Archiv



Obcianske zdruenie Genius loci Internetov strnka o bylinkch


Prameň > 2008 > > CNN interview s Vladimírom Putinom

CNN interview s Vladimírom Putinom

CNN interview s Vladimírom Putinom

Načo tráviť dlhé roky ťažkými vyjednávaniami, aby sa našlo kompromisné riešenie medzi-entických konfliktov? Je jednoduchšie vyzbrojiť jednu stranu, postrčiť ju, aby zabila druhú stranu a situácie je vyriešená. Aké jednoduché riešenie. V skutočnosti to však nie je vždy tak.




Mathew Chance (MCH), CNN:
Mnohí ľudia na svete vás vidia, keď už nie ste prezidentom Ruska, ako osobu, ktorá robí hlavné rozhodnutia v krajine. Nenariadili ste ruským silám vy vstúpiť do Gruzínska a vy by ste mali prevziať zodpovednosť za následky?

Vladimír Putin (VP): To samozrejme nie je tak. V súlade s ruskou Ústavou, záležitosti zahraničnej politiky a obrany sú plne v rukách prezidenta. Prezident Ruskej federácie konal v rámci svojich právomocí.
Ako je známe, stalo sa tak  počas otváracieho ceremoniálu Olympijských hier v Beijingu. Už preto som sa nemohol zúčastniť na prípravách rozhodnutí, aj keď samozrejme prezident Medvedev si bol vedomý môjho názoru na túto záležitosť. Budem úprimný a nie je to žiadne tajomstvo, zvážili sme samozrejme všetky možné scenáre udalostí, včítane priamej agresie gruzínskeho vedenia.
Museli sme vopred myslieť na to, ako poskytnúť bezpečnosť  našim mierovým silám a občanom Ruskej federácie, ktorí sú obyvateľmi Južného Osetska. Ale opakujem, takéto rozhodnutie mohol prijať jedine prezident Ruskej federácie, hlavný veliteľ ozbrojených síl, pán Medvedev. Je to jeho rozhodnutie.

MCH: Nie je ale tiež žiadnym tajomstvom, že roky ste urgovali Západ, aby k ruským záujmom a medzinárodným záležitostiam pristupoval vážnejšie. Napríklad o expanzii NATO, o zavedení obranného systému vo východnej Európe. Nebol tento konflikt demonštráciou, že v tomto regióne má silu Rusko, nie NATO a určite nie Spojené štáty?

VP: Samozrejme že nie. My sme takýto konflikt nechceli a nechceme ani v budúcnosti.  To, že vypukol je jedine dôsledkom  faktu, že nikto nás nepočúval. Ba čo viac Mathew, poviem nasledovné: Musíme sa pozrieť na širšie súvislosti tohto konfliktu. Myslím, že ty a tvoji – naši  - diváci sa radi dozvedia trochu viac z dejín vzťahov medzi národmi a etnickými skupinami vo svete. Pretože ľudia vedia o tom málo alebo nič.

Ak si myslíte, že to nie je dôležité, môžete skončiť program. Neváhajte, mne to vadiť nebude.  Rád by som však pripomenul, že všetky tieto štátne entity, každá v inom čase, sa dobrovoľne začlenili do Ruského impéria. V polovici 18. storočia, v rokoch 1745-1747 sa Osetsko ako prvé stalo súčasťou Ruského impéria. V tom čase to bola spojená entita, Severné a Južné Osetsko bol jeden štát.

V roku 1801, ak ma pamäť neklame, sa Gruzínsko, ktoré bolo pod tlakom Otomanského impéria dobrovoľne stalo súčasťou Ruského impéria.

Len o 12 rokov neskôr, v 1812 sa Abcházsko stalo tiež súčasťou Ruského impéria. Dovtedy bolo nezávislým štátom.
Bolo to len v polovici 19. storočia, kedy bolo prijaté rozhodnutie začleniť Južné Osetsko do provincie Tiflis. V spoločnom štáte sa záležitosť posudzovala ako neveľmi dôležitá. Ubezpečujem vás však, že následné roky ukázali, že Osetijcom sa to veľmi nepáčilo. Centrálnou cárskou vládou im bola vnútená jurisdikcia dnešného Gruzínska.

