Archiv



Obcianske zdruenie Genius loci Internetov strnka o bylinkch


Prameň > 2005 > > Dzurinda riadi veci verejné bez verejnosti

Dzurinda riadi veci verejné bez verejnosti

Dzurinda riadi veci verejné bez verejnosti

s hosťom/Ing. Ľubica Trubíniová, koordinátorka Mimovládneho výboru Naše Tatry.

Ing. Ľubica Trubíniová pracuje v mimovládnej organizácii Bratislavské regionálne ochranárske združenie ako manažérka projektu Ochrana a manažment dunajských lužných lesov, ktorý podporuje Európska komisia v rámci svojho programu LIFE-Nature. Zároveň sa dobrovoľnícky venuje ďalším občianskym a ochranárskym aktivitám, najmä v oblasti územného rozvoja a životného prostredia v Bratislave. Po nežnej revolúcii bola tajomníčkou slovenskej Republikovej organizácie Strany zelených (pôvodne federálnej). Ako vedúca kampane Greenpeace Za bezjadrové Slovensko založila a viedla v rokoch 1993 - 2003 slovenskú pobočku Greenpeace, pričom sa venovala predovšetkým otázkam jadrovej energetiky.


MVNT vznikol ako akási protiváha alebo názorová alternatíva voči Vládnemu výboru pre obnovu a rozvoj Vysokých Tatier. Darí sa vám s ním komunikovať, či dokonca spolupracovať?
- Hneď poviem, že komunikácia je dosť problematická. Nie žeby sme sa nevedeli stretnúť, s tajomníkom výboru pánom Štefancom sme sa stretli už asi šesťkrát, takže formálne to funguje. Ale to je všetko. A keď to pánovi Štefancovi hovoríme, vyzerá to, akoby nám vôbec nerozumel, čo mu hovoríme. Jedna vec je stretávať sa, ale nám nejde len o to, aby sme sa len nezáväzne porozprávali.

A o čo vám teda ide?
- Aby naše názory, vždy podložené konkrétnymi argumentmi, vládny výbor či ďalší zodpovední vládni činitelia aj zohľadňovali.

A to sa nedeje?
- Nie, to sa nám nedarí. Takže celkovo je to smutné zhodnotenie. Pretože Tatry po smršti sú mimoriadny príklad toho, ako promptne a širokospektrálne zareagovala občianska spoločnosť na vážnu udalosť. Navyše vždy vystupujeme maximálne kompetentne, nekritizujeme samoúčelne, ale prinášame konkrétne a argumentmi podložené návrhy riešenia. Lenže za tých deväť mesiacov to je len hádzanie hrachu na stenu.

Je to pre vás sklamanie, čakali ste od tejto vlády iný prístup?
- O vláde Mikuláša Dzurindu si vôbec nerobím ilúzie, ale v prípade Tatier to predsa len je nepríjemné prekvapenie. Veď v prvom rade tí, čo držia v rukách štátnu moc, finančné a iné prostriedky na riešenie situácie, by sa mali usilovať partnersky komunikovať s občanmi. Už aj preto, že Tatry sú doslova symbolom našej národnej identity a predstavujú tiež cenné prírodné dedičstvo minimálne európskeho významu. Práve preto musí byť ich obnova a rozvoj predmetom celospoločenskej diskusie. Očakávali sme, že vládny výbor bude iniciátorom tejto diskusie, ale je to naopak. Sme to my, kto stále prichádza s iniciatívou, žiaľ, bez adekvátnej odozvy.

Mňa najviac zaráža, že verejnosť, my novinári máme presné a pravidelné informácie o mimovládnom výbore, ale nevieme nič o vládnom výbore, ktorého prvou povinnosťou by malo byť informovať verejnosť. Vyzerá to, akoby vôbec nechcel prezentovať, o čom rokuje a čo vláde navrhuje. Viete o jeho činnosti niečo aspoň vy?
- To, čo hovoríte, presne vystihuje realitu. My to síce vieme, ale je to len výsledok našej mimoriadnej iniciatívnosti v hľadaní a požadovaní informácií o jeho činnosti. Inak by sme tiež nevedeli nič.

