Genéza Sionizmu -časť 2. Realizácia plánu na zriadenie všesvetovej judaistickej vlády- V. ...rozhodol sa medzinárodný judaizmus položiť základy k všesvetovláde, zatiaľ za účasti Gojimov.

Keď boli ovládnuté Spojené štáty, Anglicko, Francúzsko a Rusko, rozhodol sa medzinárodný judaizmus položiť základy k všesvetovláde, zatiaľ za účasti Gojimov.

V tejto kapitole budeme rozprávať o americkej organizácii, ktorej sa hovorí „Establishment". Toto anglické slovo znamená skupinu ľudí, organizovanú za určitým cieľom. Príslušníci establishmentu sa nazývajú „Insidri". Ak pod ná­zvom outsidri rozumieme osoby, ktoré stoja mimo určitého diania, alebo vyrade­né z určitých ašpirácií, potom insidri znamenajú opak. Sú to osoby, ktoré stoja v ohnisku veľkej svetovej politiky a sú zasvätené do jej veľkých tajomstiev. Zdrojom našich informácií je kniha prof. Carrola Guigleyho „Tragédia a nád­ej", ktorá vyšla v roku 1916 súčasne v New Yorku a Londýne. Guigley bol profe­sorom na Georgetownskej univerzite vo Washingtone. Na str. 950 o establis­hmente hovorí:

      „Viem o operáciách tejto siete, pretože som ju pred 20 rokmi študoval a bolo mi dovolené, aby som v začiatku šesťdesiatych rokov dva roky skúmal jej tajné záznamy a dokumenty. Nepociťujem žiadny odpor voči tejto organizácii ani proti väčšine jej členov a cieľov, pretože väčšinu svojho života som bol v spo­jení s ňou a s jej početnými nástrojmi. V minulosti, ale aj nedávno som protes­toval proti niektorým politickým opatreniam... Ale moje hlavné výhrady sa v podstate týkajú skutočností, že si praje zostať neznáma a ja oproti tomu verím, že jej úlohy sú v dejinách natoľko významné, že je nevyhnutné, aby sa stala známou."

Knihu prof. Guigleyho bohužiaľ nemáme k dispozícii priamo, pretože zaintere­sovaná strana ju okamžite z kníhkupectiev skúpila a tiež v amerických knižni­ciach ju sotva možno dostať. Máme však knihu iného Američana Cary Allena, nazvanú „Insidri", ktorá vyšla nemecky. Allen vlastnými poznatkami doplnil dielo prof. Guigleyho.

---

---

Čitateľ si iste povšimol skutočnosti, že génius Židov nie je ani tak v ich invencii, ako v podivuhodnej schopnosti zužitkovať jestvujúce myšlienky alebo zariadenia vo svoj prospech. Autorom myšlienky establishmentu je anglický zlatý a diaman­tový magnát Cecil Rhodes (1853-1902), ktorý pre britskú ríšu získal juhoafrické územie, po ňom nazvané Rodézia. Jeho bankármi boli Rothschildovci. Vo svojej tzv. prvej záveti objasňuje cieľ svojho života takto:

„Rozšírii britské panstvo na celý svet... založiť tak veľkú moc, že by sa vojny stali nemožnými a podporovať záujmy ľudskosti."

V roku 1888 odkázal svoj nesmierny majetok aj svoje plány Rothschildovcom, ktorí ich realizáciou poverili svojho agenta Lorda Atfreda Milnera, ktorého pozná­me v súvislosti s financovaním boľševickej revolúcie v Rusku. Príslušná organi­zácia bola založená v roku 1891 a mala názov „Okrúhly stôl" (the Round Table). Jej cieľom bolo ovplyvňovať zahraničnú politiku.