Keď sa po I. svetovej vojne Ruské impérium rozpadlo, Gruzínsko vyhlásilo vlastný štát, kým Osetsko sa rozhodlo ostať s Ruskom, to sa stalo hneď po udalostiach v r. 1917.

V roku 1918 ako výsledok Gruzínsko tu  uskutočnilo dosť brutálnu operáciu a v roku 1921 ju zopakovalo.  Keď sa sformoval Sovietsky zväz, boli tieto územia na základe Stalinovho rozhodnutia definitívne pričlenené ku Gruzínsku. Ako viete Stalin bol etnickým Gruzíncom.

Preto tí, ktorí trvajú na tom, že tieto územia musia patriť Gruzínsku sú stalinisti: obhajujú rozhodnutie Jozefa Visarionoviča Stalina.

Všetko čo sa v poslednej dobe udialo a akékoľvek sú motívy tých, ktorí sa do konflikty zaplietli, niet pochýb o tom, že to čoho sme dnes svedkami je tragédia.

Pre nás je to obzvlášť tragédia, pretože počas mnohých rokov sa gruzínska kultúra, s ktorou sme žili – gruzínsky národ je národom starovekej kultúry, stala bez pochýb súčasťou multietnickej kultúry Ruska.
Pre nás v tom je dokonca nádych občianskej vojny, napriek tomu, že Gruzínsko je samozrejme nezávislým štátom, o tom niet pochýb. Nikdy sme neohrozili suverenitu Gruzínska a nemáme záujme to robiť v budúcnosti. Ak však zvážime fakt, že takmer milión, dokonca viac ako milión Gruzíncov sa sem prisťahovalo, máme silné duchovné spojivá s touto krajinou a jej ľuďmi. Pre nás je to tragédia.

A, uisťujem vás, zatiaľ čo smútime nad ruskými vojakmi, ktorí zomreli a predovšetkým nevinnými civilistami, mnohí tu v Rusku smútia aj nad Gruzíncami, ktorí zomreli.

Zodpovednosť za tieto straty spočíva na gruzínskom vedení, ktoré sa odvážilo k takýmto zločinným činom.

Ospravedlňujem sa za dlhý monológ, myslel som, žeby mohol ľudí zaujímať.

MCH: Je zaujímavé, že hovoríte o imperiálnych dejinách Ruska v tomto regióne pretože jedným z efektov ruskej intervencie v Gruzínsku je to, že iné krajiny bývalého Sovietskeho zväzu sa obávajú, žeby mohli byť na rade, žeby mohli byť súčasťou vzniku Ruského impéria.... obzvlášť krajiny ako Ukrajina, ktorá má veľkú ruskú  populáciu, ale tiež Moldavsko, centrálny ázijský štát a dokonca aj niektoré pobaltské štáty. Môžete nám garantovať, že Rusko už nikdy nepoužije vojenskú silu proti susednej krajine?

VP: Silne namietam proti spôsobu ako je táto otázka formulovaná. Nie je na nás, aby sme garantovali, že nikoho nenapadneme. My sme nikoho nenapadli. Sme to my, kto hľadá garancie od iných, aby nás nikto už nenapadol a nezabíjal našich občanov. Zobrazujú nás ako agresora.

Mám tu chronológiu udalostí, ktoré sa stali 7., 8., a 9. augusta o 14:42, gruzínski velitelia, ktorí boli v hlavnom stane spojených mierových síl tento stan opustili – boli tam naši vojaci, ako aj gruzínski a osetijskí – a tvrdili, že dostali taký príkaz od svojich veliteľov. Odišli zo svojho stanoviska a našich vojakov tam nechali samých, nikdy sa tam nevrátili počas doby tesne pred útokom. O hodinu neskôr začalo silné ostreľovanie.

