JA VTEDY - JA DNES

Na začiatok sa mi natíska jediné slovo: PRIJATIE.
Čo to slovo pre mňa – ako ľudskú bytosť – znamená?
Musím sa znova vrátiť o mnoho rokov dozadu, do časov, keď bol svet rozdelený na „dobrý“ západ a „zlý“ východ...
Aspoň ja som to takto chápal – nádej bola na západe a strach na východe.
Za všetko, čo sa dialo mne a mojej generácii, za všetku tú frustráciu, život v polovičatosti a pretvárke som vinil Sovietsky zväz a jeho prisluhovačov doma.
Zažil som šesťdesiate roky, v rodnom meste som vítal Alexandra Dubčeka...
A zažil som – ako trinásťročný chalan – príchod tankov.
Potom nasledovalo to, čo nadobro zmenilo môj postoj k svetu učiteľov, dospelých a takzvaných slušných ľudí... Videl som ich p r e m e n u – videl som, ako rýchle menia svoje postoje, názory, vieru...
Nazdával som sa, že na vine je „vonkajší svet“ – teda politici, funkcionári, armáda, ktorá sa vzdala bez boja...
Vtedy som nechápal, že aj sám prechádzam obdobím „straty viery“, ktorá súvisela s mojou náboženskou výchovou...
A moja „strata viery“ prebiehala súčasne a paralelne so stratou viery v ideály v celom mojom okolí a dá sa povedať v celej republike. Tomu obdobiu sa hovorilo „normalizácia“.
Bol som vychovaný ako katolík – Boha bol pre mňa absolútnou autoritou a neustále som skúmal svoj postoj a vzťah k nemu.
V našom kostole je obrovské pozlátené súsošie – je vysoko nad oltárom a zobrazuje otca Abraháma, ako sa zaháňa mečom vo chvíli, keď má sťať hlavu svojmu modliacemu sa synovi Izákovi, ktorý sa v tej istej chvíli pokorne modlí na otiepke raždia, pripraveného na zápalnú obetu...
Ako malý chlapec som chcel aby mi otec znova a znova rozprával tento biblický príbeh: porozumel som mu tak, že Abrahámova viera v Boha bola najvyššia, ktorú si len človek dokáže predstaviť. Neustále som sa – už ako chlapec – porovnával s jeho vierou a čoraz viacej som si uvedomoval, moju vlastnú pochybovačnosť. Týral som sa za to – ukladal som si narjozličnejšie tresty, donekonečna som drmolil motlitby Očenáš, Zdravas, Andelíčku...
Dával som sľuby Bohu a po čase som si uvedomil, ako ich porušujem: v škole som zo zbabelosti začal používať hrubé slová, len aby som sa neodlišoval od kamarátov... Neposlúchal som a hneval rodičov...
Učili ma destatoru – a ja som sa sám pred sebou skúmal, ako napĺňam prikázania...
Katastrofa prichádzala s prebúdzajúcim sa sexom – pochopil som, že sa nedokážem ovládať natoľko, aby som si nepredstavoval nahé telá dievčat a nepáchal môj najťažší hriech samoty...
Pri svojom prvom prijímaní a birmovke, ktorých čas prišiel /zhodou okolností?/ práve v čase takzvanej pražskej jari, keď poľavilo boľševické prenasledovanie veriacich som dostal od svojho spovedníka trest a záväzok, ktorý som ani nie po roku porušil – hormóny som mnou lomcovali, páčili sa mi dievčatá a bolo tu ešte čosi celkom nové: hudba Beatles a závan sexuálnej revulúcie šesťdesiatych rokov...
Pre mňa sú šesťdesiate roky vprvomrade sexuálnou a nie politickou revolúciou... Dievčatá v mojom rodnom meste začali nosiť neslýchané oblečenie – vypasované texasky, v ktorých sa vynímali dych vyrážajúce tvary, priliehavé svetre a tričká a – minisukne!
A na kúpaliskách – bikiny!
