakladateľov: Álmoš- ulumus znamená po turecky velebný alebo tiež - kúpený. Herman Vámbéry odhalil aj tajomstvo mena Árpád. Tento maďarský vedec študoval v strednej Ázii turkitské a uralsko-altajské jazykové skupiny a vo svojom diele A magyarság keletkezése és gyarapodása (Budapešt 1895) potvrdil, že Árpád alebo Álpad nie je v turkitských jazykoch osobné meno, ale označenie titulu či hodnosti - Árpád znamená vládca, panovnik. Skutočné meno vodcu-vitéza, ktorý previedol starých Maďarov cez Karpaty, teda ostáva neznáme. Turecké súvislosti potvrdzuje aj skutočnosť, že v slovnej zásobe súčasnej Maďarčiny je 6,5 percenta slov tureckého pôvodu.

Nový nápor Pečenehov však vyhnal starých Uhrov aj z Lebedie, kde žili s vyspelejšími Chazarmi (a zrejme aj pod ich ochranou, ako ich vazali). Uhri sa presunuli bližšie k dolnému toku Dunaja a na niekoľko rokov sa utáborili v oblasti Atelkuzu (Etelkôzu). Medzitým roku 965 kyjevské knieža Sviatoslav Igorevič zničil Chazarskú ríšu - spojenca, civilizátora a tútora starých Maďarov. Podľa maďarského historika Ignáca Acsádyho starí Maďarí v Atelkuze hľadali všemožné kontakty na byzantský cisársky dvor a považovali sa takmer za poddaných Byzancie.
Dokonca je dosť pravdepodobné, že usadenie staromaďarských kmeňov práve v oblasti Atelkuzu bolo premysleným ťahom byzantskej diplomacie vedenej cisárom, ktorého nenadarmo nazývali Lev Múdry. Najväcším súperom Byzancie na Balkáne bolo silné bulharské mocnárstva a bojovní kočovníci boli ideálnym nástrojom na vytvorenie severného frontu proti bulharskému cárovi Simeonovi II.

Skutočnosť, že starých Maďarov v čase presunu z Lebedie do Atelkuzu už viedla šlachta tureckého pôvodu, sa tak dostáva do ešte zaujímavejšieho svetla.
Chazari bývajú označovaní aj ako chazarskí Turci. "Na čele jednotlivých kmeňov stáli dosadení (! - pozn. aut.) náčelníci" (J. Tibenský). Almoš ako velebný a - kúpený! A dalšia pozoruhodnosť - od roku 740 rozhodnutím chána Bulana bola štátnym náboženstvom
Chazarskej ríše žídovská viera, čiže nie je vylúčené ani to, že maďarský praotec Arpád bol obrezaný.

Nech už bola miera byzantských mocenských manipulácií so staromaďarskými kočovníkmi akákoľvek, ich existencia je nesporným historickým faktom. Už v Lebedii pri Kryme boli starí Maďari pod krídlami civilizovanejších Chazarov a v Atelkuze boli ich tútormi zasa Byzantínci. Po prechode cez Karpaty vazalsky sklonili hlavu pred Veľkou Moravoua krátko nato pred Franskou ríšou.
Reťaz (staro)maďarskej kolaborácie vždy s tými aktuálne najsilnejšími pokračovala mocenskou "družbou" s Turkami v rámci uhorských magnátskych a cirkevných intríg (aj priamym pozývaním tureckých vojsk, čo možno označiť za predobraz "internacionálnej pomoci"). Po tureckej nadvláde sa potomkovia starých Maďarov na niekoľko storočí prikryli mocenskými krídlami Nemcov, prížívujúc sa na ich protislovanskej koncepcii Drang nach Osten (tlak na východ), ktorá bola jednou z hlavných príčin oboch svetových vojen. Maďarská tradícia pridávať sa k najmocnejším je dodnes živá, preto súčasné Maďarsko hneď od svojho vstupu do NATO patrí medzi najaktívnejších členov tohto spojeneckého zväzku.

