Genéza Sionizmu -časť 2. Realizácia plánu na zriadenie všesvetovej judaistickej vlády- III. Po Anglicku začal útok na Francúzsko

---

---

Francúzsky kráľ Ľudovít XI. (1461-1483) musel viesť dlhé boje o trón, v kto­rých sa veľká časť šľachty postavila proti nemu, čo ho donútilo oprieť sa o žold­niersku armádu. Po svojom víťazstve vyradil šľachtu aj z úseku právneho tak, že svojich spolupracovníkov si vyberal z radov mešťanov. O to viac šľachtu priťahoval cirkevný majetok. Ale Francúzsko, „najstaršie dieťa Cirkvi", ako sa ho­vorievalo, nebolo ani Anglickom, ani Nemeckom. Francúzsky národ podľa prí­kladu Paríža a jeho Sorbony a pod vedením vernej katolíckej šľachty s rozhor­čením a odporom odmietal kalvínske bludy. V troch vojnách, zvaných „hugenot­ské" - „hugenots" je francúzska skomolenina slova „Einungenosse", ktorými bo­li označovaní švajčiarski kalvíni - boli hugenoti zatlačení a až nanteským edik­tom dostali asi 100 miest s niekoľkými pevnosťami, medzi ktorými bola pevnosť la Rochelle, ako stvorená pre vojenskú pomoc anglických protestantov.

V roku 1610 viedol francúzsku politiku kardinál Richelieu. Bez toho, aby zrušil nanteský edikt, odnímal hugenotom pevnosť za pevnosťou, a pádom la Rochelle bolo hugenotstvo vo Francúzsku zlikvidované, takže Ľudovít XIV. mohol pokojne tento edikt zrušiť ako nepotrebný.

Ľudovít XIV. nastúpil na trón ako 5-ročný.V tejto dobe vrcholil konflikt medzi anglickou šľachtou a kráľom, ktorý skončil kráľovskou popravou. Tieto skutoč­nosti dodali francúzskym veľmožom odvahu, a tak dochádza k občianskej vojne medzi kráľovským dvorom, vedeným kráľovou matkou Annou Rakúskou, a pa­rížskym parlamentom. Tento boj vstúpil do dejín pod názvom „fronde". Francúz­ske parlamenty mali s parlamentom anglickým spoločný len názov. Boli to súdne dvory, ktoré okrem normálnej súdnej činnosti mali právo, posudzovať oprávne­nosť niektorých kráľovských zákonov, najmä daňových. V druhej fáze tejto vojny, ktorá sa začala po londýnskej kráľovražde, sú hlavnými protagonistami prísluš­níci vysokej šľachty. V roku 1653 bola vzbura potlačená kráľovským vrchným veliteľom Turennom. Na mladučkého kráľa, ktorý mal pri jej likvidovaní 15 rokov, však urobila nezmazateľný dojem. Ľudovít XIV. potom dokončil absolutizáciu francúzskej kráľovskej moci. Šľachtu zbavil provinciálnej vládnej moci, ktorú pre­niesol na platené úradníctvo a najvyššie štátne úrady obsadil nešľachticmi. Mi­nister financií Colbert a minister vojny Louvils boli občianskeho pôvodu, riaditeľ opevňovacích prác maršál Vauban pochádzal z úplne chudobnej rodiny a tvrdo zakročil proti hugenotom.

---

---

Siónski mudrci v 3. protokole hovoria:

      „Až naše zásady budete uvádzať do života, majte na zreteli charakter ľudu v krajine, kde budete pôsobiť. Všeobecná uniformita pri aplikovaní týchto zá­sad by, až do doby keď bude uskutočnená prevýchova tohto ľudu, neviedla k úspechu. Ak budete postupovať pomaly a opatrne, uvidíte, že neuplynie ani desať rokov a aj najzarputilejšia povaha sa zmení a my si prirátame ďalší ná­rod k tým, ktorí sa už podrobili našej myšlienke humanitného internacionaliz­mu."

