Archiv



Obcianske zdruenie Genius loci Internetov strnka o bylinkch


Prameň > 2005 > > Klobúk

Klobúk

I.
Džíp kolesami rozstrekol kaluž blata, prudko zabrzdil, oboje predné dvere sa otvorili a vystúpil z nich mladý párik, on a ona v klobúku, ktorý sa jej vôbec nehodil.
„Ďalej peši,“ zamrmlal vyblednutým hlasom chalan.
„Až ráno. Kukni, padá slnko. Teraz už nikam nejdem.“ Dievča si strčilo ruky do vreciek a s hlavou, trochu vyplašene (a možno len uzimene) strčenou medzi plecami, sa s obavami rozhliadlo po neutešenom okolí.


Blatistá poľná cesta sa pár metrov pred autom definitívne končila a bol tam už iba les, ktorý ich doteraz obklopoval iba z ľavej aj pravej strany. Teraz však už bol aj priamo pred nimi. Bolo hlúpe veriť, že by auto dokázalo ísť až tam.
„Uhm,“ zamumlal Radúz, čo asi mal byť znak súhlasu, a zapálil si cigaretu. Zakaždým, len čo si z nej potiahol, jemne zaškrčala a matná špička sa rozžiarila plnou, žeravou parádou do pohasínajúceho jesenného dňa. Obklopovalo ich už šero.
„Sme ako v zlej knihe,“ povedala Saša. „Les, noc... päť nezvestných detí.“ Striaslo ju. Pri zmienke o deťoch stratil Radúz poslednú chuť na cigaretu a odhodil ju do blata, kde umrela. Prial si, aby mal tento prípad už za sebou. „Čo už. Sme novinári. nepíšeme program kín. Hrabeme sa v svinstve.“ „Nepríjemné miesto,“ dodala Saša. Bola totálne zdeprimovaná. nemala náladu na nič. Nerozveselila ju ani predstava na návrat do teplého domu pri kávu a vaňu plnú horúcej vody, k bublaniu okysličovača vo veľkom akváriu, postavenom uprostred jej pracovni v podkroví rodinného domu na samote u lesa. Lesy sa jej v poslednom čase celkovo dosť znechutili. Už sa v nich necítila bezpečne. „A navyše jeseň. Opovrhujem ňou.“ Radúz si odpľul. Slina sa ponorila do kaluže, na ktorej sa tvorili malé kruhy. Začalo mrholiť. Radúz si pošúchal dlane a obzrel sa k zablatenému, ale silným dojmom pôsobiacemu džípu a povedal: „Mali by sme ísť dnu. Radšej.“ II. Radúz spal na rozloženom sedadle šoféra. Saša sa uvelebila (čo bolo zveličené) vzadu, zabalená do diek. Tie by potrebovali vyprať, veď boli na cestách už dobré dva týždne. Okolo deviatej večer, to už všade bola absolútna tma, sa pustil typicky zlovestný vietor jesene, strhávajúci z úbohých stromov poslednú zlatú ozdobu. Saša mala aj počas spánku klobúk. patril jej otcovi, ktorý umrel minulé leto. Klobúk bol tým jediným, čo jej nechal. Nosila ho vždy a všade. Psychológia by si na nej zgustli. Náhle sa zobudila a valila oči do tmy. Keď uprostred noci vrazí do odstaveného auta, v ktorom spíte, kameň o veľkosti mužskej päste, naučí vás to pochybovať o viere, že svet je bezpečné a príjemné miesto. „Radúz?“ šepla zachrípnutým hlasom a tak si odkašľala, prehltla sladký hlien a zopakovala vydesené oslovenie. Posadila sa. Vnútrajšok vozidla bol vyhriaty, klimatizácia fungovala na báječnú. Rádio potichu vyhrávalo slaďáky. Saša si nasadila klobúk a poklepkala kolegovi po pleci. „Niečo som počula.“ „Sen,“ Myslela si, že Radúz sa po suchom skonštatovaní, počas ktorého viac spal, ako bol pri vedomí, len prehodí na druhý bok, ale v skutočnosti zo seba zhodil deku a s privretými očami, ktoré od seba len ťažko odlepoval, sa obrátil na zadné sedadlá. Náhle ho ale premkol náhly pocit ohrozenia, ktorý ho zalarmoval a po spánku už nebolo ani stopy. telo mal napnuté a mozog v stave krajnej pohotovosti. Na bočnom okne bola pavučina od nárazu niečoho ťažkého. Radúz si so Sašou vymenil pohľady, kývla mu a on z prístrojovej skrinky vytiahol nestranný revolver. „Možno len konár.“ Radúz odistil s upokojujúcim cvaknutím strelnú zbraň. „Fúka silný vietor. Mohol odšklbnúť starý konár a ten urobil hento.“ V jeho slovách však nebolo veľa presvedčivosti. Cítil niečo zlé. Radúz zapol obrysové svetlá a hneď diaľkové. Oboma im v rovnakej sekunde myklo. Možno to bola fantázia krížená snovou nočnou sekvenciou, do ktorej sa zobudili z fázy R.E.M., obaja by ale boli odprisahali, že videli tieň, niečo, nejaký rýchly pohyb, čosi, čo bolo zaskočené oslepujúcim svetlom a jediným skokom to zmizlo v okolitej tme. Radúz stlačil klaksón a do noci sa vyrútil hnusne hlučný pazvuk džípu. Monotónny zvuk bolestivo prenikal v nepretržitom tóne nocou, prehlušil dokonca aj vietor. „Zvieratá to nemajú radi.