EP: Pracovný týždeň môže mať maximálne 48 hodín
V druhom čítaní o dlhoočakávanej smernici o pracovnom čase dnes hlasovali europoslanci opäť za to, aby pracovný týždeň zahŕňal maximálne 48 hodín, nezávisle od toho, koľko zamestnaní človek má alebo či určitý čas strávi v neaktívnej "pracovnej pohotovosti", čakajúc na prípadné zavolanie. EP tiež naďalej trvá na tom, aby akékoľvek súčasné výnimky z týchto pravidiel skončili do troch rokov od vstupu smernice do platnosti.
Poslanci odmietli vo svojom hlasovaní viaceré požiadavky Rady a trvajú na svojom postoji, ktorý presadzovali už počas prvého čítania (v máji 2005). Znamená to, že smernica bude čoskoro predmetom tzv. zmierovacieho konania medzi EP a Radou, ktoré sa budú usilovať o nájdenie spoločného stanoviska s cieľom dosiahnuť prijatie tejto dôležitej legislatívy. V prípade, že sa im to podarí, má smernica nadobudnúť účinnosť 2 roky od jej vstupu do platnosti (t.j. 2 roky po publikovaní v Oficiálnom vestníku EÚ).
Spravodajca k tejto správe, poslanec Alejandro CERCAS (PES, ES) po hlasovaní uviedol, že ide "o triumf všetkých politických skupín EP a celého Parlamentu". Výsledok hlasovania je podľa neho tiež "víťazstvom 2 miliónov lekárov a milióna študentov medicíny v celej EÚ". Rade odkázal, že je to príležitosť venovať sa problémom, ktoré trápia občanov a vyzval na "konštruktívne zmierovacie konanie", ktoré bude nasledovať vzhľadom na výsledok hlasovania EP.
Smernica má spojiť a aktualizovať ustanovenia konsolidovanej "Smernice o niektorých aspektoch súvisiacich s organizáciou pracovného času" z roku 2003.
Koniec výnimkám a zarátavanie času pohotovosti do pracovnej doby
Poslanci trvajú na svojom stanovisku z prvého čítania, v ktorom žiadali, aby výnimky (alebo tzv."opt-out") z platnej legislatívy, dávajúce členským krajinám možnosť "nechať zamestnancov rozhodnúť sa pracovať viac než 48 hodín týždenne" prestali existovať do troch rokov od vstupu novej smernice do platnosti a aby sa po tomto prechodnom období toleroval už len 48-hodinový pracovný týždeň. Tento počet má byť vypočítavaný ako priemer na 12-mesačné obdobie, čo znamená, že pracovník môže v niektorých týždňoch prekročiť 48 hodín, pokiaľ neprekročí tento týždenný priemer za 12 mesiacov.
Spomínané výnimky v súčasnosti uplatňuje 15 členských krajín EÚ, medzi nimi aj Slovenská republika.
Členské krajiny v Rade trvajú v tejto otázke na tzv. "klauzule nezúčastňovania sa", podľa ktorej by jednotlivé štáty EÚ mohli povoliť zamestnancom, pracujúcim na ich území, pracovať viac než 48 hodín za týždeň, avšak za rešpektovania určitých limitov (max. 60 hodín týždenne, keď je to vypočítavané na 3-mesačné obdobie, alebo max. 65 hodín týždenne, keď to neupravuje kolektívna zmluva a neaktívna časť "pracovnej pohotovosti" sa započítava do pracovného času).
EP: Pracovná pohotovosť je pracovný čas, aj keď je človek doma
Poslanci tiež trvajú na tom, že tzv. „čas pracovnej pohotovosti“, pri ktorom človek čaká na zavolanie z práce pre prípad potreby, sa musí rátať ako riadny pracovný čas. (Uplatňuje sa to najmä, aj keď nie výlučne, v zdravotníckom sektore.)
Podľa požiadaviek členských krajín v Rade by sa "čas pracovnej pohotovosti" nemal považovať za riadny pracovný čas, okrem prípadov, keď je to upravené národnou legislatívou, kolektívnou zmluvou alebo dohodou sociálnych partnerov.
