Archiv



Obcianske zdruenie Genius loci Internetov strnka o bylinkch


Prameň > 2008 > > Malé národy a ich budúcnosť - Náš boj (1943)

Malé národy a ich budúcnosť - Náš boj (1943)

Malé národy a ich budúcnosť - Náš boj (1943)

V podstate každý vojnový konflikt vedie sa vlastne pre male národy. Presnejšie: vojny – a to nielen novodobé, odjakživa to bolo tak – vedú sa preto, aby sa rozhodlo do sféry a vplyvu ktorej veľmoci, potažne ktorej skupiny veľmocí, majú sa dostať tie alebo oné malé a stredné národy. Toto je prapríčina a problematika každej vojny, nech sa už navonok o jej smysle a poslaní hovorí ako o „obnovení bývalého poriadku“ povedzme v Europe alebo o zaistení „potrebného životného priestoru.“


Aby sme použili názorný prípad Europy a jej malých i stredných národov: čo znamená v europskom prípade a v našej europskej súvislosti „obnovenie bývalého poriadku“, za ktoré údajne Anglicko a jeho spojenci proti Nemecku a Taliansku bojujú, označujúc obyčajne tento svoj boj aj bojom za „oslobodenie Europy zpod nemeckej nadvlády a vykorisťovania“? – V skutočnosti nie je to nič iného ako opätovné získanie malých a stredných europských národov a ich podriadenie bývalému anglo-francúzskemu mocenskému vplyvu. Pravda, treba pripomenúť ako zmenu, tento anglo-francúsky mocenský vplyv, ktorý pred touto vojnou sa takmer vo všetkých malých a stredných europských národoch uplatňoval, po „víťaznom“ skončení súčasného vojnového konfliktu by sa zmenil na vplyv anglo-sovietsky, ba, ako sa zdá, výlučne na sovietsky.

A čím je v skutočnosti „životný priestor“, ktorý v politickej terminológii mocností Osi hrá takú dôležitú úlohu? Z čoho sa vlastne skladá tento „životný priestor“ v Europe? – Z malých a stredných europskych národov. V predvojnovej minulosti prevážna väčšina týchto národov nachádzala sa v mocenskej a vplyvnej sfére Anglicka a Francúzska, ktoré vo svojej obkolesovacej politike proti vzmáhajúcemu sa Nemecku používaly tieto malé a stredné národy ako hamovky, ba ako otvorené prekážky proti nemeckému vzostupu a napredovaniu.

K súčasnému vojnovému konfliktu teda nedošlo vyslovene pre sporné otázky Gdanska, ani nie pre spor a napätie nemecko-poľské, toto bol iba jeden prejav z veľkého koplexu oveľa hlbších a zásadnejších sporných otázok. K súčasnej vojne došlo preto, aby sa rozriešila po istých časových obdobiach nanovo aktuálna otázka veľmocí: do sféry ktorej veľmocenskej skupiny (boly dve: Nemecko a Taliansko, a proti nim Anglicko a Francúzsko) sa majú dostať malé a stredné europské národy.

Pre Nemecko a jeho talianskeho spojenca mala táto otázka životnú existenčnú dôležitosť, pre Anglicko a Francúzsko však, ktoré svoju životnú existenciu a potreby maly zaistené vo veľkých, bohatých kolóniách, bola to otázka čiste mocenská, v prvom rade politického a hospodárskeho, neskôr však aj vojenského charakteru.

A tak došlo k vojne, ktorá má rozhodnúť o osude malých a stredných národov Europy.

Závislosť malých, ba čo viac aj stredných národov na veľmociach netreba brať tragicky, ako sa to niekomu azda na prvý pohľad zdá. V živote všeobecne platí a musí teda platiť aj v živote národov, istá hierarchia nielen hodnôt, ale aj moci. Stav, povedzme v Europe, v ktorom každý národ by mohol zaujať také stanovisko a také miesto, aké by sa mu len tak zachcelo, si vôbec nemožno predstaviť. Dejiny ukazujú, že v každom väčšom celku – jedno či ide o celok zemepisný, hospodársky alebo politický – musí byť vedúca, poriadková a organizačná mocnosť. Ostatní členovia tejto väčšej jednotky sú v istom, podradnejšom stupni, bez toho však, a to je veľmi dôležité uvedomiť si, že by ich podriadenosť bola príliš jednostranná a ďalekosiahla. Takisto ani vedúca mocnosť, i keď jej vedúce postavenie musí ostať nepopierateľné, nesmie toto postavenie zneužiť, nesmie ostatné menšie národy svojej mocenskej sféry zneužiť a využiť v svoj prospech.

