Karpatsko - duklianska operácia časť.2
Celková situácia v oblasti na jeseň 1944
Sovietsky plán a nemecká obrana
V lete roku 1944 už Červená armáda oslobodzovala juhovýchodnú a strednú Európu. Na hlavnom varšavsko-berlínskom strategickom smere sa po dosiahnutí hraníc východného Pruska a riek Visla a Narew na poľskom území skončila 19. augusta 1944 bieloruská operácia. V rovnaký deň boli ukončené aj boje v rámci Ľvovsko-sandomierzskej operácie. Na južnom strategickom smere v rovnakom čase prebiehala Jassko-kišiňovská operácia. Jej úspech vytvoril predpoklad, rýchleho postupu sovietskych vojsk z Rumunska do severovýchodného Maďarska. Vďaka tomu sa rátalo s tým, že do Karpatského oblúka bude možné vniknúť z juhu.
Hlavný vojenský plán s ktorým počítalo vojenské ústredie a organizátori Slovenského národného povstania predpokladali, že dve východoslovenské divízie, držiace okolo 100 km frontu medzi nemeckými jednotkami v oblastiach severovýchodného Slovenska, otvoria Karpatské priesmyky a zápoľná armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu Sovietskej armády. Tento plán schválili tak komunisti ako aj Londýnska vláda, pričom ho však nestihli prerokovať s velením sovietskych vojsk.
Predstaviteľom ilegálnej Slovenskej národnej rady sa do začiatku povstania nepodarilo v rokovaniach so sovietskymi politickými a vojenskými predstaviteľmi dosiahnuť konkrétne výsledky. Mohlo za to najmä ich neskoré upovedomenie sovietskej strany. Povstanie v dôsledku unáhlenej činnosti partizánskych vojsk navyše vypuklo predčasne, keď ani sovietske ani povstalecké sily neboli na ozbrojený boj dôsledne pripravené.
Signálom pre začatie povstania bol vstup nemeckých okupačných vojsk na Slovensko v dopoludňajších hodinách 29. augusta 1944. Pre karpatsko-dukliansku operáciu bolo rozhodujúce to, že 31. augusta začali nemecké vojská odzbrojovať jednotky východoslovenskej armády a tak naštrbili základné predpoklady úspechu celého povstania.
Začiatkom septembra 1944 sa ľavé krídlo vojsk 1. ukrajinského frontu, ktoré tvorila 38. armáda generálplukovníka K. Moskalenka a pravé krídlo 4. ukrajinského frontu, ktorý tvorila 1. gardová armáda generálplukovníka A. Grečka, nachádzali v predhorí Karpát. Zhruba v oblasti na severovýchod od čiary Krosno - Sanok. Tieto vojská len mesiac predtým ukončili ľvovsko-sandomiersku operáciu.
Po prepuknutí bojov na Slovensku v tyle nemeckých armád, velenie Sovietskej armády uložilo 1. a 4. ukrajinskému frontu uskutočniť vojenskú operáciu na pomoc SNP, prekročiť Karpaty, vstúpiť na územie Česko-Slovenska a spojiť sa s povstalcami. Na prípravu čoho dostali vojská iba 4 dni, ďalšou chybou bolo i to, že počty vojakov v streleckých divíziách 38. armády sa pohybovali od 4 500 do 5 000 mužov (čo nebolo ani 2/3 ich plného stavu). Armáda bola síce papierovo výrazne posilnená zo záloh veliteľa 1. ukrajinského frontu, ale aj tieto zväzky boli vyčerpané predchádzajúcimi bojmi, okrem 1. čs. armádneho zboru, ktorý však tiež nebol celkom plnohodnotným zborom.
Sovietsky plán
V najdôležitejšom smere hlavného úderu Krosno - Dukla - Prešov mala útočiť sovietska 38. armáda, posilnená 25. tankovým zborom, 1. gardovým jazdeckým zborom a Prvým česko-slovenským armádnym zborom v ZSSR. Pomocnú ofenzívnu činnosť v smere Sanok - Prešov malo poskytnúť pravé krídlo 1. gardovej armády. V operačnom pláne sa ďalej predpokladalo, že prvé pásmo obrany v Karpatskom predhorí prekonajú prvosledové vojská 38. armády a v druhom slede 25. tankový, 1. gardový jazdecký a Prvý československý armádny zbor zabezpečia rýchlym tempom vývoj operácie tak, že v priebehu 4 až 5 dní útočiace vojská dosiahnu pásmo Stará Ľubovňa - Prešov. 38. armádu pri tom mala podporovať časť 2. leteckej armády a 1. gardovú časť 8. leteckej armády.
