Právo a moc u starých Slovanov
Slovanská spoločnosť fungovala na rodovom zriadení, ktoré sa skladalo z bratov, bratrancov a najbližších príbuzných. Spomedzi seba si volili vladyku, neskôr knieža. Rod bol v hierarchii hodnôt členov slovanskej spoločnosti postavený najvyššie. Z neho ako základná rodová jednotka vzišiel kmeň. Kniežacia moc spočívala vo vojenskej ochrane kmeňa. Postavením vyššie než vládnuce knieža boli kňazi, ktorí vykonávali obrady. Viera našich predkov bola zosobnená v hlavných prírodných bohoch a v domácich bôžikoch – zhmotnených zomrelých predkoch.
Lubor Niederle v diele Rukoväť slovanských starožitností uvádza, že Slovania majú vrodený sklon k slobode a demokracii, prechádzajúcej až k anarchizmu, sú citliví, skeptickí, milujú mysticizmus, rýchlo sa nadchnú pre vec, ale nemajú schopnosť ju vykonať, zato majú sklon k zvýšenej spravodlivosti, k prívetivosti a úprimnosti. Chýba im úsilie po absolutizme, po individuálnej moci či po imperializme. Napriek tomu ich nacionalizmus nie je panovačný ani uzurpátorský. Rody a kmene sa riadia vlastnými tradíciami a pravidlami. Ibrahim ibn Jakub o Slovanoch nad Dunajom píše: „Nemajú kráľa, neposlúchajú jednu osobu, ale vládnu im najstarší muži“.
Kmeňové monarchie
Tlak Germánov a Rimanov však prinútili slovanské kmene zakladať kmeňové monarchie. Vzniká vládnuca trieda, objavujú sa prvé prejavy hierarchie. Náčelníkmi rodov sú vladykovia (tí čo vládli klanom), veľmoži (tí čo mali veľa možností, čiže vlastnili zbrane, pôdu, sedliakov). Neskôr, keď sa začínajú rody trieštiť, nielen politicky ale aj majetkovo, vznikajú kniežacie monarchie. Hlavnú a najmä rozhodujúcu úlohu v politickom živote však stále majú kňazi. Časom sa z nich stali kniežatá.
Věče, snemy, dumy
Vládnuce knieža sa volilo na rodovom zhromaždení, dume, sneme, v staroslovan nazývané věče, od vět-ja – vetiť, odvietiť; u Poliakov sa volali wiece, z ktorých neskôr vznikol s_n_m (_=jery). Ján Stanislav uvádza, že takáto věca sa nachádzala v blízkosti Nitry.
Brat nemohol byť podriadený bratovi
U Slovanov neexistovalo, aby brat bol podriadený bratovi, hoci staršiemu. Mali rovnaké práva, tvorili celok. Slobodníci, nazývaní dediči, sa staralo o pôdu, o kniežaciu rodinu aj vojenskú družinu. Dediči sa zúčastňovali na rodových dumách, rozhodovali o politických, majetkových,, rodinných, právnych aj súdnych záležitostiach kmeňa.
Odmietli poníženosť
Expanziou kresťanstva sa slovanská spoločnosť začala deliť na tri spoločenské vrstvy – k šľachte a slobodníkom postupom času pribudli nevoľníci. Spočiatku to boli zväčša zajatci a teda príslušníci inej rasy. Neskôr sa nevoľníkom mohol stať aj člen rodu, ktorý v predkresťanskej ére musel opustiť rod. (Takýmto trestom býval potrestaný odsúdenec za dlžobu. Trest ukladal starosta rodu – pozn. aut.). Po prijatí kresťanstva musel zostať v rode v ponižujúcom postavení nevoľníka. Pečať nevoľníctva pritom dostala aj celá jeho rodina. Jednotliví členovia sa však mohli vykúpiť od kresťanských patriarchov. Málokto to urobil. Radšej tajne opúšťali rod, čomu sa Cirkev rôznymi nariadeniami snažila zabrániť.
