Genéza Sionizmu -časť 2. Realizácia plánu na zriadenie všesvetovej judaistickej vlády- IV. Ako štvrté prišlo na rad Rusko

---

---

Židia sa počas poľskej emigrácie v priebehu 18. storočia začínajú rozširovať aj do susedných štátov - do Pruska, Habsburgskej ríše, Osmanskej ríše a najmä do Rumunska. V Prusku a dunajskej monarchii sú „osvietení panovníci", ktorí im nerobia problémy a tiež osmanská ríša v nich videla vítaných spojencov proti porobeným kresťanským národom na Balkáne. ale v Rusku bola situácia iná. Vo veľkej sovietskej encyklopédii (Moskva 1932, zv. 24, str. 62) sa dočítame, že moskovskí kupci napísali cárovnej Kataríne II. (1762-1796) sťažnosť, v ktorej poukazujú na nekalú konkurenciu uskutočňovanú židovskými obchodníkmi. Tí vraj vozia do Ruska tovar tajnými cestami, čím sa vyhýbajú plateniu cla a mô­žu predávať za oveľa nižšie ceny. Katarína kupcom vyhovela a nariadila, že Ži­dia môžu obchodovať len na Bielej Rusi, v miestodržiteľstve Jekaterinoslav (dnešný Dnepropetrovsk na Ukrajine) a v gubernií Krymskej. Tieto oblasti boli až do konca druhej svetovej vojny klasickými židovskými aglomeráciami. Po Je­ruzaleme, kde v čase medzi svetovými vojnami žilo vyše 60% Židov, má svetový rekord Odesa so 45%, Lodž 35%, Waršava 33%, New York 30% a Budapešť 23% židovského obyvateľstva (Brockhaus, zv. 2, str. 544).

Slobodomurárske myšlienky francúzskej revolúcie síce do Ruska prenikli, ale ich šíreniu zabránila tvrdá ruka cára Mikuláša I. (1825-1855), pri nástupe ktorého na trón došlo k nevinnej demonštrácii dekabristov. Heslami tejto „nikolajevskej" éry bolo samoderžavie, právoslavie a národnosť, teda práve tie heslá, ktoré vzbudzovali u siónskych mudrcov nevôľu. A skutočne vidíme, ako sa v polovici 19. storočia vytvorila anglo-francúzska koalícia, namierená proti Rusku.

K prvej demonštrácii tejto novej orientácie európskej politiky došlo počas Krymskej vojny (1853-1856). V rámci pomoci balkánskym národom v boji proti tureckým okupantom, za tou „pomocou" sa skrýval starý ruský imperializmus, obsadili Rusi Multánsko a Valašsko, t.j. dnešné Rumunsko na juh a východ od Karpát. Avšak Turecko z podnetu Anglicka a Francúzska vyvolalo nepokoje vo Svätej zemi, ktoré viedli k vojne, počas ktorej anglické a francúzske loďstvo priplávalo do Čierneho mora a po ročnom obliehaní dobylo Sevastopoľ. Paríž­skym mierom stratilo Rusko ústie Dunaja a muselo sa zaviazať, že v Čiernom mori nebude mať ani vojnové prístavy ani vojnové plavidlá.

Neúspech v Krymskej vojne prinútil Alexandra II. (1855-1881) k uvoľneniu tvrdého režimu Nikolajevskej éry a k početným reformám. Toto uvoľnenie malo za následok okamžitý vznik intelektuálnych hnutí, silne presiaknutých prírodnou a materialistickou filozofiou. V ich čele stáli Černyševski, Dobroľubov a Saltykov. Zároveň vzniká ruské nihilistické hnutie, vedené Pisarevom.