Práve o stupeň hierarchický tu ide.

Isté je, že z toho vojenského konfliktu jedna bojujúca skupina vyjde víťazne. Isté je však aj to, že bude to práve víťazná mocenská skupina, ktorej sa dostane vedúceho postavenia v Europe a do sféry ktorej sa dostanú malé i stredné europské národy. V tejto súvislosti iste budú veľmi zaujímavé a dnes mimoriadne aktuálne otázky: Aké sú náhľady a plány jednotlivých bojujúcich skupín na budúcnosť malých národov v Europe? – Súčasný vývin v tomto ohľade už natoľko pokročil, že na uvedenú otázku môžeme dať pomerne vyčerpávajúcu odpoveď a to ako zo stanoviska protiosových spojencov (Veľkej Británie, Spojených štátov severoamerických a Sovietskeho sväzu) tak aj zo stanoviska mocností Osi (teda Nemecka a Talianska).


Spojenci a malé národy.


Ak chceme správne a výstižne odpovedať na otázku ohľadne pomeru a plánov protiosových spojencov s malými europskými národmi, načim rozhodne rozlišovať dve veci: teoretické, čiže oficiálne stanovisko spojencov a na druhej strane zas stanovisko praktické, t. j. ako sa prejavilo pri faktickom riešení istých otázok, spadajúcich do komplexu „Malé národy a ich budúci osud.“ Netreba vari osobitne pripomínať, že smerodajné je jedine stanovisko druhé, praktické. Ak i napriek tomu sa ideme zapodievať aj so stanoviskom teoretickým, ktoré sa kryje s oficiálnymi vyhláseniami anglickej a americkej vlády o nadhodenej otázke, robíme tak iba pre zaujímavosť a argumentáciu.

Oficiálne názory Veľkej Británie a Spojených štátov severoamerických sú kodifikované v známom Atlantickom vyhlásení Roosevelta a Churchilla. V tomto vyhlásení, ku ktorému neskôr pristúpil a osvojil si jeho zásady aj Sovietsky zväz, sa uvádza, že všetky národy – to znamená: aj malé a stredné národy europské – môžu si dobrovoľne zvoliť svoju životnú formu; ďalej sa vo vyhlásení hovorí, že všetky národy sveta majú mať zabezpečený svoj život a vývin.

Neúprimnosť tohto vyhlásenia a sľubu však vyvrátili už pôvodcovia hneď v samotnom vyhlásení, v ktorom na inom mieste sa celkom otvorene hovorí o zničení nemeckého národného socializmu ako o vojnovom cieli Anglicka a Spojených štátov severoamerických (hoci vtedy, keď Atlantické vyhlásenie bolo dohodnuté a publikované, t. j. v auguste 1941, Spojené štáty severoamerické neboly ešte vo vojne). Na jednej strane sa teda vyhlasovalo, že každý národ môže si voľne a slobodne zvoliť svoju životnú formu, na druhej strane nemeckému národu, ktorý si zvolili za svoju životnú formu národný socializmus, sa toto právo nepriznávalo. Hoci na jednom mieste sa hovorilo, že má byť zabezpečená budúcnosť každého národa, vojnovým cieľom Anglicka má byť zničenie Nemecka. Tento prípad však nie je ojedinelý: národ indický, egyptský, národy Strednej a Južnej Ameriky atď. tiež si nemôžu zvoliť takú životnú formu, akú by chcely – musia prijať tú, ktorú im diktujú Spojené štáty severoamerické, potažne Veľká Británia.

Atlantické vyhlásenie sa teda takýmto spôsobom stáva obyčajným propagačným bluffom, ktorého cieľom bolo získať malé a stredné národy pre spojenecké, teda protinemecké ciele.