Šľachta nevoľníkov
V 6. Storočí sa u východných Slovanov (Antov) po prvý raz objavuje primates. Výraz pochádza z latinského principium, vo význame zákon, čiže ten čo zastával prvé miesto v rode. Popri slovanskej šľachte vzniká aj šľachta cudzieho pôvodu. Sú to vlastne nevoľníci, zajatci, rozhodnutí žiť v slovanskej komunite. Pomocou tejto šľachty rival kniežacieho stolca opanoval krajinu a ujímal sa vlády. Rovnakým spôsobom niektoré ruské kmene zaberali za pomoci Varjagov (Vikingov) nové územia. Pobaltskí a západní Slovania prímasa nepoznajú. Nahradilo ho oslovovania víťaz alebo slávny.
Víťaz či Viking
Viteg_ alebo vitez (staroslov.), vicaz (polab.), vithasii, vethenci (lat.), witsezen alebo knecht (nem.). Toto sú všetko výrazy, ktoré nás privádzajú k jednému možnému prepojeniu s nordickým viking, varjag, čo predurčuje blízke prepojenie severných keltských národov so Slovanmi. Aby sa potomkovia víťazov dali rozlíšiť od ostatných členov rodu, dostávajú mená s koreňom slova víťaz – Víťazoslav. Do tejto skupiny môžeme zaradiť aj Svantovít, uctievaného Polabanmi ako boha. Západní, no najmä južní Slovania preferovali mená s koreňom sláva, slávny – Jaroslav, Bohuslav, Slavomír, ktorého koreň je v tvare mír (svet, vesmír).
Majetok patril celému rodu
V rodovom zriadení majetok patrí celému kolektívu. Právo jednotlivca spočíva iba v členstve rodinného alebo rodového zväzku, založeného na pokrvnom príbuzenstve. Pôdu spravuje celá rodina, ktorá seje a zbiera úrodu, spoločne klčuje les, orie ladu. Lada je zem, pôda. Ešte dnes hovoríme, že neobrobená pôda leží ladom. Výnos patrí rodine. Tomuto spôsobu hospodárenia sa hovorilo zádruha, čiže nedeliteľný podiel. Osobným majetkom je len odev, nástroje a zbrane. Od 10. Storočia sa zádruhy začali rozpadať – vznikajú dediny, dvory s názvami vlastníkov. Poznáme ich podľa prípon –ov, -ova, -ovo, -in, -ina, -ino. Dediny (obce) sa menia n občiny, na ktorých hospodária občiníci.
Kopan, Jopan, Župan
Obce riadili starostovia. U južných Slovanov sú starostami župani. O pôvode žúp aj samotného termínu župan sa stále vedu polemiky. Zvukovo sa slovo župan javí ako turkotatársky výraz. Avarskí náčelníci, stojaci na čele pastvinných osád, sa totiž nazývali kopan. Tento výraz sa mohol v slovanskom prostredí udomácniť ako župan. V listine Tassilovho kláštora v Kremži sa v roku 777 objavuje termín jopan. Najnovšie výskumy hovoria, že slovo župan je všeslovanského významu, o čom sa dá polemizovať, lebo termín župan nepoznali najsevernejšie ani najzápadnejšie kmene Slovanov a nepomína sa ani v najstarších dokumentoch o Slovanoch či Venedoch.
Kniežacie údely
V kniežacích rodinách sa majetok dedil už za života kniežaťa. Vznikali údely. Brat vládnuceho monarchu prebral správu nad určitou časťou teritória stále s rozširujúcej ríše. Kresťanské právo mení aj tradíciu. Severné Uhorsko bývalo údelom najskôr bratov vládnuceho uhorského patriarchu v 10. Storočí, sa údely stávajú dedičným majetkom synov. Cirkev si tak zabezpečovala výhradnú poslušnosť vládnucej rodiny. Určila, že dedičstvo koruny muselo prechádzať po čistokrvnej línii priamych potomkov.
Kňažná nemala právo na majetok
Slovanská kňahyna nebolo nič výnimočné. Často sa stávalo, že viedla vojsko do boja. Thietmar zachoval vo svojej správe z 10. Storočia informáciu o akejsi kňažnej v severných Uhrách( Slovensko), ktorá žila na koni a s pohárom v ruke a pila medovicu zároveň s mužmi. Kňažná, hoci mala po smrti svojho muža vládnu moc, nemala právo nakladať s rodovým majetkom. Ak sa však stala zajatkyňou cudzieho kmeňa, alebo prešla ako manželka k cudziemu vládcovi, stratila právo nad rodovým majetkom. Rod sa kňažnej zrieka, aby ochránila majetok kmeňa, ktorý by sa mohol stať súčasťou cudzieho národa.