V roku 1877 vypukla Rusko-turecká vojna, v ktorej boli Turci na hlavu porazení a Rusi pritiahli až k Carihradu, ktorého vytrhnutie z mohamedánskych rúk bolo starou túžbou ruských cárov. Mierom v San Stefano bola zaručená úplná nezá­vislosť Rumunska, Srbska, Čiernej Hory, Bosny a Hercegoviny a bolo vytvorené veľké samostatné Bulharsko. V kresle ministerského predsedu v Anglicku však vtedy sedel pokrstený Žid Benjamín Disraeli. E. Raymond uvádza v Disraeliho životopise (1925, str. 317) nasledujúci výrok ministerského predsedu Gladstona:

      „Mám silné podozrenie, že tajné židovstvo má vplyv na jeho politiku. Východní Židia smrteľne nenávidia kresťanov. Disraeli nasadil všetky diplomatické a finančné páky. Ich výsledkom bol berlínsky kongres, ktorý silne oklieštil turecké a sanstefanské ústupky. Vysoká porta sa mu odmenila tým, že Anglicku odstú­pila Cyprus."

V Rusku tento ďalší diplomatický neúspech posilnil najmä radikálnu opozíciu. Tieto kruhy vychádzali z presvedčenia, že k dosiahnutiu revolučných cieľov je potrebné zrevolucionizovať mužíkov a preto sa rozbehli po ruských dedinách. Vláda zakročila a uväznila niekoľko tisíc ľudí. Ostatní revolucionári sa združili v tajnej organizácii „Národná vôľa" a prešli k teroru. Na cára bol podnikaný jeden atentát za druhým, až ho v roku 1881 roztrhala vražedná bomba. Aj v tomto prí­pade možno zistiť znepokojujúcu podobnosť medzi inštrukciami siónskych mu­drcov a skutočnými udalosťami. V 20. protokole sa hovorí:

      „Nesmie sa zabúdať na to, že vládna prestíž trpí, ak sa obyvateľstvo dozvedá o atentátoch pripravovaných proti nej. Časté odhalenia spiknutí môžu utvrdzo­vať vo viere, že vláda buď nemá pravdu alebo je slabá, čo v oboch prípadoch môže vyvolávať nespokojnosť. Ako viete, znižovali sme úctu ku Gojimským vladárom častými atentátmi na ich život, ktoré organizovali naši agenti, slepé ovce, ktoré je možné nadnesenými liberálnymi frázami primäť ku spáchaniu politického trestného činu."

Cár Alexander III. (1881-1894) rozdrvil „Národnú vôľu" a preto že mal dostatok dôkazov, že na ich terorizme mali rozhodujúcu účasť Židia, vydal v roku 1882 za podpory vysokého pravoslávneho kléru povestné protižidovské zákony. Židia smeli žiť len v 15 výslovne vymenovaných západných krajoch a to len v mestách, ibaže by boli v dobe vydania zákonov už usadení na dedine. V roku 1889 bol obmedzený počet židovských advokátov a v roku 1891 bolo Židom zakázané najímať a obrábať pozemky v ruskej časti Poľska, v roku 1897 im bolo zakázané študovať na moskovských univerzitách medicínu a farmáciu a asistovať pri kres­ťanských pôrodoch. V roku 1900 bol obmedzený počet Židov zamestnaných na obecných úradoch. Dôsledkom týchto opatrení bol nový exodus. V rokoch 1882 až 1914 sa do Anglicka prisťahovalo 750 000 Židov a do Spojených štátov 1,5 milióna Židov. V období medzi svetovými vojnami tvorili Židia 30 % obyvateľ­stva New Yorku, 13 % Philadelphie a 11 % Chicaga (v Prahe to bolo len nece­lých 5 %).

Dňa 20. mája 1882 bola uzatvorená tajná vojenská dohoda medzi Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Talianskom zvaná Trojspolok. Touto koalíciou sa cítilo byť ohrozené Francúzsko a Rusko. Preto Francúzsko uzatvorilo v rokoch 1891 až 1894 s Ruskom dohodu, tzv. Dvojdohodu, ktorá bola rozšírená rusko-anglic­kou dohodou z roku 1907 na Trojdohodu.