V Spojených štátoch vtedy pôsobili dvaja významní spolupracovníci Rothschildovcov. Obidvoch už poznáme. Prvým bol ten známy „plukovník House", ktorý vymohol prepustenie Trockého. Jeho vojenskú hodnosť dávame do úvo­dzoviek preto, že nikdy na vojne nebol (ako všetci Židia v tej dobe). Na americ­kom juhu zastupoval záujmy amerických bankárov. Druhým bol Jacob Schiff, ktorého poznáme v rovnakej súvislosti. Schiff si vzal za manželku dcéru spoloč­níka firmy Kuhn, Loeb and Co. Terezu Loebovú, čím sa stal šéfom domu. Neskôr sa k nim pridružili ďalší významní činitelia židovského „haute finance", bratia Warburgovci z Hamburgu, kde ich otec vlastnil bankársky závod. Paul a Felix Warburgovci emigrovali v roku 1902 do Spojených štátov, kde sa Paul oženil s druhou dcérou Salomona Loeba Rinou, a Felix so Schiffovou dcérou Fredou. Tretieho brata Maxa Warburga poznáme tiež - dal Leninovi na cestu do Fínska 5 miliónov dolárov. Tento Warburg ostal v Hamburgu ako zástupca svojho otca.

Klan Rothschildovci - Warburgovci - Schiff - House sa vytvoril počas akcie presadenia federálneho rezervného systému, o ktorom ešte bude reč. Výdatným pomocníkom klanu v tejto veci bol Woodrow Wilson, ktorému sa za to dostalo podpory v jeho prezidentskej kandidatúre. Wilson sa potom revanšoval tým, že Židom otvoril vládne dvere. Obmedzíme sa na to, že uvedieme troch najvýznamnejších. „Plukovník" House sa stal prvým Wilsonovým osobným poradcom. Jeho životopisci dokonca tvrdia, že prezidentom bol v skutočnosti on. Paul War­burg sa stal predsedom Federálneho rezervného úradu. Židovský bankár Ber­nard Baruch sa stal predsedom úradu pre vojnový priemysel a Rothschildov spoločník Eugene Meyer viedol úrad pre financovanie vojny. Po skončení 2. sveto­vej vojny sa stal riaditeľom Svetovej banky.

Po skončení 1. svetovej vojny sa židovskí insidri rozhodli rozšíriť svoj establishhment o nežidovských účastníkov, prirodzene o tých najvplyvnejších. Bol to predovšetkým oceliarsky kráľ John Pierpont Morgan ml., ktorého Allen ozna­čuje za špičkového agenta Rothschildovcov v Spojených štátoch, a petrolejársky magnát John Davison Rockefeller, pokladaný za najbohatšieho muža sveta. K nim sa pripojili významní politici, najmä Waiter Lipman, John Foster Dulles, 'Allan Dulles a Kristián Herter. Stojí za zmienku, že táto spoločnosť dokázala patričným spôsobom ovplyvniť parížske mierové konferencie. Mierových roko­vaní vo Versailles sa napr. ako člen americkej delegácie zúčastnil Paul Warburg, zatiaľ čo medzi členmi nemeckej delegácie bol jeho brat Max Warburg.

V roku 1921 bol založený americký establishment s názvom „Rada pre zahra­ničné vzťahy" (Council of Foreign Relations - CFR) so sídlom v New Yorku, 68. ulica. Na ustanovujúcej listine figurujú veľké mená ako Jacob Schiff, Averell Ha­rimann, Frank Vanderlipp, Nelson Aldrich, Bernard Baruch, J. P. Morgan a J. D. Rockefeller. Averell Harimann bol železničný magnát a vedúci vplyvného týždenníka „Newsweek". Rooseveltom bol poverený početnými dôležitými dip­lomatickými misiami, najmä do ZSSR, kde sa stal nakoniec veľvyslancom. Frank Vanderlipp bol prezidentom National City Bank, ktorá patrí Rothschildovcom. Senátor Nelson Aldrich bol po matke Rockefellerovým vnukom a hlásnou trúbou insidrov v senáte. O Rooseveltovi si povieme osobitne. Veľkou akciou insidrov bolo založenie Spojených národov v júni 1945. V americkej delegácii bolo 47 členov CFR.