Akým spôsobom tie informácie získavate?
- To je jedna z našich dlhodobých požiadaviek, aby činnosť vládneho výboru bola pre verejnosť oveľa transparentnejšia. Napríklad sme konkrétne navrhli, aby mal internetovú stránku, aby na nej boli vopred k dispozícii všetky prerokúvané materiály, podrobné zápisnice zo zasadaní a pod. Časom síce stránka vznikla, ale je informačne chudobná, ťažiskové materiály tam nenájdete, zo strohých zápisníc sa nič podstatné nedozviete. Navrhli sme aj to, aby zasadania vládneho výboru boli verejné. Ako inak - neuspeli sme, naša "demokratická" vláda si takéto niečo zrejme vôbec nedokáže predstaviť.

Nemôže sa verejnosť dostať na zasadanie výboru?
- Až po silnom tlaku sa nám podarilo dosiahnuť, že začali na rokovania prizývať Mikuláša Hubu, jedného z koordinátorov MVNT. On tam síce prezentuje iné názory a návrhy, občas ho nejaký jednotlivec podporí, ale zo zápisníc sa to nikto nedozvie. Takže nezainteresovaný človek, ktorý si tu zápisnicu prečíta na internete, získa dojem, že k záverom vládneho výboru sme nemali žiadne výhrady. A to nie je pravda.

Čím sa momentálne vládny výbor vlastne zaoberá? Dnes to vyzerá tak, že sa pravidelne zíde, o čomsi sa tam debatuje a potom sa výbor rozíde. Ale nie je to len komisia na zalepenie očí verejnosti, ktorá len kamufluje nečinnosť vlády, pokiaľ ide o obnovu Tatier?
- Ten výbor naozaj funguje veľmi formálne. Po smršti v Tatrách vládli v celej spoločnosti veľké emócie a premiér Dzurinda chcel ukázať, že vláda bude ich obnovu považovať za prioritu. Premiér sa chcel deklarovať ako demokrat, takže vytvoril výbor, ktorý mal objektívne zhodnotiť všetky návrhy na riešenie. Lenže prax je frustrujúca. Dovtedy napríklad nemalo význam hovoriť o nových zjazdovkách a lanovkách.

Lebo vyrúbanie veľkých pásov lesa by verejnosť pobúrilo.
- Áno, lenže zrazu tie pásy lesa ležali na zemi a jednostranne mysliacim podnikateľom (či už v drevárstve alebo v cestovnom ruchu) sa otvorili dovtedy netušené možnosti. Vláda odvtedy vlastne podporuje realizáciu ich predstáv. Bez ohľadu na to, že občianska spoločnosť spontánne zareagovala proti, že prišla s inou koncepciou, bez ohľadu na fakt, že na území národného parku má mať prioritu ochrana prírody.

Akú koncepciu presadzuje vládny výbor?
- Mám dojem, že nijakú. On rieši iba ad hoc otázky, ktoré spravidla otvára rezort pôdohospodárstva. Príde minister Simon, povie o niečom, čo trápi štátnych lesníkov, navrhne riešenie a výbor ho schváli. Keď sme napríklad prezentovali veľmi precízne spracované a vyargumentované pripomienky k projektu odstraňovania kalamity, výbor ich vôbec nevzal do úvahy a bez nejakých vážnejších zmien návrh ministra Simona odobril. Podobne napríklad Správa TANAP-u nebola prizvaná k spracovaniu projektu protipožiarnej ochrany v Tatrách. Čiže výbor prejavuje maximálnu ignoranciu voči návrhom z iných oblastí než je rezort pôdohospodárstva.

A aká je predstava MVNT o koncepčnom riešení obnovy Tatier?
- To je široká otázka, ide o komplexnú problematiku, ktorá zahŕňa viacero oblastí, nielen environmentálnu...

