Rusi v Lotyšsku, Maďari na Slovensku
Rusi sú v pobaltských štátoch ľuďmi bez občianstva a aj vďaka tvrdým štátnym diskriminačným opatreniam patria medzi chudobnejšie vrstvy. Lotyšsko napríklad v snahe ubrániť svoju národnú identitu zaviedlo naturalizačné zákony, ktoré účinne zabraňujú priznaniu občianstva tisícom tu žijúcich Rusov. Táto otázka je už dlhšiu dobu problémom medzi Lotyšskom a Ruskom, ktoré opakovane žiada EÚ o intervenciu v tomto smere.
Rusi v Lotyšsku nemôžu cestovať, voliť, slúžiť v štátnej správe, musia skladať skúšky aby získali občianstvo, napriek tomu, že sa tu narodili, prežili tu celý život a je to ich vlasť. Nemôžu byť napríklad právnikmi a napriek celkovej veľkosti ruskej menšiny, ruštinu nie je možné oficiálne používať. Vo vlastnej krajine sú občania druhej kategórie. Oficiálne vlastne takmer neexistujú. Platiť dane však musia.
To sú opatrenia, ktoré sú v príkrom rozpore s pravidlami samotnej Európskej únie. Sám seba sa pýtam ako je to možné? Čím sú ľudské práva Rusov žijúcich v Lotyšsku alebo iných pobaltských republikách iné ako ľudské práva Maďarov alebo iných menšín žijúcich na Slovensku?
Predstavte si na moment, žeby sme takéto opatrenia zaviedli voči Maďarom žijúcim na Slovensku – obrali by sme ich o možnosť používať maďarčinu, nemohli by voliť, nemali by občianske preukazy, niektoré povolania by vôbec nemohli vykonávať... Ako je možné, že Lotyšsko, ktoré je členskou krajinou EÚ môže takéto tvrdé diskriminačné opatrenia zaviesť nielen bez akýchkoľvek sankcií, ale takmer v úplnej tichosti, bez príkazov, demaršov a všeobecného pohoršenia?
Pre porovnanie - Rusov je v Lotyšsku ďaleko viac ako Maďarov na Slovensku – tvoria takmer polovicu obyvateľstva. Śtát schválil tvrdú diskriminačnú politiku, čím vyčlenil na okraj státisíce svojich občanov, urobil z nich občanov druhej kategórie a európski socialisti, inak mimoriadne citliví voči politike menšín, záhadne mlčia. Mlčí Swoboda, Wiersma, mlčí i Schulz, mlčia všetci horliví zástancovia ľudských práv. Inokedy mimoriadne aktívne organizácie tretieho sektora v Lotyšsku a na Slovensku sú ticho. Neorganizujú klietky hanby, protesty pred veľvyslanectvami, neposielajú protestné nóty, nevysielajú do krajiny svojich zástupcov, aby tam budovali občiansku spoločnosť... Nič, vskutku záhadné...
Ako je možné, že vo všetkých týchto krajinách, ktoré sú súčasťou jedného celku s rovnakými pravidlami (EÚ), je možné ich v praxi tak rozdielne uplatniť? Je pravda, že referendum z októbra 1998 pod tlakom EÚ čiastočne zliberalizovalo zákon o občianstve. Tento tlak je však formálny, nedostatočný a v žiadnom prípade nezodpovedá správaniu sa Európskej únie v iných, porovnateľných prípadoch. Lotyšsko bolo práve v oblasti národnostnej politiky hodnotené Európskou komisiou na vstup veľmi pozitívne. Niečo tu smrdí a smrad sa šíri z Bruselu.
Zdroj::: prop.sk - Nezávislý internetový spravodaj
To sú opatrenia, ktoré sú v príkrom rozpore s pravidlami samotnej Európskej únie. Sám seba sa pýtam ako je to možné? Čím sú ľudské práva Rusov žijúcich v Lotyšsku alebo iných pobaltských republikách iné ako ľudské práva Maďarov alebo iných menšín žijúcich na Slovensku?
Predstavte si na moment, žeby sme takéto opatrenia zaviedli voči Maďarom žijúcim na Slovensku – obrali by sme ich o možnosť používať maďarčinu, nemohli by voliť, nemali by občianske preukazy, niektoré povolania by vôbec nemohli vykonávať... Ako je možné, že Lotyšsko, ktoré je členskou krajinou EÚ môže takéto tvrdé diskriminačné opatrenia zaviesť nielen bez akýchkoľvek sankcií, ale takmer v úplnej tichosti, bez príkazov, demaršov a všeobecného pohoršenia?
Pre porovnanie - Rusov je v Lotyšsku ďaleko viac ako Maďarov na Slovensku – tvoria takmer polovicu obyvateľstva. Śtát schválil tvrdú diskriminačnú politiku, čím vyčlenil na okraj státisíce svojich občanov, urobil z nich občanov druhej kategórie a európski socialisti, inak mimoriadne citliví voči politike menšín, záhadne mlčia. Mlčí Swoboda, Wiersma, mlčí i Schulz, mlčia všetci horliví zástancovia ľudských práv. Inokedy mimoriadne aktívne organizácie tretieho sektora v Lotyšsku a na Slovensku sú ticho. Neorganizujú klietky hanby, protesty pred veľvyslanectvami, neposielajú protestné nóty, nevysielajú do krajiny svojich zástupcov, aby tam budovali občiansku spoločnosť... Nič, vskutku záhadné...
Ako je možné, že vo všetkých týchto krajinách, ktoré sú súčasťou jedného celku s rovnakými pravidlami (EÚ), je možné ich v praxi tak rozdielne uplatniť? Je pravda, že referendum z októbra 1998 pod tlakom EÚ čiastočne zliberalizovalo zákon o občianstve. Tento tlak je však formálny, nedostatočný a v žiadnom prípade nezodpovedá správaniu sa Európskej únie v iných, porovnateľných prípadoch. Lotyšsko bolo práve v oblasti národnostnej politiky hodnotené Európskou komisiou na vstup veľmi pozitívne. Niečo tu smrdí a smrad sa šíri z Bruselu.
Zdroj::: prop.sk - Nezávislý internetový spravodaj
25.09.2008