Genéza Sionizmu -časť 1. Doba prípravná- II. Budovanie a rozpad kresťanskej Európy
Zatiaľ čo európski kresťania budovali Európu, zakladali Židia na celom území kahaly, v ktorých sa navzájom utvrdzovali vo viere, že Ježiš Kristus nie je pravý Mesiáš, že pravý Mesiáš ešte len príde a z Jeruzalema bude riadiť všesvetové judaistické impérium. Pomocou neslýchaného vydierania kresťanských dlžníkov si získavali finančné prostriedky na to, aby sa dostali na panské a kráľovské dvory, ktoré ich chránili pred hnevom ľudu.
Zrodenie Európy
V 5. storočí po Kr. sa rímska ríša rozpadla na niekoľko nových štátnych útvarov, do čela ktorých sa prebojovali generáli rímskych zborov, ktoré sa tvorili z tzv. barbarských národov, usídlených na rímskych hraniciach. Ak sa však zrútila ústredná rímska moc, neznamená to, že prestali existovať rímske inštitúcie. V nových štátoch aj naďalej platili rímske zákony, listiny sa aj naďalej vypracúvali v spisovnej latinčine, aj naďalej sa vyberali staré rímske dane. V krajinách ešte dlho obiehali staré rímske mince s podobizňou cisára a vo všetkých väčších mestách - a to je najdôležitejšie - neprestali existovať rímsko-katolícke biskupstvá s cirkevnými školami.
Po zosadení posledného rímskeho cisára v roku 476 sa rímskemu generálovi gótskeho pôvodu Theodorovi Veľkému podarilo vytvoriť na talianskej pôde nový štátny útvar. Ten sa však po 100 rokoch stal korisťou Byzantíncov, severná Itália bola potom krátko nato dobytá generálskym kmeňom Longobardov, ktorých meno dodnes nesie Pádska nížina. Karol Veľký pričlenil územie posledného longobardského kráľa k svojej ríši a v roku 800 po Kr. bol pápežom korunovaný na cisára. V roku 962 získal cisársku korunu saský kráľ Otto Veľký, ktorý na 300 rokov spojil cisárstvo s Nemeckou ríšou.
Na území dnešného Francúzska sídlil keltský kmeň Galov. V roku 52 pr. Kr. ich porazil J. G. Caesar a pripojil ich územie k rímskej ríši. Za zmienku stojí, že pôvodné keltské obyvateľstvo sa v priebehu dvoch generácií úplne premiešalo, porománčilo a prijalo kresťanskú vieru. Po zrútení rímskej moci prešla vláda Galie do rúk generálov kedysi pomocného zboru románskych Frankov, ktorí dali krajine nové meno Francia. V roku 768 po Kr. nastúpil na francúzsky trón Karol Veľký, od roku 800 cisár. Po jeho smrti v roku 814 sa jeho katolícke cisárstvo rozpadlo na tri časti: západná sa stala historickým jadrom dnešného Francúzska, východná zasa dnešného Nemecka a zo strednej vzniklo dnešné Belgicko, Holandsko, Lotrinsko, Burgundsko a Savojsko.
Pyrenejský polostrov sa ako hispánska provincia stal tiež súčasťou rímskej ríše. Počas všetkých týchto hlbokých zmien zostávali Židia bokom. Súc vyhnaní z Palestíny rozptýlili sa po celom území rímskej ríše v skupinách, tvoriacich malé obce tzv. kahaly, a venovali sa svojmu obľúbenému obchodu a peňažníctvu. Vojnové udalosti však uviedli do pohybu aj ich kahaly. Skupiny Židov tiahli za postupujúcimi vojenskými jednotkami a pohotovo skupovali od vojakov ulúpený tovar a od veliteľov vojnovú korisť. H. Milman na str. 214 diela „Dejiny Židov" píše: „Máme dostatok dôkazov, že jedno obchodné odvetvie padlo skoro výhradne do rúk Židov - európsky vnútrozemský obchod s otrokmi. Nie je možné si nemyslieť, že tento kuriózny stav vyvolával v mysli horlivého Izraelitu zvláštny druh pomstychtivosti. Zatiaľ čo ich predchádzajúci kresťanskí páni, či aspoň predchádzajúci vládcovia nariekali nad spustošenými poliami, zborenými chrámami a vylúpenými kláštormi, on uprostred všeobecnej skazy bohatol tým, že pre svoje služby za najnižšie ceny kupoval najkrajších kresťanských mladíkov a dokonca aj urodzené devy, alebo hnal tlupy otrokov na rozličné trhy, kde sa ešte stále dali dobre speňažiť."
