Genéza Sionizmu -časť 1. Doba prípravná- II. Budovanie a rozpad kresťanskej Európy

---

---

V 5. storočí po Kr. sa rímska ríša rozpadla na niekoľko nových štátnych útva­rov, do čela ktorých sa prebojovali generáli rímskych zborov, ktoré sa tvorili z tzv. barbarských národov, usídlených na rímskych hraniciach. Ak sa však zrútila ústredná rímska moc, neznamená to, že prestali existovať rímske inštitúcie. V nových štátoch aj naďalej platili rímske zákony, listiny sa aj naďalej vypracú­vali v spisovnej latinčine, aj naďalej sa vyberali staré rímske dane. V krajinách ešte dlho obiehali staré rímske mince s podobizňou cisára a vo všetkých väčších mestách - a to je najdôležitejšie - neprestali existovať rímsko-katolícke biskup­stvá s cirkevnými školami.

Po zosadení posledného rímskeho cisára v roku 476 sa rímskemu generálovi gótskeho pôvodu Theodorovi Veľkému podarilo vytvoriť na talianskej pôde nový štátny útvar. Ten sa však po 100 rokoch stal korisťou Byzantíncov, severná Itália bola potom krátko nato dobytá generálskym kmeňom Longobardov, ktorých me­no dodnes nesie Pádska nížina. Karol Veľký pričlenil územie posledného longobardského kráľa k svojej ríši a v roku 800 po Kr. bol pápežom korunovaný na cisára. V roku 962 získal cisársku korunu saský kráľ Otto Veľký, ktorý na 300 rokov spojil cisárstvo s Nemeckou ríšou.

Na území dnešného Francúzska sídlil keltský kmeň Galov. V roku 52 pr. Kr. ich porazil J. G. Caesar a pripojil ich územie k rímskej ríši. Za zmienku stojí, že pôvodné keltské obyvateľstvo sa v priebehu dvoch generácií úplne premieša­lo, porománčilo a prijalo kresťanskú vieru. Po zrútení rímskej moci prešla vláda Galie do rúk generálov kedysi pomocného zboru románskych Frankov, ktorí dali krajine nové meno Francia. V roku 768 po Kr. nastúpil na francúzsky trón Karol Veľký, od roku 800 cisár. Po jeho smrti v roku 814 sa jeho katolícke cisárstvo rozpadlo na tri časti: západná sa stala historickým jadrom dnešného Francúz­ska, východná zasa dnešného Nemecka a zo strednej vzniklo dnešné Belgicko, Holandsko, Lotrinsko, Burgundsko a Savojsko.

Pyrenejský polostrov sa ako hispánska provincia stal tiež súčasťou rímskej ríše. Počas všetkých týchto hlbokých zmien zostávali Židia bokom. Súc vyhnaní z Palestíny rozptýlili sa po celom území rímskej ríše v skupinách, tvoriacich malé obce tzv. kahaly, a venovali sa svojmu obľúbenému obchodu a peňažníctvu. Vojnové udalosti však uviedli do pohybu aj ich kahaly. Skupiny Židov tiahli za postupujúcimi vojenskými jednotkami a pohotovo skupovali od vojakov ulúpe­ný tovar a od veliteľov vojnovú korisť. H. Milman na str. 214 diela „Dejiny Židov" píše: „Máme dostatok dôkazov, že jedno obchodné odvetvie padlo skoro výhradne do rúk Židov - európsky vnútrozemský obchod s otrokmi. Nie je možné si ne­myslieť, že tento kuriózny stav vyvolával v mysli horlivého Izraelitu zvláštny druh pomstychtivosti. Zatiaľ čo ich predchádzajúci kresťanskí páni, či aspoň predchádzajúci vládcovia nariekali nad spustošenými poliami, zborenými chrámami a vylúpenými kláštormi, on uprostred všeobecnej skazy bohatol tým, že pre svoje služby za najnižšie ceny kupoval najkrajších kresťanských mladíkov a dokonca aj urodzené devy, alebo hnal tlupy otrokov na rozličné trhy, kde sa ešte stále dali dobre speňažiť."