Od nástupu F. D. Roosevelta do funkcie prezidenta v roku 1933 až dodnes boli všetci ministri zahraničných vecí Spojených štátov, s výnimkou Gordella Bul­la, Jamesa Byrnesa a Williama Roqersa, členmi CFR.

Demokratickú stranu kontrolovali: Dean Acheson, Alger Hiss, Adlai Steven­son, John F. Kennedy, Robert Kennedy, Averell Harimann, 'Georg Ball, Henry F. Fofler, Dean Rusk, Adam Jarmolinsky a John Linsay.

Republikánsku stranu kontrolovali títo členovia CFR: Dwight D. Eisenhower, T. Dewey, Jacob Jata, Robert McNamara, Henry Cabot-Lodge, John Cardner, Nelson Rockefeller, Elliot Richardson, Arthur Burns a Henry Kissinger.

Aj najvýznamnejší členovia vlády prezidenta Jamesa Cartera boli insidri: mi­nister zahraničných vecí Cyrus A. Vance, minister financií Žid Michael W. Blu­menthal a prezidentov vojenský poradca Zbigniew Brzezinski. Koncom decem­bra 1977 urobil prezident Carter zmenu v osobe predsedu správnej rady Fede­rálneho rezervného systému - insidra Arthura P. Burnsa vystriedal insider Wi­lliam J. Miller. Mohutné je tlačové zázemie insidrov. Siónski mudrci v 9. protokole hovoria:

      „Moderné vlády majú vo svojich rukách nesmiernu silu schopnú vyvolávať myšlienkové prúdenie medzi národmi. Touto silou je tlač. Úlohou tlače je po­ukazovať na údajne nevyhnutné požiadavky, tlmočiť sťažnosti ľudu, vyjadro­vať a rozdúchavať nespokojnosť. Tlač stelesňuje víťazstvo slobody tárať, avšak nikto okrem nás túto silu nevie zorganizovať a využiť. Bola to práve tlač, ktorá nám dopomohla k vplyvu. A práve vďaka tlači sme nahromadili zlato, hoci sme pritom veľakrát museli preliať potoky krvi a sĺz, ale účel svätí pro­striedky. Iste, museli sme obetovať aj mnoho našich ľudí, ale každý z týchto obetí vyváži pred Bohom tisíce Gojimov."

Insidri kontrolujú priamo Life, Time, Fortune, Look, Newsweek, New York Ti­mes, Washington Post, Los Angeles Times, New Post, Denver Post, Saturday Review, Business Week. Nepriamo kontrolujú všetku ostatnú tlač USA a celého sveta, pretože židovskí tlačoví magnáti na celom svete znížili ceny periodickej tlače na tak nízku úroveň, že výnos z predaja kryje len zlomok výrobných nákla­dov. Oveľa väčšiu časť nákladov hradí inzercia.

Ak niektorá tlač začne písať pre insidrov nepriaznivým spôsobom, čoskoro za­znamená prudký pokles inzertných objednávok a musí buď svoje písanie zme­niť, alebo skrachovať. Okrem toho insidri kontrolujú Broadcasting Corporation a Columbia Broadcasting Corporation. O CFR sa vo všetkej svetovej tlači zaryto mlčí, hoci má okolo 1.500 oficiálnych členov.

Najlepším svedectvom o moci židovského establishmentu a o americkej slo­bode je prípad automobilového kráľa Henryho Forda. V jeho časopise „Dear­born Independent" vychádzal do októbra 1920 seriál článkov, z ktorých sme uviedli niekoľko citátov. V tom istom roku vyšli tieto články súborne v knihe „Me­dzinárodný Žid" s menom Forda ako autora. A to bol povel k útoku. Bolo proti nemu vedených niekoľko súdnych procesov, boli mu obmedzené úvery, takže sa ocitol v zložitej finančnej situácii. Na celom svete sa začal bojkot jeho automo­bilov. Dokonca skoro prišiel o život pri automobilovej nehode, ktorá mala všetky znaky atentátu. Ford sa podrobil a verejným listom opustil bojisko. Jeho kniha už nevyšla.

