VERBÁLNY RASIZMUS DOSTAL V EURÓPSKEJ ÚNII ZELENÚ…?!!!
Plán EÚ proti rasizmu a xenofóbii nenadobudol zásluhou Francúzska a Talianska jednotné textové znenie, ktoré by vyjadrovalo jednotný postup v boji proti rasizmu a xenofóbii. Zásluhu na tom má (ako sa pochválil pán minister) aj Slovenska republika, reprezentovaná ministrom spravodlivosti Danielom Lipšicom, keď na jeho podnet predsedníctvo prijalo požiadavku, aby štáty nemali povinnosť sankcionovať verbálne prejavy rasizmu, ak je to v rozpore s ich ústavnými tradíciami a textom ich ústavy!?
Komentár: PhDr. FRANTIŠEK GODLA
Odoslané dňa: Thursday, 21.07.2005 10:59,
Téma:702-706,
15. ročník, 20.6.-24.7.2005
Keď som si prečítal túto správu v minulom čísle Romano
nevo ľil (č. 699 – 701), donútilo ma to už po druhý raz reagovať. Musím konštatovať, že názory pána ministra ma vôbec neprekvapili,naopak, utvrdili ma v mojej mienke o politických názoroch tohto podpredsedu a ideológa istého „demokratického hnutia“ na Slovensku, ktoré aj jeho zásluhou už dávno stratilo svoj prívlastok.
Preto je nevyhnutné aktívne reagovať na tieto, už dlhší čas sa prejavujúce originálne názory ministra spravodlivosti vlády Slovenskej republiky. Ako som si všimol, zatiaľ som jediným protestujúcim proti týmto názorom. Nereaguje na to vláda ani parlamentné strany, ticho sú politici zľava doprava, od červených cez ružových, modrých až po hnedo-čiernych a čierno– hnedých, nereaguje ani
tretí sektor, ani naše rómske organizácie a ich lídri (!). Nemyslím si, že je dobre, ak sa tvárime, že sa nič nedeje, resp. že nás sa to netýka a nikoho to neohrozuje. Lebo opak je pravdou.
Ja, ako občan tohto štátu, sa týmito postojmi a názormi, resp. touto ideológiou a politikou predstaviteľa vlády a vládnej strany cítim ohrozený, pretože som potenciálnym objektom takejto politiky. Ona totiž vôbec nie je nová. Ona tu už bola a napáchala strašné zlo v čase Slovenského vojnového štátu, keď bolo oficiálne možné nielen nahlas a verejne hlásať a popularizovať, ale aj všetkými možnými prostriedkami realizovať rasizmus voči Židom a Cigánom. Predpokladám, že to máme vo svojej pamäti, pretože nás sa to týka najviac. Ani v podmienkach demokracie, a teda aj slobody prejavu (keď sa do istej miery môžeme legálne brániť.), nie sme uchránení od verbálnych prejavov rasizmu (často spojených aj s fyzickým násilím), dokonca z najvyšších miest a praktických rasistických postupov a metód uplatňovaných vo všetkých vertikálnych i horizontálnych sférach riadenia a rozhodovania v tomto štáte. Ak pozorne vnímame túto rozhodovaciu politiku, predovšetkým voči Rómom, vidíme, že sú v nej veľmi evidentné prvky rasistických postupov vo všetkých sférach života. Rozširovanie rómskych osád vzdialených od obcí, dokonca s vlastnou sieťou služieb (!) – školy, obchody, zdravotné zariadenia, krčmy, kostoly, cintoríny, etc., etc. – jasne naznačuje podobnosť s neslávne známymi juhoafrickými bantustanmi. Rovnako podobné sú aj javy ako temer absolútna nezamestnanosť, rastúca negramotnosť a narastajúca druhotná negramotnosť, zvyšujúca sa chorobnosť, podvýživa detí a negatívne prostredie pre ich formovanie, teda pre ich výchovu a vzdelávanie, závislosť na alkohole a drogách – jednoducho zjavne jasná segregácia, čo je úplne v súlade so známym Slotovým výrokom o „krátkom dvore a dlhom biči“ .