Ako byť v takom prostredí bez hriešnych myšlienok a skutkov? Ako mať vieru ako mal Abrahám?
Po porážke revolúcie a s nástupom normalizácie som pochopil, že v prostredí všeobecného klamu sa môžem celkom dobre ukryť aj ja: nikto totiž moju z r a d u na Bohu nevidel...
A predsa tu bola udalosť, ktorá ma šokovala a poznačila azda celý môj život, pretože sa zaryla kdesi hlboko do mojej psychyky: UPÁLIL SA PALACH!
V Prahe, v hlavnom meste Československa sa upálil len o pár rokov starší chlapec – urobil to na protest proti všebecnej zrade...
Predsa sa našiel k t o s i, kto postavil laťku viery hodne vysoko...
Počas dospievania som sem – tam z mediálnych správ začul o zápalných obetiach, kdesi vo vzdialených krajinách na východe... Mám pocit, že išlo o mníchov a zápalné obete sa konali v Indii...
„Ani okom pri tom nemihol...“ počul som hovoriť svojho otca, keď čítal z novín...
Mnísi sa dokázali upáliť za svoju pravdu a ani pri tom nemihnúť okom!
Krajina, kde žili bola ďaleko – Praha však bola takmer na dosah...
Predstavoval som si často pocity horiaceho... Vedel som, ako strašne bolí popálenina, aj keď bola celkom malá a babka mi ju rýchle zahojila žĺtkom z vajíčika... Skúšal som ten pocit pridávaním si horúcej vody do vane – skúšal som to až do chvíle, keď ma prichytil otec, vodu mi vypustil, nahnevaný, že si môžem spôsobiť kolaps organizmu...
Vedel som, že nedokážem prekročiť prah bolesti, aký prináša oheň v kontakte s ľudským telom – v Palachovom čine bolo čosi hrôzostrašné, ale zároveň vyzývajúce: pre chalana, ktorý stratil pevnú vieru a nemohol ju znova nájsť bola jeho obeť čímsi ako duchovným Maunt Everestom a rovnako ako Hillaryho ostala stálou výzvou... Z milónov ľudí tu predsalen bol ktosi, kto sa n e b á l...
Tak som vtedy chápal veci – bral som ich a b s o l ú t n e...
S dospievaním som čoraz viac chápal, že mám v sebe úkryt, do ktorého ostatní nenahliadnu: a že azda nie je ani Boh, ktorý by do neho videl... Tak ako sa ukrýval pred Stvoriteľom v Raji Adam, ukrýval som sa aj ja... Hanbil som sa pred Bohom a svoju hanbu som ukrýval – nič sa však nedialo a nedostával som žiadne tresty, práve naopak: učitelia, spolužiaci, ba i rodičia ma začali považovať za viacej „normálneho“... Neuzatváral som sa tak do seba, bol som viacej spoločenským, lebo som začal poznávať, že spoločnosť funguje „vonku“ a nie „dnu“... Moja hĺbavosť sa postupne začala rozplývať...
V tom čase som spoznal svoju prvú veľkú lásku – azda pod jej vplyvom som znova začal uvažovať o stave všeobecej spokojnosti ako o zabudnutí a zrade: nájde sa k t o s i, kto povie, že „kráľ je nahý?“
Vtedy sa mi videlo, že dievča ma bude milovať len vtedy, ak sa so mňa stane bojovník „proti“... Milovala Doors a Morrisona, ktorý sa síce neupálil, ale odrovnal sa elegantnejšie a akosi romantickejšie...
Palach, Morrison – to boli ideály – a kde som bol „slabý“ ja?
V každom prípade sme vytvorili čosi ako k l a n s p r a v o d l i v ý c h: nie, nehovorili sme si tak, ani nijako inak... Vždy sme však vedeli vycítiť, kto k nám patrí a kto nepatrí. A vždy sa našli vodcovia, ktorí rozhodovali, kto k nám patrí a kto nepatrí. Medzi takých vodcov som rátal aj dievča, ktoré som spomínal...