---

---

Na prvý pohľad sa zdá, že je absurdné spájať mená Rothschild a Rockefeller so socializmom. Obaja mali naozaj k pravému socializmu rovnako ďaleko ako Trockij - všetkým trom slúžil len ako prostriedok na dosiahnutie určitého cieľa. Nešlo im o to, aby zlepšili osud robotníckej triedy, ktorý v Spojených štátoch ne­bol nikdy zlý, ale o to, aby získali kontrolu nad čo najväčšou časťou výrobných prostriedkov rovnako ako nad rozdeľovaním vyrobených statkov.

Ako prvý prišiel s myšlienkou socializmu „plukovník" House. V roku 1912 vy­šla jeho kniha „Philip Dru, administrátor", v ktorej sa vyslovuje pre „socializmus", o ktorom sníval Marx."

Za dva najdôležitejšie kroky na ceste k tomuto socializmu pokladá House jed­nak zavedenie progresívnej dane z príjmu, jednak zriadenie ústrednej štátnej banky.

Zriadenie ústrednej štátnej banky požaduje bod 5. desatora Komunistického manifestu, ktorý znie:

      „Sústredenie úveru v rukách štátu prostredníctvom národnej banky so štát­nym kapitálom a výhradným monopolom."

Veľkým krokom k uskutočneniu tohto ideálu v Spojených štátoch bolo zavede­nie federálneho systému v roku 1913. Dovtedy malo právo vydávať bankovky celý rad bánk, ktoré podliehali zákonodarstvu jednotlivých štátov. Paul Warburg a jeho spolupracovníci upravili ceduľové bankovníctvo tým spôsobom, že práva emisie bankoviek boli sústredené u tzv. federálnych bánk, ktoré sú súkromnými podnikmi, teda insidrovskými. Názov „Federálna rezervná banka" nie je žiadny bežný ekonomický pojem. Insidri si ho vymysleli len preto, aby sa vyhli názvu „stredná banka".

Cary Allen na str. 68 svojej knihy píše:

      „Federálny rezervný systém kontroluje zaobstaranie peňazí a úrokové sadz­by, čím manipuluje celým hospodárskym dianím. Vyvoláva infláciu alebo de­fláciu, rozkvet alebo krízu, podľa vlastného uváženia ženie burzu buď nahor alebo dolu. Federálny systém je tak mocný, že členom Kongresu Wrightpat­man predseda House Banking Committe povedal: „V Spojených štátoch sú v skutočnosti dve vlády. Jedna je riadne zostavená ... a potom máme ne­závislú nekontrolovanú a nekoordinovanú vládu Federálneho rezervného sys­tému, ktorá vládne finančnou silou, podľa ústavy vyhradenou Kongresu."

Siónski mudrci v 24. protokole hovoria:

      „Stačilo stiahnuť z obehu peniaze, aby v gójskych štátoch prepukli hospodár­ske krízy. Nahromadili sme obrovské kapitály tým, že sme ich odcudzili štá­tom, ktoré boli potom prinútené brat si pôžičky od nás. Platba úrokov z týchto pôžičiek ďalej zaťažovala verejné financie, takže nakoniec boli štáty naším kapitálom ponížené na našich otrokov."

Za prezidenta Wilsona bol americký štátny dlh 1 miliarda dolárov, v roku 1971 to už bolo 455 miliárd dolárov, pri úrokoch 22 miliárd ročne.

Trockij to mal v Rusku jednoduchšie. V roku 1921 znárodnil všetky súkromné banky a založil známu „Gosbanku", ktorá je jedným z najväčších peňažných ús­tavov na svete. Jediným škrtnutím pera tak mal Trockij pri nohách všetku finan­čnú silu cárskeho Ruska. Druhý bod Komunistického manifestu znie:

„Vysoká vzostupná daň."

