Archiv



Obcianske zdruenie Genius loci Internetov strnka o bylinkch


Prameň > 2008 > > I Z R A E L *1948

I Z R A E L *1948

I Z R A E L *1948

Celé stáročia žili naši predkovia v krajine, ktorá bola ich vlasťou a domovom. Hoci sa tadiaľto prehnali mnohí dobyvatelia, nikto nás nedokázal zničiť a priviesť na pokraj totálnej likvidácie. Nežijeme tu celkom sami, okrem nás tu žijú aj iné národy, no ich význam je celkom nepatrný. Jedného dňa však začínajú prichádzať cudzinci, prisťahovalci, neovládajúci našu reč, nechápajúci našu kultúru, náboženstvo i mentalitu. Sú z radov nepatrnej menšiny, ktorú sme si nemuseli doteraz vôbec všímať. Prichádzajú z ďalekých krajín a tvrdia, že naša zem je ich zemou, ktorú sme im zabrali.


...Odvolávajú sa pri tom na takmer 2000 rokov staré udalosti. Vydávajú sa za potomkov národa, ktorý túto zem opustil už dávno pred nami. Majú s ním však spoločné len veľmi málo. To im však nebráni, aby za pár rokov masívnym prisťahovalectvom prečíslili náš národ, aby sa z 4% menšiny stala v našej zemi väčšina. A vtedy sa začína ten skutočný teror. Títo cudzinci, nás začínajú vyháňať z našich domovov, vypaľujú naše dediny, znesväcujú hroby, vraždia a znásilňujú naše ženy a deti. Našu pôdu okupujú a tých čo napriek všetkému pred ich vyčíňaním neutiekli stále ponižujú, oberajú o slobodu, majetok, ale často aj o zdravie a životy. Desaťtisíce z nás už zahynuli rukou týchto vrahov, hoci sme túžili len po živote, aký mali aj naši predkovia. Teraz sme vo svojej vlasti vystavení tvrdému útlaku, diskriminácii a rasizmu. Nesmieme voľne cestovať, či obchodovať. Nesmieme si vykopať ani studňu vo svojej vlastne záhrade, ak nám to nepovolia cudzí votrelci. Ba čo viac títo cudzinci nás nepovažujú ani za ľudí, sme pre nich len zvieratá, ktoré by najradšej vyhubili. Nenájde sa však nikto zo svetových veľmocí, ktorý by sa zastal našich ľudských práv, ktorý by zabránil tejto postupnej genocíde. Kým inde v mene „ľudských práv a demokracie“ tieto štáty zasahujú, v našom prípade ticho tolerujú vyčíňanie týchto vrahov… Dokonca im posielajú zbrane a financie… Rozmýšľajúc nad tým, prečo je to tak, dochádzame len k jednému záveru. Cudzinci, ktorí si vytvorili v našej krajine svoj štát a z nás spravili zbedačených ľudí, do ktorých si môže každý z nich beztrestne kopnúť, nevládnu len nám, ale celému svetu…!

14. mája uplynulo 60 rokov od vzniku židovského štátu Izrael. Na oslavách jeho štátnosti sa objavil aj premiér Fico. Čo vlastne oslavoval? Ako Izrael vznikol a akú politiku vedie? Na tieto otázky aspoň čiastočne odpovie tento článok.


Židia alebo Chazari?