Trieštenie Slovanov
Hospodárstvo Pravoslovanov bolo dlho založené na potulovaní sa po krajine. Po vyčerpaní pôdy klany hľadajú novú pôdu. Možno tu niekde je príčina ich slobodného ducha. Rody sa zväčša usádzali v močaristých krajoch, v lesoch, v blízkosti riek a vodných zdrojov. Prienik avarských kočovníkov ich prinútil budovať opevnené hradiská. Najskôr vytvorili násypy, potom drevené valy, za ktorými stavali opevnené dvorce. Pôdu rozdelili medzi menšie rodové útvary. Iba tak mali možnosť uchrániť rodiny a majetok.
Slovanské opevnené dvorce
Drevenými, často dvojitými valmi, obohnané kniežacie dvorce s hospodárskymi budovami mali jeden cieľ. Ochrániť svätyne, stojace na magických miestach a zároveň úrodu, ktorá bývala uskladnená práve v svätyniach. Nekor, po avarských nájazdoch sa premiestnili do hornatejších oblastí, odkiaľ mali lepší rozhľad. Avari sa v hustých lesoch nevedeli orientovať. Veľakrát vyhľadávali ostrovné miesta, aby sa nepriateľ nedostal k ich zásobám. Avari sa vôd báli. Nevedeli plávať. Ak ostrovný priestor nenašli, vytvorili ho umelými výkopmi a priekopami napustenými vodami z blízkeho vodného zdroja. Sprvoti stavali hradiská drevené, neskôr kamenné bez malty. Prvým kniežacím dvorcom bol vlastne priestranný zrub. Výzdoba hradísk bola vytvorená z primitívnej drevorezy zdobenej vysoko trvalými farbami získanými z rastlinných výťažkov s tajomným zložením, ktoré poznali iba staroslovanskí znachari. Staroslovančina pozná termíny pre všetky základné farby.
Krvavá odveta
Za opevnenými kniežacími dvorcami sa odvíjal celý život kmeňa. Najskôr sa trestné právo vykonávalo v rode. Právo trestať mal starosta (gospod_, gospodar_), čiže hospodár, otec. Platila zásada oko za oko, zub za zub, či – ako sa dochovalo v staroslovanských prísloviach – aká príveta, taká odveta. Trestá sa krvnou odvetou. Synovia sú vykonávateľmi spravodlivosti. Špecialitou slovanského práva je tzv. svojpomoc pri lapení vinníka pri trestnom čine, pri krádeži či cudzoložstve priamo v objatí ženy. Pokrvná pomsta nasleduje ihneď. Slovanskou zvláštnosťou je aj rodová záruka v prípade, že z činu sa podozrieva člen rodiny. Zaručuje sa celá rodina, ale aj celá obec, dokonca osady. Platilo však pravidlo, že ak sa podozrenie potvrdilo, obec dobrovoľne vydáva vinníka na sudcovi. O existencii súdnej právomoci neexistuje jasnejší dôkaz ako písomné pramene a staré výrazy. Všeslovanský výraz sod_ (lat. iudicium – súdny dvor) sodij (lat. index – sudca) soditi (lat. iudicare – výkon súdnej moci, súdiť). Podnes sa v českom jazyku užíva výraz pre rozhodcu, sudcu – sudí.
Súdom bol súboj
Súdna organizácia bola najskôr založená na tradíciách. Sudcami sú vladykovia. Spočiatku súdy neexistujú, ale rody sa domáhali práva súbojom. Riešenia sporu sa zúčastňujú všetci, ktorí ručili svojim slovom. Takýmto spôsobom sa riešili iba menšie iba menšie priestupky, zlodejstvo a cudzoložstvo. Dôležitejšie rozopre ako vraždy alebo zrada sa súdili pod dozorom náčelníka a náboženských vodcov na voľných priestranstvách v posvätnom háji nazývanom prove. U starých Slovanov prove znamenalo pravda, no nie v takom úzkom slova zmysle ako dnes. Prove bol zákon, poriadok a zároveň spravodlivosť.
