Na okraj aféry Mlynky ● Nemyslel som...
Nemyslel som na nič viac a na nič menej, iba na to, že to musím napísať. Napriek všetkému. Sú chvíle, keď taktne mlčať je najväčším hriechom.
Nemyslel som na nič viac a na nič menej, iba na to, že to musím napísať. Napriek tomu, že sa to mnohým nebude páčiť, že ma budú obviňovať, že budú na mňa poukazovať ako na obetného baránka, nespratníka, buriča, zradcu... Napriek všetkému. Sú chvíle, keď taktne mlčať je najväčším hriechom.
Nemyslel som si, že by sme sa mali na to radšej vyspať, keď mi kolegovia zo Slovenskej samosprávy v Mlynkoch 20. marca večer telefonovali, že „predsa si to dovolia urobiť s nami, vyhostia nás zo Slovenského domu“. Nemyslel som na nič viac a na nič menej, iba na to, že nemôžem byť unavený tlačovou uzávierkou a neľahkým dňom, ktorý som mal za sebou, veď to nemôžem okamžite nenapísať. Nemyslel som na spánok, už aj preto, lebo aj tak by mi to nedalo pokoja.
Nemyslel som si, že po 25-ročnom novinárčení práve píšem článok, prvý a zrejme aj posledný, z ktorého budú uvádzať doslovné citáty tlačové agentúry, denníky, týždenníky, internetové portály, rozhlasové a televízne stanice. Pôvodne to mal byť iba akýsi podkladový materiál a základ vyhlásenia našej miestnej slovenskej samosprávy. To sme si totiž od prvej chvíle spolu s Martou Demjénovou a Jozefom Havelkom uvedomili, že ak niečo, tak iba verejnosť nás môže zachrániť. Možno trochu naivne, ale úprimne sme verili tomu, že pod tlakom verejnosti poslanci obecnej samosprávy odstúpia od svojho zámeru.
Nemyslel som si, že môže nastať situácia, keď ako zakladateľ a redaktor portálu www.luno.hu sa nebudem tešiť rapídnemu, minimálne päťnásobnému zvýšeniu návštevnosti nášho internetového denníka. Nemohol som totiž nemyslieť na riziká, napríklad na to, že ak nebudeme dosť „merkuvat“, ľahko sa môžeme stať nástrojom, zneužívaným z rôznych strán na vlastné zviditeľňovanie sa, zohrievania si polievočky či pečenia si svojej slaninky. Sila slova - najmä toho nedopovedaného, nevypovedaného s troma bodkami na konci (článku) - kladie ťarchu najmä na jeho autora. A predsa... sú situácie, keď slovo nemôže zostať iba v nás.
Nemyslel som si, že príspevok Protislovenský útok s podtitulkom Vyháňajú Slovákov zo Slovenského domu a následne komuniké voleného zboru Slovákov v Mlynkoch s rovnakým obsahom vyvolá až takú veľkú búrku. Veď my sme už aj doteraz vyzývali pozornosť politikov i verejnosti, dokonca už viac ako rok hovoríme otvorene o tom, že sa pripravuje vyhostenie Slovákov zo Slovenského domu. Pravda, na papieri - ako návrh uznesenia - sme to dostali až teraz, bez predbežných konzultácií s nami.
Nemyslel som si, že z toho vznikne až natoľko prepolitizovaná kauza, medzištátna aféra, ktorá nám, ako Slovákom v Mlynkoch a vôbec v Maďarsku, môže rovnako pomôcť, ako aj škodiť. Pomôcť v tom zmysle, že mnohí si až teraz začínajú uvedomovať, že (ešte) sme, že nás nemôžu len tak odpísať. Škodiť preto, lebo s väčšou-menšou dávkou zlomyseľnosti sa to ľahko dá obrátiť aj proti nám. V žiadnom prípade si neželáme byť tým spomínaným zneužívaným nástrojom, nechceme nič iné, iba korektný prístup a uspokojivé riešenie problému. Akože nemôžeme na seba brať ani ťarchu a následky toho, čo sme nie my zapríčinili, čo sme nie my urobili a čo sme nie my povedali.