Za vlády Mikuláša II. (1894-1917) kríza ruskej spoločnosti vrcholila. Roľníci sa búrili a zapaľovali veľkostatkárske usadlosti, robotníci štrajkovali, vojaci a ná­morníci prejavovali pochopenie pre revolučnú propagandu, študenti demonštro­vali pod heslami „Preč so samoderžavím. Nech žijú politické slobody".

---

---

V roku 1898 bola založená marxistická ruská sociálno-demokratická robotníc­ka strana. V Anglicku mala plutokratická vláda za následok neslýchané zbeda­čenie proletariátu. V roku 1844 napr. vydala zákon, podľa ktorého deti do 16 ro­kov smeli pracovať v textilných továrňach nanajvýš 12 hodín denne. Toto zbeda­čenie bolo zámerné, pretože siónski mudrci si v 27. protokole takto pochvaľujú:

      „Biedou sme pripútali národy k ťažkej práci oveľa ľahšie a pevnejšie, než to dokázalo nevoľníctvo či otroctvo."

      Ďalej sa v tomto protokole hovorí:

      „Hlad dáva kapitálu voči robotníkom oveľa viac práv, než koľko mal nad nimi panovník a šľachta. Pomocou biedy a z nej prameniacej závisti budeme riadiť masy a použijeme ich ruky na rozdrvenie tých, ktorí nám budú stáť v ceste. Predstavíme sa ako osloboditelia pracujúcich a ponúkneme im, aby vstúpili do našich socialistických, anarchistických a komunistických armád."

      Rovnako o tom hovorí aj Marx (Manifest komunistickej strany, Praha 1973, str. 45 a 50):

      „Najbližší cieľ komunistov je rovnaký, ako cieľ všetkých ostatných proletár­skych strán - stvárnenie proletariátu v triedu, zvrhnutie buržoázie a dobytie politickej moci proletariátom."

      Ale aj v mravnom ohľade je Marx konformný so siónskymi mudrcami. Na str. 41 hovorí:

      „Zákony, morálka a náboženstvo sú pre proletariát len buržoázne predsudky, za ktorými sa opäť skrývajú buržoázne záujmy."

V roku 1894 vypukla medzi Čínou a Japonskom vojna kvôli Kórei. Počas nej Japonci obsadili Port Arthur. Rusko sa vmiešalo do konfliktu, vytlačilo Japoncov z prístavu a samé ho neskôr obsadilo. A tu dostalo Japonsko znamenitú pomoc z dvoch strán. Zo strany ministerského predsedu Anglicka, ktorým bol vtedy Ar­thur James Balfour, onen judaistický agent, ktorý 2. septembra poslal Lionelovi Waltrovi Rothschildovi (r. 1917) list, o ktorom sme sa už zmienili. Iniciátorom dru­hej pomoci bol Jakob Schiff, šéf newyorkského Židovstva a veľkobankovného domu Kuhn, Loeb and Co. Jakob Schiff sa narodil vo Frankfurte nad Mohanom, kde bol jeho otec Rothschildovým maklérom.

Vďaka politickej a finančnej pomoci Anglicka a Spojených štátov a s ich vedo­mím uskutočnili Japonci „generálnu skúšku na Pearl Harbour". V noci zo 7. na 8, februára 1904 bez vyhlásenia vojny napadli ruské vojnové loďstvo, kotviace nad Port Arthurom. Ruská baltická flotila pod velením admirála Rožes­vjeného, ktorá bola vyslaná na východ, musela v dôsledku uzatvorenia Suezské­ho prieplavu, oboplávať Afriku. Za spolupráce anglickej tajnej služby bola zasko­čená pri ostrove Tasušima v kórejskom prieplave a zničená. Americký automo­bilový kráľ Henry Ford v knihe „Medzinárodný Žid" píše:

      „Schiff využil zároveň túto príležitosť na to, aby ruských vojnových zajatcov v japonských táboroch oboznamoval s myšlienkami, z ktorých neskôr vzišiel boľševizmus." (II. diel, str. 32).

