PREBÚDZANIE n e z n a m e n á SEGREGÁCIU
Nemal som chuť publikovať veci spojené s mojim pochopením pojmu „národ“, „etnikum“, „rasa“, aby som nebol obviňovaný zo segregácie.
Ak dnes začnete písať o vedomej príšlušnosti k národu, do ktorého ste sa narodili, začnete byť podozriví – prečo?
Poviem to takto: bez ohľadu na to, či som si o sebe kedy myslel, že som kozmopolita a nadnárodne orientovaný človek, stále som bol Slovák a Slovan bielej pokožky, nič menej a nič viac. Bol som zároveň Východoeurópan, či sme už boli v Únii, či nie. Narodil som sa do rodiny v západoslovenskom meste. Mohol som si o sebe myslieť, že som Jimi Hendrix z Ameriky, môjmu telu to bolo jedno: stále to bolo telo, zrodené z buniek mojich rodičov: s tým nič nenarobím... Môj kamoš z kapely sa opaľoval do zbláznenia, lebo chcel vyzerať ako Jimi Hendrix, ale sa len spálil...
Alebo si o sebe môžete myslieť, že ste proste „človek“ – umyjete si zuby, ako človek, učešiete sa ako človek, nahodíte na seba veci ako človek a vyrazíte, ako človek do ulíc, medzi ľudí... Idete a cítite sa ako „človek“ – teda ako jeden z toho pestrého davu... Mám kontrolnú otázku: neobzriete sa niekedy na svoj obraz vo výkladnej skrini? Nikdy ste to neurobili? Nehodili ste kradmý pohľad na seba, ako sa mihnete v odraze vchodových dverí, ako v zrkadle?
Áno?
A čo vám to zrkadlo povedalo?
Mne povedalo, že som iný...
Kdesi vovnútri som už dávno t u š i l, že - napriek tomu, čo mi moja hlava hovorí o tom, že som „iba človek“ - som aj osobnosť.
Že som, podobne ako vy individualita, ktorá sa oblieka podobne „ako človek“, ale zároveň aj inak – inak sa aj češiem, inak si umývam zuby...
Každý si umýva zuby inak. Každý vytláča zubnú pastu inak – sme teda v y h r a n e n í a čímsi sa od ostatných „človekov“ líšime...
Pozrime sa ešte dlhšie do zrkadla: máme svoje oči. Akej sú farby? Akú má štruktúru očná dúhovka?
Už ste počuli o tom, že dvaja ľudia na svete nemajú rovnakú štruktúru dúhovky očí a v budúcnosti nás zrejme budú rozlišovať skenovaním očí? A čo otlačky prstov?
A čo náš individuálny podpis, typ písma, zafarbenie hlasu... Ale načo detaily – stačí si čosi prečítať o genetike, stačí také to populárne o klonovaní a podobne...
Pochopíme, že naša individuálna DNA je j e d i n e č n á a neopakovateľná.
Táto „jedinečnosť“ je tu preto, lebo sme tu my – my sme sa narodili preto, aby sme manifestovali túto jedinečnosť ako časť - Vesmíru.
Vesmír je generálny segregátor.
Dá sa povedať, že Vesmír je aj p r e d á t o r, pretože okrem toho, že rodí, udržiava pri živote, zároveň aj odstraňuje, požiera a ničí...
Ako rád by som prehliadol všetko toto uvedomenie si a kráčal ďalej ako „len“ človek: mne to však odmalička nešlo, lebo som si pripadal na ulici hlúpo, nedokonale, nikdy nie so svojim vzhľadom, ksichtom ani postavou spokojný... Ako rád by som bol ako Robert Redford, alebo azda Bred Pitt – no ja som v odraze výkladnej skrine videl furt len toho nemožného Hlávku... Žiaden ten ideálny „človek“...
V hlave som sa cítil byť svetoobčanom – proste „človekom“.
Ale výkladná skriňa bola mimo mojej hlavy – bohužiaľ.
Klamala ma moja vlastná hlava?
