ZOO už nemusím

Hneď za vstupnou bránou vás zaujmú klietky s dravcami. Dva aj viac kusov sov je zavretých v cele veľkosti asi 5 x 5 x 5 m (viď. foto „Výr“). Na konci tejto expozície však prichádza čerešnička na torte. Dva orly skalné v poslednej pletivovej kocke. Áno dva vtáky, ktoré majú rozpätie krídiel od 190 do 240 cm sú zavreté celý život v tomto priestore.
Podišli sme pozdĺž jazierka s pelikánmi a iným vodným vtáctvom k opiciam. Maličké zvieratká boli zavreté vo výklade. Veľké sklené tabule opičky oddeľovali od zvyšku sveta a návštevníci si ich chodili pozerať fakt ako do výkladu. Niektoré splašene pobehovali, iné boli pasívne a utápali sa v beznádejnej agónii.
A tak hurá na medvede. Troch macov, ktorí by sa za normálnych okolností potulovali lesom, dali do vybetónovaných priepastí. Dojem lesa im na tom betóne mali pravdepodobne vylúdiť nahádzané staré vyschnuté pne (viď. foto). V prednej časti na okraji priekopy okamžite upútal zrak prosiaci medveď. A nikomu ani nevadilo, že je zakázané kŕmiť zvieratá a už tam hádzali rožok, chleba, jabĺčko, keksíky, ...
Nad medveďmi boli veľké klietky, ale keď človek zbadal veľkosť ich vtáčích obyvateľov, nezostávalo nič, len poľutovať. Pod nimi sa už začal vinúť ďalší rad výkladov. Tentoraz s mačkovitými šelmami. Mačičky mali smutné očká a len znudene pozerali okolo seba.
V pavilóne opíc sme zažili asi najclivejšiu chvíľu. Biela opička (viď. foto) sa len bezmocne držala lana, sedela na dreve a bola otočená chrbtom k nám. Občas si hlávku položila na drevo, potom pomaly zdvihla a zase dokola. Keď sa však obrátila smerom k tváram hľadiacim cez sklo, úplne som zmeravel. Tie oči skrývali toľko utrpenia, že sa to ani vypovedať nedá.
ZOO obhajujú svoju existenciu tým, že zachraňujú existenciu ohrozených druhov. No napriek tomu, že týchto zariadení je po svete viac než 10 000, každoročne vyhynie na našej planéte 27 000 živočíšnych druhov. A dá sa vôbec niečím obhájiť také utrpenie zvierat? Ja by som to tej opičke z očí do očí nevedel povedať.
Ale späť k ochrane živočíchov v ZOO. Zvieratá, ktoré sa aj podarí v zajatí rozmnožovať, sú po niekoľkých generáciách degenerované. Tie, narodené v ZOO, už nikdy nemôžu byť vrátené tam, kde vyhynuli. Nemajú totiž schopnosti, ktoré sa vyvíjajú len vo voľnej prírode. A nakoniec treba zdôrazniť aj neefektívnosť takto vynaložených prostriedkov.

Organizácia Rhinowatch (na záchranu nosorožcov) zverejnila nasledujúce fakty:

• náklady na chov 16-tich čiernych nosorožcov v prírode sú rovnaké ako náklady na chov jediného nosorožca v zajatí
• každoročné náklady Národného parku Garamba (492.000 hektárov) v Zaire sú rovnaké ako náklady na udržanie 16-tich nosorožcov v zajatí za jeden rok. Medzi chované druhy v tomto parku patrí: 31 severských bielych nosorožcov, 4.000 slonov, 30.000 byvolov, 16 druhov mäsožravcov, 10 druhov opíc, 14 druhov kopytníkov... (zdroj => www.differentlife.cz/zoo.htm)

A čo ešte môžete vidieť v Bojniciach?

• pštrosa, ktorý je v ohrade 10 x 10 m. Jediná činnosť je pobehovanie pozdĺž pletiva. V týchto miestach ani nerastie tráva, lebo ju celú udupal.
• dva slony, ktoré majú asi polovičný betónový výbeh ako tri medvede. Takisto ceduľa NEKŔMIŤ! a ľudia hojne zahadzujúci všeličo na tieto zvieratá.
• vlkov, ktorí majú menší výbeh, než vlčiak pri rodinnom dome.
• papagáje a iné farebné vtáky, ktoré sú v klietke 2 x 2 x 2 m aj v počte 10 ks.
• hady, ktoré nikdy nevystrú svoje dlhé telo v minivýklade.
• a už sa mi ani nechce spomínať ...

Na záver teda iba: „Zoo už vážne nemusím!“