O 22:35 sa začal masívny útok na Chcinvali. O 10:50 pozemné sily gruzínskej armády začali zaujímať bojové stanoviská. V rovnakom čase boli vytvorené gruzínske vojenské poľné nemocnice v bezprostrednej blízkosti. O 23:30 pán Kruašvili, generál a veliteľ gruzínskych mierových jednotiek v oblasti oznámil, že Gruzínsko sa rozhodlo vyhlásiť Osetsku vojnu. Oznámili to priamo a verejne, hľadiac do televíznych kamier.

V tom čase sme sa pokúšali skontaktovať s gruzínskym velením, avšak všetci odmietli reagovať. O 0:45 po polnoci 8. augusta Kruašvili to zopakoval ešte raz. O 5:20 ráno gruzínske tanky zahájili pozemný útok na mesto Cchinvali, ktorému predchádzalo masívne ostreľovanie systémom GRAD a začali sme rátať naše straty.
V tom čase, ako  viete, som bol v Beijingu a mal som rýchly rozhovor s prezidentom Spojených štátov amerických. Priamo som mu povedal, že sme neboli schopní skontaktovať sa s gruzínskym velením, ale jeden z veliteľov gruzínskych jednotiek vyhlásil, že začali vojnu s Južným Osetskom.
George mi odpovedal – a to som už verejne povedal – nikto nechcel vojnu. Dúfali sme, že americká administratíva sa zapojí do konfliktu a zastaví agresiu gruzínskeho velenia. Nič také sa nestalo.

Ba čo viac, o 12 napoludnie lokálneho času, jednotky gruzínskych armádnych síl zabrali tábor mierových jednotiek na juhu Cchinvali – volá sa Južný (Yuzhni) – a naši vojaci sa museli stiahnuť do centra mesta, keďže gruzínske sily boli v značnej prevahe šesť na jedného. Naše jednotky nemali ani ťažké zbrane a väčšina bola zničená v prvom útoku. Jeden z tých útokov zabil naraz 10 ľudí.

Potom zahíjili útok na mierové sily v severnom tábore. Tu, dovoľte mi prečítať správu generála: „O 12:30 severný  batalión mierových síl Ruskej federácie odrazil 5 útokov a pokračuje v boji.“

V rovnakom čase gruzínske letectvo bombardovalo mesto Dzhava, ktoré bolo mimo zóny konfliktu, v strednej časti Južného Osetska. Tak kto bol útočník a kto bol napadnutý? Nemáme záujem nikoho napadnúť, nechceme ísť do vojny s nikým.

Počas ôsmych rokov som ako prezident často počul rovnakú otázku: Aké miesto hrá Rusko vo svete, ako sa vníma, aké je jeho miesto? Sme mier milujúci štát a chceme spolupracovať so všetkými našimi susedmi a všetkými našimi partnermi. Ak však si niekto myslí, že môže prísť a zabíjať nás, že naše miesto je na cintoríne, mal by pomyslieť aké následky budú mať takéto činy pre neho.

MCH: Počas svojho úradu ako prezident Ruska ste sa tešili blízkym osobným vzťahom s americkým prezidentom Georgem W. Bushom. Myslíte si, že jeho zlyhanie zadržať  gruzínske sily poškodilo tento vzťah?

VP: Určite to poškodilo naše vzťahy, predovšetkým na vládnej úrovni. Nie je to však len otázka americkej administratívy, ktorá nebola schopná zadržať gruzínske vedenie zo spáchania zločinných činov, USA vyzbrojili a trénovali gruzínsku armádu.

Načo tráviť dlhé roky ťažkými vyjednávaniami, aby sa našlo kompromisné riešenie medzi-entických konfliktov? Je jednoduchšie vyzbrojiť jednu stranu, postrčiť ju, aby zabila druhú stranu a situácie je vyriešená. Aké jednoduché riešenie. V skutočnosti to však nie je vždy tak.

Chcel som povedať aj niečo iné. Čo poviem je hypotetické, len predpoklady, ale myslím, že hodné zamyslenia.

