Archiv



Obcianske zdruenie Genius loci Internetov strnka o bylinkch


Prameň > 2008 > > Pseudohumanizmus

Pseudohumanizmus

Pseudohumanizmus

Jedným z dôsledkov odklonenia sa človeka od prírody a jej „dlho navrhovaných“ princípov je, krom mnohého, aj pseudohumanizmus. O tom, že naša spoločnosť disponuje napr. atómovou bombou a ešte neobhájila ani plastové obaly a ich likvidáciu, nadhodím slovko možno nabudúce. Nedostatkov tak sebou ospevovanej rasy, ako je tá naša ľudská, je ako prdov po vajíčkovom šaláte. Teraz sa ale vráťme k pseudohumanizmu.


Každý z nás, kto už videl aspoň pár prírodovedných filmov, tuší že príroda disponuje svojimi pevnými, tvrdými a dlho sa vyvíjajúcimi pravidlami. Človek, tak isto ako iná pozemská bytosť, je súčasťou tejto prírody a dešpekt k oným pravidlám vedie ku katastrofe (veľmi ma mrzí, že naša zaslúžená katastrofa stiahla a ešte stiahne so sebou mnoho iných nevinných druhov, z radu púpat a zvierenec).
Jedným z kritických aspektov zmieňovanej katastrofy je preludnenie! V prírode je dar zrodenia nového života silne podmienený prirodzeným výberom a selekciou zdravých jedincov, což v siahodobom meradle znamená kvalitu zaručujúcu, čo najdlhšie prežitie druhu a jeho početnosť zladenú s „normami“ správneho fungovania celého ekotopu. Ekotopu, od ktorého sme všetci bytostne závislí, ale naša úcta k nemu „nesiaha ani po členky“ našej zaľúbenosti do seba samých.
Trápne sme sa korunovali sa do tzv. pánov tvorstva, ale zatiaľ je to skôr iba hlúpa diktatúra namysleného tvora, ktorý svoj obrovský potencionál mrhá radšej na ničenie a falošný luxus, ako na svoj celkový rozvoj a rozvoj toho, od čoho je bytostne závislý.  Falošným luxusom je, aj ničím neriadené množenie homo sapiens. Znásilnili sme výsadu a urobili z nej privilégium. Privilégium, ktoré sa rozdáva každému, ako zakomplexovaná holka na vesnickej zábave.. Žiaden prirodzený výber, žiadne pravidlá.
Raz som písal o žene, ktorá mala niekoľko vážnych ochorení, medzi nimi i dedičných. Bola neplodná a žalovala zdravotnú poisťovňu za to, že ju odmietla už niekoľký krát neúspešne oplodniť! Dovolávala sa prírody a toho, že je žena a ako taká musí byť matkou. Nehľadela toho, že možno práve táto príroda svojou selekciou učinila z nej neplodnú, aby ďalej nešírila svoj „kríž“. Považujem počínanie tejto ženy za silne nezodpovedné, ako k svojim potencionálnym potomkom, tak i k celému svojmu druhu!
Pseudohumanizmus tvrdí, že právo na potomka má každý a vôbec nerieši zásadnú nutnosť obhajovať toto právo. Nutnosť s krátkodobým a zároveň, aj s dlhodobým spektrom dôsledkov. Právo mať potomka nestojí, len na otázke materiálneho zabezpečenia, ktoré je v lepšom prípade alfou - omegou „zodpovednosti“ početnej skupiny „moderných“ ľudí!
Tým nehodlám tvrdiť, že materiálna rovina nehrá v tejto otázke žiadnu rolu! Chceme, či nechceme - pojem peňazí, v tejto pokrivenej dobe, do určitej miery nahradil niekdajší pojem koristi. „Neulovíš- zhynieš“. Tiež ma poburuje, keď tehotná matka, už i tak početnej skupinky detí, vykrikuje do sveta, že nemajú z čoho žiť a viní  z toho spoločnosť. Ani jej by neuškodilo zvážiť svoj potencionál, pokiaľ však disponuje toľkým intelektom a primeranou súdnosťou.