Katastrofálnu porážku, v ruských vojnových dejinách nevídanú, využilo ruské podzemie, podpichované Židmi, k rozdúchavaniu revolúcie, ktorá vypukla zná­mou vzburou na krížniku Potemkin. Aj v Spojených štátoch sa rozpútala proticár­ska kampaň. Henry Ford nás na str. 115 informuje o tom, že mnoho Židov opus­tilo Rusko len preto, aby sa po získaní občianstva USA mohli vrátiť do Ruska ako „Američania". Ruské úrady pozerali na týchto ľudí, ako na Židov, podlieha­júcich príslušným zákonom. Americkí Židia, pod vedením Jacoba Schiffa, odpovedali tým, že donútili prezidenta Tafta, aby v predvečer prvej svetovej vojny, v decembri 1911 vypovedal americko-ruskú obchodnú zmluvu z roku 1832 a tak citeľne znížil ruskú vojnovú pripravenosť. Ford výslovne dodáva: „Frankfurt nad Mohanom zvíťazil."

---

---

Dňa 28. septembra 1914 zastrelil v Sarajeve študent G. Princip rakúskeho následníka trónu Františka Ferdinanda a jeho manželku. Princip bol členom tajné­ho spolku „Narodna obrana", vedeného slobodomurárom majorom Tamkosi­čom. Leon de Poncins vo svojej knihe „Tajomná židovská internacionála" (Paris 1936, str. 3) tvrdí, že Princip bol Žid. Dňa 28. júla vypovedalo Rakúsko-Uhorsko vojnu Srbsku. A tu došlo k osudnému rozhodnutiu cára Mikuláša ujať sa Srbska. Podceňoval sily vnútorné aj vonkajšie, ktoré ho nenávideli a boli rozhodnuté vy­užiť vojnu na jeho likvidáciu.

Do zložitej situácie sa dostali judaistické anglické aj americké kruhy. Pre nich bola nepríjemná vyhliadka víťazstva ako Nemecka tak aj Ruska. To dobre vedel hlavný iniciátor vojny cisár Viliam II. a preto nepočítal s anglickou účasťou a ešte menej s účasťou americkou. Keď však nemecké vojsko napadlo Belgicko aj na­priek jeho neutralite, Anglicko mu vyhlásilo vojnu. Príslušné rozhodnutie britské­ho kabinetu bolo schválené najmenšou možnou väčšinou jediného hlasu. Do vojny vstúpilo aj Japonsko, ktoré bolo zaviazané Anglicku.

A zatiaľ čo padali prví mŕtvi, mrzačili sa prví živí a borili sa prvé mestá, svetový judaizmus zahájil veľkolepé prípravy na likvidáciu cárskeho Ruska. Manfred Adler na str. 47 svojej knihy píše, že väčšina socialistických a komunistických predákov boli slobodomurári. Výslovne uvádza, že:

      „... Lenin, Trockij, Béla Kún a Kurt Eisner boli bratia najvyššieho 33. stupňa škótskeho obradu."

Citát 27. protokolu siónskych mudrcov dopĺňa nasledujúci úryvok z Nilusovho 3. protokolu:

      „Tieto (socialistické a komunistické) organizácie neustále podporujeme, pri­čom vyvolávame zdanie, že im chceme pomáhať z pocitu bratstva a ľudskosti, ktoré zásady hlásame naším socialistickým bratstvom."

Manfred Adler na str. 45 citovanej knihy uvádza, že jeden z vodcov európske­ho socializmu v období medzi dvoma svetovými vojnami, bývalý ministerský predseda Henrich de Mann, napísal vo svojich spomienkach, že už pred prvou svetovou vojnou:

      „... bola politika socialistických strán riadená z rovnakých lóží, ktoré riadili aj politiku ich zdanlivých protivníkov, buržoáznych liberálov. Intelektuálni vod­covia oboch nepriateľských táborov, ktorí sa na verejnosti potierali, boli v pod­state manipulovaní slobodomurármi vysokých stupňov."