Ani som si neuvedomoval, ako podlieham súdu o svojom blížnom – zabúdal som na Kristove slová, aby sme tak nečinili, aby sme milovali aj svojho nepriateľa...
Náš klan považoval akýkoľvek styk s „nepriateľom“ za zradu.
A nepriateľmi boli všetci tí uspatí spoluobčania, ktorých sme nazývali jednotným slovom: m a l o m e š t i a c i.
Pestovali sme v sebe pohŕdanie a nenávisť ku všetkým, ktorí priložili ruku k dielu a pomáhali vytvárať novozachránenú socialistickú spoločnosť. Verili sme, že s p r a v o d l i v í žijú na západ od našej hranice. Verili sme v Ameriku.
Spása bola v USA.
Ak nám vo voľnom pohybe svetov bránili, jediným riešením bolo spáchať obetu a odrovnať sa – minimálne spôsobom ako Morrison, či Janis Joplin, alebo
Môj obĺúbený Jimmi Hendrix...
Čoskoro som zatúžil po inom sebazničení – na svete bola CHARTA a tí, čo ju podpísali. Tí čo ju podpísali boli perzekuovaní režimom, prišli o prácu a niektorí sedeli v base. Kapely hrali v undergraunde. Konali sa domové prehliadky, zatýkanie a rádio SLOBODNÁ EURÓPA hovorilo to, čo sa u nás nesmelo ani potichu...
Ja som v base nesedel a nikto ma ani neprenasledoval – naopak, úspešne som zavŕšil vysokú školu, prijali môj scenár a stal som sa najmladším kolibským scenáristom – mal sa realizovať môj film... Nič mi nestálo v ceste – stratil som iba dievča, ktoré som miloval a ktoré na môj kariérny postup pozeralo s jej vlastným úsmeškom... Pre ňu som bol slaboch a zradca... A takým som bol i sám pre seba...
FONTÁNA PRE ZUZANU vzniká v takomto mojom rozpoložení – na to, aby som ju dokončil potrebujem z a b u d n ú ť na k l a n v mojom rodnom meste a pokiaľ možno sa s ním už nestretať. Vidí sa mi, že v Bratislave sa podobnými problémami nikto netrápi. Medzi mojimi bratislavskými kolegami a spolutvorcami ma nikto za moju veľkú zradu a zbabelosť nevivní... Tu som celkom iným človekom.
Postupne sa zbavujem sebazničujúcich ideálov – kto by si už pamätal na Palacha? A kde je Morrison a Hendrix?
A zo západu prichádza TRAVOLTA a HORÚČKA SOBOTŇAJŠEJ NOCI a
Schwartzenegger a Rambo Stalone...
Píšu sa osemdesiate roky – ak nechcem ostať celkom sám, musím na to, čo bolo zabudnúť... Okrem toho – kde je napísané, že existuje akýkoľvek Boh?
Boha zo svojej mysle nadobro vytláčam – nie som mu nič dĺžny a on nie je nič dĺžny mne. Sme si kvit.
Aj keď to viem, prehlbuje sa vo mne pocit prázdnoty a osamelosti. Viem to len ja sám – píšem o tom do svojich tajných denníkov, zaznamenávam ten stav, ale nikomu o ňom nehovorím. Sám pred sebou s hrôzou pozorujem, ako sa rozdeľujem na dve bytosti... Som d v o j a k ý v dvojakom svete: som tam, kde som práve nechcel byť. Nechcel som v ňom byť tak intenzívne, že samozničenie bolo pre mňa schodnejšou cestou...
Cítil som sa ako bez duše – a tak som vnímal každodennú realitu. Môj životný pocit sa premietal na moje okolie a môj život sa stával peklom.
Cítil som, že sa nedožijem azda ani štyridsiatky – a bolo mi to jedno.

ooo

JA VTEDY - JA DNES (celý článok)