Ak učiteľmi starých Maďarov boli Chazari a učitelmi Chazarov a nepriamymi" dodávateľmi veliteľských kádrov" Byzantínci, môže s tým logicky súvisieť množstvo ďalších pozoruhodných záverov. Aziatská vierolomnosť, dvojtvárnosť a prefikanosť sú povestné dodnes, a je nesporné, že vodcovia starých Maďarov v týchto taktických disciplínach vynikali už v čase prechodu cez Karpaty. Nedokázali však to, čo Byzancia. Slabou stránkou staromaďarských náčelníkov (v maďarských dejinách potom už tradičnou) bola neschopnosť prijímať správne strategické rozhodnutia.
Presnejšie také strategické rozhodnutia (niečo ako pozitívny program), z ktorých by malo dlhodobý osoh celé maďarské spoločenstvo, nielen "panský národ", horná vrstva privilegovaných.
Z Atelkuzu, svojej novej vlasti, sa starí Maďari zakrátko vyhnali sami spôsobom života, ktorý sa nezaobišiel bez sústavného ohrozovania okolia.
Staromaďarská pastiersko-koristnícka spoločnost, ako píše P. Žitňan, bola parazitická, neproduktivna. Vodcovia kočovníkov mali z viacerých dôvodov silný sklon k organizovaniu lúpežných výprav, ktorými získavali nielen materiálne hodnoty, ale aj ženy a deti na posilnenie svojich šarvátkami stále prerieďovaných radov.
Táto (staro)maďarská tradícia sa neskôr stala tiež základom násilnej maďarizácie, jedného z najväčších politických zločinov 19. a 20. storocia. Zvyk nasávať a zneužívať cudzie, i ľudské "zdroje" z okolia -aj vojensky- bol zaznamenaný aj u iných ázijských kočovnikov -dobyvateľov. Džingischán, Batuchán i Turci pri útoku hnali pred sebou "živé štíty".

Tradície krutých dobyvateľov pretrvali až do modernej súčasnosti. Horthyho maďarskí velitelia za druhej svetovej vojny čistili mínové polia tak, že na ne nahnali "socialistov" a maďarských Židov, a keď sa im podarilo podobnými "metódami" zlikvidovať celú jednotku (!), dostali za dobre vykonanú prácu dovolenku na "zotaveníe" a po nej prichádzali na východný front s dalším "turnusom". Lomcujúce svedectvo o týchto zverských praktikách podal maďarský autor István Kossa v románe Dunától a Donig (Od Dunaja po Don). To však nie je jediný priklad.
Maďarské útvary, ktoré spolu s armádou nemeckého maršala Paulusa v zime 1942- 1943 bojovali v obklúčenom Stalingrade a boli úplne zničené, pozostávali z väčšej časti z príslušníkov nemaďarských národov.
Táto obludná metóda v maďarskom "panskom národe" prežila až do 20. storočia. Navyše obohatená o snahu hnať "menejcenných" (teda Nemaďarov) na jatky prvej línie nielen fyzicky ale aj morálne, a všemožne pchať a škrtiť cudzie hlavy v slučkách vlastnej politickej a etickej (ne)zodpovednosti.

Po ťažkej porážke v boji s Bulharmi a vyvraždení kočovísk v Atelkuze Pečenehmi museli značne oslabené staromaďarské oddiely v chvate opustiť aj túto dočasnú vlasť. Stratili väčšinu svojich rodín i hlavného majetku, stád dobytka. V takomto stave pritiahol do strednej Európy hlavný voj starých Maďarov. Prišli sem ubiedení a oslabení, prenasledovaní mocnejšími nepriateľmi. Verecký priesmyk v Karpatoch, tzv. Ruskú bránu prekročil "bez rodín, len z bojovníkov sa skladajúci jazdecký pluk (...) so slovanskými manželkami, so slovanskými matkami," ako napísal známy maďarský historik F. Salamon. Potvrdzuje to aj slovenský historik J.Tibenský: "K ich prechodu do novej vlasti došlo za veľmi dramatických okolností“.
Takých dramatických, že vyústili do zavraždenia vlastného vodcu! Zúfalstvo zo série tažkých porážoka neúspechov zrejme priviedlo ostatných veliteľov k presvedčeniu, že Almoš stratil priazeň bohov a tak: "Podľa niektorých autorov Maďari počas rituálnej obete roku 895 zabili svojho sakrálneho kráľa Almoša na ukrajinskej strane Vereckého priesmyku" (L.Navrátil). Rozhnevaným bohom priniesli najväčšiu možnú obeť - svojho najvyššieho vodcu. Nebolo to nič iné ako prejav vrcholnej beznádeje.