Skúste ju aspoň stručne navrhnúť. Z akých zásad by mala vychádzať?
- Nielen my, ale aj štátna ochrana prírody a odborníci, ktorí nepracujú v našom výbore, od začiatku upozorňovali, že z ekologického hľadiska ide o jedno z najcennejších území na Slovensku. Zároveň sme navrhovali konkrétne kroky - konečne prijať tzv. zonáciu národného parku, aby sa predišlo sporom medzi lesníkmi a ochranármi, nechať časť popadaného dreva na mieste, nepoužívať chemický postrek na podkôrny hmyz, doriešiť dlhoročné - a absurdné - riadenie TANAP-u dvomi rezortmi, odškodniť neštátnych vlastníkov lesov kvôli ochrane prírody a iné. V Tatrách sa nachádzajú mimoriadne vzácne prírodné hodnoty. Tatry sú preto tiež územím európskeho významu, ktoré bolo pri vstupe Slovenska do EÚ zahrnuté do zoznamu navrhovaných chránených území v Európe NATURA 2000. Preto musia všetky riešenia prioritne vychádzať z potrieb ochrany tatranskej prírody, čo je dané aj našimi zákonmi a medzinárodnými konvenciami, ku ktorým sa Slovensko pripojilo. Vládny výbor a vláda to však v skutočnosti nezohľadňujú, ale uprednostňujú iné záujmy.

Aké?
- Predovšetkým ekonomické, v tejto chvíli najmä ekonomické záujmy Štátnych lesov TANAP-u. Prvým problémom bolo, čo s kalamitou. My sme navrhovali, aby aspoň časť dreva zostala na mieste, lebo rozpadávajúce sa drevo je mimoriadne dôležitou súčasťou lesného ekosystému, ktorá podstatne prispieva k prirodzenej obnove lesa. Bojovali sme najmä o územia s najvyššími stupňami ochrany prírody, tzv. zónu A. Lesníci presadzovali, aby mohli odviezť najkvalitnejšie a najziskovejšie drevo úplne odvšadiaľ, aj z najprísnejšie chránených území. Keďže zákon o ochrane prírody a krajiny im to nepovoľuje, hneď od začiatku presadzovali tzv. generálnu výnimku na ťažbu dreva, ktorú však zákon nepozná. Na väčšine chráneného územia štátni ochranári ustúpili - čo sme akceptovali - a len horko-ťažko sme ubránili aspoň tých pár území s najvyšším piatym stupňom ochrany. A ani to nie celkom, lebo lesníci vtrhli aj do Tichej a Kôprovej doliny, teda do najcennejšieho komplexu lesov z hľadiska prírodného potenciálu a relatívnej izolovanosti od ľudí, ktorý sme spoločne so štátnou Správou TANAP-u chceli ponechať nedotknutý.

V súvislosti s požiarom na konci júla vás minister Simon obvinil, že svojím prístupom ste zdržali odstraňovanie kalamity a prispeli tak k šíreniu požiaru. Zasiahol aj najviac chránené územia, teda tie, o ktoré ste naozaj tvrdo bojovali?
- Štátni aj dobrovoľní ochrancovia prírody, najmä Lesoochranárske združenie VLK, bránili pred ťažbou Kôprovú a Tichú dolinu a zopár ďalších fliačikov národných prírodných rezervácií - spolu iba 8 % z 12-tisíc hektárov zasiahnutých smršťou.

A tam tiež horelo?
- Ale kdeže, oboch dolín sa oheň vôbec nedotkol. Zasiahol, žiaľ, dve menšie rezervácie, dôležité však je, kde vznikol a odkiaľ sa rozšíril: vedľa Cesty slobody. To je územie s tretím stupňom ochrany, na ktorom sme ani my, ani štátni ochranári nerobili žiadne ťažkosti. Naopak, Správa TANAP-u opakovane upozorňovala, že tam ležia kopy haluziny, čačina, pričom to je turisticky frekventovaná oblasť, a preto je tam riziko požiaru veľmi vysoké. Upozorňovali na to aj ochranárske organizácie.

A keď ste na to upozorňovali, neboli nijaké odozvy?
- Nijaké vecné. Pritom Klub ochrany prírody podal aj trestné oznámenie, dokonca so zoznamom konkrétnych nevyčistených lokalít, väčšinou popri cestách - medzi inými v ňom bola aj benzínová pumpa, pri ktorej napokon tiež horelo. Lesníci však stále dokazovali, že kvôli riziku požiaru museli čistiť Tichú a Kôprovú dolinu.