Opäť vyvstane otázka, prečo chcú insidri vysokú progresívnu daň, keď ju nakoniec budú musieť platiť sami? Chcú ju preto, aby finančne oslabili svojich menej zámožných kolegov a zároveň, aby vláde zaobstarali peniaze na úhradu úrokov zo štátnych pôžičiek. Podľa údajov v zborníku „Kapitalizmus nášho ve­ku" (Praha 1926, str. 247), bola v Spojených štátoch progresívna daň nasledov­ná:

      Pri príjme 1 000 dolárov ročne 200 dolárov, čiže platiteľovi ostane 800

      Pri príjme 14 000 dolárov ročne 3 360 dolárov, čiže platiteľovi ostane 10 640

      Pri príjme 76 000 dolárov ročne 36 720 dolárov, čiže platiteľovi ostane 39 280

      Pri príjme 600 000 dolárov ročne 495 000 dolárov, čiže platiteľovi ostane 105 000

      Pri príjme 1 000 000 dolárov ročne 859 000 dolárov, čiže platiteľovi ostane 141 000

Aby túto daň nemuseli platiť insidri, vymysleli si nezdaniteľnosť nadácií. Najznámejšie sú nadácie Rockefellerove, nadácie, ktoré založil oceliarsky kráľ Andrew Carnegie, nadácie Fordove, Guggenheimove a pod.

Cary Allen na str. 120 píše:

„CFR je úplne napojená na veľké nadácie a tzv. továrne na myšlienky. Sem patria predovšetkým nadácie Fordove, Rockefellerove a Carnegieho, ďalej Rana Corporation, Hudson Institute, Fund-for-the-Repubtik a Brooking Institu­te."

---

---

Cary Allen na str. 134 píše:

      „Insidri z CFR začali celým svojím úsilím otvárať hneď po revolúcii komunis­tické Rusko svetu Spojených štátov. V tých časoch však bola verejná mienka natoľko popudená proti boľševikom a ich barbarstvu, že sa oficiálna vláda ne­mohla riadiť úmyslami CFR. Spojené štáty až do roku 1933 boľševikov oficiál­ne neuznávali. Medzitým sa sovietske hospodárstvo zosypalo na hromadu trosiek a obyvateľstvo hladovalo. Komunizmus by sa bol zrútil, keby mu neboli pomohli insidri. Boľševizmus bol chránený pred zrútením Herbertom Hoove­rom (CFR). Ten zaobstaral peniaze a potraviny, ktoré si Lenin a jeho ľudia privlastnili pre svoje vlastné ciele. Tak sa im podarilo uskutočniť podmanenie hladujúcich roľníkov, ktorí dovtedy kládli odpor novým mocipánom. Zatiaľ čo Hooverove „humánne" gesto zachraňovalo sovietsky režim, panoval v so­vietskom hospodárstve úplný chaos. A tu vstúpili do akcie Rockefeller, Harri­man a Vanderlipp. Jedným z prvých bol Vanderlipp, Rothschildov agent, jeden zo spiklencov z ostrova Jekyll a prezident Rockefellerovej National City Bank. Prirovnával Lenina k Georgovi Washingtonovi."

Insider Herbert Hoover riadil počas 1. svetovej vojny, ale aj po nej, vyživovaciu pomoc pre Belgicko, Nemecko, Rakúsko a Rusko. V rokoch 1929 až 1933 bol prezidentom Spojených štátov. Na ostrove Jekyll sa koncom roku 1910 konala tajná schôdza pre prípravu Federálneho rezervného systému.

Prof. Anthony Sutton vo svojom trojzväzkovom diele „Západná technológia a sovietsky hospodársky rozvoj" (Standford University, 1968, druhý zväzok, str. 340) uvádza:

      „V aktoch ministerstva zahraničia je hlásenie, ktoré menuje firmu Kuhn, Loeb and Co. ako finančníkov prvej päťročnice."