Na obrade obety sa pravdepodobne zúčastnila celá mocenská elita kmeňového zväzu starých Maďarov, čiže aj sedem náčelníkov, ktorí podľa legiend niekoľko rokov predtým prisahali Almošovi vernosť vlastnou krvou, krvnou zmluvou (vérszerzädés). Morbídny rituál musel byť pre pohlavárov udalosťou vrcholného významu. Všetko teda nasvedčuje, že na krvavom obrade rituálnej obety Almoša nemohol chýbať ani novoinštalovaný vodca - jeho syn Arpád.

Mýtického vodcu starých Maďarov tak sprevádza tieň povesti otcovraha.

Je veľmi pravdepodobné, že na dlhej, strastiplnej a nebezpečnej púti od Uralu po Karpaty, plnej vojen a konfliktov, boli rodiny starých Maďarov - podobne ako pri trestnej výprave Pečenehov v Atelkuze - opakovane ohrozované a vyvražďované. Svedčí o tom aj skutočnosť, že už počas pobytu v Lebedii a neskôr pri Atelkuze sa predovšetkým u náčelníkov (chánov) čoraz častejšie objavujú najmä slovanské ženy. Turecká šlachta, prapôvodné jadro (staro)maďarského "panského národa" teda vstúpila do Európy ako prvá, dávno pred prekročením Karpát – cez manželské lôžko.

Po krachu taženia proti Bulharom sa staromaďarské spojenectvo s Byzanciou skončilo a vodcovia kočovníkov začali rozohrávať svoje žoldniersko-spojenecké hry medzi ďalšími dvoma silnými rýšami - Veľkomoravskou a Východofranskou.
Len čo ubiedení starí Maďari, ešte stále predstavujúci nezanedbateľnú vojenskú silu, prekročili Karpaty, ich nový vojvodca Arpád poslal na Veľkú Moravu poslov s prosbou o povolenie usadiť sa v severnejšej, riedko osídlenej nížinato-močaristej časti medzi Dunajom a Tisou. Arpád, podľa M. Kučeru, prejavil vďačnosť tak, že správcovi východnej časti ríše kniežatu Salanovi (Svätoplukovi II.) poslal 12 bielych koni, dvanásť tiav, otrokov a drahé kožušiny. Neskôr starí Maďari začali tvrdiť, že to územie kúpili.

Z tejto historickej chvíle sa zrodila ďalšia z takmer nekonečnej série nepravdivých maďarských legiend. Ich predkovia vraj kúpili krajinu od kráľa Svätopluka (dokonca Svätopluka 1., ktorý v tom čase už nežil) za bieleho koňa. Logika tejto legendy je deravá ako rešeto. Legenda podsúva, že išlo o celú krajinu – Panóniu alebo Karpatskú kotlinu. Ktorý vladár by predal (či odstúpil) obrovskú krajinu za jediného koňa a jeho výstroj? Okrem toho, keby sa takýto "významný obchod" uskutočnil, určite by v nasledujúcich storočiach neušiel pozornosti dobových kronikárov - o predaji krajiny za bieleho koňa však niet v súvekých análoch ani jedinej písomnej zmienky. Ale každá legenda obvykle skrýva i racionálne zrnko.
Darovať najlepšieho koňa je starodávny vazalský zvyk ázijských a orientálnych (najmä kočovníckych) národov. Navyše "nefalšovaní" stredovekí kočovníci nikdy nemali pevnejší vzťah k územiu. Naopak, potreba nových pasienkov ako aj dlhodobá skúsenosť s neustálym
ohrozovanim inými im velila často sa premiestňovať, neostávať dlho na jednom mieste. Ako ukázali udalosti rokov 896 - 955, ďalšieho vyše polstoročia po vpáde, ich vodcovia nemali v úmysle trvalo sa tu usadiť a už vôbec nie organizovať nejaký štátny útvar - veď ani poriadne nevedeli, o čo ide.

Ako správne postrehol P. Žitnan, "pri takomto spôsobe života sa daná spoločnosť usadiť ani nemohla, lebo by to bola jej záhuba - pasienky by sa vypásli, korisť by bola stále menšia, až nakoniec by sa vykoristované okolie postavilo proti svojim vykoristovateľom". Územie obývané kočovnikmí bolo teda po istom čase v takom (zdevastovanom a exploatovanom) stave, že mohli prežit, len ak sa premiestnili inam - v úlohe večného bludára.