Aj počas Studenej vojny, intenzívnej konfrontácie medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi, sme sa vždy vyhýbali priamemu stretu medzi našimi civilistami a najmä armádou.

Máme vážne dôvody domnievať sa, že priamo v bojovej zóne boli americkí občania. Ak je to tak, ak sa to potvrdí, bude to veľmi zlé. Je to veľmi nebezpečná, chybná politika.

Ak je to však tak, tieto udalosti mohli mať vplyv na domácu politiku Spojených štátov. Ak sa moje predpoklady potvrdia, existuje podozrenie, že niekto v Spojených štátoch vytvoril tento konflikt zámerne za účelom vyostrenia situácie a tým výhody pre jedného z prezidentských predstaviteľov.  Ak je to tak, nie je to nič iné ako použitie tzv. administratívnych zdrojov v domácej politike najhorším možným spôsobom, ktorý viedol ku krviprelievaniu.

MCH: To sú ohromujúce tvrdenia, vravíte teda pán premiér, že to boli americkí vojaci, ktorí pomáhali gruzínskym jednotkám a dokonca možno vyprovokovali konflikt, aby americký prezidentský kandidát skóroval bod?

VP: Dovoľte mi vysvetliť.

MCH: Ak to tvrdíte, aké máte dôkazy?

VP: Povedal som vám, že ak sa potvrdí prítomnosť amerických občanov v zóne konfliktu, znamená to len jedno: mohli tam byť jedine na priamy príkaz svojich vodcov. Ak je to tak, znamená to, že v bojovej zóne sú americkí občania, ktorí tam plnia príkazy. Môžu tak robiť len na základe rozkazov od svojich nadriadených, nie z vlastnej iniciatívy.
Bežní špecialisti, aj keď trénujú vojakov, to musia robiť vo výcvikových strediskách a nie v bojovej zóne.
Opakujem: vyžaduje to ďalšie potvrdenia. Citujem vám správy nášho vojska. Samozrejme budem od nich požadovať ďalšie dôkazy.

Prečo ste mojou hypotézou prekvapený? To sú problémy Blízkeho východu, zmierenie je tam ťažké. V Afganistane to nie je o nič lepšie, Taliban zahájil jesennú ofenzívu a zabíja desiatky vojakov NATO.
V Iraku po eufórii prvotných víťazstiev sú problémy všade a počet zabitých dosiahol 4000.

Sú problémy v ekonomike, ako všetci dobre vieme. Sú tu finančné problémy, hypotekárna kríza. Aj my sa o to zaujímame a chceme aby skončila...

Je potrebná malá víťazná vojna. A ak to nebude fungovať, vždy môžu vinu hodiť na nás, vytvoriť obraz nepriateľa a na pozadí hurávlastenectva opäť zjednotiť krajinu okolo istých politických síl.

Som prekvapený, že vy ste prekvapený keď toto tvrdím. Je to jasné ako deň.

MCH: Znie to trochu pritiahnuté za vlasy, avšak zaujíma ma to, pretože keď som bol v Gruzínsku v čase konfliktu, krajina sa hemžila fámami. Jednou z nich bolo, že americkí vojaci boli zajatí  v bojovej zóne. Je niečo pravdy na tejto fáme?

VP: Nemám takéto informácie. Nemyslím, že je to pravda. Opakujem: Opýtam sa našich veliteľov aby poskytli dodatočné informácie, ktoré by potvrdili prítomnosť amerických občanov v zóne konfliktu počas bojov.

MCH: Poďme späť k diplomatickému zlyhaniu tohto konfliktu, pretože jedným z následkov je to,  že Rusku sa vyhrážajú mnohé krajiny. Môže byť vyhodené z G8. Sú tu hrozby prerušenia vzťahov s NATO. Aké bude ruská odozva, ak krajina bude diplomaticky izolovaná ako výsledok napätia medzi Ruskom a Západom?