---

---

Prví dvaja kalifovia, t.j. Mohamedovi nástupcovia, zorganizovali všetky arabské ozbrojené sily a pod heslom „Korán alebo smrť" tiahli na výboje. Na severe stroskotalo ich úsilie na pevných hradbách Carihradu, na západe však prešli celou severnou Afrikou, prekročili Gibraltár, v roku 711 v bitke pri Xeres de la Frontera porazili vojsko hispánskeho kráľa, prekročili Pyreneje a zaplavili juhozápadné Francúzsko. V roku 732 boli však v bitke pri Poitier na hlavu porazení francúzskymi bojovníkmi a vytlačení späť za Pyreneje. Židovský autor Joachim Prinz vo svojich „Židovských dejinách" (Berlín, 1931, str. 105) píše:

      „Možno zazlievať Židom, že s túžbou čakali na oslobodenie a že radostne ja­sali, keď v roku 711 priniesla bitka pri Xeres de la Fontera arabské víťazstvo a zahájila novú éru židovských dejín Španielska? Dejinám sa nepodarí doká­zať, či je len povesťou tá správa, podľa ktorej zvláštny židovský oddiel pod velením muža menom Jehuda tiahol Arabom naproti. Už v Afrike sa s nimi spojil a potom po ich boku dobýval krajinu. Isté však je, že Židia okamžite po­núkli Arabom svoje služby, a že Arabi túto ponuku s najväčšou radosťou vy­užili, pretože Židia poznali krajinu, ovládali jazyk, predstavovali faktor hospo­dársky veľmi aktívny a svojím zmýšľaním dostatočne spoľahlivý. A tak v Špa­nielsku začína netušený rozmach Židov, ktorý nebol len kultúrny. Je nespráv­ne zobrazovať židovskú epochu v Španielsku len ako epochu literárneho roz­kvetu, dobu hebrejského básnictva, takže vzniká dojem, že Židia v Španielsku boli počas tohto rozkvetu len krasoduchí estéti. Dôležitejšie je naopak pouká­zať na to, že podstatným rysom tejto doby je vytvorenie židovského typu, ktorý v židovských dejinách po zničení ríše tvorí výnimku a má mimoriadny význam až po súčasné dni: typ Žida - politika, Žida - štátnika a Žida - finančníka." Určite nebudeme ďaleko od pravdy, ak budeme predpokladať, že podobným spôso­bom pomáhali deportovaní Židia už perzskému kráľovi dobyť Babylon. Tento židovský raj v Španielsku trval 700 rokov. Židia zaujímali význačné po­stavenie nielen v obchode, doprave a finančníctve, ale aj vo vedách, najmä vo filozofii, medicíne a práve. Odtiaľ vyrážali do Francúzska, Nemecka, Talian­ska a Anglicka, a na kráľovských aj veľmožských dvoroch zaujímali vplyvné miesta osobných lekárov, právnych poradcov a finančníkov. Keď Karol Veľký vypravoval svoju delegáciu k jednému z najväčších kalifov, legendárnemu Há­rún al rašídovi do Bagdadu, do jej čela postavil Žida Izáka.

---

---

Pre existenciu rozptýlených kahalov mali však najväčší význam tzv. dvorskí Židia. Boli to finanční poradcovia vladárov, ktorí okrem toho dávali vladárom k dispozícii značné finančné čiastky bez toho, aby žiadali ich vrátenie. Za to sa im a všetkým ich súkmeňovcom v celej krajine od vladárov dostávalo mimoriadnej právnej ochrany, ktorá spočívala v tom, že boli vyňatí z právomoci vrchnostenských a mestských úradov a podrobení priamo vladárovi. Vo svojich „Dejinách verejného práva v strednej Európe" prof. Kadlec na str. 80 píše:

      „Postavenie Židov v Nemeckej ríši bolo upravené cisárskymi privilégiami. Už v zemskom mieri Jindřich IV. v roku 1103 po prvý krát upravil vy­slovenú zásadu, že všetci Židia ríše požívajú kráľovskú ochranu. V privilégiu Fridricha I. z roku 1157 boli prehlásení za príslušných ku kráľovskej korune a v privilégiu z roku 1236 už priamo za „cervi camerae nostrae". za poskytovanú ochranu museli platiť kráľovi zvláštny poplatok".