Cesta, ktorú si judaisti zvolili k podrobeniu Francúzska, je v podstate zhodná s tou, ktorá im vydala do rúk Anglicko. Rozdiel je v tom, že v Anglicku našli svo­jich kolaborantských spojencov na kráľovskom dvore a medzi šľachtou vernou kráľovi, vo Francúzsku medzi šľachtou, ktorá kráľovskú inštitúciu nenávidela, a medzi intelektuálmi. Bernard Fay vo svojej knihe „Slobodné murárstvo a inte­lektuálna revolúcia 18. storočia" (Paríž 1961, str. 55) píše:

      „Keď boli vojny skončené a Ľudovít XIV. pochovaný, keď išlo o zorganizova­nie nového Francúzska, v ktorom aristokracia chcela opäť zaujať miesto, ktoré jej odňali králi a obracia sa k Anglicku, aby tu našla tajomstvo úspechu, ktorý vydal anglickej šľachte do rúk parlament aj celú krajinu, bez toho, aby bolo treba vyradiť korunu. Ponáhľajú sa na štúdiá do Anglicka a vracajú sa s váž­nou tvárou a hrubými knihami. V rokoch 1715-1730 dosahuje táto literatúra rozkvet a veľké rozšírenie. Jej korunu tvoria „Filozofické listy" od Voltaira (1734) a najmä „Duch zákonov" od Montesquieho (1748)."

      Na str. 130 citovanej knihy Fay ďalej uvádza, že:

      „...zasadania lóže v londýnskom hostinci Horn v roku 1730 sa zúčastnili okrem veľmajstra vojvodu z Norfolku aj početní zahraniční hostia, medzi ktorými bol aj Montesquieu. Prvá parížska lóža vznikla už v roku 1726. Francúzske slobodomurárstvo sa preslávilo tým, že zaviedlo tzv. slobodomurárstvo zdokonalené."

Vo Francúzsku bolo teda nevyhnutné postupovať ináč ako v Anglicku, totiž zdola. Preto boli brány lóží dokorán otvorené príslušníkom drobnej intelektu­álnej, umeleckej a obchodnej buržoázie, ktorú priťahovali lákavé heslá o voľ­nosti a rovnosti. Zo slov siónskych mudrcov, ktoré sme citovali z 1. protokolu pri príležitosti objasňovania princípov Deklarácie nezávislosti, pripájame ešte ďalšie z 1. protokolu:

      „Politická sloboda je idea, nie realita a je nevyhnutné použiť túto ideu na vytvorenie nejakej idealistickej návnady, aby sme ľudové masy priviedli na našu stranu, keď sa tieto masy rozhodli zvrhnúť niektorú vládnu stranu."

Vo Francúzsku bolo nevyhnutné poštvať buržoáziu proti kráľovi. Príliv buržoázie do lóží však nebol po chuti šľachtickým slobodomurárom. Preto bolo slobodomurárstvo rozdelené do stupňov - vyššie boli vyhradené šľachte a nižšie buržo­ázii. V rokoch 1771-1773 vznikla Francúzska veľlóža a dostala meno „Vefký francúzsky orient". V tej dobe bolo v Paríži už 23 lóží a v celom Francúzsku už 104.

Mocným zdrojom slobodomurárskej ideologickej ofenzívy sa stala známa encyklopédia, pozostávajúca zo 17 foliantov, 5 zväzkov dodatkov a 11 zväzkov ilustrácií. Jej vydanie bolo dokončené v roku 1766. Hlavnými autormi Encyklopédie boli Diderot, Dalambert, Helvetius, Holbach, Rousseau a Voltaire. Všetci boli členmi slobodomurárskej lóže „Deviatich sestier". Manfred Adler nás vo svojej knihe „Protikresťanská revolúcia slobodného murárstva" (Jestten 1974, str. 23) informuje o nasledujúcom humanitnom výroku filozofa a dramatika Denisa Dide­rota:

„Svet nebude šťastný, pokiaľ črevami posledného kňaza nebude zahrdúsený posledný kráľ."

