Moja cesta do Poľska a Maďarska v dňoch 2.-5. októbra 1938
Poliaci nás majú radi per prokura Maďarov s ašpiráciou na kus Oravy a Spiša. Maďari nás chcú mať pod ochranou svätoštefanskej koruny. Preto nech žije samostatné Slovensko.
O tejto mojej ceste sa nerozhodlo na tej schôdzke, ktorú spomína Paľo Čarnogurský (22. septembra 1938, štvrtok večer na gen. sekretariáte HSĽS na Radlinského ulici), lebo Dr. Jozef Tiso, predseda HSĽS nepovažoval asi za vhodné, aby o takejto mojej ceste vedelo viac ľudí. Moja iniciatíva na túto cestu nijak nesúvisela s údajnými predchádzajúcimi jednaniami Dr. Tisu a Karola Sidora s vtedajším poľským veľvyslancom v Prahe, v rámci ktorých vraj bola daná ponuka na utvorenie poľsko-slovenskej federácie, ako o tom píše Čarnogurský a tiež Čech Jakeš vo svojej knihe Podivný mír.
Patril som k tomu radikálnemu krídlu HSĽS, ktoré nikdy nebolo polonofilské, lebo nikdy nezabudlo na obsadenie časti Oravy a Spiša Poliakmi, ale ktorého minimálnym politickým programom bolo federalizovanie ČSR v poctivom dualizme s maximálnym programom, t.j. plným uplatnením samourčovacieho práva slovenského národa v štátnej samostatnosti Slovenska. Zásadu federalizovania ČSR sme už na trenčianskoteplickom zjazde spolu s komunistami (davistami) prebojovali proti mladým "čvachoslovákom" už roku 1932, a to vzdor tomu, že ich podporovali aj na zjazde prítomní ministri Dr. Ivan Dérer a Dr. Milan Hodža, ktorých som práve ja odhalil s ich uverejnenými interpeláciami v čsl. parlamentnej tlači a odpoveďami na tieto ich interpelácie v záležitosti utvorenia slovenskej techniky. Na tomto zjazde som tiež dokazoval, čomu vlastne slúžia filiálky českých strán na Slovensku a to tak, že som nechal kolovať medzi prítomnými II. zv. Ottovho obchodného náučného slovníka, v ktorom na strane 1217 pod heslom Slovensko je napísané nasledovné: Slovensko bude naši koloniální zemí. Jest mylným názorem, že by koloniální země nesměla s mateřskou hraničiti, příklad na to je Rusko se Sibiří.
Toto naše radikálne krídlo (Dr. Ferdinand Ďurčanský, Šaňo Mach, Jano Farkaš atď.) bolo tiež jednoznačne proti nejakej autonómii pod svätoštefanskou korunou, za čo sa postavil vo Viedni emigrovaný univ. prof. Dr. Jehlička.
Moja cesta do Poľska a Maďarska mala overiť správnosť politického programu nášho radikálneho krídla, t.j. samostatnosť Slovenska v rokoch 1938-1939, keď sa už rozpadávala ČSR, ktorá nevedela a vlastne nikdy nechcela riešiť slovenskú otázku, a tým uznať samobytnosť slovenského národa ani za vedenia T. G. Masaryka, a už vonkoncom nie počas Benešovej éry. Nakoľko som vedel, že takáto politická sondáž by bola vo vládnych kruhoch Poľska a Maďarska bez poverenia zodpovedného činiteľa HSĽS nemožná, ponúkol som sa na schôdzke spomínanej P. Čarnogurským, vykonať takú cestu ako emisár HSĽS. Dr. Jozef Tiso ma po už spomenutej schôdzke dal k sebe zavolať, a keď som mu podrobne vysvetlil, ako by som takú cestu realizoval, súhlasil s touto cestou a dal mi k nej stručné písomné poverenie pod podmienkou, že o tom nepoviem nikomu a najneskôr do pripravovaného zasadnutia výkonného výboru HSĽS v Žiline mu podám správu o výsledkoch mojej cesty. Taktiež chcel, aby som mu poverovací list po návrate vrátil. Len kvôli pravde poznamenávam, že k tejto ceste mi nedal žiadnu finančnú pomoc.