Vladárky zmierňujú tresty
Od doby keď sa na kniežacie stolce dostávajú ženy ako dedičky, prípadne keď prichádzajú ako manželky vladykov z kresťanských krajín, presadzuje sa miernejšia forma trestov. Právo výkupu, náhrady škody, dokonca aj za smrť rodinného príslušníka, čo sa ešte dlho považovalo za zradu staroslovanských tradícii a aj spravodlivosti ako takej Cirkev vytvorením troch spoločenských stavov otvorila systém politických organizácií, čo prinieslo vznik trestného práva. Súdne dvory sa premiestňujú z posvätných hájov za kamenné hradby, ktoré boli zároveň aj náboženských miestom. Tým cirkev preberá na seba nielen úlohu žalobcov, ale aj sudcov a zároveň katov. Začína sa súdiť v mene Krista a cirkvou ustanoveného panovníka.
zdroj:Weblog Slovenská pospolitosť
Kmeňové monarchie
Tlak Germánov a Rimanov však prinútili slovanské kmene zakladať kmeňové monarchie. Vzniká vládnuca trieda, objavujú sa prvé prejavy hierarchie. Náčelníkmi rodov sú vladykovia (tí čo vládli klanom), veľmoži (tí čo mali veľa možností, čiže vlastnili zbrane, pôdu, sedliakov). Neskôr, keď sa začínajú rody trieštiť, nielen politicky ale aj majetkovo, vznikajú kniežacie monarchie. Hlavnú a najmä rozhodujúcu úlohu v politickom živote však stále majú kňazi. Časom sa z nich stali kniežatá.
Věče, snemy, dumy
Vládnuce knieža sa volilo na rodovom zhromaždení, dume, sneme, v staroslovan nazývané věče, od vět-ja – vetiť, odvietiť; u Poliakov sa volali wiece, z ktorých neskôr vznikol s_n_m (_=jery). Ján Stanislav uvádza, že takáto věca sa nachádzala v blízkosti Nitry.
Brat nemohol byť podriadený bratovi
U Slovanov neexistovalo, aby brat bol podriadený bratovi, hoci staršiemu. Mali rovnaké práva, tvorili celok. Slobodníci, nazývaní dediči, sa staralo o pôdu, o kniežaciu rodinu aj vojenskú družinu. Dediči sa zúčastňovali na rodových dumách, rozhodovali o politických, majetkových,, rodinných, právnych aj súdnych záležitostiach kmeňa.
Odmietli poníženosť
Expanziou kresťanstva sa slovanská spoločnosť začala deliť na tri spoločenské vrstvy – k šľachte a slobodníkom postupom času pribudli nevoľníci. Spočiatku to boli zväčša zajatci a teda príslušníci inej rasy. Neskôr sa nevoľníkom mohol stať aj člen rodu, ktorý v predkresťanskej ére musel opustiť rod. (Takýmto trestom býval potrestaný odsúdenec za dlžobu. Trest ukladal starosta rodu – pozn. aut.). Po prijatí kresťanstva musel zostať v rode v ponižujúcom postavení nevoľníka. Pečať nevoľníctva pritom dostala aj celá jeho rodina. Jednotliví členovia sa však mohli vykúpiť od kresťanských patriarchov. Málokto to urobil. Radšej tajne opúšťali rod, čomu sa Cirkev rôznymi nariadeniami snažila zabrániť.
Šľachta nevoľníkov
V 6. Storočí sa u východných Slovanov (Antov) po prvý raz objavuje primates. Výraz pochádza z latinského principium, vo význame zákon, čiže ten čo zastával prvé miesto v rode. Popri slovanskej šľachte vzniká aj šľachta cudzieho pôvodu. Sú to vlastne nevoľníci, zajatci, rozhodnutí žiť v slovanskej komunite. Pomocou tejto šľachty rival kniežacieho stolca opanoval krajinu a ujímal sa vlády. Rovnakým spôsobom niektoré ruské kmene zaberali za pomoci Varjagov (Vikingov) nové územia. Pobaltskí a západní Slovania prímasa nepoznajú. Nahradilo ho oslovovania víťaz alebo slávny.