Útok dvoch východoslovenských divízií do tyla nemeckej obrany bol naplánovaný na 3. deň. 38. armáda ale nemohla reálne splniť úlohy spojené s plánovaním operácie, s prípravou vojsk a ich materiálnym zabezpečením v takom krátkom čase, aké jej velenie poskytlo.
Samotný priebeh bojov ukázal, že sa podcenil i charakter priestoru vedenia bojovej činnosti. Pred sovietskymi vojskami určenými na túto operáciu sa tiahla ťažko prekonateľná prírodná prekážka – Východné Karpaty v šírke 350 km a v hĺbke 110 – 130 km pokryté hustými lesmi a so slabou komunikačnou sieťou.
Až v období dokončovania príprav vyšlo najavo, že žiadnu pomoc od Slovenských divízií,ktoré držali priesmyky nedostanú, naopak sami sa musia pokúsiť pomôcť povstalcom, ktorí sa nachádzali niekoľko sto kilometrov v hĺbke nemeckej obrany, ktorá bola dobre zaistená v teréne nevhodnom na rozsiahlu ofenzívnu činnosť a nasadenie tankov. Uskutočnenie útoku cez Karpaty ako rýchlej formy priamej vojenskej pomoci Červenej armády Slovenskému národnému povstaniu tak bolo predovšetkým politickým rozhodnutím.
Nemecká obrana
Karpaty sa vkliňovali do územia oslobodeného sovietskymi armádami ako najpevnejšia časť nemeckej obrany. Samotné sovietske velenie neplánovalo sprvu tieto hornaté oblasti pracne dobýjať, ale spoliehalo sa na to, že ich Nemci sami opustia, ak sovietske jednotky preniknú rovinami Poľska a Maďarska ďalej na západ.
Severovýchod Slovenska bránila nemecká osobitná operačná skupina Heinrici, ktorú tvorili 1. tanková armáda a 1. kráľovská maďarská armáda. Obidve sa nachádzali v dobre vybudovanej a hlbokej obrane siahajúcej až do hĺbky 50 km. Obrana sa sústredila najmä na na priechodné údolia potokov, riečok a na horské priesmyky, ktoré boli jedinými schodnými miestami pre sovietsku ťažkú techniku. Malé množstvo komunikácií navyše obmedzovalo možnosti rýchleho manévru. Nemci takisto účelne využili systém ohniskovej obrany dominantných výšin. Charakter terénu a nepriaznivé poveternostné podmienky zároveň znižovali aj účinnosť leteckej a delostreleckej podpory útočiacich vojsk.
Hlavný vojenský plán s ktorým počítalo vojenské ústredie a organizátori Slovenského národného povstania predpokladali, že dve východoslovenské divízie, držiace okolo 100 km frontu medzi nemeckými jednotkami v oblastiach severovýchodného Slovenska, otvoria Karpatské priesmyky a zápoľná armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu Sovietskej armády. Tento plán schválili tak komunisti ako aj Londýnska vláda, pričom ho však nestihli prerokovať s velením sovietskych vojsk.
Predstaviteľom ilegálnej Slovenskej národnej rady sa do začiatku povstania nepodarilo v rokovaniach so sovietskymi politickými a vojenskými predstaviteľmi dosiahnuť konkrétne výsledky. Mohlo za to najmä ich neskoré upovedomenie sovietskej strany. Povstanie v dôsledku unáhlenej činnosti partizánskych vojsk navyše vypuklo predčasne, keď ani sovietske ani povstalecké sily neboli na ozbrojený boj dôsledne pripravené.
Signálom pre začatie povstania bol vstup nemeckých okupačných vojsk na Slovensko v dopoludňajších hodinách 29. augusta 1944. Pre karpatsko-dukliansku operáciu bolo rozhodujúce to, že 31. augusta začali nemecké vojská odzbrojovať jednotky východoslovenskej armády a tak naštrbili základné predpoklady úspechu celého povstania.
Začiatkom septembra 1944 sa ľavé krídlo vojsk 1. ukrajinského frontu, ktoré tvorila 38. armáda generálplukovníka K. Moskalenka a pravé krídlo 4. ukrajinského frontu, ktorý tvorila 1. gardová armáda generálplukovníka A. Grečka, nachádzali v predhorí Karpát. Zhruba v oblasti na severovýchod od čiary Krosno - Sanok. Tieto vojská len mesiac predtým ukončili ľvovsko-sandomiersku operáciu.