V istom veku svojho života som sa tajne zmieril s tým, že som vo svete „človekov“ nekonečne sám. Že som od každého jedného o d d e l e n ý neprekonateľnou bariérou – nechcem nikoho strašiť, ale je to tak, že sa sem rodíme celkom sami a celkom sami aj umierame: nikto t a m s nami neide, iba my sami... Aj naša veľká láska tu ostáva... Predátor Vesmír si nás vychutnáva a trávi po jednom...
Od každého a od všetkého nás delí smrť – uvedomil som si, že celý ten čas, pokiaľ som si myslel, že som „čelovek“, zabúdal som na jedno: NA SMRŤ.
Uvidel som Ju nie ako bod v mojej budúcnosti – ale ako s t á l u p r í t o m n o s ť! Smrť je tu s nami stále, od nášho narodenia – stojí vedľa nás!
Vedomie vlastnej nesmrteľnosti /predstavy o vlastnej smrti niekedy inokedy, nie teraz a ochvíľu/ mi pred očami vytvorilo takmer neviditeľnú stenu, cez ktorú som svoju o d d e l e n o s ť nevnímal... Dokonca som veril, že si ma Vesmír zaľúbi a nechá ma tu naveky... Veril som, že je „len dobrý“ /pod tým pojmom som si predstavoval, že je dobrý na mňa/...
Pre tých, čo sa boja pojmu „smrť“ mám bohužiaľ zlú správu: bez toho, že jej existenciu prijmeme ako základný fakt, neuvedomíme si svoju vlastnú výnimočnosť na tomto svete...
Pochopil som, že vedomie jedinečnosti súvisí s najvyššou možnou pokorou – pokorou pred Večnou Milenkou /Smrťou/.
Ak ste si vedomí svojej smrteľnosti, nemáte žiadnu rozumovú alternatívu, ako p o k o r u. /A samozrejme nemyslím pokoru ako synonymum slabosti./
Pokora znamená veľký rešpekt.
Mám veľký rešpekt pred Silou, ktorá riadi môj osud a osudy tohto sveta.
Tá Sila rozhodla, že tu budem len dočasne – budem mať vymedzený čas žitia a je na mne, ako s ním naložím: či budem sám sebou a jedinečný, alebo podľahnem pyšnej sebapredstave o neobmedzenom čase pre čokoľvek...
Dnes už viem, že n e m á m čas byť niečím iným, ako som...
Sebauvedomenie nie je segregáciou, teda umelým vyčlenením z akéhosi homogénneho celku. Sebauvedomenie je pohľad na svoju skutočnú /a nie domnelú/ situáciu vo Vesmíre a na krátky čas, ktorý v živote všetci máme.
Neznamená to, že sa „vyčleňujem nad ostatných“ – ale že sa v zrkadle ostatných sám objavujem... Že z hľadiska Stvoriteľa nikto z nás nie je viacej ani menej a cez našu vzájomnú a naozaj „ jedine kozmopolitnú“ smrteľnosť sme si rovní. Všetci sme potravou.
Človek, ktorý prijal svoju jedinečnosť – odpustil.
V prvomrade odpustil sebe – inak by ani nemohol žiť: toľko bolo toho, čo si celý ten čas, keď sa pomeriaval s vonkajšími vzormi sám poubližoval!
Človek i národ, ktorý sa p r i j a l je vprvomrede c e l i s t v ý: nepotrebuje už nič, čo nepatrí jemu... Má všetko, čo potrebuje a preto nepotrebuje napádať susedov.
A tak je to aj na strane susedov – aj u nich prebieha proces sebauvedomenia.
Ten proces dnes prebieha na celom svete.
A ja si predstavujem budúcnosť, v ktorej sa objímu bratia a sestry, milóny ľudských bytostí a každá vedomá si seba samej, nepotrebujúca nič len svoju vlastnú jedinečnosť – v tej nádhernej dobe, v ktorej literu premenlivých ľudských zákonov nahradí vzájomný r e š p e k t.
Sebauvedomenie – ako vedomie vlastnej celistvosti – je nevyhnutné pre mier na tejto Planéte. Len dve celistvé bytosti /národy/, ktoré žijú zo svojej vlastnej podstaty /vnútra/ sa môžu slobodne milovať – inak je to len závislosť. Ak sme sebestační a vedomí si seba, nepotrebujeme sa potvrdzovať v druhých. Nestávame sa závislí na druhom – a druhému dávame slobodu. Pretože skutočná láska dáva slobodu...