Prvá židovská dŕžava v Európe - Maurami okupované Španielsko
Prví dvaja kalifovia, t.j. Mohamedovi nástupcovia, zorganizovali všetky arabské ozbrojené sily a pod heslom „Korán alebo smrť" tiahli na výboje. Na severe stroskotalo ich úsilie na pevných hradbách Carihradu, na západe však prešli celou severnou Afrikou, prekročili Gibraltár, v roku 711 v bitke pri Xeres de la Frontera porazili vojsko hispánskeho kráľa, prekročili Pyreneje a zaplavili juhozápadné Francúzsko. V roku 732 boli však v bitke pri Poitier na hlavu porazení francúzskymi bojovníkmi a vytlačení späť za Pyreneje. Židovský autor Joachim Prinz vo svojich „Židovských dejinách" (Berlín, 1931, str. 105) píše:
„Možno zazlievať Židom, že s túžbou čakali na oslobodenie a že radostne jasali, keď v roku 711 priniesla bitka pri Xeres de la Fontera arabské víťazstvo a zahájila novú éru židovských dejín Španielska? Dejinám sa nepodarí dokázať, či je len povesťou tá správa, podľa ktorej zvláštny židovský oddiel pod velením muža menom Jehuda tiahol Arabom naproti. Už v Afrike sa s nimi spojil a potom po ich boku dobýval krajinu. Isté však je, že Židia okamžite ponúkli Arabom svoje služby, a že Arabi túto ponuku s najväčšou radosťou využili, pretože Židia poznali krajinu, ovládali jazyk, predstavovali faktor hospodársky veľmi aktívny a svojím zmýšľaním dostatočne spoľahlivý. A tak v Španielsku začína netušený rozmach Židov, ktorý nebol len kultúrny. Je nesprávne zobrazovať židovskú epochu v Španielsku len ako epochu literárneho rozkvetu, dobu hebrejského básnictva, takže vzniká dojem, že Židia v Španielsku boli počas tohto rozkvetu len krasoduchí estéti. Dôležitejšie je naopak poukázať na to, že podstatným rysom tejto doby je vytvorenie židovského typu, ktorý v židovských dejinách po zničení ríše tvorí výnimku a má mimoriadny význam až po súčasné dni: typ Žida - politika, Žida - štátnika a Žida - finančníka." Určite nebudeme ďaleko od pravdy, ak budeme predpokladať, že podobným spôsobom pomáhali deportovaní Židia už perzskému kráľovi dobyť Babylon. Tento židovský raj v Španielsku trval 700 rokov. Židia zaujímali význačné postavenie nielen v obchode, doprave a finančníctve, ale aj vo vedách, najmä vo filozofii, medicíne a práve. Odtiaľ vyrážali do Francúzska, Nemecka, Talianska a Anglicka, a na kráľovských aj veľmožských dvoroch zaujímali vplyvné miesta osobných lekárov, právnych poradcov a finančníkov. Keď Karol Veľký vypravoval svoju delegáciu k jednému z najväčších kalifov, legendárnemu Hárún al rašídovi do Bagdadu, do jej čela postavil Žida Izáka.