Načo potrebovali túto ochranu? Aby ich chránila pred hnevom ľudu, u ktorého vzbudzovali hnev krutým úžerníctvom. Úžera (lat. usura) bola vtedy tým, čím je dnes prijímanie úrokov z neproduktívnych pôžičiek, t.j. pôžičiek, ktoré nepriná­šajú zisk. Sú to najmä pôžičky vo finančnej tiesni spôsobenej ohňom, chorobou, úrazom, pôžičky na stavbu chrámov atď. Všetci moralisti a filozofi všetkých dôb pokladali branie úrokov z týchto pôžičiek za nemravné. Cirkev ich vždy zakazo­vala. Židom ich však králi výnimočne povoľovali s tým, že ich výnos po smrti op­rávneného pripadne korune. Naproti tomu Židia si v dôsledku príslušných usta­novení Talmudu o spôsobovaní škôd kresťanom nerobili výčitky svedomia ani z úžery, ani z 50-80 % úrokov, ktoré požadovali, aby mohli svojho kráľa náležite odmeniť úplatkami. Aby táto podmienka nebola až tak nápadná, stanovili ju „per septimanam", t.j. týždenne 1 %, per septimanam sa rovná 52 % per annum, za rok.

---

---

Bitka pri Poitier bola len začiatkom dlhodobej a krvavej drámy, v ktorej kres­ťanskí bojovníci museli hájiť Európu pred náporom barbarov. V 9. storočí udreli mongolskí Avari, boli však odrazení Karlom Veľkým. V 10. storočí sužovali zá­padnú Európu lúpeživí germánski Vikingovia, ktorí na svojich rýchlych lodiach prenikali po Seine do samotného Paríža a ohrozovali ho. Súčasne sa z volž­ských stepí vyrojili mongolskí Maďari. Ich výboj bol zachytený a odrazený na rieke Lech. V tom istom storočí sa na Pyrenejách začína formovať kráľovstvo Asturské, Kastílske a Aragónske, ako základňa slávnej „Reconquisty", t.j. zno­vudobytia polostrova, okupovaného Maurami. 15. júla krížiaci dobyli Jeruzalem a bolo zriadené Jeruzalemské kráľovstvo.

Na krvavých španielskych bojiskách sa zrodilo rytierstvo, ktorého slávu ospie­val neznámy francúzsky pevec v „Piesňach o činoch". Nekatolík Otokar Šimek o nich píše vo svojich „Dejinách francúzskej literatúry v obrysoch" (Praha 1947, str. 36):

      „Asi 85 skladieb, ktoré sa v týchto piesňach zachovali, súvisí s hrdinami a udalosťami, avšak vnútorne sú zjednotené mravnými názormi, založenými práve na tých myšlienkach, na ktorých spočívala dovŕšená budova feudálnej spoloč­nosti - myšlienka boja s pohanstvom a s Islamom, v ktorej ide o „Povznesenie kresťanstva nad všetko" a myšlienka vazalskej vernosti kráľovi a pánovi (se­niorovi) a vernosť kráľa či pána vazalom. Tieto „Piesne o činoch" sú tak síce hrubo tesaným, ale vo svojej jednoduchosti predsa mohutným pomníkom francúzskej spoločnosti v dobe, keď sa tvorila a keď sa v nej vytváralo silné národné sebavedomie. A to v časoch, keď sa Francúzsko, po chaose rozkladu Karolovcov, náhle priodelo rúchom chrámov a kláštorov, v dobe, keď zároveň s nimi bolo vykrúžené prvé ogiválne okno. Myšlienky „Piesní o činoch" sú rov­naké, s akými boli doprevádzané krížové výpravy proti neveriacim do Španiel­ska a potom do svätej zeme."