Na záver: naša jedinečnosť je našim najcennejším majetkom, našim individuálnym géniom. Neexistuje ovocie ako také – sú len jablká, hrušky, slivky, čerešne... Každý strom rodí ovocie inej chuti... A keď kvitnú z jari – každý vonia inak – inak spievajú vtáci, dni za dňom sa rodia, rastú a umierajú inak – a preto našu s p o l o č n ú Planétu plnú jedinečných foriem, tak veľmi milujem...
Alebo si o sebe môžete myslieť, že ste proste „človek“ – umyjete si zuby, ako človek, učešiete sa ako človek, nahodíte na seba veci ako človek a vyrazíte, ako človek do ulíc, medzi ľudí... Idete a cítite sa ako „človek“ – teda ako jeden z toho pestrého davu... Mám kontrolnú otázku: neobzriete sa niekedy na svoj obraz vo výkladnej skrini? Nikdy ste to neurobili? Nehodili ste kradmý pohľad na seba, ako sa mihnete v odraze vchodových dverí, ako v zrkadle?
Áno?
A čo vám to zrkadlo povedalo?
Mne povedalo, že som iný...
Kdesi vovnútri som už dávno t u š i l, že - napriek tomu, čo mi moja hlava hovorí o tom, že som „iba človek“ - som aj osobnosť.
Že som, podobne ako vy individualita, ktorá sa oblieka podobne „ako človek“, ale zároveň aj inak – inak sa aj češiem, inak si umývam zuby...
Každý si umýva zuby inak. Každý vytláča zubnú pastu inak – sme teda v y h r a n e n í a čímsi sa od ostatných „človekov“ líšime...
Pozrime sa ešte dlhšie do zrkadla: máme svoje oči. Akej sú farby? Akú má štruktúru očná dúhovka?
Už ste počuli o tom, že dvaja ľudia na svete nemajú rovnakú štruktúru dúhovky očí a v budúcnosti nás zrejme budú rozlišovať skenovaním očí? A čo otlačky prstov?
A čo náš individuálny podpis, typ písma, zafarbenie hlasu... Ale načo detaily – stačí si čosi prečítať o genetike, stačí také to populárne o klonovaní a podobne...
Pochopíme, že naša individuálna DNA je j e d i n e č n á a neopakovateľná.
Táto „jedinečnosť“ je tu preto, lebo sme tu my – my sme sa narodili preto, aby sme manifestovali túto jedinečnosť ako časť - Vesmíru.
Vesmír je generálny segregátor.
Dá sa povedať, že Vesmír je aj p r e d á t o r, pretože okrem toho, že rodí, udržiava pri živote, zároveň aj odstraňuje, požiera a ničí...
Ako rád by som prehliadol všetko toto uvedomenie si a kráčal ďalej ako „len“ človek: mne to však odmalička nešlo, lebo som si pripadal na ulici hlúpo, nedokonale, nikdy nie so svojim vzhľadom, ksichtom ani postavou spokojný... Ako rád by som bol ako Robert Redford, alebo azda Bred Pitt – no ja som v odraze výkladnej skrine videl furt len toho nemožného Hlávku... Žiaden ten ideálny „človek“...
V hlave som sa cítil byť svetoobčanom – proste „človekom“.
Ale výkladná skriňa bola mimo mojej hlavy – bohužiaľ.
Klamala ma moja vlastná hlava?
V istom veku svojho života som sa tajne zmieril s tým, že som vo svete „človekov“ nekonečne sám. Že som od každého jedného o d d e l e n ý neprekonateľnou bariérou – nechcem nikoho strašiť, ale je to tak, že sa sem rodíme celkom sami a celkom sami aj umierame: nikto t a m s nami neide, iba my sami... Aj naša veľká láska tu ostáva... Predátor Vesmír si nás vychutnáva a trávi po jednom...
Od každého a od všetkého nás delí smrť – uvedomil som si, že celý ten čas, pokiaľ som si myslel, že som „čelovek“, zabúdal som na jedno: NA SMRŤ.
Uvidel som Ju nie ako bod v mojej budúcnosti – ale ako s t á l u p r í t o m n o s ť! Smrť je tu s nami stále, od nášho narodenia – stojí vedľa nás!