Takto som sa stal vlastne dobrovoľným, nijak nehonorovaným osobným emisárom Dr. Jozefa Tisu, predsedu HSĽS pre cestu do Poľska a Maďarska, kde som mal ako nijako v ten čas politicky neexponovaný radový člen strany (vtedy som bol krajským tajomníkom celoštátnej nepolitickej odborovej organizácie JEDNOTA čsl. súkromných úradníkov so sídlom v Prahe pre Slovensko) na vládnych miestach vysondovať, či by v prípade rozpadu ČSR zaujali kladné stanovisko k osamostatneniu Slovenska a či by sme mohli rátať s ich mravnou a diplomatickou pomocou. Vzhľadom na celkovú politickú situáciu som samozrejme súhlasil s tým, že v prípade iného vývoja, a tým vzniknutej nutnosti, sa môže tak HSĽS, ako aj osobne Dr. Tiso, od mojej cesty dištancovať. Táto eventualita robila túto cestu pre mňa ešte riskantnejšou, ale s čistým svedomím som sa na ňu podujal, lebo som si bol vedomý jej dôležitosti a politická situácia vyžadovala najmä od nás radikálov dokázať, že sme odhodlaní všetko obetovať pre náš národ a pre celistvosť Slovenska. O všetkom boli stále informovaní moji najbližší Alexander Mach a Ferdinand Ďurčanský, ktorí od začiatku súhlasili s mojím plánom. Pred odchodom som im dokonca ukázal aj poverovací list Dr. Tisu, aby v prípade potreby vedeli vydať svedectvo pravdy o celom mojom poslaní. Deň predtým, než som odcestoval som, si v spoločnosti Šaňa Macha nakupoval na cestu a aj jeho som nahovoril, aby si kúpil podobné topánky s gumovou podrážkou ako ja, lebo nevedno, či si také neskôr budeme môcť ešte kúpiť. Svojej žene som povedal, že musím ísť na schôdzky miestnych odborov mojej organizácie na Liptov a východné Slovensko, a že sa asi do týždňa vrátim. Veď ani ona nesmela o mojej ilegálnej ceste do Poľska a Maďarska vedieť. Nevedela to ani moja pracovníčka na sekretariáte organizácie. Dňa 2. októbra 1938 som s malým cestovným kufríkom odcestoval z Bratislavy ranným rýchlikom do Popradu k tamojšiemu r. k. farárovi dekanovi Mnoheľovi. Poznal som ho veľmi dobre z čias, keď som bol prokuristom a šéfom administrácie Slováka, z výborových zasadnutí strany, ktoré boli najčastejšie v Ružomberku. Raz ma na jeho faru vzal aj nebohý predseda strany Andrej Hlinka, ktorému som referoval v Ružomberku o veciach s finančnými ťažkosťami stále bojujúceho Slováka, ničeného veľmi častými konfiškáciami, nariadenými cenzúrou. Mnoheľ bol aj prvým zodpovedným redaktorom Slováka. Srdečne ma vítal, pohostil obedom, a keď som sa ho opýtal, či by mi nejako mohol pomôcť cez hranice do Poľska, len toľko sa ma opýtal, či mám dosť peňazí na taxík, a to asi 300 - 400 Kčs. Potom hneď poslal po taxík a okolo piatej poobede sme sa spolu vydali na cestu. Ani som sa nepýtal, kam sa vezieme, no on mi cestou povedal, že ideme do pohraničnej obce Franková k dp. Jozefovi Vojtasovi, ktorý mi už pomôže ďalej. Zmrákalo sa, keď sme došli do Frankovej. Mladý farár nás srdečne prijal. Keď mu dekan Mnoheľ povedal, o čo mi ide, ochotne prisľúbil, že ma cez hranice bezpečne prevedie. Po dojímavej a srdečnej rozlúčke sa dp. Mnoheľ taxíkom vrátil do Popradu. My sme museli vyčkať, kým sa zotmelo, a až potom sme sa vydali na cestu smerom k poľským hraniciam.
Moja známosť so senátorom Gwiżdom sa datovala už od roku 1927, keď som bol koncom októbra a začiatkom novembra vo Varšave ako administrátor Slováka spolu s Karolom Sidorom, aby sme pripravili tzv. poľské číslo Slováka. Vtedy sme bývali v hoteli neďaleko Országhovského obchodného domu, ale inak sme boli hosťami senátora Gwiżda a obchodníka s kožušinami, Slováka z Oravy, p. Chovančáka. Vtedy nás prijal aj poľský minister obchodu a srdečne nás hostili aj poľskí novinári. Aby sme nemali doma nepríjemnosti, keďže naše ministerstvo zahraničia videlo v našej ceste do Poľska protičeský prejav polonofilstva a cestou nášho vyslanectva vo Varšave veľmi znepokojene sledovalo našu činnosť, usúdili sme, že bude dobre, keď sa na našom vyslanectve prihlásime. Na naše prekvapenie nás tu veľmi vľúdne prijal vtedajší vyslanec Dr. Girsa. Aby paralyzoval vyslovene autonomistický a polonofilský ráz našej návštevy a vzal nám autonomistický “vítr z plachet”, oznámil nám, že vzhľadom na naše veľmi srdečné prijatie zo strany poľských novinárov, nebudeme mať iste námietok, keď týchto novinárov pozve naše vyslanectvo na “malou svačinu”, usporiadanú pri príležitosti našej návštevy. Nemohli sme oponovať. "Svačina" bola v akejsi reprezentatívnej bodege pri Veľkom divadle a v zastúpení vyslanca tam prišiel, v sprievode českého tlačového atašé, náš vtedajší vojenský atašé podplukovník Viest (neskorší generál Viest, známy z povstania). Karol Sidor sa v prípitku poďakoval najprv za nečakanú pozornosť pána vyslanca Girsu a potom požiadal prítomných asi 40 poľských novinárov, aby nám pomáhali pri zostavení poľského čísla Slováka, jediného denníka v ČSR, ktorý denne bojuje za práva slovenského národa a jeho autonómiu. A to aj s pripravovaným poľským číslom, v ktorom chce podrobnejšie zoznámiť svojich čitateľov s poľským národom a znovu reštaurovaným samostatným poľským štátom. Týmto sa chce orgán Hlinkovej strany zavďačiť za sympatický záujem Poliakov a ich dennej tlače o ťažký boj slovenského národa za uplatnenie jeho dobrého práva v ČSR. Na tento Sidorov prípitok nadšene odpovedal jeden z poľských novinárov a uisťoval, že slovenský národ sa môže tešiť veľkej láske bratských Poliakov, a preto vždy môže rátať s účinnou podporou poľskej tlače v boji za svoje práva. Po tomto prejave zrejme podráždene vstal pplk. Viest, poďakoval sa poľským novinárom za prijatie pozvania čsl. vyslanectva, avšak dôrazne musel konštatovať, že v ČSR je len jeden, a to vládnúci národ československý, ktorý spravodlivo a demokraticky vládne všetkému obyvateľstvu v ČSR. Po tomto netaktnom prejave pplk. Viesta, ktorým sa nehanbil ako Slovák poprieť jestvovanie svojho vlastného slovenského národa, povstal Karol Sidor a požiadal poľských novinárov, aby nás ospravedlnili, že odchádzame, lebo po takejto reči čsl. vojenského atašé nemôžeme byť ďalej hosťami čsl. vyslanectva. Pomaly sme odchádzali a všetci poľskí novinári s demonštratívnym súhlasom s nami opustili miestnosť. Spomínam to len ako ilustráciu toho, čoho boli schopní naši čvachoslováci rodu slovenského. Táto aféra sa rozšírila ako oheň a možno aj tomu sme mohli spolu so Sidorom ďakovať, že na večeru u senátora Gwiżda v ten istý deň prišiel aj najbližší spolupracovník maršála Piłsudského a viacnásobný predseda poľskej vlády plukovník Sławek.