Okrem legendy o kúpe krajiny za bieleho koňa kríva na obe nohy aj tzv. Podmanitelská teória, podľa ktorej si starí Uhri-Maďari tunajšie (aj slovenské) obyvateľstvo podmanili, a tak získali právo mu vládnuť. Vyrukovali s ňou najmä pri oslavách milénia, tisícročia "zaujatia vlasti" - vpádu do Podunajska.
Predovšetkým, ako si mohli podmanit niekoho, kto tu podľa ich historikov i prezidenta Gäncza vôbec nebol? Veď ak sem údajne prišli starí Uhri-Maďari ako prví, s kým vlastne museli bojovať?

Staromaďarským náčelníkom sa však nepodarilo vojensky ovládnuť celú Karpatskú kotlinu, ich doménou ostal dnešný Alfäld - nižina. Z územia súčasného Slovenska postupne ovládli iba čast Žitného ostrova a nížinatý pás na juhu.
Oblasť východného Slovenska neobsadili ani do konca 10. storočia. Legendy o "zaujatí vlasti" či spomenutá podmanitelská teória zároveň spoľahlivo vyvracajú do omrzenia goebbelsovsky opakované tvrdenie, že Maďari sú autochtónnym (prapôvodným, domorodým) obyvateľstvom Karpatskej kotliny.
Prapôvodné obyvateľstvo zjavne nemusí svoju vlasť ani kupovať (za bieleho koňa), ani "zaujať" podmaňovaním si kohosi, kto tu vraj ani nebol. Napokon, legendy si protirečia - ak by ktosi krajinu kúpil, nemusel by ju obsadzovať, a naopak – keď ju obsadil, nemusel ju predsa kupovať. Tieto dodnes živené potemkinovské mýty maďarských intelektuálov by boli na smiech, keby sa z nich neodvíjali vážne, až tragické dôsledky.

Úsilie vymazať z maďarských dejín či aspoň do najväčšej možnej miery minimalizovať existenciu a význam okolitých národov, predovšetkým Slovanov, je najmä od roku 1867 a ďalej po roku 1918 úporné a systematické a trvá dodnes. Je to snaha odstrániť svojich historických učiteľov, snaha kultúrnych kópií zničiť originál - aby si napríklad maďarská mládež už odmala fixovala nadradenú pozíciu "maďarstva" v dejinách.
Vojensko-lúpežnej sláve kočovníkov však začal dochádzať dych a ich taktické "tromfy" sa v konečnom dôsledku obrátili proti nim (čo je v maďarských dejinách obvyklý model). Európski vojvodcovia sa rýchlo učili a vo viacerých bitkách porazili staromaďarských bojovníkov práve použitím ich vlastných metód. Najvýraznejším prikladom je konečná a osudová porážka veľkého staromaďarského vojska (nemecké pramene hovoria až o 50 tisícoch jazdcov) 10.augusta 955 pri Augsburgu na rieke Lech.
Opäť to isté. Po sérii taktických víťazstiev, väčšinou dosť úspešných lúpežných výprav, fatálna porážka. Súčasťou maďarskej tragédie je, že až "národná" katastrofa, až situácia krajnej nevyhnutnosti privádza maďarských vodcov k historicky správnym strategickým rozhodnutiam - keď už nemajú možnosť rozhodnúť inak, podľa svojho. Tento model si okrem iných všimol aj český autor K. Kálal: "Byla tedy pro ně porážka dobroděním."

"Zaujatie vlasti" bolo v prvej etape zúfalým útekom pred záhubou a v druhej Ničivým vpádom, ku ktorému starým Uhrom-Maďarom sama Európa pootvorila dvere svojou, zrejme nemiestnou a kočovníkmi vzápätí zneužitou toleranciou (povolením prezimovať v Potisí).

Premyslenosť "vojenského a politického činu" staromaďarských predkov výstižne uvádza na pravú mieru aj publicista P. Žitňan: "Príchodom do Karpatskej kotliny padli staromaďarské kmene do klepca. Cestu späť na juh a na východ im zahatali Pečenegovia, Bulhari a Byzantská ríša, cestu ďalej na západ husto osídlené spoločenstvo Franskej ríše a cestu na sever neprechodné hrebene Karpát."