VP: Predovšetkým ak sú moje hypotézy o dimenziách americkej domácej politiky správne, potom nevidím dôvod prečo by spojenci USA mali podporovať jednu americkú politickú stranu proti druhej vo volebnej kampani. To je pozícia, ktorá nie je čestná voči Američanom ako celku. Avšak nevylučujeme možnosť, že, ako sa to už stalo, aliancia bude schopná podriadiť svojich spojencov svojej vôli.

Takže čo robiť? Aké máme možnosti? Na jednej strane, mali by sme súhlasiť s tým, aby nás zabíjali len aby sme ostali, povedzme v G8? A kto ostane v G8 ak všetci z nás budú mŕtvi?

Spomenuli ste možnú hrozbu z Ruska. Vy a ja tu teraz sedíme, vedieme tichú konverzáciu v meste Soči. Niekoľko sto kilometrov odtiaľto sa priblížili americké vojenské lode, nesúce strely, ktorých dolet je niekoľko sto kilometrov. Nie sú to naše lode, ktoré sa priblížili k vašim brehom, sú to vaše lode, ktoré sa priblížili k našim. Aké máme teda možnosti?

Nechceme žiadne komplikácie, nechceme sa s nikým hádať, nechceme s nikým bojovať. Chceme normálnu spoluprácu a názor založený na rešpekte nás a našich záujmov. Je to veľa?

Spomenuli ste G8. Avšak vo svojej súčasnej forme nemá G8 dostatok váhy. Bez pozvania Číny alebo Indie, bez konzultácií s nimi, bez ovplyvňovania ich názorov je normálny vývin svetovej ekonomiky nemožný.

Alebo napríklad boj proti drogám, infekciám, terorizmu, spolupráca na zamedzení zbrojenia. OK, ak to niekto chce robiť bez Ruska, aké to bude efektívne?

Nemali by sme myslieť na to ako jeden druhého zastrašiť. Nebojíme sa, vôbec nie. Je potrebná realistická analýza situácie, pohľad do budúcnosti ako vytvoriť normálne vzťahy s ohľadom na záujmy jedného i druhého.

MCH: Miesta spolupráce, ako ste spomenul medzi Spojenými štátmi a Ruskom sú napríklad ohľadom iránskeho kontroverzného jadrového programu. Vravíte, že môžete odstúpiť od spolupráce s OSN ak diplomatický tlak pretrhne spojivá medzi Ruskom a Západom?

VP: Rusko spolupracuje veľmi dôsledne a v dobrej viere so všetkými svojimi partnermi na všetkých problémoch, tých, ktoré som spomenul,  aj tých, ktoré ste pridali vy. Robíme tak nie preto, lebo nás o to niekto žiada a chceme pred nimi dobre vyzerať. Robíme tak, pretože je to v súlade s našimi národnými záujmami, pretože v týchto oblastiach sa naše národné záujmy prekrývajú so záujmami európskych krajín a Spojených štátov. Ak sa s nami nikto nechce rozprávať o týchto problémoch a spolupráca s Ruskom sa stane nepotrebnou, boh vám žehnaj, urobte tú prácu sami.

MCH: A čo otázky dodávok energií, pretože európske krajiny sú obzvlášť závislé na ruskom plyne  a ruskej rope. Použilo by Rusko niekedy zásobovanie západnej Európy ako prostriedok tlaku ak by sa diplomatické napätie vyhrotilo?

VP: Nikdy sme to neurobili. Výstavba prvého plynovodu začala v 60-tych rokoch na vrchole Studenej vojny a počas všetkých tých rokov až dodnes Rusko plní svoje zmluvné záväzky veľmi dôkladne a spoľahlivo bez ohľadu na politickú situáciu.

Nikdy nepolitizujeme ekonomické vzťahy a sme prekvapení pozíciou niektorých predstaviteľov americkej administratívy, ktorí cestujú do Európy a snažia sa presvedčiť Európanov, aby nekupovali naše produkty, napríklad zemný plyn, je to skutočne neuveriteľný pokus politizovať ekonomickú sféru. V skutočnosti je to deštruktívne.

Je pravda, že Európania závisia na našich dodávkach, ale my sme tiež závislý na tom, kto kupuje náš plyn. Je to vzájomné a presne to garantuje stabilitu.