Poslanci EP síce súhlasia, že existuje rozdiel medzi "aktívnou" a "neaktívnou" pracovnou pohotovosťou, aj s tým, že "neaktívna" časť môže byť vypočítavaná odlišným spôsobom, no trvajú na tom, že akýkoľvek čas pracovnej pohotovosti (teda aj neaktívny) sa musí chápať ako riadny pracovný čas.
Podľa presnej definície sa čas pracovnej pohotovosti chápe ako "obdobie, počas ktorého pracovník nemôže voľne disponovať so svojim časom a je povinný zdržiavať sa na pracovisku, alebo na inom mieste práce určenom jeho zamestnávateľom, aby vykonával obvyklú prácu a/alebo určité činnosti a úlohy spojené s náplňou práce".
Kompenzačné oddychové prestávky
V prípadoch, keď zamestnanci nemajú možnosť využiť normálny oddychový čas, mali by mať nárok na kompenzácie v podobe iného oddychového času. Podľa EP by mal byť takýto kompenzačný oddychový čas udelený priamo po skončení odpracovaných hodín, kým Rada požaduje, aby rozhodnutie o tom, kedy sa kompenzačný oddychový čas udelí, bolo na jednotlivých členských krajinách.
Požiadavkou EP je minimálne 24-hodinová povinná prestávka raz za týždeň (nemusí ísť o nedeľu) a zároveň povinná, aspoň 11-hodinová prestávka za deň.
48-hodinový pracovný týždeň sa nesmie prekročiť ani pri viacerých zamestnaniach
Poslanci EP požadujú, aby sa vyjasnil aj pracovný čas zamestnancov pracujúcich vo viacerých zamestnaniach súčasne, pričom trvajú na tom, že týždenný pracovný čas daného pracovníka musí byť vypočítaný ako súčet času odpracovaného na základe všetkých jeho platných pracovných zmlúv.
Do pôsobnosti smernice nemajú spadať niektoré kategórie pracovníkov na najvyšších manažérskych postoch, ako napr. výkonní riaditelia (a pracovníci na podobných postoch), im priamo podriadení vrcholoví manažéri a osoby vymenovávané do funkcie priamo Radou riaditeľov.
Zosúladenie rodinného a pracovného života
Súčasná smernica neobsahuje žiadne ustanovenia zamerané na zosúladenie rodinného a pracovného života zamestnancov, EP však žiada, aby sa nové pravidlá touto problematikou zaoberali. Chcú, aby bola zavedená povinnosť zamestnávateľov informovať pracovníkov o každej plánovanej zmene pracovnej doby s dostatočným predstihom a aby mali pracovníci právo požiadať o určité úpravy pracovnej doby, pričom zamestnávatelia by museli vziať ich požiadavky do úvahy. Zamietnuť by to mohli len v oprávnených prípadoch.
Základné informácie o vývoji tejto legislatívy:
Už v roku 1993 bola prijatá smernica, ktorá dala zamestnancom právo na dennú 11-hodinovú oddychovú dobu, pravidelné prestávky a maximálny týždenný pracovný čas stanovený na 48 hodín. Okrem toho stanovila aj minimálny ročný rozsah dovolenky na 4 týždne, ako aj to, že nočný pracovný čas by nemal presahovať 8 z 24 hodín. Tieto minimálne podmienky zaviazali členské štáty k tomu, aby zabránili zamestnávateľom vytvárať nátlak na zamestnancov. Mnohokrát boli totiž zamestnanci nútení pracovať dlhé hodiny bez prestávok a nemali zabezpečené ani ďalšie podmienky na oddych a rodinný život.
V roku 2000 bola prijatá ďalšia smernica, zaoberajúca sa touto problematikou, a následne boli v roku 2003 obe spomínané smernice konsolidované do novej Smernice 2003/88/ES. Tá poskytla základnú úroveň ochrany väčšine zamestnancov, okrem tých, ktorí sú na manažérskych postoch.