Pre Maďarov posvätné a slávne zaujatie vlasti znamenalo pre ostatnú Európu krvavý vpád a ničivý útok na hodnoty európskej civilizácie. Práve z takéhoto (ne)chápania dejín pramení pokračujúca maďarská duchovná vzbura proti európskej civilizácii a jej hodnotám. Stavanie pamätníkov - turulov ako symbolov "slávneho zaujatia vlasti" je výrazom tejto vzbury, výrazom intolerancie a politickým značkovaním územia symbolmi expanzívnej maďarskej štátnej idey. Na území jedného štátu však niet miesta pre pôsobenie dvoch štátnych ideí. Tolerancia voči turulom a maďarskému výkladu dejín je falošná a nebezpečná, je to tolerovanie pripravy etnických konfliktov a ich aktérov.

Vpád starých Maďarov voperoval priamo do srdca Európy poloázijskú enklávu, ktorá ako magnet priťahovala ďalších Ázijcov (Chazarov, Kumánov, Sikulov, Turkov...).

Táto oblasť, akási zberná základňa kočovníckych imigrantov a predĺžené predpolie nepokojného Balkánu, sa stala presným rubom toho, čo o úlohe Maďarstva hlása budapeštianska propaganda. Maďarstvo tu nevytvorilo hrádzu proti nestabilite, ale naopak, prehĺbilo ju, stalo sa zdrojom chronickej balkanizácie strednej Európy.
Vpád starých Maďarov nebol jednorazovým aktom, ale roky trvajúcim procesom, nebol ani príchodom "šíriteľov kultúry", ako podsúvajú maďarské učebnice dejepisu a oficiálna Budapešt. Pre veľkú časť strednej Európy znamenal civilizačný krok späť, spôsobil veľké straty na životoch, nesmierne hospodárske i kultúrne škody a približne o jedno storočie pribrzdil proces christianizácie tejto časti kontinentu.

Potvrdili to aj sami Maďari, keď si spolu s oslavami milecentenáría (1100. výročia) príchodu-vpádu pripomínali milénium (1000. výročie) pokresťančenia...

Podobne ako kvapka vody symbolizuje celý oceán, tak udalosti tzv. zaujatia Vlasti (vpádu) sú predobrazom takmer všetkých modelových situácií maďarských dejín a ich bludných kruhov. Najväčšou maďarskou politickou slabinou dodnes ostáva nedostatočne vyvinutá schopnosť správne sa orientovať v dejinách, nájsť si v nich stabilnejšie miesto, pozitívnejší program, perspektívnejší a trvalejší životný a duchovný priestor.
Maďari potrebujú zásadnú zmenu nešťastnej, po kočovníkoch zdedenej stratégie expanzie a všemožného chytračenia, ktorá ich udržuje v neustálom napätí voči susedom, v bludných kruhoch frustrácie a neúspechov. Tragické a ako by večné blúdenie starých Uhrov-Maďarov na strastiplnej púti spoza Uralu až do srdca Európy akoby bolo predobrazom a symbolom večného blúdenia maďarskej duše vo vlastných dejinách, v pojmoch a hodnotách, v konečnom dôsledku i v sebe samej. Je to tragický obraz večného bludára, klorý odišiel od svojich koreňov a ešte nedokázal pevne a pokojne zakotviť na novom území - najmä v zmysle civilizačnom, duchovnom.

Maďari sa pokúsili dobyť Podunajskú kotlinu nie raz, ale pät ráz - prvým pokusom bol vpád v 9. a 10. storočí, druhým (ešte nie celkom dovršeným) maďarizácia v 19. a 20. storočí, ďalej obidve svetové vojny a v súčasnosti pokus o opanovanie priestoru, presahujúceho hranice Maďarskej republiky, pomocou psychologickej vojny, ktorej hlavnou zbraňou je najmä vývoz údajných vlastných krívd kombinovaný so šikovne využívanou a zneužívanou koncepciou ľudských a menšinových práv, ktoré sa v zadunajskom ponímaní tradične uplatňujú len v prospech Maďarov.
Uplynulo 1100 rokov od staromaďarského vpádu, je načase prestať s neustávajúcimi lúpežnými nájazdmi do vlastných i cudzích dejín a "zaujať" svoju európsku vlasť aj duchovne. Kým sa tak nestane, Maďarsko ňaďalej bude hlavným politickým pacientom strednej Európy.
Malovaná lož (Munkácsyho obraz) o "zaujatí vlasti" zatial stále visí v najdôležitejšej budapeštianskej budove - v parlamente. A čo je ešte horšie, i v hlavách väčšiny Maďarov.

V tomto zmysle sa maďarský vpád do európskej civilizácie neskončil.