---

---

Ľudovít XIV. bol síce slávny kráľ, ale keď zomrel, zanechal svojmu vnukovi Ľudovítovi XV. (1715-1774) štátny dlh vo výške 15 miliárd a ročný rozpočtový deficit 65 miliónov libier. Vojna o rakúske dedičstvo (1756-1763), sedemročná vojna a pomoc revoltujúcim americkým kolóniám ďalej ničili kráľovskú pokladňu. Minister financií Ľudovíta XVI. (1774-1793) Turgot videl záchranu vo všeobecnej pozemkovej dani. Šikovná propaganda sa však postarala o to, aby sa proti tomu zákonu postavili nielen tí, ktorí ju mali priamo odvádzať, ale aj spodina, ktorej sa zdôrazňovalo, že takáto daň by mala za následok zvýšenie cien životných potrieb. Druhým propagandistickým ťahom boli prehnané správy o rozmarnosti kráľovského dvora, pričom hlavným terčom bola „Rakúšanka", kráľovná Antoi­neta, dcéra Márie Terézie. Najenergickejšie sa proti novej dani postavili parla­menty, a odmietli daň zaregistrovať. V tejto súvislosti je nevyhnutné pozname­nať, že v predvečer francúzskej revolúcie pracovalo vo Francúzsku už 612 slo­bodomurárskych lóží - 65 v Paríži, 442 na vidieku, 39 v kolóniách, 69 v armáde a 17 v zahraničí (Fay, str. 177). V lyonskej lóži „Prozreteľnosť" bolo 7 kanonikov lyonskej katedrálnej kapituly vrátane dekana (Fay, str. 198). Teraz si uvedieme pokračovanie citátu z 1. protokolu siónskych mudrcov:

      „... zvrhnúť niektorú vládnu stranu. Táto úloha sa značne uľahčí, ak je sám panovník infikovaný ideou slobody, teda liberalizmom a pre túto ideu sa sám zriekne svojej moci. V tomto okamžiku náš systém zvíťazí. Akonáhle sa uvoľ­nia opraty vlády, ihneď sa ich podľa zákona života chopí nová ruka, pretože slepá sila ľudu nemôže ani jediný deň existovať bez vodcu. Následkom toho neurobí nová moc nič iné ako to, že nahradí starú moc, oslabenú liberalizmom."

Tento recept sa vo Francúzsku uskutočnil do posledného písmena. Po celom Francúzsku rozosievali slobodomurárske lóže nenávisť voči monarchii a monar­chovi, predovšetkým proti jeho manželke a proti tomuto temnu vynášali šialené svetlo imaginárnej slobody. A bol to práve monarcha, ktorý spôsobil, že ich dielo bolo korunované úspechom. Ľudovít XVI. bol určite dobrák, ale na kráľovský trón nepatril. Miesto toho, aby vyriešil finančnú krízu zdanením bohatých a to predo­všetkým tých, ktorým koruna bola dlžná niekoľko miliárd štátneho dlhu, dal sa prehovoriť, aby za účelom riešenia finančnej situácie zvolal generálne stavy.

---

---

Generálne stavy (pomenované podľa provinčných stavov) boli tri: duchoven­ský, panský a mestský, ktorému sa hovorilo aj tretí. Zvolával a predsedal im kráľ, ak potreboval súhlas k nejakej významnej veci, ako napr. keď potreboval uložiť stavom nejakú mimoriadnu daň. Prvýkrát zvolal stavy v roku 1302 Filip Pekný, aby si dal schváliť boj proti Svätej Stolici a naposledy boli zvolané v roku 1614.

V generálnych stavoch, rovnako ako napr. v stavoch českých, sa hlasovalo tak, že každý stav mal jeden hlas. Vo svojej knihe „Francúzske slobodné murárstvo a príprava revolúcie" (Paríž 1920, str. 185), ktorá bola vyznamenaná slobodomurárskou cenou Arthura Milla, píše Gaston Martin:

      „V treťom stave sa vytvoril slobodomurármi vedený blok..., ktorý vynikal súdržnosťou, dokonalou znalosťou svojich cieľov, zbehlosťou v parlamentných debatách a disciplínou, ktorá bola spočiatku takmer bezvýhradná. Aj keď, čo do počtu, tvorila asi len polovicu príslušníkov všetkých stavov a v tretom stave tvorila veľkú väčšinu, bola odsúdená k bezmocnosti, pri zachovaní hla­sovania podľa stavov."

5. mája 1789 Ľudovít XVI. otvoril zasadanie a keďže do programu rokovania nebola zaradená požiadavka tretieho stavu, aby sa hlasovalo podľa hláv, zišli sa 17. júna sami príslušníci tretieho stavu v kráľovskej herni so slobodomurár­skou skupinou, prijali názov Národné zhromaždenie a prisahali, že sa nerozídu, pokiaľ nedajú Francúzsku ústavu.