V tom istom zväzku na str. 3 cituje hlásenie moskovského veľvyslanca Averel­la Harrimana ministerstvu zahraničia, z júna 1944:

      „Stalin vyslovil svoje uznanie za pomoc, ktorú poskytli Spojené štáty Soviet­skemu zväzu pred vojnou i počas nej. Povedal, že asi dve tretiny ruských prie­myselných podnikov v Sovietskom zväze boli postavené za pomoci Spojených štátov, alebo vďaka ich technickej spolupráci."

Franklinom Delano Rooseveltom (1933-1945) nastáva nová insidrovská éra, predovšetkým pokiaľ ide o židovských insidrov. Bol to predovšetkým Henry Morgenthal, ktorému bolo zverené ministerstvo financií a ktorého prezývali „Karl­Marx-Profesor." Felix Frankfurter, ktorý sa narodil vo Viedni a po Židovi Brandei­sovi prevzal členstvo vo Federálnom najvyššom súde. Samuel J. Rosemann bol zakladateľom a hlavou Roosveltového „mozgového" trustu, v ktorom spolu so Židmi Raymondom Moleyom a Adolfom A. Berleom a generálom Johnsonom tvorili známu veľkú štvorku. Ďalej spomeňme mená Harolda Nathana, námest­níka riaditeľa FBI a Davida E. Lilienthala, riaditeľa regulácie údolie rieky Tennes­see.

---

---

V hlásení prezidentovi Trumanovi o výsledku konferencie v San Francisku (publikácia ministerstva zahraničia č. 2349), ktorého autorom je sám minister za­hraničia Eduard R. Stettinius, v civile prezident US Steel Corporation, sa hovorí :

      „Keď vypukla európska vojna, bolo jasné, že Spojené štáty budú musieť čeliť mimoriadnym problémom ... Preto už koncom roku 1939 bol na návrh CFR zvolený výbor pre povojnové problémy. Tento výbor sa skladal z vysokých úradníkov ministerstva zahraničia, z ktorých až na jedného boli všetci členovia CFR."

Plody usilovnej práce tohto výboru obsahuje tajný list prezidenta Roosvelta z 20. februára 1943, adresovaný istému Židovi Zarubskému. Tento list sa už v marci 1944 dostal do rúk španielskeho ministra zahraničia a neskôr bol publi­kovaný v knihe španielskeho veľvyslanca vo Washingtone M. Doussinagusa „Španielsko malo pravdu" (1946). Zarubski pôsobil ako spojka medzi Roose­veltom a Stalinom. V liste sa okrem iného hovorí:

      „Portugalsko, Španielsko, Taliansko a Grécko sa pod ochranou Anglicka budú rozvíjať smerom k modernej civilizácii, ktorá ich vyvedie z ich historického za­ostávania. Sovietskemu zväzu poskytneme prístup k Stredozemnému moru, vyhovieme jeho želaniam, pokiaľ ide o Fínsko a Pobaltie a od Poľska budeme požadovať porozumenie a kompromis.

      Stalinovi ponecháme široké pole pre expanziu do malých štátov východnej Európy, pričom sa bude prihliadať na práva Juhoslávie a Československa, kto­ré sme im dlžní za ich vernosť. Stalin ďalej získa územia, ktoré boli dočasne odtrhnuté od veľkého Ruska. Hlavné bude rozdelenie Tretej Ríše a začlenenie jej častí do iných územných celkov tak, aby vznikli nové štáty, úplne od nej odpútané, a tak definitívne zmizne nemecké nebezpečenstvo a jeho ohrozo­vanie ZSSR, Európy a celého sveta."

Obsah tohoto listu potvrdzujú pamäti kardinála Spellmana (1962).