Dvorskí Židia a úžera
Pre existenciu rozptýlených kahalov mali však najväčší význam tzv. dvorskí Židia. Boli to finanční poradcovia vladárov, ktorí okrem toho dávali vladárom k dispozícii značné finančné čiastky bez toho, aby žiadali ich vrátenie. Za to sa im a všetkým ich súkmeňovcom v celej krajine od vladárov dostávalo mimoriadnej právnej ochrany, ktorá spočívala v tom, že boli vyňatí z právomoci vrchnostenských a mestských úradov a podrobení priamo vladárovi. Vo svojich „Dejinách verejného práva v strednej Európe" prof. Kadlec na str. 80 píše:
„Postavenie Židov v Nemeckej ríši bolo upravené cisárskymi privilégiami. Už v zemskom mieri Jindřich IV. v roku 1103 po prvý krát upravil vyslovenú zásadu, že všetci Židia ríše požívajú kráľovskú ochranu. V privilégiu Fridricha I. z roku 1157 boli prehlásení za príslušných ku kráľovskej korune a v privilégiu z roku 1236 už priamo za „cervi camerae nostrae". za poskytovanú ochranu museli platiť kráľovi zvláštny poplatok".
Načo potrebovali túto ochranu? Aby ich chránila pred hnevom ľudu, u ktorého vzbudzovali hnev krutým úžerníctvom. Úžera (lat. usura) bola vtedy tým, čím je dnes prijímanie úrokov z neproduktívnych pôžičiek, t.j. pôžičiek, ktoré neprinášajú zisk. Sú to najmä pôžičky vo finančnej tiesni spôsobenej ohňom, chorobou, úrazom, pôžičky na stavbu chrámov atď. Všetci moralisti a filozofi všetkých dôb pokladali branie úrokov z týchto pôžičiek za nemravné. Cirkev ich vždy zakazovala. Židom ich však králi výnimočne povoľovali s tým, že ich výnos po smrti oprávneného pripadne korune. Naproti tomu Židia si v dôsledku príslušných ustanovení Talmudu o spôsobovaní škôd kresťanom nerobili výčitky svedomia ani z úžery, ani z 50-80 % úrokov, ktoré požadovali, aby mohli svojho kráľa náležite odmeniť úplatkami. Aby táto podmienka nebola až tak nápadná, stanovili ju „per septimanam", t.j. týždenne 1 %, per septimanam sa rovná 52 % per annum, za rok.
Kresťanská Európa dosahuje svoj vrcholný rozkvet
Bitka pri Poitier bola len začiatkom dlhodobej a krvavej drámy, v ktorej kresťanskí bojovníci museli hájiť Európu pred náporom barbarov. V 9. storočí udreli mongolskí Avari, boli však odrazení Karlom Veľkým. V 10. storočí sužovali západnú Európu lúpeživí germánski Vikingovia, ktorí na svojich rýchlych lodiach prenikali po Seine do samotného Paríža a ohrozovali ho. Súčasne sa z volžských stepí vyrojili mongolskí Maďari. Ich výboj bol zachytený a odrazený na rieke Lech. V tom istom storočí sa na Pyrenejách začína formovať kráľovstvo Asturské, Kastílske a Aragónske, ako základňa slávnej „Reconquisty", t.j. znovudobytia polostrova, okupovaného Maurami. 15. júla krížiaci dobyli Jeruzalem a bolo zriadené Jeruzalemské kráľovstvo.
