Genéza Sionizmu -časť 2. Realizácia plánu na zriadenie všesvetovej judaistickej vlády- I. V Holandsku sa kladú základy židovskej „Haute finance

Podiel Židov na odtrhnutí Holan­dska od nenávidenej španielskej koruny sa dá len ťažko dokázať, hoci sa o tom vôbec nedá pochybovať. Siónski mudrci v X. protokole hovoria:

 „Aby sme ovládli gojimskú spoločnosť, v ktorej sme tak hlboko zakorenili spory a dogmy protestantského náboženstva, bude nevyhnutné uskutočniť nevyh­nutné opatrenia."

Zdrojom finančných prostriedkov, ktoré Židia používali na zabezpečenie vply­vu na kráľovských a veľmožských dvoroch, bola úžera. V priebehu 16. storočia sa však v dôsledku nových objavov a vzniku zámorských kolónií nesmierne zväčšil rozsah svetového obchodu, a s ním sa Židom otvorili nové zdroje finan­čných prostriedkov. Hlavnou inštitúciou, ktorá Židom dopomohla k ich finančnej moci, bola burza.

Vo všeobecnom zmysle slova je burza zhromaždenie obchodníkov na určitom mieste v určitom čase, za účelom predaja a nákupu. Takéto burzy sú staré ako ľudstvo samo, ale dovtedy sa im tak nehovorilo. Toto pomenovanie vraj dostali od zhromaždenia, ktoré sa konalo v dome rodiny Van der Beursa v Bruggách. Ottov obchodný slovník (I. diel, str. 302) rozoznáva tri vývojové stupne burzy:

a) do založenia antverpskej burzy v roku 1531 prebieha obchodovanie živelne
b) do založenia amsterdamskej burzy v roku 1613 sa obchoduje podľa určitých pravidiel
c) o nasledujúcom období sa v citovanom slovníku doslova píše: Tretie obdobie siaha od roku 1613 až do dnešných dní. Na amsterdamskej burze nadobúda obchod prvýkrát moderný ráz.

Umiestňovaním veľkých pôžičiek a hlavne štátnych emisií, obracajú burzy na seba pozornosť vlád. V Amsterdame sa vyvinula burzová špekulácia, burzová hra, ako aj moderná technika burzových obchodov, a to predovšetkým zavede­ním akcií na trh a vznikom lehotných obchodov. Až na začiatku 16. storočia, ako bolo povedané, vznikali všade, kde sa obchodovalo, zhromaždenia obchod­níkov, ktorí sa v určitý čas a na určitom mieste zhromažďovali, aby predávali a nakupovali. Takúto burzu odznakov máme ešte aj dnes na Václavskom ná­mestí v Prahe. V priebehu 16. storočia boli pre obchodnú činnosť na burze vypra­cované presné pravidlá, nazvané uzancie. Od začiatku 17. storočia sa v Amster­dame vytvára burza moderného typu: okrem tovaru s obilím, bavlnou, vlnou sa začína obchodovať aj s cennými papiermi, predovšetkým so štátnymi pôžič­kami, akciami a devízami. V nasledujúcich riadkoch si o týchto obchodoch povie­me viac. Tu však chceme upozorniť ešte na to, že k tomuto vývoju dochádza po odlúčení Holandska od španielskej koruny, čím sa Židom, vypovedaným v roku 1492 zo Španielska, otvorila cesta do Holandska. O tom, aká mohutná bola táto invázia, svedčí skutočnosť, že počet amsterdamského obyvateľstva sa v rokoch 1585-1995 zdvojnásobil.

---

---

Aby sme pochopili toto tvrdenie, musíme si uvedomiť, akým spôsobom kryli feudálni panovníci svoje finančné potreby. Najdôležitejším faktom je, že zdrojom panovníckych dôchodkov neboli nejaké dane vyberané od obyvateľstva, ako je to dnes, ale súkromné príjmy panovníkov, predovšetkým výnos z jeho statkov, dane ukladané kráľovským mestám, súdne poplatky, clá a mýta, vyberané od cudzích kupcov a razenie mincí. V prípade vojny boli vazali povinní dostaviť sa k panovníkovi a to aj s družinou, pričom náklady, ktoré boli s tým spojené, niesli sami a museli ich hradiť výnosom z vojnovej koristi a výkupným za zajatých nepriateľov. Ak sa panovník dostal do finančnej tiesne, obrátil sa na svojho dvor­ného Žida, ktorý mu potrebnú čiastku, obyčajne nenávratne, zadovážil. Dvorný Žid tak dosiahol značný vplyv na panovníka, ale v žiadnom prípade panovníka neovládal.