Hneď v roku 1993, kedy bola pôvodná smernica prijatá, si však Veľká Británia vyjednala možnosť takzvaného "opt-out-u", teda "výnimky" , podľa ktorej sa za určitých podmienok nemusí aplikovať článok stanovujúci maximálne 48-hodinový pracovný týždeň. Hoci táto výnimka nebola limitovaná len na Veľkú Britániu, bola práve tým štátom, ktorý ju využíval najčastejšie. Počas jej uplatňovania bolo vznesených mnoho námietok, týkajúcich sa potenciálnej možnosti zneužívania systému. Dochádzalo napríklad k situáciám, kedy bola zamestnancom spolu s pracovnou zmluvou zároveň predložená "ponuka" navrhujúca dlhší než 48-hodinový pracovný týždeň, čím sa v podstate obmedzila skutočná možnosť ich výberu.
Chýbajúca presná definícia času pracovnej pohotovosti a s tým súvisiaca otázka finančného ohodnotenia tohto času, spôsobila ešte viac problémov. To viedlo až k súdnym sporom a následnému rozhodnutiu Európskeho Súdneho dvora (ESD) - najmä v prípadoch SIMAP a Jaeger - ktorý vyhlásil, že čas pracovnej pohotovosti sa musí počítať ako pracovný čas. Rozhodnutia ESD ovplyvnili najmä (aj keď nie výlučne) zdravotný sektor, v dôsledku čoho sa krajiny ako Francúzsko, Nemecko a Španielsko rozhodlo začať aplikovať "výnimku" v sektore zdravotnej starostlivosti.
Rozprava (15. 12. 2008):
José Albino SILVA PENEDA (EPP-ED, PT) za Skupinu Európskej ľudovej strany (kresťanských demokratov) a Európskych demokratov uviedol, že verí v možnosť dohody s Radou s cieľom prijať legislatívu v rámci tohto čítania a dodal, že je potrebné implementovať rozhodnutia Európskeho súdneho dvora týkajúce sa tejto problematiky. Pripomenul tiež, že hlavným cieľom 48-hodinového týždňa je ochrana zdravia zamestnancov.
Jan ANDERSSON (PES, SE) za Socialistickú skupinu v Európskom parlamente vyjadril presvedčenie, že prerokovávaná smernica je veľmi potrebná, pričom v súvislosti s neaktívnou časťou pracovnej pohotovosti zdôraznil, že je potrebné chápať ju ako riadny pracovný čas, keďže v prípade potreby je zamestnanec nútený prísť do práce. Ostro sa tiež vyslovil proti možnosti pracovať viac ako 48 hodín.
Elizabeth LYNNE (ALDE, UK) sa za Skupinu Aliancie liberálov a demokratov za Európu vyslovila za možnosť udeľovania výnimiek zo 48-hodinového pracovného týždňa, ale len pri dodržiavaní určitých presne stanovených požiadaviek. Ak by tieto výnimky neboli povolené, ľudia podľa nej budú pokračovať v práci nad 48 hodín na čiernom trhu, čo je podľa je názoru pre ochranu ich zdravia a pracovných podmienok oveľa horšie.
Elisabeth SCHROEDTER (Greens/EFA, DE) za Skupinu zelených/Európsku slobodnú alianciu uviedla, že príliš dlhé nadčasy spôsobujú zamestnaným zdravotné problémy aj zníženie koncentrácie a dodala, že skupina Zelených je proti akýmkoľvek výnimkám z ustanovenia maximálne 48-hodinového pracovného času.
Za Skupinu Únie za Európu národov vystúpila Roberta ANGELILLI (UEN, IT), ktorá uviedla, že ide o citlivú tému a zdôraznila, že "kompromis za každú cenu" môže mať veľmi zlé následky. Poukázala na to, že pracovná nečinnosť počas pohotovosti nie je v žiadnom prípade dobou odpočinku, a zdôraznila, že sa tak preto nesmie chápať ani v predloženej smernici.