Takže minister pôdohospodárstva Zsolt Simon sa vlastne úplne zbabelo zbavuje zodpovednosti hádzaním špiny na druhých.
- Presne tak. Keď som sa dopočula, že Juraj Lukáč z VLK-u vyzval ministra, aby odstúpil, v prvej chvíli sa mi to zdalo príliš radikálne. Lenže, keď som si zhrnula všetky súvislosti a naše trištvrteročné skúsenosti s jeho doterajším pôsobením v tatranskej problematike a keď som ho videla vystupovať v médiách, stotožnila som sa s touto Lukáčovou výzvou. Viete, minister dobre pozná situáciu, aj všetky naše argumenty a konkrétne návrhy na riešenie. My sme sa s ním špeciálne kvôli Tatrám stretli, dostal niekoľko našich listov, po začatí ťažby v Tichej som s ním telefonicky hovorila a on sa napokon znížil k neopodstatneným invektívam. To, ako sa teraz správa, to už nie je len ignorancia, to je neschopnosť sebakritickej reflexie a rastúca agresivita, o príčinách ktorej môžeme zatiaľ len špekulovať. Bez akýchkoľvek emócií si myslím, že v tejto situácii by minister Simon mal vyvodiť politickú zodpovednosť a odstúpiť.

Myslíte si, že ak by lesníci zohľadnili vaše upozornenia, ak by kalamitu likvidovali podľa vašich pripomienok a pripomienok Správy TANAP-u, resp. ak by tak jednostranne neuprednostňovali svoje ekonomické záujmy, bolo možné zabrániť takému ničivému, rozsiahlemu požiaru?
- Ja si osobne myslím, že áno. Samozrejme, faktorov, ktoré taký požiar ovplyvňujú, je viac. Ale jeho rozsah určite ovplyvnilo aj to, že súkromné firmy poverené likvidáciou kalamity sa veľmi neponáhľajú s odprataním najhorľavejšieho materiálu...

... lebo to ekonomicky nie je pre nich zaujímavé.
- To je tiež pravda, ale ja chcem upozorniť na fakt, že štátni lesníci im do zmlúv nedali záväzný termín, do ktorého by museli odpratať práve tú haluzinu, ktorá je z hľadiska vzniku požiaru najrizikovejšia.

Ale to zasa padá minimálne politicky na hlavu ministra Zsolta Simona.
- Nám nejde o jeho kreslo. Nám ide o to, aby bolo jasné, kto a čo všetko podcenil a zanedbal, aby sa tie nedostatky urýchlene odstránili už len z hľadiska prevencie pred ďalšími možnými požiarmi. Lenže politici všetko hodnotia z hľadiska vlastných osobných a straníckych ambícií, potrieb a záujmov. Obávam sa, že tak to bude aj v tomto prípade, a preto k podrobnej analýze toho, čo a prečo sa vlastne stalo, nedôjde a zbytočne zvýšené riziko ďalších požiarov tu naďalej bude.

A čo si myslíte o hasičoch, majú aj tí podiel na požiari, mali byť promptnejší?
- Nemôžem hodnotiť samotný zásah, aj keď sa objavili informácie, že najmä spočiatku požiar podcenili. Promptnejší byť mali, ale dávno pred požiarom. Keď sme upozorňovali, že v Tichej a Kôprovej doline sa zneužívajú argumenty o protipožiarnej ochrane na ekonomicky motivovanú ťažbu dreva, tak zaujímali rovnaké stanovisko ako lesníci. Vlastne ich kryli. Tvrdili, že lesníkom uložili odstrániť stromy z ciest, hoci v tom čase už cesty samotné boli čisté. A teraz sa ukazuje, že tam, kde boli kopy ľahko horľavej haluziny, hasiči zrejme nijaké nedostatky nezistili. Pritom po Ceste slobody určite chodia, takže tie kopy museli vidieť, a napriek tomu ich odstránenie neprikázali. A nepoznáme fundované zdôvodnenie prečo.