Na krvavých španielskych bojiskách sa zrodilo rytierstvo, ktorého slávu ospieval neznámy francúzsky pevec v „Piesňach o činoch". Nekatolík Otokar Šimek o nich píše vo svojich „Dejinách francúzskej literatúry v obrysoch" (Praha 1947, str. 36):
„Asi 85 skladieb, ktoré sa v týchto piesňach zachovali, súvisí s hrdinami a udalosťami, avšak vnútorne sú zjednotené mravnými názormi, založenými práve na tých myšlienkach, na ktorých spočívala dovŕšená budova feudálnej spoločnosti - myšlienka boja s pohanstvom a s Islamom, v ktorej ide o „Povznesenie kresťanstva nad všetko" a myšlienka vazalskej vernosti kráľovi a pánovi (seniorovi) a vernosť kráľa či pána vazalom. Tieto „Piesne o činoch" sú tak síce hrubo tesaným, ale vo svojej jednoduchosti predsa mohutným pomníkom francúzskej spoločnosti v dobe, keď sa tvorila a keď sa v nej vytváralo silné národné sebavedomie. A to v časoch, keď sa Francúzsko, po chaose rozkladu Karolovcov, náhle priodelo rúchom chrámov a kláštorov, v dobe, keď zároveň s nimi bolo vykrúžené prvé ogiválne okno. Myšlienky „Piesní o činoch" sú rovnaké, s akými boli doprevádzané krížové výpravy proti neveriacim do Španielska a potom do svätej zeme."
Rúchom kláštorov odeli celú západnú Európu benediktíni, ktorým vďačíme za prvé verejné školy, františkáni a dominikáni, z ktorých vzišiel najväčší mysliteľ všetkých dôb sv. Tomáš Akvinský. Prototyp týchto chrámov bol postavený v St. Denis pri Paríži a bolo na ňom zrealizované prvé ogiválne okno (okno s lomeným oblúkom). Druhý lateránsky koncil v roku 1179 rozhodol, aby každá diecéza zriadila teologickú fakultu. Na túto fakultu sa potom napojili ďalšie, najmä lekárske, právnické a artistické, a tak vznikli univerzity. Najstaršia z nich je parížska Sorbona.
V 13. storočí dochádza aj k ďalšej významnej udalosti. Základom rímskej agrárnej sociálnej sústavy bolo dedinské gazdovstvo zvané villa, na ktorom pracovali otroci. Tento systém prenikol do všetkých rímskych provincií, takže ho dostali do vienka aj Španielsko, Francúzsko a Taliansko. Sv. Pavol vyhlásil rovnosť medzi pánmi a otrokmi (Gal. 3,28) a pod vplyvom tejto zásady sa otroci pozvoľna menili v nevoľníkov a tí zase na slobodných sedliakov. V knihe „Otrocký štát" (Praha 1921, str. 45) Hilaire Belloc píše:
„Nevoľník ranného stredoveku v 11. a na počiatku 12. storočia je už bezmála sedliakom."
V priebehu 12. a 13. storočia potom dochádza k tomu, že robota sa nahrádza feudálnou rentou, čo nie je nič iné, ako moderná pozemková daň. Spočiatku bola naturálna, neskôr prevažne peňažná.
Prenasledovanie Židov v 11.-15. storočí
Zatiaľ čo európski kresťania takto budovali Európu, zakladali Židia na celom území kahaly, v ktorých sa navzájom utvrdzovali vo viere, že Ježiš Kristus nie je pravý Mesiáš, že pravý Mesiáš ešte len príde a z Jeruzalema bude riadiť všesvetové judaistické impérium. Pomocou neslýchaného vydierania kresťanských dlžníkov si získavali finančné prostriedky na to, aby sa dostali na panské a kráľovské dvory, ktoré ich chránili pred hnevom ľudu.
Ale tento hnev predsa len občas vybuchol. V dobe príprav na I. krížovú výpravu križiaci pokladali za samozrejmé uskutočniť najskôr ťaženie proti judaistickým nepriateľom, usadeným v najbohatších nemeckých mestách. V Kolíne nad Rýnom, Wörmse, Spyre a Strasburgu došlo k masakrom židovského obyvateľstva. Vtedy sa začala mohutná emigrácia Židov do Poľska, ktoré ich ochotne prijímalo.
