História a súčasnosť rómskeho etnika
Celkový počet Rómov sa odhaduje na 5 až 10 miliónov, pričom viac ako polovica žije vo východnej Európe. V bývalej Juhoslávii ich je okolo 750.000, v Rumunsku 680.000, na Slovensku 165.000. Slovensko predstavuje prvé miesto v Európe v pomere počtu rómskeho a domáceho obyvateľstva. Rómske spoločenstvo utvárajú štyri kmene (nácije): Lowara, Machuaja, Kalderašha, a Churara. Líšia sa jazykovými a kultúrnymi rozdielmi. V súčasnosti ich nájdeme v každej európskej krajine a takisto v severnej Afrike, na Blízkom východe, Južnej Amerike, USA a Kanade.
Aj keď sú niektorí Rómovia presvedčení, že ich korene siahajú do Egypta, najpravdepodobnejščia je hypotéza, že domovinou im bola India (rómčina má korene v sanskrte). Rómovia z tejto pravlasti odchádzali v rôznych obdobiach počas prvých storočí nášho letopočtu. V 5. storočí sa usadzovali v Perzii a Sýrii, okolo r. 1300 v juhovýchodnej Európe (Grécko, Rumunsko, Srbsko, Maďarsko) a od 1400 v západnej Európe (Nemecko, Švajčiarsko, Holandsko, Francúzsko, Španielsko).
Už od stredoveku žije v Európe spoločenstvo, ktoré sa od ostatných obyvateľov líši tmavšou farbou pleti, osobitnými formami spôsobu života, vlastným jazykom a temperamentom. Najstaršia zmienka o ich pobyte na Slovensku je z roku 1322 z okolia Spišskej Novej Vsi. Európske obyvateľstvo bolo ku kočovníkom spočiatku zhovievavé, prijímalo ich ako kajúcnych kresťanských pútnikov, za ktorých sa vydávali.
Po roku 1427, kedy ich parížsky arcibiskup exkomunikoval z cirkvi, sa postoj obyvateľstva k nim radikálne zmenil: začali štyri a pol storočia krutej diskriminácie. Vlády jednotlivých európskych krajín vydávali nariadenia, ktorými ich zo svojich krajín vykazovali. Pri dolapení boli vystavení mučeniu, zmrzačeniu tela a následnej poprave. Zabitie Cigána nebolo považované z a zločin.
Významný posun v prístupe k Rómom predstavovali nariadenia cisárovnej Márie Terézie v 18. Storočí: aj keď boli zamerané na dôslednú asimiláciu tohto etnika (zákazy kočovania, používanie vlastného jazyka, uzatváranie vzájomných sobášov a pod.), počítali s ním však ako s reálne existujúcou zložkou obyvateľstva krajiny. Nariadenia panovníka Jozefa II. boli zamerané na vzdelávanie a christianizáciu Rómov, v čom tento panovník predbehol viacerých „riešiteľov rómskeho problému“ v 20. Storočí. Nariadenie Márie Terézie a Jozefa II. sa stali vzorom pre legislatívu ďalších európskych krajín.
Dejiny Rómov sú poznamenané mnohými tragédiami, no najväčšou bola druhá svetová vojna, kedy boli podľa nacistickej rasovej teórie považovaní, podobne ako Židia, za menejcennú rasu. Z jednotlivých krajín boli transportovaní do špeciálneho koncentračného tábora v Osviedčime-Brezinke, kde ich zahynulo takmer 20-tisíc.
Po skončení 2. svetovej vojny sa štátna politika voči Rómom orientovala na skrytú či otvorenú asimiláciu. V roku 1958 bol vydaný zákon „o trvalom usídlení kočovných osôb“, podľa ktorého sa násilne zamedzil pohyb tej časti rómskeho obyvateľstva (olašskí Cigáni), ktorá dovtedy kočovala.