Takže môžeme v Tatrách očakávať ďalšie požiare?
- Riziko požiarov v Tatrách existuje stále, kým tam bude ležať kalamitné drevo. Nie je totiž v možnostiach lesníkov ani slovenského drevospracujúceho priemyslu, aby všetko drevo zmizlo v priebehu jednej sezóny. Okrem toho sú rizikovým faktorom nedisciplinovaní turisti a existujú aj ďalšie. O to zodpovednejšie by sa mali správať lesníci, ktorí sa usilujú celý proces riadiť a kontrolovať a minimalizujú vplyv napríklad ochranárov. Takže dobre, uzurpujú si najviac právomocí, ale potom na seba preberajú aj najväčšiu zodpovednosť. Preto by sa mali poučiť a vyvodiť z toho, čo sa teraz stalo, dôsledky.

Skúsim sa vrátiť naspäť k činnosti vládneho výboru pre Tatry. Pýtal som sa, čo momentálne robí, čiže v akom štádiu sa teraz obnova Tatier nachádza...
- Zatiaľ sa odstraňujú následky veternej smršte. S mnohými chybami a bez primeraného zohľadnenia priority ochrany prírody, ako som povedala, chýba dostatočne otvorený prístup nielen lesníkov a majiteľov lesa, ale aj politikov, podnikateľov atď. Lesníci už aj začali vysádzať nové stromy (čo je v lete taktiež diskutabilné), čoskoro môžeme očakávať ďalšiu ostrú polemiku kvôli podkôrnemu hmyzu... Všetko sú to úzko lesohospodárske záležitosti, väčšinou plánované alebo realizované v rozpore so systémovým prístupom
k ochrane prírody.

Kedy začne byť aktuálna otázka niečoho nového? Teda prirodzeného vývoja nových lesov v Tatrách, ako to presadzujete vy, alebo budovania nových lanoviek a zjazdoviek, ako to chcú veľké finančné skupiny?
- Oni sú v Tatrách už teraz. Veď napríklad J&T začali turistické zariadenia kupovať už dávno pred kalamitou, lebo majú predstavu "turistického raja pre bohatú klientelu". Smola je v tom, že prírodná katastrofa im naplno otvorila priestor pre realizáciu ich absurdných podnikateľských zámerov. Absurdných z hľadiska prírody, rozvoja tatranského regiónu, sociálno-ekonomických možností obyvateľov Slovenska. Ministerstvo hospodárstva tiež, a nielen v Tatrách, ale prakticky na celom Slovensku, presadzuje potlačenie ochrany prírody v mene "rozvoja" turistického ruchu.

Lenže také isté názory nájdete aj medzi obyčajnými ľuďmi, ktorí v tom regióne žijú.
- Uvedomujem si to. Zámerne to nedávam do polohy Tatranci kontra zvyšok Slovenska, lebo Tatry nepatria ani im, dokonca nie sú ani výlučne slovenským prírodným dedičstvom. A na druhej strane aj v tomto regióne poznám veľa miestnych ľudí a občianske organizácie, ktorí si nemyslia, že kvôli rozvoju Tatier treba zoslabiť ochranu prírody.

Naopak v Bratislave, napríklad v centrále Penty či J&T a v pracovni ministra hospodárstva, nájdete "Netatrancov", ktorí zastávajú opačný názor.
- Potrebujeme preto komplexné zhodnotenie tatranského regiónu nielen z hľadiska ochrany prírody, ale aj sociálno-ekonomických záujmov, potrieb miestnych ľudí, únosnosti prírodného prostredia a podobne.

A na tom sa vôbec nepracuje?
- To by mala priniesť štúdia trvalo udržateľného rozvoja Tatier, na ktorú vyhlásil verejnú súťaž vládny výbor. Viacerí ochranári a odborníci - členovia mimovládneho výboru pripomienkovali zadanie a ich zásadné pripomienky vládny výbor nezohľadnil. Takže priamo zo zadania dnes môžu účastníci súťaže získať cenné body napríklad za návrh vybudovania, predĺženia a rozšírenia zjazdoviek, lyžiarskych bežeckých tratí, sánkarských dráh, adrenalínového parku, vytvorenia lesoparku s rekreačnými aktivitami na 8 000 hektároch TANAP-u pod Cestou slobody a množstvo iných budovateľských aktivít. Medzi bodovanými námetmi samospráv však nie je ani jedna explicitná požiadavka na ochranu prírody. Čiže zase ten istý krátkozraký ekonomistický prístup. Ochrana prírody na území národného parku sa kamsi vytratila... Preto je tiež otázne, kto sa vlastne do súťaže zapojí. Napríklad Spoločnosť pre trvalo udržateľný život v SR zvažuje, či svojou účasťou bude legitimizovať zle zadanú súťaž preferujúcu ekonomické aktivity pred ochranou prírody v národnom parku. Prvé výsledky budeme poznať v septembri.