Keby sme právo ľudí mať potomka kriticky separovali, napríklad ako v chove psov, tak nás nie je hádam ani tretina. A vari je zdravie psa niečo viac, či menej, z hľadiska prežitia druhu na Zemi, ako zdravie homo sapiens? V prírode nie je druh, ktorý by u nás korigoval (napríklad princípom potravinového reťazca) našu kvantitu - možno príroda dúfala, že budeme tak chytrí, že to zvládneme sami (ha-ha).
Nehľaďme teraz na tieto slová skrze „okuliare ľudskej nadradenosti“, za pohoršeného pokriku - „Veď človek nie je pes!“ (k tomu by som neraz dodal „Bohužiaľ!“). Mrknime sa na to očami prírody a jej zákonov. Použime kritického nadhľadu, pred ktorým „strkáme hlavy do piesku“. To, že „máme hlavu v piesku nám ešte nezaručuje, že nás niekto nekopne do vytŕčajúceho zadku“.
Degenerácia nášho druhu je očividná. Krásnymi slovami a pompéznymi gestami nepoprieme reálne množstvo pribúdajúcich civilizačných ochorení, násilností na sebe samých ako i na „matke prírode“.. Toto všetko je podľa mňa najmä dôsledkom permanenetnej ľudskej likvidácie pôvodnej rovnováhy.
Krom nášho „neriadeného“ množenia pseudohumanizmus „zastrešuje“, aj strach zo smrti. Miesto toho, aby nás od mala učili smrť prijať ako prirodzenú nutnosť, zavŕšenie daru života a transformáciu energií- urobili sme si z nej „bubáka číslo jeden“! Veď len koľko je na svete ľudí, ktorých choroba je nevyliečiteľná, život bolestivý, bez možnosti na zlepšenie, ktorí našli silu a um ukončiť svoju beznádej, ale pseudohumanizmus im to nedovolí! Ich odvaha a túžba po vykúpení je obeťou strachu druhých. Strachu spoločnosti, ktorá rétorikou pseudohumanizmu omlúva i toto  počínanie. Koľko je na svete najmä starých ľudí, ktorých duševná smrť nadobro predbehla fyzickú, ale ich „živé“ fyzično je, iba umelo udržiavané výdobytkami súčastnej medicíny?!
Raz ma vydesil pohľad na jednu starenku v nemocnici. Bol to dobrý príklad na to, keď duša umrie prv ako telo. Táto starenka už nedokázala samostatne príjmať potravu, ani ju vylučovať. Nereagovala na svoje okolie, nechodila, ani sa skoro nehýbala.. Sprosto povedané - jediné čo sa na nej hýbalo, bola slina, ktorá jej tiekla z úst po brade. Nevravím to preto, aby som zosmiešňoval krutosť tejto situácie, ale preto, aby som túto krutosť zdôraznil. Srdce starenky ešte bilo, ale už bola „mŕtva“.
Nedovoľujem si v takomto štádiu našej ľudskej degenerácie tvrdiť (natož súdiť), ako by sa mali ľudia začať ideálne chovať, ale som presvedčený, že je viac ako nutné začať nad tým aktívne uvažovať! Stislo mi srdce beznádejou, pri predstave že by na tom vozíku nesedela cudzia starenka, ale niekto z mojich blízkych.. Beznádejou prameniacou z celospoločenskej inprintácie strachu zo smrti a jej prijatia, ktorej obeťou som i ja. Inprintácie omlúvanej pseudohumanizmom.
Ako môžeme úprimne a správne chápať zmysel samotného života, keď takto pohnuto chápeme zmysel zrodenia a smrti? To čo dlho degenerovalo sa nedá odčiniť hneď, ak sa to dá vôbec, ale dostojme svojho potencionálu a myslime! Som presvedčený, že čím viac sa vzďaľujeme pôvodným princípom prírody - tým radikálnejšie bude ich znovunastolenie. Verím a viem, že stále pribúda ľudí, ktorí sa učia chápať tieto princípy a zladiť s nimi svoje životy, ale môj pesimizmus mi nedá nepoznačiť- je to zatiaľ „hovadsky“ málo na to, koľko „hovadsky“ veľa je medzi ľuďmi nevedomosti a chybnej uvedomelosti. Čo z toho je horšie, nechám na posúdení drahému čitateľovi.

- Yogi 411 -
28.09.2008

index článkov
© 2002 - 2013 Genius loci
Dizajn romi
Script a optimalizácia PromoNet