Víťaz či Viking
Viteg_ alebo vitez (staroslov.), vicaz (polab.), vithasii, vethenci (lat.), witsezen alebo knecht (nem.). Toto sú všetko výrazy, ktoré nás privádzajú k jednému možnému prepojeniu s nordickým viking, varjag, čo predurčuje blízke prepojenie severných keltských národov so Slovanmi. Aby sa potomkovia víťazov dali rozlíšiť od ostatných členov rodu, dostávajú mená s koreňom slova víťaz – Víťazoslav. Do tejto skupiny môžeme zaradiť aj Svantovít, uctievaného Polabanmi ako boha. Západní, no najmä južní Slovania preferovali mená s koreňom sláva, slávny – Jaroslav, Bohuslav, Slavomír, ktorého koreň je v tvare mír (svet, vesmír).
Majetok patril celému rodu
V rodovom zriadení majetok patrí celému kolektívu. Právo jednotlivca spočíva iba v členstve rodinného alebo rodového zväzku, založeného na pokrvnom príbuzenstve. Pôdu spravuje celá rodina, ktorá seje a zbiera úrodu, spoločne klčuje les, orie ladu. Lada je zem, pôda. Ešte dnes hovoríme, že neobrobená pôda leží ladom. Výnos patrí rodine. Tomuto spôsobu hospodárenia sa hovorilo zádruha, čiže nedeliteľný podiel. Osobným majetkom je len odev, nástroje a zbrane. Od 10. Storočia sa zádruhy začali rozpadať – vznikajú dediny, dvory s názvami vlastníkov. Poznáme ich podľa prípon –ov, -ova, -ovo, -in, -ina, -ino. Dediny (obce) sa menia n občiny, na ktorých hospodária občiníci.
Kopan, Jopan, Župan
Obce riadili starostovia. U južných Slovanov sú starostami župani. O pôvode žúp aj samotného termínu župan sa stále vedu polemiky. Zvukovo sa slovo župan javí ako turkotatársky výraz. Avarskí náčelníci, stojaci na čele pastvinných osád, sa totiž nazývali kopan. Tento výraz sa mohol v slovanskom prostredí udomácniť ako župan. V listine Tassilovho kláštora v Kremži sa v roku 777 objavuje termín jopan. Najnovšie výskumy hovoria, že slovo župan je všeslovanského významu, o čom sa dá polemizovať, lebo termín župan nepoznali najsevernejšie ani najzápadnejšie kmene Slovanov a nepomína sa ani v najstarších dokumentoch o Slovanoch či Venedoch.
Kniežacie údely
V kniežacích rodinách sa majetok dedil už za života kniežaťa. Vznikali údely. Brat vládnuceho monarchu prebral správu nad určitou časťou teritória stále s rozširujúcej ríše. Kresťanské právo mení aj tradíciu. Severné Uhorsko bývalo údelom najskôr bratov vládnuceho uhorského patriarchu v 10. Storočí, sa údely stávajú dedičným majetkom synov. Cirkev si tak zabezpečovala výhradnú poslušnosť vládnucej rodiny. Určila, že dedičstvo koruny muselo prechádzať po čistokrvnej línii priamych potomkov.
Kňažná nemala právo na majetok
Slovanská kňahyna nebolo nič výnimočné. Často sa stávalo, že viedla vojsko do boja. Thietmar zachoval vo svojej správe z 10. Storočia informáciu o akejsi kňažnej v severných Uhrách( Slovensko), ktorá žila na koni a s pohárom v ruke a pila medovicu zároveň s mužmi. Kňažná, hoci mala po smrti svojho muža vládnu moc, nemala právo nakladať s rodovým majetkom. Ak sa však stala zajatkyňou cudzieho kmeňa, alebo prešla ako manželka k cudziemu vládcovi, stratila právo nad rodovým majetkom. Rod sa kňažnej zrieka, aby ochránila majetok kmeňa, ktorý by sa mohol stať súčasťou cudzieho národa.
Trieštenie Slovanov
Hospodárstvo Pravoslovanov bolo dlho založené na potulovaní sa po krajine. Po vyčerpaní pôdy klany hľadajú novú pôdu. Možno tu niekde je príčina ich slobodného ducha. Rody sa zväčša usádzali v močaristých krajoch, v lesoch, v blízkosti riek a vodných zdrojov. Prienik avarských kočovníkov ich prinútil budovať opevnené hradiská. Najskôr vytvorili násypy, potom drevené valy, za ktorými stavali opevnené dvorce. Pôdu rozdelili medzi menšie rodové útvary. Iba tak mali možnosť uchrániť rodiny a majetok.