Keď neskôr vstúpil do vojnového konfliktu aj Sovietsky zväz a keď potom musel znášať hlavnú ťarchu bojov, za čo však žiadal protihodnoty, Spojené štáty severoamerické a Veľká Británia sa zachovaly tak, že v skutočnosti znamenalo zrušenie Atlantického vyhlásenia, jeho zavrhnutie a na druhej strane – zradu na malých a stredných národoch Európy. Anglická a americká tlač v tom období jasne a otvorene napísala na adresu malých národov, aby sa neodvolávaly na Atlantické vyhlásenie. Po známych článkoch polooficiálnych amerických novinárov Lippmanna a Browna, po článkoch londýnskych Timesov a Observeru, v ktorých sa malým europským národom otvorene radilo, aby neočakávaly od Anglicka alebo Spojených štátov severoamerických pomoc proti Sovietskemu zväzu, ale naopak, aby hľadely so Sovietskym zväzom – s mocným ich susedom po „víťaznej“ vojne – nájsť dorozumenie a „prispôsobiť“ sa jeho politike – Anglicko i Amerika ukázaly, akú žalostnú politiku sú nútené viesť po troch rokoch vojny.

Hoci Anglicko šlo do tejto vojny preto, aby chránilo nedotknuteľnosť a existenciu malých a stredných europských národov (konkrétne Poľska), dnes, po troch rokoch vojny to isté Anglicko – aspoň podľa mena to isté, lebo čo sa mocenského postavenia vo svete a najmä v Europe týka, to je už veru nie Anglicko z roku 1938 a 1939 – to isté Anglicko jednoducho samo zapredáva malé i stredné europské národy svojmu sovietskemu spojencovi a jeho imperialistickým chúťkam. Nedávna anglo-sovietska, sovietsko-poľská a anglo-poľská kontraverzia v tomto ohľade bola veľmi poučná a charakteristická ako pre anglickú tak aj pre sovietsku politiku. Čo by znamenalo pre jednotlivé europské národy dostať sa do sféry sovietskeho sväzu, o tom názorné poučenie podáva tragický osud fínskej Karélie, troch malých baltických štátov, východnej časti Poľska, rumunskej Bukoviny a Besarábie.

Z anglo-amerického postoja k malým europským národom teda jednoznačne vyplýva poznatok: Anglicku a jeho spojencom nejde o blaho a zabezpečenie malých a stredných národov Europy. Pre anglickú politiku tieto europské národy nie sú ničím iným ako predmetom obyčajného obchodovania a čachrovania.

Europské národy, o ktoré tu ide, pochopily a spoznali túto nízku hru Anglicka a v smysle tohto poznania potom aj upravily svoj postoj a pomer k súčasnému vojnového konfliktu.


Mocnosti a nový poriadok.


Stanovisko mocností Osi k europským národom – po vyradení Francúzska prakticky jestvujú v Europe okrem národov Osi už iba malé a stredné národy – bolo už niekoľkoráz formulované. Stalo sa tak vždy pod zorným uhlom tzv. nového poriadku, ktorý má v Europe nastať po víťaznom skončení tohto vojnového konfliktu. Tento nový poriadok sa spomína aj v Pakte troch mocností. Druhý raz našlo toto stanovisko svoje oficiálne formulovanie v komuniké, vydanom o schôdzke Hitlera s Mussolinim na východnom fronte v lete 1941. V komuniké tomto sa hovorilo, že konečným cieľom mocností Osi a ich spojencov je zriadenie nového poriadku v Europe, ktorý zaistí spravodlivé a pokojné nažívanie každému národu. V komuniké tomto sa hovorilo, že konečným cieľom mocností Osi a ich spojencov je zriadenie nového poriadku v Europe, ktorý zaistí spravodlivé a pokojné nažívanie každému národu. Pri tom sa však nič konkrétnejšieho o tomto novom poriadku nehovorilo, ani o tom, aké bude postavenie a miesto jednotlivých europských národov v ňom.

Na nedávnej februárovej schôdzke Mussoliniho s Ribbentroppom sa však vydalo obsiahlejšie komuniké, ktoré jednak ešte raz opakovalo, že cieľom mocností Osi je zavedenie nového poriadku v Europe, ale tento obvyklý už zvrat našiel v tomto komuniké aj dlhšie vysvetlenie a to v tom smysle, že v budúcom novom poriadku v Europe všetky europské národy za úplnej rovnoprávnosti budú mať zabezpečený svoj voľný život a nehatený vývin.