No a práve tomuto senátorovi Gwiżdovi som ukázal svoje poverenie od Dr. Tisu a požiadal ho, aby mi nejako sprostredkoval prijatie u poľských vládnych činiteľov, prípadne u najkompetentnejšieho, ministra zahraničia Becka. Bol som trochu prekvapený, keď mi Gwiżd povedal, že ešte pred mojím príchodom predobedom sa informoval na príslušných miestach, a preto máme vraj pred piatou poobede prísť na ministerstvo zahraničia. To však nevie, či ma bude môcť prijať minister Beck. Až cestou do ministerstva som vysvetľoval senátorovi Gwiżdovi, o aké informácie mi ide a hneď som vycítil, akoby pán senátor bol niečo iné očakával, a nie reč o prípadnom osamostatnení Slovenska. Obaja akosi ustarostení sme vstúpili na sekretariát ministra zahraničia, kde nás privítal pravdepodobne tajomník ministra a hneď nás viedol do kancelárie zástupcu ministra. Tento nás veľmi srdečne privítal a po vzájomnom predstavení (jeho meno som nepočul dobre a ani potom, súc trochu znechutený, som si ho u Gwiżda neoveril) nám zástupca ministra oznámil, že nás minister Beck nemôže pre inú dôležitú poradu osobne prijať, a preto bude s nami v jeho zastúpení jednať on. Po krátkom informatívnom úvode senátora Gwiżda, ktorý sa týkal mojej, jemu veľmi dobre známej osoby stále aktívneho a radikálneho bojovníka za slovenské práva, ukázal som svoje poverenie, vysvetľoval som mu, ako vidíme my politickú a medzinárodnú situáciu ČSR, aká je zodpovednosť HSĽS za budúcnosť slovenského národa a celého Slovenska, a preto, že je mojím poslaním informovať sa, ako posudzujú oficiálne kruhy Poľska situáciu ČSR so zvláštnym zreteľom na slovenský národ a Slovensko a aký postoj by nám bratsky doporučovali a či by sme v prípade rozkladu ČSR mohli rátať s ich porozumením pre osamostatnenie Slovenska. Naša porada bola na žiadosť zástupcu ministerstva asi dva-tri razy prerušená. Myslím si, že v týchto prestávkach šiel informovať svojho ministra a žiadať ďalšie pokyny k jednaniu. Hneď po prvom prerušení som vycítil zvýšenú rezervovanosť a chlad pre pojem “samostatnosť”. Opatrne zaviedol reč na "vraj" veľkú maďarskú menšinu, na potrebu budovať budúcnosť na tradíciách minulosti a mať na zreteli neblahé politické a hospodárske následky podunajskej rozdrobenosti, ktorá nastala po svetovej vojne, na nebezpečný tlak Hitlerovho Nemecka. Zástupca ministra nezabudol aj veľmi taktne poukázať na poľskú menšinu Oravy a Spiša, pričom stále zdôrazňoval ochotu poľskej vlády podporovať všetky zdravé a v daných situáciách realizovateľné slovenské snahy. Z celého jednania som dospel k záveru, že poľské úradné kruhy nemajú kladné stanovisko k prípadnému osamostatneniu Slovenska a utvrdzovalo sa vo mne staré presvedčenie nepolonofilských radikálov HSĽS, že predstavy Sidora, Čarnogurského, Murgaša a iných sú celkom pomýlené, lebo Poliaci, v zmysle tradičného Polak Węger dva bratranki, nás len cez Maďarov majú radi a najradšej by videli Slovensko s okyptenou Oravou a Spišom pod svätoštefanskou korunou. Toto moje presvedčenie sa potvrdzovalo aj veľkou ochotou, ktorú prejavil Beckov zástupca pre moju žiadosť, aby mi bola umožnená cesta lietadlom do druhého mesta mojej misie, do Budapešti. Hneď mi prisľúbil, že pretlmočí moje želanie do Budapešti a na druhý deň mi dá vedieť, kedy a ako mi bude cesta do Budapešti umožnená. Ohľadne Poliakov chcem poznamenať, že dľa môjho vedomia Hlinka nikdy nesúhlasil s našimi polonofilmi, neveril Poliakom, a ak sa Dr. Tiso dal Sidorom nahovoriť na nejaké štátoprávne plány s Poliakmi, tak azda len preto, lebo Poliaci sú vo veľkej väčšine katolíci a chcel faktmi Sidora presvedčiť o neserióznosti tejto kombinácie.