Prvé vojnové mesiace boli pre Rusko úspešné. Najvyšší veliteľ ruskej armády, veľkoknieža Nikolaj Nikolajevič obsadil Halič, už v septembri 1914 dobyl Ľvov a prekročil Karpaty. Čoskoro však v dôsledku zlého zásobovania, jednak odpad­nutím amerických dodávok, jednak sabotážnymi akciami ruského podzemia na­stal obrat a ruská fronta sa začala rúcať.

Mikuláš II. podpísal v noci z 15. na 16. apríla 1917 na nátlak Anglicka a Francúzska abdikáciu. Moci sa ujala dočasná vláda v čele s eserom (t.j. príslušníkom strany socialistov-revolucionárov, utvorenej zo zvyškov „Národnej vôle") Ale­xandrom Kerenským. Podľa Forda („Medzinárodný Žid", I. diel, str. 231) boli obaja jeho rodičia Židia a volali sa Adlerovci. Po otcovej smrti sa matka znovu vydala za Rusa Kerenského.

---

---

Už v očakávaní cárovej abdikácie prerušili Spojené štáty 3. februára 1917 diplomatické styky s Nemeckom, ale s vyhlásením vojny počkali až po abdikácii - urobili tak 6. apríla. Dňa 7. decembra vyhlásili vojnu Rakúsko-Uhorsku.

Vo svojej knihe „Sily za Rooseveltom (Berlín 1941, str. 170) profesor dr. von Leers uvádza nasledujúce hlásenie šéfa francúzskej spravodajskej služby vo Washingtone svojej vláde:

      „Vo februári 1916 sme sa po prvýkrát dozvedeli, že sa v Rusku pripravuje revolúcia. Bolo zistené, že tejto podvratnej akcie sa zúčastnili nasledujúce osobnosti a firmy: Kuhn, Loeb and Co., židovský bankovný dom, riadený Židom Jacobom Schiffom, Židom Felixom Warburgom, Židom Ottom Khanom a Ži­dom Jarome H. Hanauerom, ďalej Guggenheim a Max Breitung."

Na jar 1917 začal Jacob Schiff poukazovať Trockému peňažné čiastky za tým účelom, aby v Rusku rozpútal revolúciu. Za tým istým účelom dal k dispozícii finančný obnos aj newyorský židovsko-boľševický denník „Vorward". Trockého a jeho druhov zároveň financoval zo Stockholmu Žid Max Warburg. Trockij do­stal finančné podpory aj od Rýnsko-Westfálskeho syndikátu, ktorý je tiež židov­ským podnikom, a od Trockého svokra Žida Jivotovského. Ak si predstavíme, že židovská firma Kuhn-Loeb and Co. je v s pojení s nemecko-židovským Rýn­sko-Westfálskym syndikátom, rovnako ako so židovskou firmou Lazar Freres z Paríža a so židovskými bankami Günsberg v Petrohrade, Tokiu a Paríži a uve­domíme si, že zmienené židovské obchodné podniky udržiavali úzke styky so židovskou firmou Speyer and Co. v Londýne, New Yorku a Frankfurte nad Mohanom, rovnako ako so židovsko-boľševickou Nye Banken v Stockholme, po­tom sa zreteľne ukáže, že v boľševickom hnutí sa výrazne prejavil vplyv medzi­národných podnikov. Henry Ford („Medzinárodný Žid", II. diel, str.169) uvádza:

„V Spojených štátoch je viac boľševikov než v Sovietskom zväze."