A keď hovoríme o ekonomických otázkach, rád by som vás informoval o rozhodnutí, ktoré sa uskutoční v blízkej budúcnosti. Dovoľte aby som hneď na začiatok povedal, že v žiadnom prípade to nemá súvis s akoukoľvek krízou, ani situáciou v Abcházsku alebo Južnom Osetsku, sú to čiste ekonomické záležitosti.

Už nejaký čas debatujeme o dodávkach rôznych produktov z rôznych krajín, včítane Spojených štátov. A samozrejme je to mimoriadne intenzívna debata, ide najmä o poľnohospodárske produkty.

V júli a auguste naše hygienické zariadenia previedli inšpekciu amerických podnikov, ktoré zásobujú hydinou náš trh.  Bola to náhla inšpekcia a odhalila, že 19 z týchto závodov ignoruje obavy, ktoré vzniesli naši špecialisti v roku 2007. Tieto závody odstránime zo zoznamu exportérov hydiny do Ruskej federácie.

Dvadsiatim deviatim závodom sme udelili výstrahu a v blízkej budúcnosti musia napraviť situáciu, ktorú považujú naši hygienickí špecialisti za neakceptovateľnú. Dúfame, že odozva bude rýchla a že budú môcť pokračovať v zásobovaní svojimi produktmi Ruskú federáciu.  Túto informáciu práve oznámil minister poľnohospodárstva.

Dovoľte mi povedať ešte raz, že bol by som nerád, keby sa tieto veci spájali: problémy v konfliktných situáciách, politika, ekonomika, mäso. Každá z nich má svoju dimenziu a nesúvisia spolu.

MCH: Pán premiér Putin, toto môže byť interpretované v Spojených štátoch ako rovnocenné s ekonomickými sankciami. Najmä keď jeden z tých 19 závodov, ktoré importujú do Ruska, má chybu?

VP: Nuž, nie som poľnohospodársky expert. Dnes ráno mi túto informáciu dal minister poľnohospodárstva.

Už som povedal a chcem to zopakovať. V júli a auguste boli vykonané náhle inšpekcie v amerických závodoch, ktoré dodávajú hydinu na ruský trh. Zistilo sa, že niektoré obavy našich špecialistov z roku 2007 boli ignorované a tieto závody neurobili nič, aby napravili chyby zistené počas minulých inšpekcií.
Preto sa minister poľnohospodárstva rozhodol odstrániť ich zo zoznamu exportérov.

V 29 ďalších závodoch boli nájdené isté problémy. Boli zdokumentované s inštrukciami čo treba zmeniť, aby ostali v platnosti predchádzajúce zmluvy. Dúfame, že rýchlo napravia problémy nájdené počas kontrol.

Zistilo sa, že ich produkty obsahujú zvýšené množstvá niektorých látok, ktoré podliehajú v našej krajine kontrole. Obsahujú zvýšené množstvá antibiotík a zrejme tiež ďalších látok, ako napríklad arzén. Neviem, musia to posúdiť poľnohospodárski experti. Nemá to nič spoločné s politikou. Toto nie sú žiadne sankcie. Takéto opatrenia boli prijaté niekoľkokrát v minulosti. Nie je na tom nič katastrofálne. Znamená to len, že musíme na tom pracovať spolu.

Keď ma minister zavolal, povedal: „Naozaj nevieme čo robiť. Vyzerá to ako sankcie, ale musíme prijať takéto opatrenie. Mohli by sme to tiež samozrejme na čas stopnúť.“

Myslím, že povedali, že ide o arzén. Máme svoje pravidlá. Ak chcete dovážať na náš trh, musíte sa prispôsobiť našim pravidlám. Všetci to vedia. Povedali sme im to už v roku 2007.

MCH: Američanom sa to nebude páčiť.

VP: Nám sa tiež nepáčia niektoré veci, ktoré urobili. Mali by bližšie spolupracovať s našim ministerstvom poľnohospodárstva. Podobné veci sa stali už predtým.