Od druhej polovice 15. storočia začínajú byť feudálne vojská nahradzované žoldnierskymi a vrchnostenská miestna správa platenými úradníkmi. Na úhradu s tým spojených nákladov nemohli feudálne panovnícke dôchodky stačiť. Je to nesmierne dôležitá okolnosť vo vývoji politickej moci v európskom novove­ku.

Táto situácia nastala v Holandsku po zosadení španielskeho kráľa. Vodcovia povstania, Viliam Oranžský a jeho potomkovia museli financovať boj proti Špa­nielsku, ktorý trval takmer do podpísania vestfálskeho mieru (1648), čím bola konečne uznaná nezávislosť Holandska ako na Španielsku, tak aj na nemeckom cisárovi. Holandskí Židia dali samozrejme odbojárom všetky finančné prostried­ky, čím vzniklo niečo, čo až dodnes hrá v politických dejinách sveta neviditeľnú, ale o to významnejšiu úlohu: štátny dlh. Nechajme si tento pojem vysvetliť sionskými mudrcmi (24. protokol):

„Pôžička je emisia vládnych zmeniek, ktoré obsahujú záväzok platiť stanove­né úroky z istiny, ktorá bola zverená vláde. Ak je pôžička 5 %, po uplynutí 20-tich rokov vydá štát na úrokoch čistou stratou čiastkou, ktorá sa rovná sa­motnej pôžičke. Po 40 rokoch sa vyplatená čiastka bude rovnať dvojnásobku pôžičky, po 60 rokoch trojnásobku, zatiaľ čo dlh zostane nezmenený, ako v dobe emisie. Podľa tejto kalkulácie je jasné, že vláda žmýka z úbohých po­platníkov pomocou všeobecnej dane posledný halier, aby mohla zaplatiť úrok zahraničným kapitalistom, od ktorých si požičala peniaze, miesto toho, aby tieto čiastky, ktoré potrebuje, získala vo vlastnej krajine a nemusela platiť úro­ky, ktoré znamenajú poplatok na doživotie ... Je faktom, že ľahkomyseľnosť gojimských panovníkov v štátnych záležitostiach, úplatnosť ministrov, a ich ig­norancia vo finančných otázkach nám podrobila národy, ktoré sme primäli k tomu, aby s nami uzatvorili pôžičky, ktoré nebudú môcť nikdy splatiť, čím sa všetky finančné záležitosti dostali pod naše vedenie, všeobecne pokladané za vedecké. Musíme mať na pamäti, koľko úsilia a peňazí nás to stálo."

Nie je známe, na koľko percent boli uzatvárané holandské štátne pôžičky, ale určite nie na 5 %. Ak však boli 8 %-né, tak ako prvá anglická pôžička z roku 1692 a prvá československá pôžička z roku 1922, tak sa na úrokoch čiastka rov­najúca sa istine, zaplatila každých dvanásť rokov.

---

---

Povedali sme si, že na burzách sa pôvodne obchodovalo s tovarom. Napríklad Amsterdam bol sídlom svetoznámej obilnej burzy. V miestnostiach burzy sa v stanovenú hodinu schádzali zástupcovia vývozcov so zástupcami holan­dských, francúzskych a anglických dovozcov a uzatvárali s nimi príslušné kon­trakty. Zjednané ceny sa zaznamenali, vypočítal sa priemer, ktorý sa vyhlásil ako denný kurz pšenice, jačmeňa a pod. Za tento kurz sa potom platilo za obilie aj mimo burzy. Pokiaľ burza pracovala týmto spôsobom nemáme proti nej ná­mietok. Námietky však mali siónski mudrci.

V 6. protokole siónskych mudrcov sa hovorí:

„Aby sloboda mohla gojskú spoločnosť rozložiť a zničiť, musíme základňou priemyslu urobiť špekuláciu. V dôsledku toho všetko bohatstvo vyťažené z pôdy prejde do špekulácie, t.j. pomôže plniť naše nedobytné pokladne, pre­tože všetky nitky špekulácie sa budú zbiehať v našich rukách."

Výška kurzov je totiž závislá na mnohých faktoroch. Najdôležitejším je odhad budúcej úrody a budúcej spotreby. Tieto odhady sa však dajú ovplyvňovať najrozličnejšími spôsobmi, napr. rozširovaním nepravdivých informácií, zadržiava­ním zásob tovaru a pod. Kto dajme tomu dôjde k záveru, že budúca úroda bude zlá a cena pšenice stúpne, môže svoju zásobu zadržať a predať ju až po žatve. Vytvorilo sa mnoho druhov burzových obchodov, pri ktorých vôbec nedôjde ku kúpe či predaju tovaru a kde ide len o to, využiť cenový pohyb. Takýmto tran­sakciám hovoríme špekulačné. Pretože Židia boli a sú svojimi výbornými stykmi vždy najlepšie informovaní a svojim ovládaním tlače mali a majú možnosť rozši­rovať priaznivé informácie pre svoju špekuláciu, stávajú sa suverénnymi pánmi špekulácie v celosvetovom meradle. Vždy to boli a sú oni, kto na meniacich sa cenách najviac zarábali a zarábajú.