Dimitrios PAPADIMOULIS (GUE/NGL, EL) za Konfederatívnu skupinu Európskej zjednotenej ľavice - Nordickej zelenej ľavice uviedol, že Rada nerešpektuje kolektívne vyjednávania a dodal, že pracovnú pohotovosť považuje za riadny pracovný čas.
Derek Roland CLARK (IND/DEM, UK) za Skupinu nezávislosť/demokracia naopak uviedol, že smernica je mrhaním času, pričom sa vyslovil za zachovanie výnimiek, ktoré sa v súčasnosti uplatňujú Veľkou Britániou. Čo sa týka navrhovanej smernice, treba ju podľa jeho slov "raz a navždy pochovať".
Europoslankyňa Irena BELOHORSKÁ (NA, SK) poukázala na otázky odborov, ktoré sa podľa jej slov obávajú, či pri posudzovaní času, v ktorom má byť zamestnanec pri pracovnej pohotovosti k dispozícii, nedostanú zamestnávatelia priveľa možností. Zdôraznila preto, že pracovnú pohotovosť treba jednoznačne chápať ako pracovný čas, keďže zamestnancom znemožňuje zorganizovať si daný čas na súkromné záležitosti. Smernica podľa nej ovplyvní najmä zdravotníkov, pričom prekročenie 48-hodinového pracovného týždňa podľa jej slov nielen degraduje ich povolanie, ale ohrozuje aj život pacientov. Poslancov v závere svojho vystúpenia upozornila, že finančná kríza môže vyvolať zvýšené nároky a zneužívanie zamestnancov zo strany zamestnávateľov, preto je podľa nej smernica obmedzujúca pracovný čas potrebná.
Vysvetlenie hlasovania (17. 12. 2008):
K schvaľovanej smernici sa vyjadrila aj slovenská europoslankyňa Zita PLEŠTINSKÁ (EPP-ED, SK), ktorá vystúpila v rámci vysvetlení hlasovania.
Uviedla, že v hlasovaní podporila pozíciu prijatú Radou, pretože tento kompromis by podľa nej zabezpečoval väčšiu flexibilitu na trhu práce, ako návrhy EP.
"Podľa klauzuly nezúčastňovania sa by jednotlivé členské štáty EÚ mohli povoliť zamestnancom pracovať viac než 48 hodín za týždeň, pokiaľ by pracovník s dlhším pracovným časom súhlasil, pričom v zmysle kompromisu by to bolo maximálne 60 alebo 65 hodín týždenne", uviedla vo svojom vystúpení.
V súvislosti s postojom EP uviedla, že práve práca v EP ju naučila aké náročné je dosiahnuť kompromis a preto vyjadrila "poľutovanie nad tým, že EP spoločnú pozíciu Rady odmietol".
Spravodajca k tejto správe, poslanec Alejandro CERCAS (PES, ES) po hlasovaní uviedol, že ide "o triumf všetkých politických skupín EP a celého Parlamentu". Výsledok hlasovania je podľa neho tiež "víťazstvom 2 miliónov lekárov a milióna študentov medicíny v celej EÚ". Rade odkázal, že je to príležitosť venovať sa problémom, ktoré trápia občanov a vyzval na "konštruktívne zmierovacie konanie", ktoré bude nasledovať vzhľadom na výsledok hlasovania EP.
Smernica má spojiť a aktualizovať ustanovenia konsolidovanej "Smernice o niektorých aspektoch súvisiacich s organizáciou pracovného času" z roku 2003.
Koniec výnimkám a zarátavanie času pohotovosti do pracovnej doby
Poslanci trvajú na svojom stanovisku z prvého čítania, v ktorom žiadali, aby výnimky (alebo tzv."opt-out") z platnej legislatívy, dávajúce členským krajinám možnosť "nechať zamestnancov rozhodnúť sa pracovať viac než 48 hodín týždenne" prestali existovať do troch rokov od vstupu novej smernice do platnosti a aby sa po tomto prechodnom období toleroval už len 48-hodinový pracovný týždeň. Tento počet má byť vypočítavaný ako priemer na 12-mesačné obdobie, čo znamená, že pracovník môže v niektorých týždňoch prekročiť 48 hodín, pokiaľ neprekročí tento týždenný priemer za 12 mesiacov.