Zatvorili sme to a potom ich vpustili späť. Nestalo sa to len s americkými dodávateľmi, ale tiež brazílskymi

MCH: Na záver...

VP: Môžeme pokračovať. Neponáhľam sa.

MCH: Premiér Putin, možno viac ako ktokoľvek iný sa vám kladie zásluha na znovu-vytvorení medzinárodnej prestíže krajiny. Po kolapse Sovietskeho zväzu, po chaose 90-tych rokov, ste si vedomí, že ste túto prestíž premárnili činmi v Gruzínsku, činmi ako zákaz importu hydiny zo Spojených štátov? Trápi vás to?

VP: Nuž, ako som vám povedal, neexistuje žiadny zákaz na americkú hydinu. Zákaz sa vzťahuje na niektoré závody, ktoré celý rok neodpovedali na naše požiadavky.

Pokiaľ ide o prestíž Ruska. Nepáči sa nám čo sa deje, nevyprovokovali sme situáciu. Ak hovoríme o prestíži, prestíž niektorých krajín bola v posledných rokoch značne poškodená.  V posledných rokoch kultivovali Spojené štáty použitie sily namiesto medzinárodného práva. Keď sme sa pokúsili zastaviť rozhodnutie o Kosove, nikto nás nepočúval. Vraveli sme, nerobte to, počkajte, tlačíte nás do hroznej pozície na Kaukaze. Čo máme povedať malým národom Kaukazu, prečo v Kosove je možné získať nezávislosť a tu nie? Tlačíte nás do nepriaznivej situácie. V tom čase nikto nerozprával o medzinárodnom práve, my jediní. Dnes si naň všetci spomenuli. Teraz, z akéhosi dôvodu, všetci rozprávajú o medzinárodnom práve.

Kto však otvoril Pandorinu skrinku? Boli sme to my? Nie, my nie. Nebolo to naše rozhodnutie, nebola to naša politika.

Obe tieto veci existujú v medzinárodnom práve: princíp teritoriálnej integrity a právo na sebaurčenie. Je len potrebné dohodnúť sa na pravidlách.  Myslím, si, že konečne nastal na to čas.

Pokiaľ ide o vnímanie udalostí verejnosťou, samozrejme to je z veľkej časti závislé len od politikov, ale aj spôsobe ako šikovne manipulujú médiá, ako ovplyvňujú verejnú mienku. Naši americkí kolegovia sú v tom samozrejme lepší ako my. Máme sa veľa čo učiť. Robí sa to samozrejme vždy správnou, demokratickou cestou, je informácia vždy férová a objektívna?

Spomeňme si napríklad na interview s 12 ročným dievčaťom a jej tetou, ktorí, ako som rozumel, žijú v Spojených štátoch a ktorí zažili udalosti v Južnom Osetsku. Reportér jedného z vedúcich televíznych kanálov, Fox News, ich neustále prerušoval. Stále ju prerušoval. Akonáhle sa mu nepáčilo čo vravela, začal jej skákať do reči, kašľal, chrčal a jačal. Jediná vec, ktorá mu ostala urobiť, aby ich zastavil, bolo zašpinenie si nohavíc. To je jediná vec, ktorú neurobil, ale obrazne, bol v takom stave. Nuž je to objektívny spôsob podávania informácií? Je to cesta ako informovať ľudí vo vašej krajine? Nie, to je dezinformácia.

Chceme žiť v mieri a zhode, chceme normálny obchod, chceme spolupracovať vo všetkých oblastiach: zabezpečiť medzinárodnú bezpečnosť, pracovať na problémoch odzbrojenia, boja proti terorizmu a drogám, na Iránskom nukleárnom programe, na probléme Severnej Kórei, ktorý sa teraz ukazuje s alarmujúcou intenzitou. Sme za to všetko, ale chceme aby táto práca bola čestná, otvorená a robená v spolupráci a nie sebecky.