Podľa knihy amerického publicistu Cary Allena „Insidri" (Wiesbaden 1931, str. 97) do boľševickej revolúcie investovali: Jacob Schiff 20 mil. dolárov, Max War­burg 6 mil., lord Alfred Milner 5 mil. dolárov. Zároveň sa títo páni postarali, aby hlavný príjemca týchto peňazí Trockij sa čo najrýchlejšie dostal do Ruska. Aby sme si urobili predstavu o kúpnej sile týchto investovaných dolárov, musíme si uvedomiť, že pred I. svetovou vojnou sa jeden dolár rovnal 5 rakúskym koru­nám. Židovskí vodcovia boľševickej revolúcie v Rusku dostali teda asi 155 mili­ónov rakúskych korún, t.j. viac ako 1 miliardu čs. korún za prvej republiky.

Lev Davidovič Trockij, vlastným menom Bronstein, sa narodil v židovskej rodi­ne na Ukrajine v roku 1870. V roku 1907 ušiel zo sibárskeho vyhnanstva do Spo­jených štátov, kde pracoval ako reportér v newyorkských východných štvrtiach pre komunistické noviny. Koncom marca 1917 ho jeho bohatí súkmeňovci nalo­dili v New Yorku spolu s ďalšími 275 židovskými revolucionármi, ale na prvej zastávke v kanadskom prístave Halifax bol Trockij zatknutý a po piatich dňoch prepustený na zákrok tajomného „plukovníka Househo", Žida, o ktorom ešte bu­deme hovoriť.

Súčasne bol z ďalekého Švajčiarska vyslaný v zaplombovanom železničnom vagóne Vladimír Iľjič Lenin. Iniciátorom tejto akcie bol hamburský Max Warburg, ktorý ju prerokoval priamo s generálom Ludendorfom. Spolu s Leninom a jeho 5 miliónmi dolárov odcestovala v tomto vagóne skupina medzinárodných, väčši­nou židovských, revolucionárov z povolania, medzi nimi aj Zinoviev - Apfelbaum a Sokolnikov.

---

---

Začiatkom augusta 1917 bol do Petrohradu zvolaný VI. zjazd sociálno-demokratickej strany Ruska, ktorý sa uzniesol uskutočniť ozbrojené povstanie za úče­lom vyrvania moci Dočasnej vláde, kontrolovanej menševikmi a esermi. Dňa 29. októbra toho roku sa konalo rozšírené zasadanie Ústredného výboru, na ktorom boli na zabezpečenie tohto povstania zvolené tri výbory: sedemčlenné politické byro, osemčlenný vojensko-revolučný výbor a päťčlenné vojensko-revolučné ústredie. Členmi týchto výborov bolo podľa Poncinsa 6 Židov: Leib Bronstein (Trockij), Jakub Movčev Sverdlov, Gerson Aronov Apfelbaum (Zinoviev), Leib Rosenfeld (Kamenev), Moises Salomovič Urický a Sokolnikov. Ďalej to boli dvaja Rusi Vladimír Iľjič Uľjanov (Lenin), Andrej Sergejevič Bubnov, jeden Gruzínec Josip Vissarionovič Džugašvili (Stalin) a jeden Poliak Felix Edmundovič Dzeržin­skij.

V tejto súvislosti uveďme ešte mená troch Židov, ktorí zo 16. na 17. júla zma­sakrovali v Jekaterinburgu 11 členov cárskej rodiny: Jakob Movčev Sverdlov, po ktorom bol Jekaterinburg premenovaný na Sverdlovsk, Izak Goločenin a Jan­kel (Leon de Poncins: „Dejiny komunizmu", Vouillé 1973, str. 48).

Siónski mudrci v 15. protokole hovoria:

      „Až sa pomocou štátnych prevratov, ktoré budú simultánne uskutočnené v rovnaký deň, s konečnou platnosťou uchopíme moci a keď raz navždy bude uznaná neschopnosť jestvujúcich Gojimských vlád... vykoreníme všetky zrná, z ktorých by mohlo vyklíčiť povstanie alebo spiknutie proti našej vláde. V prvom rade bez milosti popravíme všetkých. ktorí sa nechopia zbrane na podporu nášho nástupu k moci."