---

---

V hospodárskom podnikaní platila vždy zásada, že podnikateľ ručil celým svojim súkromným majetkom za dodržanie svojich finančných záväzkov. Ak bol však predmet podniku rozsiahly alebo riskantný, združovalo sa viac osôb, ktoré sa potom podieľali na zisku v pomere k výške kapitálu, ktorý do podniku vložili, a len do tej výšky ručili aj za prípadnú stratu. Prototypom týchto spoločností je lon­dýnsko-indická spoločnosť, založená v roku 1600 a amsterdamská Východoin­dická spoločnosť, založená v roku 1602. Prvá spoločnosť položila základ britské­mu koloniálnemu panstvu v Indii. Druhá holandskému panstvu v Indonézii. Stalo sa zvykom, že kapitál týchto spoločností bol rozdelený na menšie zaok­rúhlené diely, napr. po 100, po 200 a pod. peňažných jednotiek a na ne boli vy­stavené cenné papiere, takzvané akcie. Tie boli potom uvedené na burzu a stali sa vyhľadávanými špekulačnými papiermi.

O tom, že to boli najmä príslušníci židovského národa, ktorí túto špekuláciu uskutočňovali, máme veľmi závažné svedectvá. Nemecký vedec Werner Som­bart (1941), ktorý je pokladaný za priateľa Židov, uvádza vo svojom diele „Židia a hospodársky život" (Mníchov a Lipsko 1922, str. 104) nasledujúcu správu francúzskeho vyslanca v Haagu svojej vláde z roku 1698:

„V tomto štáte zohrávajú Židia významnú rolu a podľa predpovedí týchto údaj­ne politických špekulantov, ktorí však sami tápu v neistote, ceny akcií sa na­chádzajú v takom ustavičnom pohybe, že v priebehu jedného dňa dochádza k uzatváraniu obchodov, ktoré si zaslúžia názov hra alebo stávka. A to tým skôr, že Židia, ktorí sú hnacou silou tohto počínania, ovládajú toľko šikovných ťahov, že sa im darí oklamať stále nových ľudí, dokonca aj tých najzdatnej­ších."

K tomu Sombart dodáva:

„Teda to znamená už umelé ovplyvňovanie burzy".

---

---

Vypočujme si opäť Lazara Goldschmidta:

„Ešte na sklonku 15. storočia bol Talmud na indexe a až v roku 1520 povolil pápež Lev X. jeho uverejnenie. Kresťanský tlačiar Daniel Bomberg z Antverp, ako tlačiar a nakladateľ hebrejských diel až dodnes nepredstihnuteľný, začal toho roku s tlačou a po troch rokoch bolo dielo úplné, v nádhernej úprave a s komentárom. Trvalo to iba ďalšie dva roky a už vyvstala potreba druhého vydania, za ktorým vzápätí nasledovalo tretie. V neskorších vydaniach už bol veľmi málo menený text i úprava. Ďalšími vydaniami sa Talmud veľmi rozšíril. Kolega z mesta na Lagunách predstihol svojho predchodcu Bomberga glosa­mi a dodatkami".

Akí mocní museli byť antverpskí Židia, keď sa im ešte za života španielskeho kráľa podarilo v priebehu troch rokov vytlačiť celý desaťfoliantový Talmud: A po­kiaľ ide o súhlas Leva X., vysvetlenie je jednoduché - tento pápež potreboval nesmierne veľa peňazí na stavbu svätopeterskej baziliky ako aj pre svoj prepy­chový dvor. Nikdy sa však nedozvieme, akú čiastku z týchto nákladov zobrali na seba Židia za súhlas na vytlačenie Talmudu.

Ďalej opäť Goldschmidt:

„A tu okolo polovice 16. storočia bola znovu postavená hranica a ďalšie vyda­nie bolo úplne zakázané. Zničené boli takmer všetky vtedy existujúce zväzky Talmudu, ktoré vyšli bez cenzúry, v nepatrnej miere určite aj v dôsledku opotrebenia. Takže dnes vieme len o niekoľkých málo exemplároch z týchto edí­cií. Skvosty hebrejskej literatúry, predmety túžob a snáh zberateľov sú už len predbombergovské traktáty."

Doba okolo polovice 16. storočia bola dobou zbožných a silných pápežov, Pa­vla III. (1543-1549) a Pavla IV. (1555-1559) a dobou tridentského koncilu (1545­-1563).