Vedomie vlastnej nesmrteľnosti /predstavy o vlastnej smrti niekedy inokedy, nie teraz a ochvíľu/ mi pred očami vytvorilo takmer neviditeľnú stenu, cez ktorú som svoju o d d e l e n o s ť nevnímal... Dokonca som veril, že si ma Vesmír zaľúbi a nechá ma tu naveky... Veril som, že je „len dobrý“ /pod tým pojmom som si predstavoval, že je dobrý na mňa/...
Pre tých, čo sa boja pojmu „smrť“ mám bohužiaľ zlú správu: bez toho, že jej existenciu prijmeme ako základný fakt, neuvedomíme si svoju vlastnú výnimočnosť na tomto svete...
Pochopil som, že vedomie jedinečnosti súvisí s najvyššou možnou pokorou – pokorou pred Večnou Milenkou /Smrťou/.
Ak ste si vedomí svojej smrteľnosti, nemáte žiadnu rozumovú alternatívu, ako p o k o r u. /A samozrejme nemyslím pokoru ako synonymum slabosti./
Pokora znamená veľký rešpekt.
Mám veľký rešpekt pred Silou, ktorá riadi môj osud a osudy tohto sveta.
Tá Sila rozhodla, že tu budem len dočasne – budem mať vymedzený čas žitia a je na mne, ako s ním naložím: či budem sám sebou a jedinečný, alebo podľahnem pyšnej sebapredstave o neobmedzenom čase pre čokoľvek...
Dnes už viem, že n e m á m čas byť niečím iným, ako som...
Sebauvedomenie nie je segregáciou, teda umelým vyčlenením z akéhosi homogénneho celku. Sebauvedomenie je pohľad na svoju skutočnú /a nie domnelú/ situáciu vo Vesmíre a na krátky čas, ktorý v živote všetci máme.
Neznamená to, že sa „vyčleňujem nad ostatných“ – ale že sa v zrkadle ostatných sám objavujem... Že z hľadiska Stvoriteľa nikto z nás nie je viacej ani menej a cez našu vzájomnú a naozaj „ jedine kozmopolitnú“ smrteľnosť sme si rovní. Všetci sme potravou.
Človek, ktorý prijal svoju jedinečnosť – odpustil.
V prvomrade odpustil sebe – inak by ani nemohol žiť: toľko bolo toho, čo si celý ten čas, keď sa pomeriaval s vonkajšími vzormi sám poubližoval!
Človek i národ, ktorý sa p r i j a l je vprvomrede c e l i s t v ý: nepotrebuje už nič, čo nepatrí jemu... Má všetko, čo potrebuje a preto nepotrebuje napádať susedov.
A tak je to aj na strane susedov – aj u nich prebieha proces sebauvedomenia.
Ten proces dnes prebieha na celom svete.
A ja si predstavujem budúcnosť, v ktorej sa objímu bratia a sestry, milóny ľudských bytostí a každá vedomá si seba samej, nepotrebujúca nič len svoju vlastnú jedinečnosť – v tej nádhernej dobe, v ktorej literu premenlivých ľudských zákonov nahradí vzájomný r e š p e k t.
Sebauvedomenie – ako vedomie vlastnej celistvosti – je nevyhnutné pre mier na tejto Planéte. Len dve celistvé bytosti /národy/, ktoré žijú zo svojej vlastnej podstaty /vnútra/ sa môžu slobodne milovať – inak je to len závislosť. Ak sme sebestační a vedomí si seba, nepotrebujeme sa potvrdzovať v druhých. Nestávame sa závislí na druhom – a druhému dávame slobodu. Pretože skutočná láska dáva slobodu...
Na záver: naša jedinečnosť je našim najcennejším majetkom, našim individuálnym géniom. Neexistuje ovocie ako také – sú len jablká, hrušky, slivky, čerešne... Každý strom rodí ovocie inej chuti... A keď kvitnú z jari – každý vonia inak – inak spievajú vtáci, dni za dňom sa rodia, rastú a umierajú inak – a preto našu s p o l o č n ú Planétu plnú jedinečných foriem, tak veľmi milujem...
04.05.2009