V roku 1181 boli Židia vypovedaní z Francúzska, ale už po 17-tich rokoch bol vypovedací dekrét zrušený. Veľmi závažnou skutočnosťou bolo to, že tvrdé protižidovské predpisy ostali v platnosti aj za vlády legendárneho kráľa Ľudovíta IX. Svätého (1226-1270), ktorý spolu s pápežom Innocentom III. (1198-1216) bol ozdobou 13. storočia. Počas jeho panovania boli v roku 1242 zabavené všetky opisy Talmudu a potom verejne spálené.
V roku 1276 boli na území anglického kráľovstva zatknutí všetci Židia a v roku 1290 vyhostení z krajiny. Vo vypovedacom dekréte kráľa Eduarda I. sa hovorí :
„Na odplatu za spáchané zločiny a ku cti ukrižovaného sme ich ako zradcov vyhostili z našej krajiny." Peter Aldag: „Židovstvo v Anglicku, Berlín 1943, str. 57.).
Po znovudobytí Španielska dochádza k početným prejavom násilností obyvateľstva proti Židom za ich kolaborantstvo s Maurami. Celá akcia skončila vypovedaním Židov zo Španielska v roku 1492.
Rozpad katolíckej Európy
Na počiatku tohto rozpadu je zlyhanie rímskych pápežov. Mikuláš V. (1447-1455) zahajuje poradie tzv. renesančných pápežov, ktorí pomätení humanizmom a renesanciou si ako životný cieľ' stavajú čisto svetskú vec - urobiť z Ríma stredisko umenia a vied. Jeho nákupcovia prechádzajú celú Európu a skupujú a kupujú všetky staré kódexy. Zároveň sa rozvíja mohutná výstavba chrámov. Pápežský dvor svojou okázalosťou stavia do tieňa mnoho kráľovských dvorov. To všetko pohlcovalo nesmierne peňažné čiastky, ktoré boli získavané spôsobom viac než pochybným.
Tieto neprístojnosti vyvolali rozhorčenie najmä v Nemecku, kde ho tamojší veľmoži veľmi šikovne využívali na to, aby sa zmocnili cirkevného majetku. Tieto chamtivé ciele odiali do ideologického rúcha, ktoré im utkal odpadlý augustiniánsky mních Martin Luther. Výsledkom bola tzv. „Augšpurská konfesia", základ dnešného luteránskeho protestantstva, ktoré sa z Nemecka rozšírilo do Dánska, Nórska, Švédska a Fínska. Úplne iný priebeh malo anglické protestantstvo. Jeho hnacou silou bol sám kráľ Henrich VIII. (1509-1547), ktorý odtrhol svoju krajinu od Svätej Stolice len preto, aby sa mohol oženiť so svojou milenkou. V tomto jeho počínaní ho horlivo podporovali aj anglickí veľmoži, pretože aj im sa tak podarilo získať cirkevný majetok.
V roku 1579 sedem holandských provincií vytvorilo tzv. Utrechtskú úniu, ktorá v roku 1581 zosadila španielskeho kráľa a v roku 1588 vyhlásila kalvínsko-protestantskú „Republiku spojeného Nizozemska".
Protokoly siónskych mudrcov - plán na vybudovanie všesvetového judaistického impéria
Ruský publicista Jurij Butmi uverejnil v roku 1901 „Protokoly vyňaté z tajných archívov siónskeho kancelárstva" a v roku 1905 právnik Segej Nilus zverejnil „Veľké v malom a Antikrist ako bezprostredná možnosť vlády". Mimo hraníc ruskej ríše zostali obe diela neznáme a upadli by do zabudnutia, keby po prvej svetovej vojne nedošlo na Západe k ich reedícii. V roku 1919 vyšla v Berlíne kniha „Tajomstvo siónskych mudrcov". Vo svojom vydaní z 8. mája Londýnske Times napísali:
„Times dosiaľ nepodrobili túto kurióznu knihu analýze. Ale je stále viac a viac rozširovaná a jej obsah stačí, aby znepokojila tých, ktorí vedia myslieť. Všimnime si napríklad toho, že isté podstatné rysy údajného židovského programu vykazujú znepokojujúcu podobnosť so súčasnými svetovými udalosťami."