Po prepuknutí bojov na Slovensku v tyle nemeckých armád, velenie Sovietskej armády uložilo 1. a 4. ukrajinskému frontu uskutočniť vojenskú operáciu na pomoc SNP, prekročiť Karpaty, vstúpiť na územie Česko-Slovenska a spojiť sa s povstalcami. Na prípravu čoho dostali vojská iba 4 dni, ďalšou chybou bolo i to, že počty vojakov v streleckých divíziách 38. armády sa pohybovali od 4 500 do 5 000 mužov (čo nebolo ani 2/3 ich plného stavu). Armáda bola síce papierovo výrazne posilnená zo záloh veliteľa 1. ukrajinského frontu, ale aj tieto zväzky boli vyčerpané predchádzajúcimi bojmi, okrem 1. čs. armádneho zboru, ktorý však tiež nebol celkom plnohodnotným zborom.
Sovietsky plán
V najdôležitejšom smere hlavného úderu Krosno - Dukla - Prešov mala útočiť sovietska 38. armáda, posilnená 25. tankovým zborom, 1. gardovým jazdeckým zborom a Prvým česko-slovenským armádnym zborom v ZSSR. Pomocnú ofenzívnu činnosť v smere Sanok - Prešov malo poskytnúť pravé krídlo 1. gardovej armády. V operačnom pláne sa ďalej predpokladalo, že prvé pásmo obrany v Karpatskom predhorí prekonajú prvosledové vojská 38. armády a v druhom slede 25. tankový, 1. gardový jazdecký a Prvý československý armádny zbor zabezpečia rýchlym tempom vývoj operácie tak, že v priebehu 4 až 5 dní útočiace vojská dosiahnu pásmo Stará Ľubovňa - Prešov. 38. armádu pri tom mala podporovať časť 2. leteckej armády a 1. gardovú časť 8. leteckej armády.
Útok dvoch východoslovenských divízií do tyla nemeckej obrany bol naplánovaný na 3. deň. 38. armáda ale nemohla reálne splniť úlohy spojené s plánovaním operácie, s prípravou vojsk a ich materiálnym zabezpečením v takom krátkom čase, aké jej velenie poskytlo.
Samotný priebeh bojov ukázal, že sa podcenil i charakter priestoru vedenia bojovej činnosti. Pred sovietskymi vojskami určenými na túto operáciu sa tiahla ťažko prekonateľná prírodná prekážka – Východné Karpaty v šírke 350 km a v hĺbke 110 – 130 km pokryté hustými lesmi a so slabou komunikačnou sieťou.
Až v období dokončovania príprav vyšlo najavo, že žiadnu pomoc od Slovenských divízií,ktoré držali priesmyky nedostanú, naopak sami sa musia pokúsiť pomôcť povstalcom, ktorí sa nachádzali niekoľko sto kilometrov v hĺbke nemeckej obrany, ktorá bola dobre zaistená v teréne nevhodnom na rozsiahlu ofenzívnu činnosť a nasadenie tankov. Uskutočnenie útoku cez Karpaty ako rýchlej formy priamej vojenskej pomoci Červenej armády Slovenskému národnému povstaniu tak bolo predovšetkým politickým rozhodnutím.
Nemecká obrana
Karpaty sa vkliňovali do územia oslobodeného sovietskymi armádami ako najpevnejšia časť nemeckej obrany. Samotné sovietske velenie neplánovalo sprvu tieto hornaté oblasti pracne dobýjať, ale spoliehalo sa na to, že ich Nemci sami opustia, ak sovietske jednotky preniknú rovinami Poľska a Maďarska ďalej na západ.
Severovýchod Slovenska bránila nemecká osobitná operačná skupina Heinrici, ktorú tvorili 1. tanková armáda a 1. kráľovská maďarská armáda. Obidve sa nachádzali v dobre vybudovanej a hlbokej obrane siahajúcej až do hĺbky 50 km. Obrana sa sústredila najmä na na priechodné údolia potokov, riečok a na horské priesmyky, ktoré boli jedinými schodnými miestami pre sovietsku ťažkú techniku. Malé množstvo komunikácií navyše obmedzovalo možnosti rýchleho manévru. Nemci takisto účelne využili systém ohniskovej obrany dominantných výšin. Charakter terénu a nepriaznivé poveternostné podmienky zároveň znižovali aj účinnosť leteckej a delostreleckej podpory útočiacich vojsk.
10.10.2008