Rúchom kláštorov odeli celú západnú Európu benediktíni, ktorým vďačíme za prvé verejné školy, františkáni a dominikáni, z ktorých vzišiel najväčší mysliteľ všetkých dôb sv. Tomáš Akvinský. Prototyp týchto chrámov bol postavený v St. Denis pri Paríži a bolo na ňom zrealizované prvé ogiválne okno (okno s lomeným oblúkom). Druhý lateránsky koncil v roku 1179 rozhodol, aby každá diecéza zria­dila teologickú fakultu. Na túto fakultu sa potom napojili ďalšie, najmä lekárske, právnické a artistické, a tak vznikli univerzity. Najstaršia z nich je parížska Sor­bona.

V 13. storočí dochádza aj k ďalšej významnej udalosti. Základom rímskej agrárnej sociálnej sústavy bolo dedinské gazdovstvo zvané villa, na ktorom pra­covali otroci. Tento systém prenikol do všetkých rímskych provincií, takže ho dostali do vienka aj Španielsko, Francúzsko a Taliansko. Sv. Pavol vyhlásil rovnosť medzi pánmi a otrokmi (Gal. 3,28) a pod vplyvom tejto zásady sa otroci pozvoľna menili v nevoľníkov a tí zase na slobodných sedliakov. V knihe „Otrocký štát" (Praha 1921, str. 45) Hilaire Belloc píše:

      „Nevoľník ranného stredoveku v 11. a na počiatku 12. storočia je už bezmá­la sedliakom."

V priebehu 12. a 13. storočia potom dochádza k tomu, že robota sa nahrádza feudálnou rentou, čo nie je nič iné, ako moderná pozemková daň. Spočiatku bola naturálna, neskôr prevažne peňažná.

---

---

Zatiaľ čo európski kresťania takto budovali Európu, zakladali Židia na celom území kahaly, v ktorých sa navzájom utvrdzovali vo viere, že Ježiš Kristus nie je pravý Mesiáš, že pravý Mesiáš ešte len príde a z Jeruzalema bude riadiť vše­svetové judaistické impérium. Pomocou neslýchaného vydierania kresťanských dlžníkov si získavali finančné prostriedky na to, aby sa dostali na panské a kráľovské dvory, ktoré ich chránili pred hnevom ľudu.

Ale tento hnev predsa len občas vybuchol. V dobe príprav na I. krížovú výpra­vu križiaci pokladali za samozrejmé uskutočniť najskôr ťaženie proti judaistickým nepriateľom, usadeným v najbohatších nemeckých mestách. V Kolíne nad Rý­nom, Wörmse, Spyre a Strasburgu došlo k masakrom židovského obyvateľstva. Vtedy sa začala mohutná emigrácia Židov do Poľska, ktoré ich ochotne prijíma­lo.

V roku 1181 boli Židia vypovedaní z Francúzska, ale už po 17-tich rokoch bol vypovedací dekrét zrušený. Veľmi závažnou skutočnosťou bolo to, že tvrdé protižidovské predpisy ostali v platnosti aj za vlády legendárneho kráľa Ľudovíta IX. Svätého (1226-1270), ktorý spolu s pápežom Innocentom III. (1198-1216) bol ozdobou 13. storočia. Počas jeho panovania boli v roku 1242 zabavené všetky opisy Talmudu a potom verejne spálené.

V roku 1276 boli na území anglického kráľovstva zatknutí všetci Židia a v roku 1290 vyhostení z krajiny. Vo vypovedacom dekréte kráľa Eduarda I. sa hovorí :

      „Na odplatu za spáchané zločiny a ku cti ukrižovaného sme ich ako zradcov vyhostili z našej krajiny." Peter Aldag: „Židovstvo v Anglicku, Berlín 1943, str. 57.).

Po znovudobytí Španielska dochádza k početným prejavom násilností obyvateľstva proti Židom za ich kolaborantstvo s Maurami. Celá akcia skončila vypo­vedaním Židov zo Španielska v roku 1492.