Osobitne nebezpečným fenoménom je, ak takéto postoje boli z iniciatívy slovenského ministra akceptované orgánom Európskej únie, ktorá už niekoľkokrát kritizovala postoje slovenskej vlády k Rómom. Niečo nie je v poriadku s tým, čo sa oficiálne deklaruje a praktickou politikou štátu, štátnej a verejnej správy a pod.
Ak hovoríme na rôznych stretnutiach, že Rómovia potrebujú objaviť, či nájsť svojho Štúra, aby rozvinuli svoje kultúrne bytie a povedomie, tak rovnako, ak nie viac, budú potrebovať aj svojho Nelsona Mandelu, aby sa mohli skutočne emancipovať a emancipovane integrovať do všetkých štruktúr verejného života . Toho však bude ešte ťažšie nájsť. Mám pocit, že tieto otázky, resp. problémy, by mali byť predmetom zodpovedných úvah vo vnútri rómskej komunity nielen na Slovensku, ale aj v rámci EÚ a Európy vôbec.
Ja, ako občan tohto štátu, sa týmito postojmi a názormi, resp. touto ideológiou a politikou predstaviteľa vlády a vládnej strany cítim ohrozený, pretože som potenciálnym objektom takejto politiky. Ona totiž vôbec nie je nová. Ona tu už bola a napáchala strašné zlo v čase Slovenského vojnového štátu, keď bolo oficiálne možné nielen nahlas a verejne hlásať a popularizovať, ale aj všetkými možnými prostriedkami realizovať rasizmus voči Židom a Cigánom. Predpokladám, že to máme vo svojej pamäti, pretože nás sa to týka najviac. Ani v podmienkach demokracie, a teda aj slobody prejavu (keď sa do istej miery môžeme legálne brániť.), nie sme uchránení od verbálnych prejavov rasizmu (často spojených aj s fyzickým násilím), dokonca z najvyšších miest a praktických rasistických postupov a metód uplatňovaných vo všetkých vertikálnych i horizontálnych sférach riadenia a rozhodovania v tomto štáte. Ak pozorne vnímame túto rozhodovaciu politiku, predovšetkým voči Rómom, vidíme, že sú v nej veľmi evidentné prvky rasistických postupov vo všetkých sférach života. Rozširovanie rómskych osád vzdialených od obcí, dokonca s vlastnou sieťou služieb (!) – školy, obchody, zdravotné zariadenia, krčmy, kostoly, cintoríny, etc., etc. – jasne naznačuje podobnosť s neslávne známymi juhoafrickými bantustanmi. Rovnako podobné sú aj javy ako temer absolútna nezamestnanosť, rastúca negramotnosť a narastajúca druhotná negramotnosť, zvyšujúca sa chorobnosť, podvýživa detí a negatívne prostredie pre ich formovanie, teda pre ich výchovu a vzdelávanie, závislosť na alkohole a drogách – jednoducho zjavne jasná segregácia, čo je úplne v súlade so známym Slotovým výrokom o „krátkom dvore a dlhom biči“ .
Osobitne nebezpečným fenoménom je, ak takéto postoje boli z iniciatívy slovenského ministra akceptované orgánom Európskej únie, ktorá už niekoľkokrát kritizovala postoje slovenskej vlády k Rómom. Niečo nie je v poriadku s tým, čo sa oficiálne deklaruje a praktickou politikou štátu, štátnej a verejnej správy a pod.
Ak hovoríme na rôznych stretnutiach, že Rómovia potrebujú objaviť, či nájsť svojho Štúra, aby rozvinuli svoje kultúrne bytie a povedomie, tak rovnako, ak nie viac, budú potrebovať aj svojho Nelsona Mandelu, aby sa mohli skutočne emancipovať a emancipovane integrovať do všetkých štruktúr verejného života . Toho však bude ešte ťažšie nájsť. Mám pocit, že tieto otázky, resp. problémy, by mali byť predmetom zodpovedných úvah vo vnútri rómskej komunity nielen na Slovensku, ale aj v rámci EÚ a Európy vôbec.
• Autor je pedagóg
15.08.2005