Ale to bude známy len víťaz súťaže.
- Áno, ale už aj so základnou koncepciou štúdie, ktorú vypracuje a ktorá bude slúžiť ako základ ďalšieho rozvoja regiónu.

Takže v septembri sa začne rozhodovať, či zničený les nahradí nový les alebo ho nahradia zjazdovky?
- Minimálne podľa toho, kto a s akou koncepciou súťaž vyhrá, uvidíme, akým smerom uvažuje vláda, resp. jej kľúčoví členovia, ktorí sú aj členmi vládneho výboru. Ja si uvedomujem, že osobitne obyvateľom tatranského regiónu budeme musieť zrozumiteľnejšie vysvetliť, že nie sme proti akejkoľvek ekonomickej činnosti v Tatrách, ale aj pre nich samotných je dôležité, aby sa rešpektovala existencia národného parku. Lebo iba príroda pritiahne turistov, nie samotné lanovky, vleky a zjazdovky. Keď ju prehnanou výstavbou a pohybom más ľudí zničíme, čo ich potom do Tatier priláka? Úroveň slovenských služieb? "Nízke" ceny? Asi ťažko.

Asi nebude ľahké zvrátiť cielenú a dobre zaplatenú propagandu, že stačí postaviť vleky a urobiť lyžiarske trate a región začne prosperovať.
- Mám dojem, že o tom, že pre prosperitu treba znížiť ochranu prírody, sú presvedčení najmä obyvatelia mesta Vysoké Tatry. Lebo už ľudia v podhorských obciach sú skôr naklonení predstave udržateľného rozvoja, to znamená infraštruktúra a väčšina služieb pre cestovný ruch by mali byť v podhorských obciach. Napriek tomu, že aj minister Simon sa nás usiluje dostať do tej polohy, toto nie je spor Tatranci kontra "Netatranci". Navyše, dlhodobo udržateľný rozvoj musí prinášať prosperitu celému regiónu. Pretože ak by sa aj náhodou samotné Vysoké Tatry "vyšvihli" nahor, ale okolitý kraj zostane chudobný, tak neskôr to negatívne pocítia aj v samotnom meste Vysoké Tatry.

To, čo hovoríte, iba podčiarkuje nevyhnutnosť posudzovať obnovu Tatier z viacerých hľadísk, nemožno absolútne uprednostniť iba jedno, či už ekonomické alebo ekologické, hoci - keďže naozaj ide o národný park, je logické, že ochrana prírody tam musí byť prioritná.
- Mimovládny výbor Naše Tatry sa vo všetkom usiluje práve o komplexný pohľad na túto problematiku. Očakávali sme to aj od vládneho výboru, ale ten zatiaľ pristupuje k problémom jednostranne. Výhodou je aj zloženie nášho výboru. Tvoria ho nielen jednotlivci či organizácie, ktoré pracujú v oblasti životného prostredia, ale máme odborníkov a osobnosti aj z iných oblastí, teda z občianskeho hľadiska je to veľmi reprezentatívny tím.

Toto je ďalší významný rozmer MVNT, na ktorý vy síce vo svojich vyhláseniach upozorňujete, ale v médiách sa mu nevenuje veľká pozornosť. MVNT je dnes na Slovensku možno najvýraznejším prejavom občianskej spoločnosti...
- Vznikol už 13. decembra, deň po vládnom výbore a ani nie mesiac po veternej smršti v Tatrách. Bola to veľmi spontánna občianska reakcia a myslím si, že najmä prejav záujmu občianskej verejnosti, aby sa obnova Tatier nestala len vecou politikov a nejakých úzkych finančných a podnikateľských skupín.