Prirodzene judaisti nastúpili do protiútoku a vyhlásili Protokoly za falzifikát. Avšak americký automobilový kráľ Henry Ford vo svoje knihe „Medzinárodný Žid" hovorí (Praha 1924, I. diel, str. 101):
„Tento spis je príliš hroznou skutočnosťou, než aby mohol byť výmyslom, je príliš zasvätene fundovaný, aby mohol byť výplodom špekulácií a vykazuje príliš hlboké znalosti tajomstva života, než aby mohol byť podvodom."
Zaujímavý je aj postreh českého publicistu Fraritiška Slavatu:
„Tak ako u cestovného poriadku nezáleží ani tak na tom, kto ho napísal, ako na tom, či podľa neho chodia vlaky, tak je to aj s Protokolmi."
V nasledovných kapitolách sa pokúsime ukázať, že od príchodu španielskych Židov do Holandska sa svetové udalosti naozaj znepokojivo podobajú plánom, obsiahnutým v Protokoloch. Konečné závery nechávame na čitateľa. Naše citácie sú preklady francúzskeho vydania Butmiho verzie Protokolov z roku 1901. Rovnako, ako v tomto vydaní, používame hebrejské slovo „Gojim" na označenie všetkých ľudí, ktorí nepatria židovskému národu. Neznámych autorov Protokolov budeme jednoducho nazývať „siónski mudrci".
31.12.2008
Súvisiace články
- Genéza Sionizmu -časť 1. Doba prípravná- I. Dvaja odvekí nepriatelia: judaizmus a kresťanstvo
- Genéza Sionizmu -časť 2. Realizácia plánu na zriadenie všesvetovej judaistickej vlády- I. V Holandsku sa kladú základy židovskej „Haute finance
- Genéza Sionizmu -časť 2. Realizácia plánu na zriadenie všesvetovej judaistickej vlády- II. Prvým cieľom judaistického útoku je Anglicko a jeho americké kolónie.
- Genéza Sionizmu -časť 2. Realizácia plánu na zriadenie všesvetovej judaistickej vlády- III. Po Anglicku začal útok na Francúzsko
- Genéza Sionizmu -časť 2. Realizácia plánu na zriadenie všesvetovej judaistickej vlády- IV. Ako štvrté prišlo na rad Rusko
- Genéza Sionizmu -časť 2. Realizácia plánu na zriadenie všesvetovej judaistickej vlády- V. ...rozhodol sa medzinárodný judaizmus položiť základy k všesvetovláde, zatiaľ za účasti Gojimov.
- Genéza Sionizmu -časť 2. Realizácia plánu na zriadenie všesvetovej judaistickej vlády- VI. Ďalším krokom bola obnova Dávidovho kráľovstva, ktorú medzinárodný judaizmus zrealizoval namiesto Mesiáša.
- Genéza Sionizmu -časť 3. Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi - I. Plány na uskutočnenie tohto pokusu vstupujú do štádia realizácie v druhej polovici 20. storočia.
- Genéza Sionizmu -časť 3. Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi - II. Vatikánsky koncil (1962-1965)
- Genéza Sionizmu -časť 3. Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi - III. Princíp náboženskej slobody...
- Genéza Sionizmu -časť 3. Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi - IV. Princíp kolegiality...
- Genéza Sionizmu -časť 3. Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi - V. Keď koncil princípom náboženskej slobody ochromil učiteľský úrad Cirkvi...
- Genéza Sionizmu -časť 3. Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi - VI. II. Vatikánsky koncil uskutočnil aj radikálnu zmenu postoja Cirkvi k židovskému národu.