Z poľského ministerstva zahraničných vecí sme odchádzali s Gwiżdom skľúčene a myslím, že Gwiżd bol viac sklamaný než ja. Len to neviem, či bol Gwiżd sklamaný maďarofilským stanoviskom ministerstva zahraničia a či z našich predstáv o samostatnosti. Dlho do noci sme doma u Gwiżda debatovali aj o Maďaroch a Nemcoch, ba aj o poľskej budúcnosti, o ktorú mal Gwiżd veľké obavy. U neho som prenocoval a na druhý deň, 4. 10. 1938, mi po raňajkách oznámil, že o 15. hodine budem môcť odletieť do Budapešti zvláštnym lietadlom a tam ma na letisku bude očakávať zástupca maďarského ministerstva zahraničia. Po krátkej návšteve u Chovančákovcov a prechádzke Varšavou som sa poobede so senátorom Gwiżdom veľmi dojímavo lúčil, lebo bol dobrým, úprimným človekom a nezištným priateľom nášho národa. Vďaka mu za všetko, čo pre nás a našu kultúru vo svojej vlasti vykonal. Chcel ma odprevadiť na letisko. Poďakoval som sa mu a poprosil, aby ma nechal odísť samého. Dodnes neviem prečo, ale chcel som byť sám so svojimi myšlienkami. Nastúpil som do veľkého čierneho auta, ktoré ma už pred domom čakalo a ktoré ma zaviezlo na letisko, kde ma do lietadla odviedol veľmi zdvorilý poľský pilot. Dojatý a so slzami v očiach som letel nad mojím drahým Slovenskom a obdivujúc sviežim snehom sa lesknúce tatranské končiare, myšlienkami som bol u svojej nič netušiacej rodinky, so svojimi spolubojovníkmi a priateľmi a dumal som o našom v neistotách sa zmietajúcom národe a o jeho budúcnosti.
Význam tohto bol pre mňa celkom jednoznačný, to jest, že Maďari so Slovákmi a Slovenskom kalkulujú len spod zorného uhla svätoštefanskej koruny a žiadna iná koncepcia im nemôže byť vítaná. Po zakončení porady som sa opýval Jána Esterházyho, ktorý sa celej debaty ani slovom nezúčastnil, kedy sa vráti domov a či pôjde aj do Žiliny. Odpovedal, že hneď poobede cestuje autom domov, lebo ráno, 6. 10. 1938, musí byť aj on v Žiline. Požiadal som ho, aby sa poobede zastavil u mňa v hoteli Gellért, lebo ho chcem o niečo dôležité poprosiť. Pýtal sa, či chcem ísť s ním, ale keď som mu odpovedal, že najprv musím cestovať do Viedne, sľúbil mi, že sa určite poobede už cestou domov zastaví u mňa. Ja som v hoteli napísal celkom stručnú správu pre Dr. Tisu a citujem ju tu doslovne: Poliaci nás majú radi per prokura Maďarov s ašpiráciou na kus Oravy a Spiša. Maďari nás chcú mať pod ochranou svätoštefanskej koruny. Preto nech žije samostatné Slovensko. Dopísal som P.S.: Ostatné podrobne, keď sa vrátim nejak cez Viedeň domov. Túto správu som dal do dvojitej, zapečatenej obálky a odovzdal poslancovi Jánovi Esterházymu s prosbou, aby list hneď ráno 6. 10. 1938 v Žiline odovzdal Dr. Jozefovi Tisovi. Esterházy čestne splnil moju prosbu, lebo Dr. Tiso mi po návrate domov s úsmevom potvrdil, že môj list s neporušenými pečaťami 6. 10. 1938 ešte pred zasadnutím v Žiline, na svoje najväčšie prekvapenie, od Esterházyho dostal.
To je všetko o mojom poslaní vo Varšave a v Budapešti. Bol som preto často ohováraný našimi oportunistami. Podľa daného sľubu som však mlčal a na moju žiadosť mlčali i Mach a Ferdo Ďurčanský, ale keď ma raz aj v širšom predsedníctve strany napádali a podozrievali z maďarónstva, ako člen širšieho predsedníctva HSĽS som požiadal predsedajúceho Dr. Tisu, vtedy už prezidenta Slovenskej republiky, aby pred celým širším predsedníctvom vydal svedectvo pravdy a potvrdil, že som z jeho poverenia čestne a dobre splnil svoje poslanie vo Varšave a v Budapešti. Dr. Jozef Tiso to potvrdil pred všetkými, čím zahriakol ohováračov, očistil moju národnú česť a čiastočne napravil to, čo som mu nevedel do dneška zabudnúť. Keď som sa totiž z tej ilegálnej a riskantnej cesty vrátil domov a podrobne mu zreferoval priebeh mojej cesty, vytiahol som z náprsenky jeho písomné poverenie, aby som mu ho presne podľa daného sľubu vrátil. Pekne som ho poprosil, aby mi to písomné poverenie ako odmenu za verne a svedomito vykonanú prácu a ako pamiatku daroval. Po prednesení tejto mojej skromnej žiadosti sa Dr. Jozef Tiso len dobrácky usmial a poverenie na kúsky roztrhal. To som si veru za svoju prácu nezaslúžil a urazený, so slzami v očiach, som sa mu bez slova poklonil a odišiel. Možno, že sám oľutoval ten netaktný čin, lebo hoci som bol až do Salzburgu, t.j. do tej návštevy Hitlera, na ktorej profesor Tuka súhlasil s nanútením nemeckých beráterov, azda Tukovým najoddanejším spolupracovníkom. Dr. Jozef Tiso ma menoval alebo schvaľoval moje menovania do vysokých a veľmi dôležitých funkcií, vysoko si cenil moje svedomité vykonávanie funkcií a vždy sa ma zastal proti závistlivým ohováračom. Mal som k nemu vždy voľný prístup a tiež hrejivý pocit, že ma mal Dr. Jozef Tiso aj osobne rád a že si ma vcelku vážil.