Siónski mudrci v 11. protokole hovoria:

      „Keď sa nám podarilo nakaziť vládnu organizáciu liberalizmom, týmto smrteľ­ným jedom, zmenil sa celý komplex politického života štátu, všetky jeho zložky boli postihnuté smrteľnou chorobou rozkladu krvi. Teraz nám už zostáva len čakať na koniec tohto smrteľného zápasu. Liberalizmus plodí konštitučné vlá­dy, ktoré nahradia autokraciu. Konštitúcia je sotva niečím iným než školou ne­zhôd, rozporov, nedorozumení, planého rozčuľovania sa a straníc­kych záujmov, jednoducho všetkého toho, čo vedie k oslabeniu štátu."

Aj tento návod sa stal skutočnosťou. Dňa 11. júla kráľ rozpustil vládu vrátane Neckera, podporovaného slobodomurármi, na čo poštvaný plebs odpovedal úto­kom na väznicu Bastilu. Tento útok podnikli dňa 14. júla a v Bastile našli len 7 väzňov vrátane kriminálnikov. Veliteľ Bastily bol ubitý a jeho mŕtvola nesená parížskymi ulicami. Siónski mudrci hovoria v 27. protokole:

      „Slovo „sloboda" stavia ľudstvo proti akejkoľvek moci, ba dokonca aj proti moci Boha a prírody. Preto pri svojom nástupe k moci vytrieme toto slovo z ľud­ského slovníka, ako symbol zvieracej sily, ktorá mení dav v krvilačné šelmy".

V noci zo 4. na 5. augusta odhlasovalo zhromaždenie, ktoré zmenilo svoj ná­zov na ústavodarné, „Deklaráciu ľudských a občianskych práv", formulovanú presne v duchu učenia siónskych mudrcov, podobne ako deklarácia americká. V tomto zhromaždení zasadalo 500 slobodomurárov, z ktorých najvýznamnejší boli príslušníci politického klubu umiernených girondistov. Druhým politickým klubom, ktorý na seba pomaly strhával celý vplyv, predovšetkým po vypovedaní vojny Rakúsku, bol radikálny klub Jakobínov. Nová ruka, ktorá uchopila uvoľne­né opraty, bola ruka člena lóže „Deviatich sestier" Georges Jacques Dantona, s ktorým do Paríža vstupuje teror. Začiatkom septembra 1792 dáva Danton povraždiť 1 600 väzňov, rozpúšťa ústavodarné zhromaždenie a vypisuje voľby do Konventu, ktorý na svojej ustanovujúcej schôdzi 21. septembra 1792 ruší kráľovstvo a vyhlasuje Francúzsku republiku. Siónski mudrci v 5. protokole hovoria:

      „Republiky nám dajú svetový trón".

Dňa 21. januára 1793 bol Ľudovít XVI. popravený a 11. marca na podnet Dan­tona bol uvedený do činnosti Revolučný tribunál, ktorý až do svojho zrušenia v máji 1795 vyniesol viac ako 3 000 politických rozsudkov smrti. Až poprava Dan­tona a jeho krvavého druha, slobodomurára Maximiliána de Robespierre, urobila koniec tomuto krviprelievaniu. Siónski mudrci v 1. protokole hovoria:

      „Naša vláda, kráčajúca cestou mierového dobývania bude mať právo nahradiť vojnové hrôzy menej očividnými, ale zato ďaleko účinnejšími popravami. Ich zmyslom bude udržiavať vlnu teroru k docieleniu slepej poslušnosti Gojimov, alebo ich znehybneniu. Spravodlivá a neúprosná prísnosť sú hlavnými pro­striedkami silnej vlády."