Územie dnešného Izraela sa po stáročia nazývalo Palestínou. Žili v ňom rôzne národy, z ktorých mali väčšinu už od 6. storočia semitskí Arabi. Okrem moslimov v krajine žila aj početná kresťanská komunita. Židia boli v roku 1880, pred inváziou prisťahovalcov, len 4% menšinou! O 10 rokov neskôr sa ich počet zdvojnásobil. Drvivá väčšina pôvodných semitských židov (známych z Biblie) zahynula alebo Palestínu opustila ešte v čase rímskej nadvlády, po porážke Bar Kochbovho povstania v roku 135. Zvyšok sa takmer celkom asimiloval alebo zmiešal s okolitými národmi.
Dnešní židia sa delia na niekoľko skupín, rôzneho etnického pôvodu, kultúry a jazyka. Spája ich len názov, náboženstvo, resp. z neho vyplývajúce predpisy, ideológia a ciele. Najpočetnejší z nich sú aškenázki židia, ktorí v súčasnosti tvoria až 80% svetovej židovskej populácie (v roku 1931 dokonca až 92%, kým v 11. storočí len 3%). Tí tvoria väčšinu židovskej populácie v USA, aj v samotnom izraelskom štáte, nakoľko židovskí prisťahovalci za posledných sto rokov boli hlavne Aškenazovia. O tom ako si táto skupina židov uzurpovala právo vládnuť nad všetkými ostatnými píše aj Jack Bernstein, sám Aškenáz v knihe Život amerického žida v rasisticko-marxistickom Izraeli.
Ak sa bližšie pozrieme na pôvod týchto židov, zistíme, že s tými biblickými nemajú z etnického hľadiska nič spoločné. Aškenázovia pochádzajú z východnej Európy a sú potomkami tureckého národa Chazarov a ďalších Chazarmi ovládaných národov. Tí pod vplyvom ekonomicky a politicky vyspelejších miestnych Židov a v snahe zabezpečiť si neutralitu v bojoch medzi kresťanskými a moslimskými štátmi, konvertovali na judaizmus. Tak vznikol na území kaspických a povolžských stepí židovský štát, ktorý zobral pod ochranu zvyšky židov roztrúsených po Európe. Po porážke Chazarov ruskými kniežatami v 10. storočí sa postupne začali rozširovať do strednej a západnej Európy. Ich dôležitým strediskom sa stalo Porýnie, odkiaľ pochádza aj názov „Aškenaz“, ktorý označoval v hebrejčine územie Nemecka. Črty mnohých z nich ešte i dnes pripomínajú ázijských Turkov, rovnako ako tradične oblečenie (kaftan) používané tureckými národmi.
Zvyšok židov dnes tvoria rôzne skupiny miešancov a konvertitov (ako napr. španielski Sefardi, blízkovýchodní Mizrahi) a preto nezriedka nájdeme aj čiernych židov (v Etiópii), či šikmookých v Číne. Nielen tureckí Chazari, ale aj jemenskí a iní Arabi, či niektorí Peržania konvertovali v prvom tisícročí na judaizmus. Okrem toho všetky skupiny židov sa pri rozličných vlnách sťahovania miešali navzájom. Toľko stručne k pôvodu dnešných židov.


Izrael – sionistický cieľ

S plánom vytvoriť štát Izrael na území Palestíny, toho času spravovanej Osmanskou ríšou, prišlo svetové sionistické hnutie, ktoré pod vedením maďarského žida Theodora Herzla usporiadalo v roku 1897 Prvý sionistický kongres v Bazileji. Odvolávalo sa pri tom na tvrdenie, že židia majú právo na návrat do krajiny, ktorú pred stáročiami opustili. Klasické argumenty čerpali z talmudistického (farizejského) výkladu Starého zákona, podľa ktorého je Palestína židovskou zasľúbenou zemou. To, že židia, žijúci v dobe Starého zákona boli etnicky celkom iní židia, ako predstavitelia a podporovatelia sionistického hnutia, samozrejme zamlčali. Nepripustili si ani fakt, že aj z kresťanského, náboženského hľadiska stratili túto zem a stali sa prekliatymi po tom, čo zavrhli a ukrižovali Božieho syna Ježiša Krista. Už ich proroci jednoznačne hovorili, že ak sa budú protiviť Bohu, budú prekliati a roztrúsení po celom svete. Tak sa aj stalo. Tento názor bol po stáročia v kresťanskom svete všeobecne uznávaným a dnes ho opúšťajú jedine tí, čo práve pod vplyvom sionizmu, alebo priamo pod ich vedením smerujú k celkovej liberalizácii prastarých kresťanských hodnôt a konečnej likvidácii a ovládnutiu kresťanstva zo strany jeho úhlavných nepriateľov.


Votrelci v Palestíne

Židia sa do Palestíny sťahovali v niekoľkých vlnách, zvaných Alijah, ktoré pokračujú až do dnešných čias. Prvá vlna prisťahovalcov prišla v rokoch 1882-1903 prevažne z Ruska a Jemenu. Tvorilo ju asi 35 000 židov. Keďže prvým osadníkom chýbali potrebné skúsenosti s farmárčením, potrebné na vznik nových usadlostí, udržali sa len vďaka obrovskej finančnej podpore britského židovského bankára Edmunda Rothschilda. Ako napísal aj izraelský historik Benny Morris, sionisti desaťročia tajili svoje skutočné ciele v Palestíne zo strachu pred zásahmi osmanských úradov a arabských obyvateľov. Korešpondencia osadníkov však hovorila jasnou rečou. Tak napr. Ben-Yehuda, ktorý sa usadil v Jeruzaleme v roku 1881, píše v liste Peretzovi Smolenskemu: „Vec, ktorú musíme teraz urobiť, je stať sa čo najsilnejšími, aby sme si podrobili krajinu, skryto, kúsok po kúsku… Nebudeme si ustanovovať komisie, tak by Arabi vedeli, čo dosiahneme potom, mali by sme konať ako tajní agenti, mali by sme kupovať, kupovať, kupovať.“ Do konca druhej svetovej vojny nasledovali ešte štyri Alijahi židov prevažne z východnej Európy, vďaka ktorým sa ich počet v Palestíne zvýšil až na takmer 32% v roku 1947. Takto židia prečíslili pôvodné palestínske obyvateľstvo