zdroj: PROGLAS
Patril som k tomu radikálnemu krídlu HSĽS, ktoré nikdy nebolo polonofilské, lebo nikdy nezabudlo na obsadenie časti Oravy a Spiša Poliakmi, ale ktorého minimálnym politickým programom bolo federalizovanie ČSR v poctivom dualizme s maximálnym programom, t.j. plným uplatnením samourčovacieho práva slovenského národa v štátnej samostatnosti Slovenska. Zásadu federalizovania ČSR sme už na trenčianskoteplickom zjazde spolu s komunistami (davistami) prebojovali proti mladým "čvachoslovákom" už roku 1932, a to vzdor tomu, že ich podporovali aj na zjazde prítomní ministri Dr. Ivan Dérer a Dr. Milan Hodža, ktorých som práve ja odhalil s ich uverejnenými interpeláciami v čsl. parlamentnej tlači a odpoveďami na tieto ich interpelácie v záležitosti utvorenia slovenskej techniky. Na tomto zjazde som tiež dokazoval, čomu vlastne slúžia filiálky českých strán na Slovensku a to tak, že som nechal kolovať medzi prítomnými II. zv. Ottovho obchodného náučného slovníka, v ktorom na strane 1217 pod heslom Slovensko je napísané nasledovné: Slovensko bude naši koloniální zemí. Jest mylným názorem, že by koloniální země nesměla s mateřskou hraničiti, příklad na to je Rusko se Sibiří.
Toto naše radikálne krídlo (Dr. Ferdinand Ďurčanský, Šaňo Mach, Jano Farkaš atď.) bolo tiež jednoznačne proti nejakej autonómii pod svätoštefanskou korunou, za čo sa postavil vo Viedni emigrovaný univ. prof. Dr. Jehlička.
Moja cesta do Poľska a Maďarska mala overiť správnosť politického programu nášho radikálneho krídla, t.j. samostatnosť Slovenska v rokoch 1938-1939, keď sa už rozpadávala ČSR, ktorá nevedela a vlastne nikdy nechcela riešiť slovenskú otázku, a tým uznať samobytnosť slovenského národa ani za vedenia T. G. Masaryka, a už vonkoncom nie počas Benešovej éry. Nakoľko som vedel, že takáto politická sondáž by bola vo vládnych kruhoch Poľska a Maďarska bez poverenia zodpovedného činiteľa HSĽS nemožná, ponúkol som sa na schôdzke spomínanej P. Čarnogurským, vykonať takú cestu ako emisár HSĽS. Dr. Jozef Tiso ma po už spomenutej schôdzke dal k sebe zavolať, a keď som mu podrobne vysvetlil, ako by som takú cestu realizoval, súhlasil s touto cestou a dal mi k nej stručné písomné poverenie pod podmienkou, že o tom nepoviem nikomu a najneskôr do pripravovaného zasadnutia výkonného výboru HSĽS v Žiline mu podám správu o výsledkoch mojej cesty. Taktiež chcel, aby som mu poverovací list po návrate vrátil. Len kvôli pravde poznamenávam, že k tejto ceste mi nedal žiadnu finančnú pomoc.
Takto som sa stal vlastne dobrovoľným, nijak nehonorovaným osobným emisárom Dr. Jozefa Tisu, predsedu HSĽS pre cestu do Poľska a Maďarska, kde som mal ako nijako v ten čas politicky neexponovaný radový člen strany (vtedy som bol krajským tajomníkom celoštátnej nepolitickej odborovej organizácie JEDNOTA čsl. súkromných úradníkov so sídlom v Prahe pre Slovensko) na vládnych miestach vysondovať, či by v prípade rozpadu ČSR zaujali kladné stanovisko k osamostatneniu Slovenska a či by sme mohli rátať s ich mravnou a diplomatickou pomocou. Vzhľadom na celkovú politickú situáciu som samozrejme súhlasil s tým, že v prípade iného vývoja, a tým vzniknutej nutnosti, sa môže tak HSĽS, ako aj osobne Dr. Tiso, od mojej cesty dištancovať. Táto eventualita robila túto cestu pre mňa ešte riskantnejšou, ale s čistým svedomím som sa na ňu podujal, lebo som si bol vedomý jej dôležitosti a politická situácia vyžadovala najmä od nás radikálov dokázať, že sme odhodlaní všetko obetovať pre náš národ a pre celistvosť Slovenska. O všetkom boli stále informovaní moji najbližší Alexander Mach a Ferdinand Ďurčanský, ktorí od začiatku súhlasili s mojím plánom. Pred odchodom som im dokonca ukázal aj poverovací list Dr. Tisu, aby v prípade potreby vedeli vydať svedectvo pravdy o celom mojom poslaní. Deň predtým, než som odcestoval som, si v spoločnosti Šaňa Macha nakupoval na cestu a aj jeho som nahovoril, aby si kúpil podobné topánky s gumovou podrážkou ako ja, lebo nevedno, či si také neskôr budeme môcť ešte kúpiť. Svojej žene som povedal, že musím ísť na schôdzky miestnych odborov mojej organizácie na Liptov a východné Slovensko, a že sa asi do týždňa vrátim. Veď ani ona nesmela o mojej ilegálnej ceste do Poľska a Maďarska vedieť. Nevedela to ani moja pracovníčka na sekretariáte organizácie. Dňa 2. októbra 1938 som s malým cestovným kufríkom odcestoval z Bratislavy ranným rýchlikom do Popradu k tamojšiemu r. k. farárovi dekanovi Mnoheľovi. Poznal som ho veľmi