Nemáte teraz, po deviatich mesiacoch, dojem, že to, čo sa okolo Tatier deje, že postoj, ktorý voči MVNT, ale aj konkrétnym aktivistom zaujímajú vrcholoví politici, odkrýva ich úsilie o potlačenie váhy občianskej spoločnosti na Slovensku?
- My na to upozorňujeme od samého začiatku. Odborná oponentúra vládnych návrhov na obnovu Tatier je len jednou líniou našej činnosti. Zároveň s tým kladieme dôraz na občiansky rozmer. Prekáža nám, že verejná diskusia, ak tu nejaká prebieha, sa odohráva akurát tak v médiách, pritom politickú a morálnu zodpovednosť za jej vedenie v prípade Tatier nesie najmä vláda. A to od samého začiatku nerobí, ako vidno aj z konfrontácie medzi lesníkmi a ochranármi. Hoci sa mi zdá, že politici si naozaj myslia, že ten problém riešia v prospech celej spoločnosti. Ale asi som len naivná.

Bez urážky, myslím si, že toto je prejav naivného pohľadu, oni veľmi dobre vedia, v prospech koho vystupujú a koho záujmy chránia.
- Súhlasím. Na druhej strane - ono sa to vzájomne nevylučuje...

Nechcem veci maľovať príliš načierno, ale naozaj si myslím, že z hľadiska demokracie a občianskej spoločnosti sme sa vrátili do roku 1995 či 1996. Nezdá sa vám to tiež?
- Viem presne, na čo myslíte. Ešte stále síce vnútorne váham, či sa to naozaj dá tak pomenovať, ale čoraz viac mi vychádza, že súčasná politická garnitúra v podstate nie je veľmi odlišná od Mečiarovej, pričom samozrejme nemyslím na to najhoršie zneužívanie moci v podobe priameho zastrašovania či likvidovania oponentov. Ale spôsob riadenia spoločnosti, korupcia, netransparentnosť politiky aj ekonomiky a predovšetkým žiadostivosť po moci a pokrivený vzťah k občianskej spoločnosti, komunikácia s verejnosťou - v tom všetkom je dnešná vládna garnitúra porovnateľná s mečiarovskou.

Nie je to, čo vo vzťahu k MVNT "predvádza" premiér Dzurinda alebo najnovšie minister Simon, či aktuálny návrh novely priestupkového zákona z dielne ministra Palka už využívaním autoritárskych metód vládnutia?
- Podľa mňa je to už nebezpečne blízko k mečiarovskej demagógii aj autoritárstvu, čo možno vo všeobecnosti ešte nevidno, ale dá sa to vystopovať na konkrétnych prípadoch, napríklad tých, ktoré spomínate. Alebo v opakovanom úsilí oslabovať legislatívne tretí sektor či prístup k informáciám. To sa týka aj samosprávy. Bratislava je napríklad ukážkovým príkladom, ako v rozhodovaní samosprávy verejný záujem ustupuje investorským tlakom, s čím býva spojená ďalekosiahla korupcia a klientelizmus. Na Slovensku je znovu bežné, že veci verejné sa riadia bez verejnosti.

Keďže títo politici nastupovali ako demokratická alternatíva voči Mečiarovi, neprežíva dnes občianska spoločnosť na Slovensku najhoršie časy od začiatku 90. rokov?
- Mňa prekvapuje, že po všetkých skúsenostiach s komunistickou totalitou aj mečiarizmom nám dnes vládne garnitúra politikov, ktorí si nevážia, že tu stále žijú ľudia ochotní sa angažovať v celospoločenských problémoch. Naopak, keď sa ozvú, ich hlas je často autoritatívne potlačený alebo aspoň totálne ignorovaný.

Pravdepodobne radoví občania a tí, ktorí sú pri moci dnes, hodnotia skúsenosti s komunistickou totalitou rozdielne. Jednoducho sa im niektoré prvky toho systému, niektoré mocenské nástroje nezdajú až také odpudzujúce, ako sa zdajú nám.
- V tom máte asi pravdu. A ľudia by si to mali viac uvedomiť.

Zhováral sa Braňo Ondruš

- zdroj www.noveslovo.sk -
11.08.2005

index článkov
© 2002 - 2013 Genius loci
Dizajn romi
Script a optimalizácia PromoNet