Spomínané výnimky v súčasnosti uplatňuje 15 členských krajín EÚ, medzi nimi aj Slovenská republika.
Členské krajiny v Rade trvajú v tejto otázke na tzv. "klauzule nezúčastňovania sa", podľa ktorej by jednotlivé štáty EÚ mohli povoliť zamestnancom, pracujúcim na ich území, pracovať viac než 48 hodín za týždeň, avšak za rešpektovania určitých limitov (max. 60 hodín týždenne, keď je to vypočítavané na 3-mesačné obdobie, alebo max. 65 hodín týždenne, keď to neupravuje kolektívna zmluva a neaktívna časť "pracovnej pohotovosti" sa započítava do pracovného času).
EP: Pracovná pohotovosť je pracovný čas, aj keď je človek doma
Poslanci tiež trvajú na tom, že tzv. „čas pracovnej pohotovosti“, pri ktorom človek čaká na zavolanie z práce pre prípad potreby, sa musí rátať ako riadny pracovný čas. (Uplatňuje sa to najmä, aj keď nie výlučne, v zdravotníckom sektore.)
Podľa požiadaviek členských krajín v Rade by sa "čas pracovnej pohotovosti" nemal považovať za riadny pracovný čas, okrem prípadov, keď je to upravené národnou legislatívou, kolektívnou zmluvou alebo dohodou sociálnych partnerov.
Poslanci EP síce súhlasia, že existuje rozdiel medzi "aktívnou" a "neaktívnou" pracovnou pohotovosťou, aj s tým, že "neaktívna" časť môže byť vypočítavaná odlišným spôsobom, no trvajú na tom, že akýkoľvek čas pracovnej pohotovosti (teda aj neaktívny) sa musí chápať ako riadny pracovný čas.
Podľa presnej definície sa čas pracovnej pohotovosti chápe ako "obdobie, počas ktorého pracovník nemôže voľne disponovať so svojim časom a je povinný zdržiavať sa na pracovisku, alebo na inom mieste práce určenom jeho zamestnávateľom, aby vykonával obvyklú prácu a/alebo určité činnosti a úlohy spojené s náplňou práce".
Kompenzačné oddychové prestávky
V prípadoch, keď zamestnanci nemajú možnosť využiť normálny oddychový čas, mali by mať nárok na kompenzácie v podobe iného oddychového času. Podľa EP by mal byť takýto kompenzačný oddychový čas udelený priamo po skončení odpracovaných hodín, kým Rada požaduje, aby rozhodnutie o tom, kedy sa kompenzačný oddychový čas udelí, bolo na jednotlivých členských krajinách.
Požiadavkou EP je minimálne 24-hodinová povinná prestávka raz za týždeň (nemusí ísť o nedeľu) a zároveň povinná, aspoň 11-hodinová prestávka za deň.
48-hodinový pracovný týždeň sa nesmie prekročiť ani pri viacerých zamestnaniach
Poslanci EP požadujú, aby sa vyjasnil aj pracovný čas zamestnancov pracujúcich vo viacerých zamestnaniach súčasne, pričom trvajú na tom, že týždenný pracovný čas daného pracovníka musí byť vypočítaný ako súčet času odpracovaného na základe všetkých jeho platných pracovných zmlúv.
Do pôsobnosti smernice nemajú spadať niektoré kategórie pracovníkov na najvyšších manažérskych postoch, ako napr. výkonní riaditelia (a pracovníci na podobných postoch), im priamo podriadení vrcholoví manažéri a osoby vymenovávané do funkcie priamo Radou riaditeľov.
Zosúladenie rodinného a pracovného života
Súčasná smernica neobsahuje žiadne ustanovenia zamerané na zosúladenie rodinného a pracovného života zamestnancov, EP však žiada, aby sa nové pravidlá touto problematikou zaoberali. Chcú, aby bola zavedená povinnosť zamestnávateľov informovať pracovníkov o každej plánovanej zmene pracovnej doby s dostatočným predstihom a aby mali pracovníci právo požiadať o určité úpravy pracovnej doby, pričom zamestnávatelia by museli vziať ich požiadavky do úvahy. Zamietnuť by to mohli len v oprávnených prípadoch.