dobre z čias, keď som bol prokuristom a šéfom administrácie Slováka, z výborových zasadnutí strany, ktoré boli najčastejšie v Ružomberku. Raz ma na jeho faru vzal aj nebohý predseda strany Andrej Hlinka, ktorému som referoval v Ružomberku o veciach s finančnými ťažkosťami stále bojujúceho Slováka, ničeného veľmi častými konfiškáciami, nariadenými cenzúrou. Mnoheľ bol aj prvým zodpovedným redaktorom Slováka. Srdečne ma vítal, pohostil obedom, a keď som sa ho opýtal, či by mi nejako mohol pomôcť cez hranice do Poľska, len toľko sa ma opýtal, či mám dosť peňazí na taxík, a to asi 300 - 400 Kčs. Potom hneď poslal po taxík a okolo piatej poobede sme sa spolu vydali na cestu. Ani som sa nepýtal, kam sa vezieme, no on mi cestou povedal, že ideme do pohraničnej obce Franková k dp. Jozefovi Vojtasovi, ktorý mi už pomôže ďalej. Zmrákalo sa, keď sme došli do Frankovej. Mladý farár nás srdečne prijal. Keď mu dekan Mnoheľ povedal, o čo mi ide, ochotne prisľúbil, že ma cez hranice bezpečne prevedie. Po dojímavej a srdečnej rozlúčke sa dp. Mnoheľ taxíkom vrátil do Popradu. My sme museli vyčkať, kým sa zotmelo, a až potom sme sa vydali na cestu smerom k poľským hraniciam.
Moja známosť so senátorom Gwiżdom sa datovala už od roku 1927, keď som bol koncom októbra a začiatkom novembra vo Varšave ako administrátor Slováka spolu s Karolom Sidorom, aby sme pripravili tzv. poľské číslo Slováka. Vtedy sme bývali v hoteli neďaleko Országhovského obchodného domu, ale inak sme boli hosťami senátora Gwiżda a obchodníka s kožušinami, Slováka z Oravy, p. Chovančáka. Vtedy nás prijal aj poľský minister obchodu a srdečne nás hostili aj poľskí novinári. Aby sme nemali doma nepríjemnosti, keďže naše ministerstvo zahraničia videlo v našej ceste do Poľska protičeský prejav polonofilstva a cestou nášho vyslanectva vo Varšave veľmi znepokojene sledovalo našu činnosť, usúdili sme, že bude dobre, keď sa na našom vyslanectve prihlásime. Na naše prekvapenie nás tu veľmi vľúdne prijal vtedajší vyslanec Dr. Girsa. Aby paralyzoval vyslovene autonomistický a polonofilský ráz našej návštevy a vzal nám autonomistický “vítr z plachet”, oznámil nám, že vzhľadom na naše veľmi srdečné prijatie zo strany poľských novinárov, nebudeme mať iste námietok, keď týchto novinárov pozve naše vyslanectvo na “malou svačinu”, usporiadanú pri príležitosti našej návštevy. Nemohli sme oponovať. "Svačina" bola v akejsi reprezentatívnej bodege pri Veľkom divadle a v zastúpení vyslanca tam prišiel, v sprievode českého tlačového atašé, náš vtedajší vojenský atašé podplukovník Viest (neskorší generál Viest, známy z povstania). Karol Sidor sa v prípitku poďakoval najprv za nečakanú pozornosť pána vyslanca Girsu a potom požiadal prítomných asi 40 poľských novinárov, aby nám pomáhali pri zostavení poľského čísla Slováka, jediného denníka v ČSR, ktorý denne bojuje za práva slovenského národa a jeho autonómiu. A to aj s pripravovaným poľským číslom, v ktorom chce podrobnejšie zoznámiť svojich čitateľov s poľským národom a znovu reštaurovaným samostatným poľským štátom. Týmto sa chce orgán Hlinkovej strany zavďačiť za sympatický záujem Poliakov a ich dennej tlače o ťažký boj slovenského národa za uplatnenie jeho dobrého práva v ČSR. Na tento Sidorov prípitok nadšene odpovedal jeden z poľských novinárov a uisťoval, že slovenský národ sa môže tešiť veľkej láske bratských Poliakov, a preto vždy môže rátať s účinnou podporou poľskej tlače v boji za svoje práva. Po tomto prejave zrejme podráždene vstal pplk. Viest, poďakoval sa poľským novinárom za prijatie pozvania čsl. vyslanectva, avšak dôrazne musel konštatovať, že v ČSR je len jeden, a to vládnúci národ československý, ktorý spravodlivo a demokraticky vládne všetkému obyvateľstvu v ČSR. Po tomto netaktnom prejave pplk. Viesta, ktorým sa nehanbil ako Slovák poprieť jestvovanie svojho vlastného slovenského národa, povstal Karol Sidor a požiadal poľských novinárov, aby nás ospravedlnili, že odchádzame, lebo po takejto reči čsl. vojenského atašé nemôžeme byť ďalej hosťami čsl. vyslanectva. Pomaly sme odchádzali a všetci poľskí novinári s demonštratívnym súhlasom s nami opustili miestnosť. Spomínam to len ako ilustráciu toho, čoho boli schopní naši čvachoslováci rodu slovenského. Táto aféra sa rozšírila ako oheň a možno aj tomu sme mohli spolu so Sidorom ďakovať, že na večeru u senátora Gwiżda v ten istý deň prišiel aj najbližší spolupracovník maršála Piłsudského a viacnásobný predseda poľskej vlády plukovník Sławek.