Nemyslel som si, ale teraz si to už dostatočne uvedomujem, že ide o precedens. Či môžu s nami, čo môžu s nami a dokedy môžu s nami... (Viete: na konci zase tie tri bodky!)
Zdroj: LuNo OnLine
Nemyslel som si, že by sme sa mali na to radšej vyspať, keď mi kolegovia zo Slovenskej samosprávy v Mlynkoch 20. marca večer telefonovali, že „predsa si to dovolia urobiť s nami, vyhostia nás zo Slovenského domu“. Nemyslel som na nič viac a na nič menej, iba na to, že nemôžem byť unavený tlačovou uzávierkou a neľahkým dňom, ktorý som mal za sebou, veď to nemôžem okamžite nenapísať. Nemyslel som na spánok, už aj preto, lebo aj tak by mi to nedalo pokoja.
Nemyslel som si, že po 25-ročnom novinárčení práve píšem článok, prvý a zrejme aj posledný, z ktorého budú uvádzať doslovné citáty tlačové agentúry, denníky, týždenníky, internetové portály, rozhlasové a televízne stanice. Pôvodne to mal byť iba akýsi podkladový materiál a základ vyhlásenia našej miestnej slovenskej samosprávy. To sme si totiž od prvej chvíle spolu s Martou Demjénovou a Jozefom Havelkom uvedomili, že ak niečo, tak iba verejnosť nás môže zachrániť. Možno trochu naivne, ale úprimne sme verili tomu, že pod tlakom verejnosti poslanci obecnej samosprávy odstúpia od svojho zámeru.
Nemyslel som si, že môže nastať situácia, keď ako zakladateľ a redaktor portálu www.luno.hu sa nebudem tešiť rapídnemu, minimálne päťnásobnému zvýšeniu návštevnosti nášho internetového denníka. Nemohol som totiž nemyslieť na riziká, napríklad na to, že ak nebudeme dosť „merkuvat“, ľahko sa môžeme stať nástrojom, zneužívaným z rôznych strán na vlastné zviditeľňovanie sa, zohrievania si polievočky či pečenia si svojej slaninky. Sila slova - najmä toho nedopovedaného, nevypovedaného s troma bodkami na konci (článku) - kladie ťarchu najmä na jeho autora. A predsa... sú situácie, keď slovo nemôže zostať iba v nás.
Nemyslel som si, že príspevok Protislovenský útok s podtitulkom Vyháňajú Slovákov zo Slovenského domu a následne komuniké voleného zboru Slovákov v Mlynkoch s rovnakým obsahom vyvolá až takú veľkú búrku. Veď my sme už aj doteraz vyzývali pozornosť politikov i verejnosti, dokonca už viac ako rok hovoríme otvorene o tom, že sa pripravuje vyhostenie Slovákov zo Slovenského domu. Pravda, na papieri - ako návrh uznesenia - sme to dostali až teraz, bez predbežných konzultácií s nami.
Nemyslel som si, že z toho vznikne až natoľko prepolitizovaná kauza, medzištátna aféra, ktorá nám, ako Slovákom v Mlynkoch a vôbec v Maďarsku, môže rovnako pomôcť, ako aj škodiť. Pomôcť v tom zmysle, že mnohí si až teraz začínajú uvedomovať, že (ešte) sme, že nás nemôžu len tak odpísať. Škodiť preto, lebo s väčšou-menšou dávkou zlomyseľnosti sa to ľahko dá obrátiť aj proti nám. V žiadnom prípade si neželáme byť tým spomínaným zneužívaným nástrojom, nechceme nič iné, iba korektný prístup a uspokojivé riešenie problému. Akože nemôžeme na seba brať ani ťarchu a následky toho, čo sme nie my zapríčinili, čo sme nie my urobili a čo sme nie my povedali.
Nemyslel som si, ale teraz si to už dostatočne uvedomujem, že ide o precedens. Či môžu s nami, čo môžu s nami a dokedy môžu s nami... (Viete: na konci zase tie tri bodky!)
Zdroj: LuNo OnLine
05.04.2008