Základné informácie o vývoji tejto legislatívy:
Už v roku 1993 bola prijatá smernica, ktorá dala zamestnancom právo na dennú 11-hodinovú oddychovú dobu, pravidelné prestávky a maximálny týždenný pracovný čas stanovený na 48 hodín. Okrem toho stanovila aj minimálny ročný rozsah dovolenky na 4 týždne, ako aj to, že nočný pracovný čas by nemal presahovať 8 z 24 hodín. Tieto minimálne podmienky zaviazali členské štáty k tomu, aby zabránili zamestnávateľom vytvárať nátlak na zamestnancov. Mnohokrát boli totiž zamestnanci nútení pracovať dlhé hodiny bez prestávok a nemali zabezpečené ani ďalšie podmienky na oddych a rodinný život.
V roku 2000 bola prijatá ďalšia smernica, zaoberajúca sa touto problematikou, a následne boli v roku 2003 obe spomínané smernice konsolidované do novej Smernice 2003/88/ES. Tá poskytla základnú úroveň ochrany väčšine zamestnancov, okrem tých, ktorí sú na manažérskych postoch.
Hneď v roku 1993, kedy bola pôvodná smernica prijatá, si však Veľká Británia vyjednala možnosť takzvaného "opt-out-u", teda "výnimky" , podľa ktorej sa za určitých podmienok nemusí aplikovať článok stanovujúci maximálne 48-hodinový pracovný týždeň. Hoci táto výnimka nebola limitovaná len na Veľkú Britániu, bola práve tým štátom, ktorý ju využíval najčastejšie. Počas jej uplatňovania bolo vznesených mnoho námietok, týkajúcich sa potenciálnej možnosti zneužívania systému. Dochádzalo napríklad k situáciám, kedy bola zamestnancom spolu s pracovnou zmluvou zároveň predložená "ponuka" navrhujúca dlhší než 48-hodinový pracovný týždeň, čím sa v podstate obmedzila skutočná možnosť ich výberu.
Chýbajúca presná definícia času pracovnej pohotovosti a s tým súvisiaca otázka finančného ohodnotenia tohto času, spôsobila ešte viac problémov. To viedlo až k súdnym sporom a následnému rozhodnutiu Európskeho Súdneho dvora (ESD) - najmä v prípadoch SIMAP a Jaeger - ktorý vyhlásil, že čas pracovnej pohotovosti sa musí počítať ako pracovný čas. Rozhodnutia ESD ovplyvnili najmä (aj keď nie výlučne) zdravotný sektor, v dôsledku čoho sa krajiny ako Francúzsko, Nemecko a Španielsko rozhodlo začať aplikovať "výnimku" v sektore zdravotnej starostlivosti.
Rozprava (15. 12. 2008):
José Albino SILVA PENEDA (EPP-ED, PT) za Skupinu Európskej ľudovej strany (kresťanských demokratov) a Európskych demokratov uviedol, že verí v možnosť dohody s Radou s cieľom prijať legislatívu v rámci tohto čítania a dodal, že je potrebné implementovať rozhodnutia Európskeho súdneho dvora týkajúce sa tejto problematiky. Pripomenul tiež, že hlavným cieľom 48-hodinového týždňa je ochrana zdravia zamestnancov.
Jan ANDERSSON (PES, SE) za Socialistickú skupinu v Európskom parlamente vyjadril presvedčenie, že prerokovávaná smernica je veľmi potrebná, pričom v súvislosti s neaktívnou časťou pracovnej pohotovosti zdôraznil, že je potrebné chápať ju ako riadny pracovný čas, keďže v prípade potreby je zamestnanec nútený prísť do práce. Ostro sa tiež vyslovil proti možnosti pracovať viac ako 48 hodín.