Ďalšie, ešte podrobnejšie vysvetlenie podal nedávno na recepcii zahraničných novinárov ríšsky minister propagandy Dr. Göbbels, ktorý v zásade vyhlásil: Budúca Europa a jej nový poriadok – to nebude znamenať azda to, že jej národy a štáty budú postavené pod nútenú vojenskú kontrolu vedúcich mocností, t. j. Nemecka a Talianska. Nový europský poriadok bude musieť byť taký, že príslušné europské národy ho budú môcť dobrovoľne prijať. Nová Europa bude jednotne a uzavrete zariadená organizácia, ktorú pred eventuálnymi útočnými chúťkami zvonku bude chrániť silná armáda (zrejme nemecko-talianska).

Toto sú teoretické vyhlásenia príslušných nemeckých a talianskych miest. Ale aj prakticky sa už uplatnily a čiastočne aj uskutočnily novoeuropské plány. Prirodzene, tento uskutočňovací proces je iba v začiatočnom štádiu, nakoľko vojnový konflikt ešte stále trvá. Počas jeho trvania na europskej pevnine je mnoho činiteľov, ktorí znemožňujú celkové a konečné plánovanie na mnohých miestach. O toto však vlastne ani nejde, veď konečná tvárnosť Europy tak i onak sa bude môcť určiť až potom, keď budú známe konečné hranice europského životného priestoru, teda po skončení tohto vojnového konfliktu. Konkrétne prípady praktického uskutočňovania novoeuropských myšlienok sú: vznik samostatného slovenského štátu, zriadenie Protektorátu Čechy a Morava, zriadenie Generálneho guvernátu, vznik samostatného chorvátskeho štátu atď. Tieto štátne – poťažne pološtátne – útvary vyhlásili s príslušných nemeckých miest za konečné.

Uvedené teoretické vyhlásenia nemecké o novom europskom poriadku ako aj praktické kroky a činy mocností Osi na poli zavádzania nového poriadku v Europe podávajú jasný obraz o pomere mocností Osi k malým a stredným europským národom, ako aj obraz približného vývinu v budúcnosti v tomto sektore otázok.


Slovenskými očami.


Otázky a problémy, ktoré sme tu pretriasali a nadhodili, dotýkajú sa prvoradým spôsobom aj slovenského národa, ktorý je práve jedným z malých europských národov. Otázka budúcnosti malých a stredných europských národov je teda osudovou a životne dôležitou otázkou slovenského národa.

Slovenský národ po štyroch rokoch svojej samostatnej štátnosti a života vo voľnom domove pochopil, že jedine štátna samostatnosť môže zaručiť slovenskému národu plný vývin a rozvoj. Preto jedným z najhlavnejších cieľov slovenského národa je, bude a musí byť uchovanie samostatnej štátnosti. Vieme, že samostatný štát si uchováme iba v prípade víťazstva novej Europy. Vieme: keby zvíťazilo Anglicko a jeho spojenci, malo by to za následok zánik samostatného slovenského štátu a pričlenenie slovenského národa k nejakej novej československej alebo inej formácii, v ktorej však slovenský národ bol by iba druhoradým, teda výslovne podradným činiteľom. Ba máme odôvodnené obavy, že v prípade obnovenia Československej republiky slovenský národ by nemal zaistenú ani len národnú autonómiu, lebo český národ by si ho prisvojil a absorboval.

Preto životným cieľom slovenského národa je: víťazstvo novej Europy v tomto boji. A slovenský národ svojou účasťou na tomto boji – účasťou vonku na bojišti I doma v zázemí na produktívnej bitke – svojím podielom a prínosom pomáha dosiahnuť toto víťazstvo a tak si zabezpečiť aj do budúcnosti voľný rozvoj a napredovanie v samostatnom štátnom útvare.

Náš boj, ročník I, číslo 14 (1. apríl 1943

Poznámky: Text je ponechaný v dobovej gramatike a štylistike. Pre lepšiu prehľadnosť bolo čiastočne prepracované rozdelenie článku do odsekov a pasáží zvýraznených hrubým písmom. Náš boj bol národno-socialisticky orientovaný dvojtýždenník vychádzajúci od septembra 1942 do marca 1945. Vydával ho popredný predstaviteľ Hlinkovej gardy Otomar Kubala

zdroj:Beo.sk – spravodajstvo, spoločnosť, história
- JOZEF POVAŽAN (1943) -
01.07.2008

Súvisiace články


index článkov
© 2002 - 2013 Genius loci
Dizajn romi
Script a optimalizácia PromoNet