No a práve tomuto senátorovi Gwiżdovi som ukázal svoje poverenie od Dr. Tisu a požiadal ho, aby mi nejako sprostredkoval prijatie u poľských vládnych činiteľov, prípadne u najkompetentnejšieho, ministra zahraničia Becka. Bol som trochu prekvapený, keď mi Gwiżd povedal, že ešte pred mojím príchodom predobedom sa informoval na príslušných miestach, a preto máme vraj pred piatou poobede prísť na ministerstvo zahraničia. To však nevie, či ma bude môcť prijať minister Beck. Až cestou do ministerstva som vysvetľoval senátorovi Gwiżdovi, o aké informácie mi ide a hneď som vycítil, akoby pán senátor bol niečo iné očakával, a nie reč o prípadnom osamostatnení Slovenska. Obaja akosi ustarostení sme vstúpili na sekretariát ministra zahraničia, kde nás privítal pravdepodobne tajomník ministra a hneď nás viedol do kancelárie zástupcu ministra. Tento nás veľmi srdečne privítal a po vzájomnom predstavení (jeho meno som nepočul dobre a ani potom, súc trochu znechutený, som si ho u Gwiżda neoveril) nám zástupca ministra oznámil, že nás minister Beck nemôže pre inú dôležitú poradu osobne prijať, a preto bude s nami v jeho zastúpení jednať on. Po krátkom informatívnom úvode senátora Gwiżda, ktorý sa týkal mojej, jemu veľmi dobre známej osoby stále aktívneho a radikálneho bojovníka za slovenské práva, ukázal som svoje poverenie, vysvetľoval som mu, ako vidíme my politickú a medzinárodnú situáciu ČSR, aká je zodpovednosť HSĽS za budúcnosť slovenského národa a celého Slovenska, a preto, že je mojím poslaním informovať sa, ako posudzujú oficiálne kruhy Poľska situáciu ČSR so zvláštnym zreteľom na slovenský národ a Slovensko a aký postoj by nám bratsky doporučovali a či by sme v prípade rozkladu ČSR mohli rátať s ich porozumením pre osamostatnenie Slovenska. Naša porada bola na žiadosť zástupcu ministerstva asi dva-tri razy prerušená. Myslím si, že v týchto prestávkach šiel informovať svojho ministra a žiadať ďalšie pokyny k jednaniu. Hneď po prvom prerušení som vycítil zvýšenú rezervovanosť a chlad pre pojem “samostatnosť”. Opatrne zaviedol reč na "vraj" veľkú maďarskú menšinu, na potrebu budovať budúcnosť na tradíciách minulosti a mať na zreteli neblahé politické a hospodárske následky podunajskej rozdrobenosti, ktorá nastala po svetovej vojne, na nebezpečný tlak Hitlerovho Nemecka. Zástupca ministra nezabudol aj veľmi taktne poukázať na poľskú menšinu Oravy a Spiša, pričom stále zdôrazňoval ochotu poľskej vlády podporovať všetky zdravé a v daných situáciách realizovateľné slovenské snahy. Z celého jednania som dospel k záveru, že poľské úradné kruhy nemajú kladné stanovisko k prípadnému osamostatneniu Slovenska a utvrdzovalo sa vo mne staré presvedčenie nepolonofilských radikálov HSĽS, že predstavy Sidora, Čarnogurského, Murgaša a iných sú celkom pomýlené, lebo Poliaci, v zmysle tradičného Polak Węger dva bratranki, nás len cez Maďarov majú radi a najradšej by videli Slovensko s okyptenou Oravou a Spišom pod svätoštefanskou korunou. Toto moje presvedčenie sa potvrdzovalo aj veľkou ochotou, ktorú prejavil Beckov zástupca pre moju žiadosť, aby mi bola umožnená cesta lietadlom do druhého mesta mojej misie, do Budapešti. Hneď mi prisľúbil, že pretlmočí moje želanie do Budapešti a na druhý deň mi dá vedieť, kedy a ako mi bude cesta do Budapešti umožnená. Ohľadne Poliakov chcem poznamenať, že dľa môjho vedomia Hlinka nikdy nesúhlasil s našimi polonofilmi, neveril Poliakom, a ak sa Dr. Tiso dal Sidorom nahovoriť na nejaké štátoprávne plány s Poliakmi, tak azda len preto, lebo Poliaci sú vo veľkej väčšine katolíci a chcel faktmi Sidora presvedčiť o neserióznosti tejto kombinácie.