V 10. protokole čítame:

      „Musíme vybudovať veľmi pevný vládny centralizmus, ktorý nám umožní držať na uzde všetky spoločenské sily. Potom novými zákonmi budeme auto­maticky riadiť všetky politické funkcie svojich poddaných. Tieto zákony zrušia jedno po druhom všetky privilégiá a všetky slobody a naša vláda sa bude vy­značovať tak majestátnym despotizmom, že bude v každej dobe a na každom mieste schopná rozdrviť odporcov a rebelantov... Okrem toho umenie ovládať masy a jednotlivcov pomocou teórií, veľkých fráz, tzv. zákonov spoločenské­ho života, etiketou a úskokmi všetkého druhu, ktorých účel nemôžu Gojimovia ani postrehnúť. Ani pochopiť, že jednou vlastnosťou nášho administratívneho génia, živeného analýzou, pozorovaním a tak ostrovtipným uvažovaním, že na tomto poli nemôžeme mať súpera, rovnako pokiaľ ide o rozpracovanie plánov politickej činnosti ako aj o solidaritu."

V 15. protokole:

      „Spustili sme obľúbenú pesničku, totiž ilúziu, že ľudskú individualitu možno nahradiť symbolickou jednotkou kolektivizmu."

V 4. protokole sa hovorí:

      „Posilňovanie zbrojenia a zväčšovanie policajných síl sú nevyhnutné pro­striedky a predpoklady pre realizáciu vyššie uvedených plánov. Je nevyhnut­né, aby okrem nás nebolo v žiadnom štáte nič iné ako proletárske masy, nie­koľko nám oddaných milionárov, polícia, vojsko a nami dosadená vláda."

V 7. protokole čítame:

      „Podľa nášho výchovného programu bude jedna tretina našich poddaných dobrovoľne strážiť ostatných a to z pocitu povinnosti. Profesie vyzvedačov a uda­vačov sa u nás pokladajú za čestné profesie, v budúcnosti tento názor zavlád­ne všeobecne."

V 2. protokole:

      „Až všetkých ľudí naplníme vedomím ich vlastnej dôležitosti, spretŕhame ro­dinné putá."

V 20. protokole:

      „Budeme nemilosrdní voči politickým zločincom, pripustíme poľahčujúce okolnosti u zločincov kriminálnych, ale nebude žiadne ospravedlnenie pre tých, ktorí sa zaoberajú otázkami, ktorým nikto okrem našej vlády nemôže ro­zumieť. Mám na mysli našu vládu, pretože Gojimská vláda nechápe nič z to­ho, čo hýbe svetom... Politickým zločincom odnímeme akúkoľvek svätožiaru neohrozenosti. Preto tých, ktorí sa ich dopustia, posadíme na jednu lavicu ob­žalovaných so zlodejmi, vrahmi a ostatnými odpornými kriminálnymi zločinca­mi."

V 19. protokole čítame:

      „Zrušíme všetky spôsoby slobodného školstva, všetky zdroje vzdelania budú sústredené v našich rukách."

Zo všetkých hlavných strojcov revolúcie Stalin, ktorý sa dožil vysokého veku 74 rokov, jediný snáď zomrel prirodzenou smrťou.

Sedemdesiatročný Trockij bol v roku 1940 v Mexiku zastrelený istým J. Mor­nardom, o ktorom sa súdi, že bol Stalinovým agentom. Sverdlov zomrel v roku 1919 vo veku 34 rokov, Zinoviev a Kamenev boli popravení v roku 1936. Urické­ho v roku 1918 zastrelili eseri. Sokolnikov bol popravený. Dzeržinskij bol, podľa K. J. Albrechta („Zradený socializmus", Berlín 1939), nájdený vo svojej kance­lárii s prebodnutým krkom. Bubnov bol popravený a Lenin zomrel v roku 1924 vo veku 54 rokov na následky syfilitídy a údajne aj zranenia atentátničkou.