Plán OSN zlyhal

Plány židov ako prvá otvorene podporila britská vláda, v známej Balfourovej deklarácii z roku 1917. V tom čase už bola pod silným vplyvom sionistov, zvlášť bankárskej rodiny Rotschildovcov, ktorí získali aj barónsky titul a zohrávali vo finančníctve Veľkej Británie dôležitú úlohu (v rokoch 1874-80 bol britským premiérom žid Benjamin Disraeli). Po prvej svetovej vojne Spoločnosť národov Palestínu pridelila Britom. Tí na jednej strane umožňovali židovskú imigráciu, na strane druhej sa ju snažili kontrolovať a zamedziť tomu, aby prebiehala ilegálne.
Pred skončením britského mandátu, pristúpila novovytvorená OSN k riešeniu, ktoré tragicky predznamenalo ďalší vývoj na Blízkom východe. Valné zhromaždenie prijalo 29.11.1947 rezolúciu č. 181, podľa ktorej mali vzniknúť na území Palestíny dva štáty – arabský a židovský, pričom Jeruzalem a niekoľko menších území mali zostať pod medzinárodnou správou. Proti plánu hlasovali okrem arabských a moslimských štátov aj India, či Grécko. Rezolúcia OSN nielenže odobrovala neprirodzené demografické zmeny za posledné desaťročia urobené na úkor pôvodného palestínskeho obyvateľstva, ale dala 32%-tnej židovskej menšine, vlastniacej len 12% všetkej pôdy až 56% územia Palestíny! Kým v plánovanom arabskom štáte by žilo len 1% židov (asi 10 000) v izraelskom by sa dostalo pod vládu židov 407 000 Arabov, ktorí by tvorili až 45% obyvateľstva. Preto sa nemožno čudovať, že Palestínci plán odmietli a začali ozbrojený odpor voči židovským plánom. Dodajme, že v súčasnosti však neexistuje ani plánovaný arabský štát, hoci len v oklieštenej podobe a židia si pričlenili alebo okupujú celé územie niekdajšej britskej Palestíny. Medzinárodné organizácie, USA, NATO, či EÚ podobne, ako v iných prípadoch nepodnikli nič, čo by prinútilo židov rešpektovať a dodržiavať túto, či iné rezolúcie OSN.