Z poľského ministerstva zahraničných vecí sme odchádzali s Gwiżdom skľúčene a myslím, že Gwiżd bol viac sklamaný než ja. Len to neviem, či bol Gwiżd sklamaný maďarofilským stanoviskom ministerstva zahraničia a či z našich predstáv o samostatnosti. Dlho do noci sme doma u Gwiżda debatovali aj o Maďaroch a Nemcoch, ba aj o poľskej budúcnosti, o ktorú mal Gwiżd veľké obavy. U neho som prenocoval a na druhý deň, 4. 10. 1938, mi po raňajkách oznámil, že o 15. hodine budem môcť odletieť do Budapešti zvláštnym lietadlom a tam ma na letisku bude očakávať zástupca maďarského ministerstva zahraničia. Po krátkej návšteve u Chovančákovcov a prechádzke Varšavou som sa poobede so senátorom Gwiżdom veľmi dojímavo lúčil, lebo bol dobrým, úprimným človekom a nezištným priateľom nášho národa. Vďaka mu za všetko, čo pre nás a našu kultúru vo svojej vlasti vykonal. Chcel ma odprevadiť na letisko. Poďakoval som sa mu a poprosil, aby ma nechal odísť samého. Dodnes neviem prečo, ale chcel som byť sám so svojimi myšlienkami. Nastúpil som do veľkého čierneho auta, ktoré ma už pred domom čakalo a ktoré ma zaviezlo na letisko, kde ma do lietadla odviedol veľmi zdvorilý poľský pilot. Dojatý a so slzami v očiach som letel nad mojím drahým Slovenskom a obdivujúc sviežim snehom sa lesknúce tatranské končiare, myšlienkami som bol u svojej nič netušiacej rodinky, so svojimi spolubojovníkmi a priateľmi a dumal som o našom v neistotách sa zmietajúcom národe a o jeho budúcnosti.
Význam tohto bol pre mňa celkom jednoznačný, to jest, že Maďari so Slovákmi a Slovenskom kalkulujú len spod zorného uhla svätoštefanskej koruny a žiadna iná koncepcia im nemôže byť vítaná. Po zakončení porady som sa opýval Jána Esterházyho, ktorý sa celej debaty ani slovom nezúčastnil, kedy sa vráti domov a či pôjde aj do Žiliny. Odpovedal, že hneď poobede cestuje autom domov, lebo ráno, 6. 10. 1938, musí byť aj on v Žiline. Požiadal som ho, aby sa poobede zastavil u mňa v hoteli Gellért, lebo ho chcem o niečo dôležité poprosiť. Pýtal sa, či chcem ísť s ním, ale keď som mu odpovedal, že najprv musím cestovať do Viedne, sľúbil mi, že sa určite poobede už cestou domov zastaví u mňa. Ja som v hoteli napísal celkom stručnú správu pre Dr. Tisu a citujem ju tu doslovne: Poliaci nás majú radi per prokura Maďarov s ašpiráciou na kus Oravy a Spiša. Maďari nás chcú mať pod ochranou svätoštefanskej koruny. Preto nech žije samostatné Slovensko. Dopísal som P.S.: Ostatné podrobne, keď sa vrátim nejak cez Viedeň domov. Túto správu som dal do dvojitej, zapečatenej obálky a odovzdal poslancovi Jánovi Esterházymu s prosbou, aby list hneď ráno 6. 10. 1938 v Žiline odovzdal Dr. Jozefovi Tisovi. Esterházy čestne splnil moju prosbu, lebo Dr. Tiso mi po návrate domov s úsmevom potvrdil, že môj list s neporušenými pečaťami 6. 10. 1938 ešte pred zasadnutím v Žiline, na svoje najväčšie prekvapenie, od Esterházyho dostal.
To je všetko o mojom poslaní vo Varšave a v Budapešti. Bol som preto často ohováraný našimi oportunistami. Podľa daného sľubu som však mlčal a na moju žiadosť mlčali i Mach a Ferdo Ďurčanský, ale keď ma raz aj v širšom predsedníctve strany napádali a podozrievali z maďarónstva, ako člen širšieho predsedníctva HSĽS som požiadal predsedajúceho Dr. Tisu, vtedy už prezidenta Slovenskej republiky, aby pred celým širším predsedníctvom vydal svedectvo pravdy a potvrdil, že som z jeho poverenia čestne a dobre splnil svoje poslanie vo Varšave a v Budapešti. Dr. Jozef Tiso to potvrdil pred všetkými, čím zahriakol ohováračov, očistil moju národnú česť a čiastočne napravil to, čo som mu nevedel do dneška zabudnúť. Keď som sa totiž z tej ilegálnej a riskantnej cesty vrátil domov a podrobne mu zreferoval priebeh mojej cesty, vytiahol som z náprsenky jeho písomné poverenie, aby som mu ho presne podľa daného sľubu vrátil. Pekne som ho poprosil, aby mi to písomné poverenie ako odmenu za verne a svedomito vykonanú prácu a ako pamiatku daroval. Po prednesení tejto mojej skromnej žiadosti sa Dr. Jozef Tiso len dobrácky usmial a poverenie na kúsky roztrhal. To som si veru za svoju prácu nezaslúžil a urazený, so slzami v očiach, som sa mu bez slova poklonil a odišiel. Možno, že sám oľutoval ten netaktný čin, lebo hoci som bol až do Salzburgu, t.j. do tej návštevy Hitlera, na ktorej profesor Tuka súhlasil s nanútením nemeckých beráterov, azda Tukovým najoddanejším spolupracovníkom. Dr. Jozef Tiso ma menoval alebo schvaľoval moje menovania do vysokých a veľmi dôležitých funkcií, vysoko si cenil moje svedomité vykonávanie funkcií a vždy sa ma zastal proti závistlivým ohováračom. Mal som k nemu vždy voľný prístup a tiež hrejivý pocit, že ma mal Dr. Jozef Tiso aj osobne rád a že si ma vcelku vážil.
Proglas (Bratislava), roč. XII / december 2001, čislo 2
zdroj: PROGLAS
15.05.2008