Slovanské opevnené dvorce
Drevenými, často dvojitými valmi, obohnané kniežacie dvorce s hospodárskymi budovami mali jeden cieľ. Ochrániť svätyne, stojace na magických miestach a zároveň úrodu, ktorá bývala uskladnená práve v svätyniach. Nekor, po avarských nájazdoch sa premiestnili do hornatejších oblastí, odkiaľ mali lepší rozhľad. Avari sa v hustých lesoch nevedeli orientovať. Veľakrát vyhľadávali ostrovné miesta, aby sa nepriateľ nedostal k ich zásobám. Avari sa vôd báli. Nevedeli plávať. Ak ostrovný priestor nenašli, vytvorili ho umelými výkopmi a priekopami napustenými vodami z blízkeho vodného zdroja. Sprvoti stavali hradiská drevené, neskôr kamenné bez malty. Prvým kniežacím dvorcom bol vlastne priestranný zrub. Výzdoba hradísk bola vytvorená z primitívnej drevorezy zdobenej vysoko trvalými farbami získanými z rastlinných výťažkov s tajomným zložením, ktoré poznali iba staroslovanskí znachari. Staroslovančina pozná termíny pre všetky základné farby.
Krvavá odveta
Za opevnenými kniežacími dvorcami sa odvíjal celý život kmeňa. Najskôr sa trestné právo vykonávalo v rode. Právo trestať mal starosta (gospod_, gospodar_), čiže hospodár, otec. Platila zásada oko za oko, zub za zub, či – ako sa dochovalo v staroslovanských prísloviach – aká príveta, taká odveta. Trestá sa krvnou odvetou. Synovia sú vykonávateľmi spravodlivosti. Špecialitou slovanského práva je tzv. svojpomoc pri lapení vinníka pri trestnom čine, pri krádeži či cudzoložstve priamo v objatí ženy. Pokrvná pomsta nasleduje ihneď. Slovanskou zvláštnosťou je aj rodová záruka v prípade, že z činu sa podozrieva člen rodiny. Zaručuje sa celá rodina, ale aj celá obec, dokonca osady. Platilo však pravidlo, že ak sa podozrenie potvrdilo, obec dobrovoľne vydáva vinníka na sudcovi. O existencii súdnej právomoci neexistuje jasnejší dôkaz ako písomné pramene a staré výrazy. Všeslovanský výraz sod_ (lat. iudicium – súdny dvor) sodij (lat. index – sudca) soditi (lat. iudicare – výkon súdnej moci, súdiť). Podnes sa v českom jazyku užíva výraz pre rozhodcu, sudcu – sudí.
Súdom bol súboj
Súdna organizácia bola najskôr založená na tradíciách. Sudcami sú vladykovia. Spočiatku súdy neexistujú, ale rody sa domáhali práva súbojom. Riešenia sporu sa zúčastňujú všetci, ktorí ručili svojim slovom. Takýmto spôsobom sa riešili iba menšie iba menšie priestupky, zlodejstvo a cudzoložstvo. Dôležitejšie rozopre ako vraždy alebo zrada sa súdili pod dozorom náčelníka a náboženských vodcov na voľných priestranstvách v posvätnom háji nazývanom prove. U starých Slovanov prove znamenalo pravda, no nie v takom úzkom slova zmysle ako dnes. Prove bol zákon, poriadok a zároveň spravodlivosť.
Vladárky zmierňujú tresty
Od doby keď sa na kniežacie stolce dostávajú ženy ako dedičky, prípadne keď prichádzajú ako manželky vladykov z kresťanských krajín, presadzuje sa miernejšia forma trestov. Právo výkupu, náhrady škody, dokonca aj za smrť rodinného príslušníka, čo sa ešte dlho považovalo za zradu staroslovanských tradícii a aj spravodlivosti ako takej Cirkev vytvorením troch spoločenských stavov otvorila systém politických organizácií, čo prinieslo vznik trestného práva. Súdne dvory sa premiestňujú z posvätných hájov za kamenné hradby, ktoré boli zároveň aj náboženských miestom. Tým cirkev preberá na seba nielen úlohu žalobcov, ale aj sudcov a zároveň katov. Začína sa súdiť v mene Krista a cirkvou ustanoveného panovníka.
zdroj:Weblog Slovenská pospolitosť
10.05.2008