Elizabeth LYNNE (ALDE, UK) sa za Skupinu Aliancie liberálov a demokratov za Európu vyslovila za možnosť udeľovania výnimiek zo 48-hodinového pracovného týždňa, ale len pri dodržiavaní určitých presne stanovených požiadaviek. Ak by tieto výnimky neboli povolené, ľudia podľa nej budú pokračovať v práci nad 48 hodín na čiernom trhu, čo je podľa je názoru pre ochranu ich zdravia a pracovných podmienok oveľa horšie.
Elisabeth SCHROEDTER (Greens/EFA, DE) za Skupinu zelených/Európsku slobodnú alianciu uviedla, že príliš dlhé nadčasy spôsobujú zamestnaným zdravotné problémy aj zníženie koncentrácie a dodala, že skupina Zelených je proti akýmkoľvek výnimkám z ustanovenia maximálne 48-hodinového pracovného času.
Za Skupinu Únie za Európu národov vystúpila Roberta ANGELILLI (UEN, IT), ktorá uviedla, že ide o citlivú tému a zdôraznila, že "kompromis za každú cenu" môže mať veľmi zlé následky. Poukázala na to, že pracovná nečinnosť počas pohotovosti nie je v žiadnom prípade dobou odpočinku, a zdôraznila, že sa tak preto nesmie chápať ani v predloženej smernici.
Dimitrios PAPADIMOULIS (GUE/NGL, EL) za Konfederatívnu skupinu Európskej zjednotenej ľavice - Nordickej zelenej ľavice uviedol, že Rada nerešpektuje kolektívne vyjednávania a dodal, že pracovnú pohotovosť považuje za riadny pracovný čas.
Derek Roland CLARK (IND/DEM, UK) za Skupinu nezávislosť/demokracia naopak uviedol, že smernica je mrhaním času, pričom sa vyslovil za zachovanie výnimiek, ktoré sa v súčasnosti uplatňujú Veľkou Britániou. Čo sa týka navrhovanej smernice, treba ju podľa jeho slov "raz a navždy pochovať".
Europoslankyňa Irena BELOHORSKÁ (NA, SK) poukázala na otázky odborov, ktoré sa podľa jej slov obávajú, či pri posudzovaní času, v ktorom má byť zamestnanec pri pracovnej pohotovosti k dispozícii, nedostanú zamestnávatelia priveľa možností. Zdôraznila preto, že pracovnú pohotovosť treba jednoznačne chápať ako pracovný čas, keďže zamestnancom znemožňuje zorganizovať si daný čas na súkromné záležitosti. Smernica podľa nej ovplyvní najmä zdravotníkov, pričom prekročenie 48-hodinového pracovného týždňa podľa jej slov nielen degraduje ich povolanie, ale ohrozuje aj život pacientov. Poslancov v závere svojho vystúpenia upozornila, že finančná kríza môže vyvolať zvýšené nároky a zneužívanie zamestnancov zo strany zamestnávateľov, preto je podľa nej smernica obmedzujúca pracovný čas potrebná.
Vysvetlenie hlasovania (17. 12. 2008):
K schvaľovanej smernici sa vyjadrila aj slovenská europoslankyňa Zita PLEŠTINSKÁ (EPP-ED, SK), ktorá vystúpila v rámci vysvetlení hlasovania.
Uviedla, že v hlasovaní podporila pozíciu prijatú Radou, pretože tento kompromis by podľa nej zabezpečoval väčšiu flexibilitu na trhu práce, ako návrhy EP.
"Podľa klauzuly nezúčastňovania sa by jednotlivé členské štáty EÚ mohli povoliť zamestnancom pracovať viac než 48 hodín za týždeň, pokiaľ by pracovník s dlhším pracovným časom súhlasil, pričom v zmysle kompromisu by to bolo maximálne 60 alebo 65 hodín týždenne", uviedla vo svojom vystúpení.
V súvislosti s postojom EP uviedla, že práve práca v EP ju naučila aké náročné je dosiahnuť kompromis a preto vyjadrila "poľutovanie nad tým, že EP spoločnú pozíciu Rady odmietol".
17.12.2008