Je nesprávne robiť z niekoho svojho nepriateľa, je nesprávne strašiť ľudí vlastnej krajiny nepriateľom a pokúšať sa tak získať spojencov. Potrebujeme otvorenú a čestnú spoluprácu na riešeniach problémov. My to chceme a sme na to pripravení.

MCH: Vráťme sa k tvrdeniam, že USA vyprovokovali vojnu. Diplomati v Spojených štátoch obviňujú Rusko z vyprovokovania vojny tým, že podporovali separatistov v Abcházsku a Južnom Osetsku, vyzbrojilo ich, zvýšilo na ich územiach vojenské sily a uznalo ich inštitúcie...vlastne dalo im zelenú. Nebolo to Rusko, ktoré spôsobilo tento konflikt?

VP: Na túto otázku môžem odpovedať jednoducho.  Od 90-tych rokov, keď začal tento konflikt a začal v nedávnej histórii rozhodnutím gruzínskej strany pripraviť tieto regióny o ich právo autonómie. V 1990 a 1991 obralo gruzínske vedenie Abcházsko a Južné Osetsko o ich autonómne právo, ktoré im patrilo keď boli súčasťou Sovietskeho zväzu a sovietskeho Gruzínska a hneď ako prijali toto rozhodnutie, začali sa etnické zvady a ozbrojené konflikty. V tom čase podpísalo Rusko niekoľko medzinárodných dohôd a všetky sme plnili. Na územiach Abcházska a Južného Osetska sme mali tie mierové jednotky, ktoré boli uvedené v týchto dohodách a nikdy sme ich počty neprekročili.

Druhá strana – mám na mysli gruzínsku stranu – s podporou Spojených štátov, porušila všeky tieto dohody tým najnehanebnejším spôsobom.

Pod pláštikom jednotiek ministerstva vnútra  tajne presunuli svoje jednotky do konfliktných zón, regulárnu armádu, špeciálne jednotky a ťažkú výzbroj. V podstate obkolesili Cchinvali, hlavné mesto Južného Osetska ťažkou výzbrojou a tankami.  Obkolesili mierotvorcov tankami a začali na nich z ničoho nič strieľať.

Len potom, po našich prvých stratách a po tom, čo sa ich počty rapídne zvýšili, po zabití desiatok z nich – myslím, že bolo zabitých 15 alebo 29 mierotvorcov a keďže  boli veľké straty medzi civilnou populáciou so stovkami mŕtvych  - len potom sa prezident Medvedev rozhodol pre vojenské riešenie za účelom záchrany životov našich vojakov a civilistov v oblasti.

Ba čo viac, keď sa naše jednotky pohli smerom k Chcinvali, narazili na opevnenie, ktoré tajne pripravila gruzínska armáda. Boli tam zakopané tanky a ťažké delostrelectvo a odtiaľ ostreľovali naše jednotky.

Všetko to sa udialo v rozpore s predošlými medzinárodnými dohodami.

Je samozrejme možné, že americkí partneri nie sú si tohto všetkého vedomí, je to ale veľmi nepravdepodobné.

Absolútne neutrálna osoba, bývalý gruzínsky minister zahraničia, pán Zurabišvili, ktorý je myslím, francúzskym občanom a je dnes v Paríži, verejne povedal a bolo to vysielané, že tam bolo ohromné množstvo amerických poradcov a tí samozrejme všetko vedeli.

A ak sú naše predpoklady, že v bojovej zóne boli americkí občania, potvrdené – a opakujem, potrebujeme ďalšie dôkazy od armády – potom sú tieto podozrenia vcelku ospravedlniteľné.

Tí, ktorí uplatňujú voči Rusku takúto politiku, čo si myslia? Budú nás mať radi len vtedy, keď zomrieme?

MCH. Ďakujem

VP: Ďakujem

 

CNN
http://edition.cnn.com/2008/WORLD/europe/08/29/putin.transcript


Zdroj::: prop.sk - Nezávislý internetový spravodaj
 
- redakcia -
14.09.2008

index článkov
© 2002 - 2013 Genius loci
Dizajn romi
Script a optimalizácia PromoNet