---

---

Na počiatku tohto rozpadu je zlyhanie rímskych pápežov. Mikuláš V. (1447-1455) zahajuje poradie tzv. renesančných pápežov, ktorí pomätení humaniz­mom a renesanciou si ako životný cieľ' stavajú čisto svetskú vec - urobiť z Ríma stredisko umenia a vied. Jeho nákupcovia prechádzajú celú Európu a skupujú a kupujú všetky staré kódexy. Zároveň sa rozvíja mohutná výstavba chrámov. Pápežský dvor svojou okázalosťou stavia do tieňa mnoho kráľovských dvorov. To všetko pohlcovalo nesmierne peňažné čiastky, ktoré boli získavané spôso­bom viac než pochybným.

Tieto neprístojnosti vyvolali rozhorčenie najmä v Nemecku, kde ho tamojší veľmoži veľmi šikovne využívali na to, aby sa zmocnili cirkevného majetku. Tieto chamtivé ciele odiali do ideologického rúcha, ktoré im utkal odpadlý augustinián­sky mních Martin Luther. Výsledkom bola tzv. „Augšpurská konfesia", základ dnešného luteránskeho protestantstva, ktoré sa z Nemecka rozšírilo do Dánska, Nórska, Švédska a Fínska. Úplne iný priebeh malo anglické protestantstvo. Jeho hnacou silou bol sám kráľ Henrich VIII. (1509-1547), ktorý odtrhol svoju krajinu od Svätej Stolice len preto, aby sa mohol oženiť so svojou milenkou. V tomto jeho počínaní ho horlivo pod­porovali aj anglickí veľmoži, pretože aj im sa tak podarilo získať cirkevný maje­tok.

V roku 1579 sedem holandských provincií vytvorilo tzv. Utrechtskú úniu, ktorá v roku 1581 zosadila španielskeho kráľa a v roku 1588 vyhlásila kalvínsko-protestantskú „Republiku spojeného Nizozemska".

---

---

Ruský publicista Jurij Butmi uverejnil v roku 1901 „Protokoly vyňaté z tajných archívov siónskeho kancelárstva" a v roku 1905 právnik Segej Nilus zverejnil „Veľké v malom a Antikrist ako bezprostredná možnosť vlády". Mimo hraníc rus­kej ríše zostali obe diela neznáme a upadli by do zabudnutia, keby po prvej sve­tovej vojne nedošlo na Západe k ich reedícii. V roku 1919 vyšla v Berlíne kniha „Tajomstvo siónskych mudrcov". Vo svojom vydaní z 8. mája Londýnske Times napísali:

      „Times dosiaľ nepodrobili túto kurióznu knihu analýze. Ale je stále viac a viac rozširovaná a jej obsah stačí, aby znepokojila tých, ktorí vedia myslieť. Všim­nime si napríklad toho, že isté podstatné rysy údajného židovského programu vykazujú znepokojujúcu podobnosť so súčasnými svetovými udalosťami."

Prirodzene judaisti nastúpili do protiútoku a vyhlásili Protokoly za falzifikát. Av­šak americký automobilový kráľ Henry Ford vo svoje knihe „Medzinárodný Žid" hovorí (Praha 1924, I. diel, str. 101): ­

      „Tento spis je príliš hroznou skutočnosťou, než aby mohol byť výmyslom, je príliš zasvätene fundovaný, aby mohol byť výplodom špekulácií a vykazuje príliš hlboké znalosti tajomstva života, než aby mohol byť podvodom."

Zaujímavý je aj postreh českého publicistu Fraritiška Slavatu:

      „Tak ako u cestovného poriadku nezáleží ani tak na tom, kto ho napísal, ako na tom, či podľa neho chodia vlaky, tak je to aj s Protokolmi."

V nasledovných kapitolách sa pokúsime ukázať, že od príchodu španielskych Židov do Holandska sa svetové udalosti naozaj znepokojivo podobajú plánom, obsiahnutým v Protokoloch. Konečné závery nechávame na čitateľa. Naše citá­cie sú preklady francúzskeho vydania Butmiho verzie Protokolov z roku 1901. Rovnako, ako v tomto vydaní, používame hebrejské slovo „Gojim" na označenie všetkých ľudí, ktorí nepatria židovskému národu. Neznámych autorov Protoko­lov budeme jednoducho nazývať „siónski mudrci".