“ poznamenal. „Ani ja. Vypni to.“ Poslúchol ju; ani jemu zvuk nedodával bohvieakej odvahy. Vypol rádio a rozhostilo sa ticho, prerušované poryvmi šľahajúceho vetra. Koruny stromov vrieskali, lístie šuchotavo lietalo vzduchom. Vonku, v inom vesmíre, boli počuť stovky zvukov, zlievajúcich sa do jednej celistvej, strašidelnej ozveny. Dnes v noci vyhrával choromyseľný orchester. Tej noci už nespali a to napriek tomu, že už sa nič podozrivé nestalo. Alebo si aspoň nepriznali, že ešte niečo počuli, že ešte niečo zahliadli. Utiahli sa do seba a čakali na prvé lúče kostrbatého slnka. III. Slnečné lúče priniesli vlnu nádeje, šťastia, nával radosti a iných povznesených pocitov. Strašná noc bola preč, pred nimi celý jeden nový deň. Zbičované spomienky obaja bezpečne uzamkli za pancierové vráta, vystúpili z džípu a s batožinou sa vybrali do lesa. Nenapadlo im, respektíve nikto to nepovedal nahlas, že by proste mali zaradiť spiatočku a odviezť sa do civilizácie. „Čo vlastne hľadáme?“ spýtala sa po niekoľko hodinovom pochod bezútešným lesom Saša, dojedajúc čokoládovú tyčinku. „Hocičo. Možno sme na zlom mieste, ale už od začiatku tých hnusných únosov ma to ťahá sem, do lesov. Akoby sa to tu začalo a ako keby sa to tu aj malo skončiť.“ „Polícia to klasifikuje ako...“ „Viem hlavne to, že sa tu strácajú deti oni to majú na háku.“ „Snažia sa. Viem to. Robila som s nimi rozhovor.“ „Rozhovor je rozhovor a realita je realita.“ Bolo vidieť, že Radúz nerozpráva z hnevu, ale že o veci rozmýšľa. „Deti len tak nezmiznú. Aspoň nie tých päť. Nemali predsa žiadne problémy. Sedem ročné deti, boha jeho! Sedem!“ „Neberte za svoj problém. Je to pre nás len robota.“ Pokračovali v ceste, no už čoskoro sa Radúz po niečo zohol. Hrabol do lístia a vydoloval odtiaľ plyšového macíka s odšklbnutou pravou rukou. V očiach sa mu zablyslo, hneď na to sa ale zmenil na objektívneho žurnalistu. „Nič to neznamená. Tá hračka tu určite leží už od leta. Turisti.“ „Nechaj ho tu.“ „Zbláznila si sa? Možno je to predsa len stopa...“ „Mám z nej zlý pocit.“ IV. Večer objavili polorozpadnutý, opustený dom. Vymenili si pohľady. Radúz dom niekoľko krát vyfotil. Potom tam iba tak stáli a pozorovali ho a jeho blízke okolie. Bez slova rozhodli, že to preskúmajú. Lístie šuchotalo. Ak ich aj niekto sledoval, jeho pohyby nemali šancu počuť. Dvere neboli zamknuté. Nevŕzgali. Schoval foťák, vytiahol revolver. vstúpili dovnútra. Bola tu len jedna veľká miestnosť a uprostred nej postele. matrace, ktoré na nich boli nedbanlivo položené a ktoré boli väčšie, ako tie postele, boli zožltnuté a rozožraté od molí, myší, potkanov. Na podlahe boli polámané dosky a tmavé, veľké škvrny niečoho. A ešte niečo. Saša to zdvihla a ukázala to kolegovi. Odtrhnutá plyšová ruka medvedíka. „Poklop,“ Radúz otvoril drevený poklop na podlahe. Štvorcový otvor snáď ústil do pekla. „Ste tam, decká? Neublížime vám. prišli sme vám pomôcť. Máme tu auto.“ Radúz stál v bezpečnej vzdialenosti od otvoru, pre prípad, že by sa z hnijúcej tmy niečo po ňom vymrštilo. Žiadna odpoveď. Revolver si zastrčil za opasok, vytiahol foťák, nastavil blesk a niekoľko krát cvakol spúšťou. Blesk ožiaril hlinenú podlahu kobky, kamenné steny, no vždy to boli iba útržky obrazu, nič zreteľné. „Idem tam.“ Radúz zošpúlil pery a zase vymenil foťák za revolver. Saša sa chcela rozplakať. „Nechoď.“ šepla mŕtvolným hlasom. „Musím. Veď čo ak sú tam?“ šepol zdesene. Pošúchal jej dlaňou rameno a naslepo skočil do tmy. „Čo vidíš?“ naklonila sa nad otvor. „Nič. len hmatám prstami. Je tu vlhko. A dusno. Niečo tu smrdí. Asi myšacince. A možno...“ Radúz sa odmlčal. Saša si dala dole klobúk z prepotených korienkov vlasov. „Radúz?“ špela stiahnutým hrdlom. „Niečo som nahmatal. Dačo mäkké.“ „Čo je to?“ „Neviem, ale...“ Padol výstrel. A ešte jeden. Ale ďalší už nie. V. Vietor zosilnel, do vzduchu sa vzniesli kilá hnijúceho lístia. Medzi ním aj klobúk. Jeden normálny, obyčajný, na prvý, druhým, tretí, štvrtý a vlastne koľkokoľvek pohľad ničím výnimočný klobúk. napísané 11. 12. 2001, remake 12. 8. 2005, Nové Mesto nad Váhom
- Ivan Kučera -
12.08.2005

index článkov
© 2002 - 2013 Genius loci
Dizajn romi
Script a optimalizácia PromoNet