Štát postavený na krvi

Prvé konflikty medzi židmi a Palestíncami sa začali objavovať s postupujúcim židovským prisťahovalectvom. Pôvodní obyvatelia časom prehliadli sionistické plány a začali proti nim aktívne vystupovať. Židia si súčasne vytvárali rôzne polovojenské formácie, ktoré mali nielen chrániť nových osadníkov, ale aj terorom dosiahnuť vytvorenie štátu Izrael. S týmto cieľom vyvíjali násilný tlak na britské úrady a zároveň na miestne obyvateľstvo, tak aby toto územie opustilo alebo pasívne umožnilo masívny príliv židov. Počas arabského povstania 1936-39 židovskí teroristi spáchali niekoľko bombových útokov namierených proti civilnému obyvateľstvu. K najznámejším patril útok na trhovisko v Haife v júli 1938 pri ktorom zahynulo 53 Arabov alebo v Jaffe v auguste 1938 s počtom obetí 24. Celkovo zahynulo 5000 Arabov (oproti 400 židom).
K najhorším teroristickým útokom po vojne patril útok židovského Irgunu na hotel Kráľ Dávid v Jeruzaleme (22.7.1946). Ten bol namierený na britské úrady, ktoré v ňom sčasti sídlili. Zahynulo 91 ľudí, medzi nimi aj 17 židov! Irgun v tom čase viedol neskorší izraelský premiér Menachem Begin. Útoky na britské ciele a niektoré britské opatrenia na obmedzenie imigrácie mali vyvolať dojem, že Británia vystupuje proti sionistickým plánom, hoci v skutočnosti ich ticho podporovala. Zároveň mali zalepiť oči a upokojiť Arabov, s ktorými mali Briti tak isto svoje plány a docieliť argument, prečo je nutné židom ustúpiť a dať im vlastný štát, hoci aj s porušením všetkých princípov medzinárodného práva.
Po zverejnení plánu OSN došlo k ďalšej vlne násilia. Židia si uvedomovali, že ak chcú vládnuť na pridelenom území, vzhľadom na ich nízky počet, musí čo najviac Arabov utiecť alebo zomrieť. Jedine tak mohli prečísliť ešte stále početné palestínske obyvateľstvo, vlastniace navyše väčšinu pôdy. Masakra v dedine Deir Jassin (9.4.1948), pri ktorom Irgun zavraždil 100 arabských civilistov, medzi nimi aj ženy, deti a starcov, ako aj mnohé ďalšie tiež so stovkami nevinných obetí, vyvolali medzi Palestíncami paniku, v dôsledku ktorej odišlo do zahraničia až 876 000 utečencov (cca 2/3 všetkých Arabov). Len v rokoch 1947-49 bolo zničených alebo vyľudnených 531 palestínskych miest a dedín. V niektorých oblastiach, ako napr. v Jaffe, židia totálne zničili až 96% palestínskych dedín! Títo utečenci a ich potomkovia sa dodnes nesmú vrátiť do svojich domov. Židia tak nerešpektovali napr. ani rezolúciu VZ OSN č. 194 z decembra 1948, zabezpečujúcu ich návrat a odškodnenie. Ich pôdu naopak hromadne zabrali židovskí osadníci. Za všetko hovoria čísla: z 370 nových židovských osád postavených v rokoch 1948 až 1953 až 350 leží na pôde, ktorá bola protiprávne zabratá pôvodným palestínskym obyvateľom! Ako naviac píše anglický kňaz a prof. Michael Prior: „Izrael sa choval k palestínskym kresťanom podobne ako k moslimom; konfiškoval ich územie, vyháňal ich z domovov a konfiškoval alebo demoloval kostoly. Zašlo to tak ďaleko, že izraelská armáda zmenila niektoré kostoly na nočné kluby alebo dokonca na verejné záchody, napríklad kostol v dedine Én Kárem.“


Židovská expanzia

Kým nespravodlivý prožidovský plán OSN o vytvorení dvoch štátov v Palestíne dával židom 56% jej územia, po vojne s arabskými susedmi z roku 1948 získali až 78% územia!

Jednoducho vojensky obsadili a pričlenili si k Izraelu územie vyhnaných a zavraždených Palestíncov. Nové hranice väčšina štátov fakticky uznala, napriek tomu, že k ich zmene došlo násilnou cestou vojnových zločinov a s porušením základných ľudských práv pôvodných obyvateľov. Nikto z veľkých bojovníkov a spojencov proti nemeckému nacizmu a expanzionizmu neprotestoval… Čo sa vyčítalo Nemcom, to sa tolerovalo a dodnes toleruje židom.
K ďalšiemu konfliktu prišlo v roku 1956, keď egyptský prezident Nassir znárodnil Suezský kanál. To viedlo k útoku Britov, Francúzov a Izraelcov na Egypt, výsledkom ktorého bola niekoľkoročná židovská okupácia Sinajského polostrova.
V ďalšej vojne v roku 1967, tzv. šesťdňovej židia opäť zaútočili, tentoraz na Egypt, Sýriu a Jordánsko obsadili aj zvyšok územia Palestíny (východný Jeruzalem, západný breh Jordánu a pásmo Gázy) a zaviedli okupačnú správu, ktorá je na tomto území dodnes. Na okupované územie sa medzitým prisťahovali ďalšie státisíce židovských prisťahovalcov, čo svedčí o tom, že tohto okupovaného územia sa židia nikdy nechceli vzdať. Dlhé roky tak isto okupovali Sinajský polostrov a naďalej okupujú sýrske Golanské výšiny so strategickými zásobami vody, na ktoré sa tak isto prisťahovali protiprávne židia.
O niekoľko rokov neskôr, v roku 1975 sa Egypt a Sýria neúspešne pokúsili znovu získať svoje územia v tzv. Jom-Kippurskej vojne. Izrael pokračoval aj po jej skončení so svojou agresívnou politikou. Tak v roku 1982 zaútočil pod zámienkou zabezpečenia bezpečnosti na Libanon, i keď skutočným cieľom bolo oslabiť potenciálneho konkurenta v priestore Blízkeho východu. Kým židia len počas jednej operácie ešte pred vojnou stratili 20 ľudí, Libanonci až 1200, takmer všetko civilistov (s podobným scenárom vyzerala aj posledný útok na Libanon v roku 2006). Až do roku 2000 okupovali navzdory ďalšej rezolúcii OSN jeho južnú časť. V roku 2006 na Libanon zaútočili po druhý krát, pod rovnakou zámienkou, opäť s ničivým účinkom na jeho ekonomiku a infraštruktúru. Všetky vojny od roku 1948 viedli židia bez súhlasu BR OSN, bez toho, aby na ich územie zaútočili jednotky iných štátov, pričom vďaka ním získali rozsiahle územie (niektoré do dlhoročnej okupačnej správy). Ich útoky smerovali veľakrát voči civilným cieľom a do oblastí, ktoré s týmito konfliktami nemali nič spoločné (napr. Bejrút, ako hlavné mesto nijako nesúviselo s útokmi palestínskych povstalcov z juhu Libanonu). Počet mŕtvych židov, ktorých ako zámienku Izrael viac krát využil, boli vždy len kvapkou v mori oproti tomu, čo nasledovalo po rozpútaní vojny. Bežným bolo uplatňovanie bezohľadnej politiky spálenej zeme, ktorú „demokrati“ tak radi vyčítajú nemeckým nacistom v bojoch s partizánmi. Na zničenie arabských dedín alebo kompletné zdemolovanie stoviek domov, ale aj škôl, či nemocníc stačilo, ak palestínski povstalci pochádzali z jednej z nich. Nezáležalo pri tom na tom, či išlo o domy nevinných civilistov alebo to, že spôsobené škody ďaleko prevyšovali tie spôsobené povstalcami.