---

---

Deväť rokov po nadviazaní spojenia medzi americkými a anglickými slobodomurármi došlo k emancipácii t.j. k politickému zrovnoprávneniu amerických Ži­dov. Vo Francúzsku sa tak stalo už 2 roky po dobytí Bastily. Francúzski Židia boli v tej dobe silnejší a vo väčšom počte usídlení v dvoch oblastiach. Na juhu zhruba medzi Bordeaux a Avignonom boli usadení Sephardini, ktorí ušli zo Špa­nielska a v Alsasku bola aglomerácia aškonánskych Židov, ktorí ušli z Nemecka. Bordeauxskí Židia dostali rovnoprávnosť uznesením Národného zhromaždenia už 28. septembra 1790. Presne o rok boli emancipovaní všetci Židia. Príslušné uznesenie Ústavodarného zhromaždenia znie:

      „Vzhľadom k tomu, že predpoklady, ktoré zakladajú titul francúzskeho občana a užívanie jeho aktívneho práva, sú zakotvené v ústave, ďalej, že každý, kto v sebe zlučuje predpoklady, vykonal občiansku prísahu, má právo na všetky zaručené slobody, ruší Ústavodarné zhromaždenie všetky odkladajúce usta­novenia, klauzuly a výnimočné opatrenia, ktoré boli predtým prijaté doteraz do vydaných dekrétov a týkajúce sa Židov, pričom zároveň ustanovuje, aby občianska prísaha, ktorú Židia budú musieť skladať, bola pokladaná za zriek­nutie sa všetkých privilégií a zvláštnych zákonov, ktoré boli vydané v ich pro­spech."

Emancipácia Židov vo Francúzsku má ďalekosiahly význam, pretože bola na­trvalo uskutočnená vo všetkých krajinách, ktoré patrili k Napoleonovmu cisár­stvu. Vychádzala z prvého článku „Deklarácie ľudských a občianskych práv", ktorý znie:

„Všetci ľudia sa rodia a zostávajú slobodnými a vo svojich právach rovnými, spoločenské rozdiely sa môžu zakladať len na všeobecnej užitočnosti". Teda formulácia náležitá široká a pritom judaisticky pokrytecká. Siónski mu­drci v 27. protokole píšu:

      „Biedou sme pripútali národy k ťažkej práci ďaleko pevnejšie, ako to dokázalo nevoľníctvo či otroctvo. Z nich sa im podarilo oslobodiť, ale nie od biedy. Prá­va, ktoré sme vložili do ústav, sú pre masy fiktívne a nereálne. Sú výrazom naprosto neuskutočniteľnej myšlienky. čo pomôže pracujúcemu, zohnutému poď ťarchou svojej driny, alebo osudom zdrvenému proletárovi, že sa tárajom dostalo právo písať o najrôznejších hlúpostiach rovnako vážne ako o dôleži­tých otázkach, ak proletár nemá z ústavy nič iné, ako odrobinky z nášho stola, ktoré mu hádžeme preto, aby odhlasoval naše zákony a zvolil našich agentov. Republikánske práva sú pre pracujúcich len trpkou iróniou."

Na základe prvého článku Deklarácie boli zrušené všetky šľachtické výsady len preto, aby sa ich zmocnili emancipovaní judaisti. Siónski mudrci v 1,. proto­kole píšu:

      „Naše heslo „bratstvo, rovnosť, sloboda" priviedlo zo všetkých svetových strán, vďaka našim slepým agentom, celé légie, ktoré sa s nadšením chopili našich zástav. Ale tieto heslá sa stali červotočom, ktorý nahlodal prosperitu Gojimov, narušil mier, pokoj a solidaritu v poslušnosti zákonov a podkopal všetky základy svojich štátov. Neskôr uvidíte, že práve tieto akcie najviac pri­speli k víťazstvu nášho systému mierového dobývania sveta. Tak sme mohli docieliť zrušenie privilégií, na ktorých spočívala Gojimská šľachta, ktorá bola prirodzenou hradbou, chrániacou národy a ich vlasť pred našou akciou. Na troskách tejto šľachty sme vybudovali šľachtu povýšencov, kritériom kto­rých sa stali: peniaze a veda."

Tento recept našiel uplatnenie už v Anglicku, kde vyššia šľachta bola vytlače­ná nižšou, teda „gentry", ku ktorej patrili bankári, továrnici, obchodníci a sudco­via, prevažne Židia. V 27. protokole sa o tom hovorí ešte naturalistickejšie:

      „Pod naším vedením národy a vlády zmietli šľachtu, ktorá bola ich oporou a obranou a ktorá sa vo svojom vlastnom záujme starala o všetko, čo potrebo­vali.