Roosevelt nastúpil do prezidentského úradu 20. januára 1933 a už 16. novem­bra toho roku Spojené štáty uznali Sovietsky zväz. Prvým americkým veľvyslan­com v Moskve sa stal William C. Bullit, ktorý v roku 1936 odišiel do Paríža a v roku 1940 do Vichy, aby skončil ako zvláštna prezidentova spojka na Blízkom východe. Dňa 27. septembra 1948 po pražskom komunistickom puči napísal Bullit do časopisu „Life" dlhú štúdiu o jaltskej dráme s výstižným názvom „Ako sme vyhrali vojnu a prehrali mier." V ňom hovorí:

      „Udatnosť Červenej armády pripravila pôdu pre propagandu v prospech so­vietskej vlády. Biely dom sa za túto propagandu postavil celou svojou váhou. J. E. Davies, ktorý bol v roku 1936 veľvyslancom v Sovietskom zväze, bol pod­nietený k napísaniu knihy s názvom „Poslanec v Moskve" a k natočeniu filmu na rovnaký námet. Vo svojej knihe a vo filme predložil pán Davies americkej verejnosti obraz strádajúceho Sovietskeho zväzu. Okrem toho podnikol pred­náškové turné po Spojených štátoch, ktorého námetom bolo: podľa svedectva prezidenta a môjho presvedčenia je slovo sovietskej vlády rovnako pevné ako slovo Biblie. Nezmienil sa o tom, že už vtedy porušil Stalin rovnaký počet me­dzinárodných dohôd ako Hitler. Prezident aj Hopkins boli mimovoľne unesení tou propagačnou vlnou, ktorú sami rozpútali. Šírili teóriu, že Sovietsky zväz je mierumilovnou demokraciou a zahŕňali svojou priazňou každého, kto sa pri­pojil k tejto mravnej perverzite. Skúsení a vlasteneckí diplomati z ministerstva zahraničných vecí, ktorí poznali pravdu, odmietali klamať v prospech komu­nistov a boli prekladaní na podradné miesta. Naopak čiperní mládenci, ktorí síce tiež poznali pravdu, ale mali na zreteli viac svoju osobnú kariéru ako osud svojej krajiny a ktorí boli ochotní dosvedčiť, že sa Stalin zmenil, boli povyšo­vaní a poľutovaniahodným spôsobom profitovali z amerického nešťastia. Mi­nisterstvo zahraničných vecí, ministerstvo financií a mnohé vojenské úrady boli zaplavené stúpencami komunizmu. Ministerstvo vojny poskytlo soviet­skym dôstojníkom prístup k dôverným informáciám. Po Washingtone sa roz­prestrela sieť komunistických prívržencov a obhajcov sovietskej politiky, ktorí boli ako poradcovia vysielaní do Latinskej Ameriky a k čínskej vláde. Dnes je len málo Američanov, ktorí by nevedeli, čo sa stane, ak je nejaká vlády do­nútená prijať spoluprácu s komunistami. Riadkami krvi a otroctva boli napísa­né príslušné stránky dejín Estónska, Lotyšska, Litvy, Poľska, Rumunska, Ju­hoslávie, Albánska, Maďarska a Československa."

Iný názor však majú insidri, ktorí napriek všetkým zlým skúsenostiam pokra­čujú v podpore Sovietskeho zväzu: V tejto súvislosti sa často objavuje meno Cy­rus Katon junior. Jeho otec Cyrus Katon sen. bol sekretárom Johna Rockefellera. Hoci nie je uvedený v zozname členov CFR, je známe, že je tajným členom. C. Katon jun. založil a riadi Tower International Inc. Začiatkom roku 1967 uzavre­la táto spoločnosť dohodu s firmou International Basic Economic Corporation, ktorú riadi Richard Aldrich, syn zakladateľa Federálneho rezervného systému, a Roman Rockefeller (CFR, syn Nelsona Rockefellera, vnuk Johna D. Rockefel­lera). V roku 1969 pristúpili ako spoločníci aj Rothschildovci. Tieto združené or­ganizácie sa spoločne starajú o zachovanie Sovietskeho zväzu a jeho zásobo­vanie všetkým potrebným.