Na záver

Toto je realita, ktorú zažívajú Palestínci, moslimského aj kresťanského vierovyznania v Izraeli a na okupovaných územiach Palestíny. Realita, ktorá začala už viac než pred sto rokmi a dodnes pokračuje. Realita židovského štátu Izrael a židovskej rasistickej politiky. Kto nájde odvahu a skritizuje túto politiku je okamžite označený za antisemitu, odkiaľ je už len krôčik k označeniu „fašista“, „nacista“ a pod. Pre mediálne zmanipulovanú verejnosť sa tak ľahko stanete človekom, ktorí schvaľuje všetky hrôzy druhej svetovej vojny, a zvlášť židovský holokaust. Stanete sa vyvrheľom, pretože ste nazvali vraha vrahom a zločinca zločincom. Máte jednoducho smolu, lebo ste sa opovážili takto nazvať žida, ktorí je v dnešnom svete nedotknuteľný. To priznáva aj židovský spisovateľ Baruch Kimmerling, keď tvrdí, že každá kritika voči židom alebo Izraelu sa považuje za antisemitizmus, proti ktorému je treba ostro zakročiť. Ďalej dodáva, že „Izraelská demokracia je limitovaná národne a nábožensky, čo znamená, že je len pre židov a odmieta nežidov, ktorí žijú pod jej mocou.“ Z čoho pramení táto zhubná sionistická ideológia? Odcitujme na záver vyhlásenie izraelských rabínov, uverejnené v izraelských novinách Haaretz 21.11.2000: „Naša náboženská povinnosť, rovnaká ako posvätenie vína v sobotu, je vykonať na nich (Araboch) nie žihad, ale holokaust. Pobiť všetkých, vrátane žien a detí, i domáceho dobytka, do poslednej mačky a psa.“ Možno sa divíte, ako môže toto všetko diať… Možno si kladiete otázku, prečo USA, NATO, EÚ a iné inštitúcie oháňajúce sa ľudskými právami mlčia… Prečo žid môže všetko a nič mu za to nehrozí? Žiadne sankcie, žiadne bombardovanie? Ak sa dobre zamyslíte sami zistíte, že je to preto, lebo majú svetové inštitúcie i médiá v rukách… Ich skutky dokazujú, že tzv. konšpiračné teórie, ako ich s opovrhnutím a zosmiešnením médiá nazývajú, nie sú len teórie, ale zamlčovaná a ubíjaná pravda!



Zdroj:Weblog Slovenská pospolitosť
- Velislav Slovanský -
10.07.2008

index článkov
© 2002 - 2013 Genius loci
Dizajn romi
Script a optimalizácia PromoNet