Práve preto dnes upadli pod úžerníckych zbohatlíkov a povýšencov, ktorých nesú ako veľké bremeno."

---

---

Aj v tomto prípade pracovali podľa receptu siónskych mudrcov, ktorí v 6. pro­tokole hovoria:

„Musíme pripustiť, že sloboda by mohla byť neškodná a trvalá, keby spočívala na princípoch viery v Boha a na ľudskom bratstve, ale keby sa oslobodila od myšlienky rovnosti, ktorá je v rozpore s prírodnými zákonmi, vychádzajú­cich z princípu hierarchie. Keby bol ľud ovládaný takouto vierou, kráčal by pod vedením svojich farností pokojne, pokorne a v podriadenosti Božím zákonom, ktoré upravujú jeho osudy tu na Zemi. Z týchto dôvodov musíme podkopať vieru, vyrvať z gojimských myslí akýkoľvek pojem Boha a duše a nahradiť ich matematickými vzorcami, žiadostivosťou a materiálnymi záujmami."

A v 17. protokole:

      „Naši filozofovia budú preberať a kritizovať všetky názory gojimských náboženských systémov."

(V tejto súvislosti je vhodné spomenúť T. G. Masaryka).

Ideologickým arzenálom, z ktorého slobodomurárstvo získavalo zbrane pre boj proti kresťanskému náboženstvu, bol naturalizmus. Pápež Lev XIII. hovorí vo svojej protislobodomurárskej encyklike „Humanum genus" z roku 1884:

      „Hlavnou poučkou naturalizmu je, ako už ukazuje samotný názov, že Ľudská  prirodzenosť a Ľudský rozum sú učitelia a vodcovia vo všetkých smeroch. V dôsledku toho zanedbávajú povinnosti voči Bohu alebo ich prekrúcajú faloš­nými poučkami. Tvrdia, že neexistuje žiadne Božie zjavenie, žiadna dogma, žiadna pravda, ktorá by presahovala chápanie ľudského rozumu, ani žiadny učiteľ, ktorému by bolo treba veriť pre jeho autoritu."

Naturalizmus bolo hnutie, ktoré vstúpilo do dejín pod menom „osvieteného" racionalizmu a jeho nositelia sa hrdo nazývali „filozofovia". Patrili k nim predov­šetkým všetci encyklopedisti na čele s Voltairom.

Keď bol takto nepriateľ, francúzska cirkev, pripravený delostreleckou paľbou filozofov, bol daný povel k útoku. A tento povel dal katolícky biskup Talleyrand. V 10. protokole siónski mudrci hovoria:

      „Bez toho, aby sme sa zaťažovali, prenášame zodpovednosť na tých zástup­cov ľudu, ktorí nevedomky, a čo je dôležité, bez toho, aby poznali cieľ, usku­točňujú náš program."

Predseda Národného zhromaždenia, teda niekto, ktorému väčšina slobodomurárskej väčšiny dôverovala, podal návrh, aby ku krytiu rozpočtového schodku bol použitý cirkevný majetok. Klérus, zbavený svojej hospodárskej základne, bol prijatý do stavu platených štátnych zamestnancov, tzv. „Civilnej konštitúcie du­chovenstva". Podľa tejto konštitúcie zo dňa 12. júla 1790 mali biskupi a farári byť aj naďalej volení svojimi farníkmi a mali zložiť prísahu na konštitúciu. Túto prísahu zložila asi štvrtina až pätina duchovných osôb. Zo 130 biskupov iba Talleyrand a ďalší traja. Všetkým duchovným osobám, včítane rehoľných osôb, bo­lo zakázané nosiť cirkevný odev. Pri Dantonovom septembrovom masakri v roku 1792 bolo popravených 225 duchovných, z toho traja biskupi. A vtedy nastal hro­madný útek duchovných do zahraničia: 10 000 do Anglicka, 8 000 do Španiel­ska, 5 000 do pápežského štátu, 5 000 do Švajčiarska a ostatní do Holandska a Talianska. Dňa 10. novembra 1793 bol zorganizovaný nechutný hold „bohyni Rozumu", predstavovanej speváčkou parížskej opery Maillardovou v katedrále Notre Dame. Bol zavedený povinný občiansky sobáš.