V pseudovedeckej argumentácii sa poukazovalo na to, že Rómovia vo svojej indickej pravlasti pravdepodobne netvorili jednu etnickú skupinu, že ich jazyk je iba na úrovni slangu, že nemajú vlastnú kultúru a pod., z čoho sa následne vyvodzovalo, že nemajú nárok na vlastnú etnickú existenciu: nesmeli zakladať rómske folklórne súbory, športové kluby, nesmela vychádzať žiadna rómska tlač. V štátnej politike sa k Rómom pristupovalo ako k sociálne zaostalej skupine obyvateľstva: opatrenia štátu sa orientovali na likcidáciu rómskych osídlení (osád) a rôzne formy sociálnej podpory. Štátna politika presadzovala od polovice 70-tych rokov projekt „znižovania vysokého podielu nezdravej populácie“, na základe ktorého boli výrazne finančne zvýhodnené ženy, ktoré súhlasili so sterilizáciou.
Od 90-tych rokov sa mnohé zmenilo: došlo k zrovnoprávneniu Rómov s ostatnými etnickými minoritami žijúcimi v SR, vznikli viaceré rómske politické strany, začali vychádzať rómske periodiká, pôvodné diela rómskych literátov, na Vysokej škole pedagogickej v Nitre pôsobí Katedra rómskej kultúry.
V súčasnosti sa u tohto etnika stretávame s veľmi vysokou nezamestnanosťou, čo vedie k strate sociálnych istôt. V rómskych osadách vzrastá bieda a rozširuje sa alkoholizmus. Rómovia riešia svoju situáciu krádežami a tým sa vyhrocujú vzťahy medzi nimi a majoritným obyvateľstvom.
Už od stredoveku žije v Európe spoločenstvo, ktoré sa od ostatných obyvateľov líši tmavšou farbou pleti, osobitnými formami spôsobu života, vlastným jazykom a temperamentom. Najstaršia zmienka o ich pobyte na Slovensku je z roku 1322 z okolia Spišskej Novej Vsi. Európske obyvateľstvo bolo ku kočovníkom spočiatku zhovievavé, prijímalo ich ako kajúcnych kresťanských pútnikov, za ktorých sa vydávali.
Po roku 1427, kedy ich parížsky arcibiskup exkomunikoval z cirkvi, sa postoj obyvateľstva k nim radikálne zmenil: začali štyri a pol storočia krutej diskriminácie. Vlády jednotlivých európskych krajín vydávali nariadenia, ktorými ich zo svojich krajín vykazovali. Pri dolapení boli vystavení mučeniu, zmrzačeniu tela a následnej poprave. Zabitie Cigána nebolo považované z a zločin.
Významný posun v prístupe k Rómom predstavovali nariadenia cisárovnej Márie Terézie v 18. Storočí: aj keď boli zamerané na dôslednú asimiláciu tohto etnika (zákazy kočovania, používanie vlastného jazyka, uzatváranie vzájomných sobášov a pod.), počítali s ním však ako s reálne existujúcou zložkou obyvateľstva krajiny. Nariadenia panovníka Jozefa II. boli zamerané na vzdelávanie a christianizáciu Rómov, v čom tento panovník predbehol viacerých „riešiteľov rómskeho problému“ v 20. Storočí. Nariadenie Márie Terézie a Jozefa II. sa stali vzorom pre legislatívu ďalších európskych krajín.
Dejiny Rómov sú poznamenané mnohými tragédiami, no najväčšou bola druhá svetová vojna, kedy boli podľa nacistickej rasovej teórie považovaní, podobne ako Židia, za menejcennú rasu. Z jednotlivých krajín boli transportovaní do špeciálneho koncentračného tábora v Osviedčime-Brezinke, kde ich zahynulo takmer 20-tisíc.
Po skončení 2. svetovej vojny sa štátna politika voči Rómom orientovala na skrytú či otvorenú asimiláciu. V roku 1958 bol vydaný zákon „o trvalom usídlení kočovných osôb“, podľa ktorého sa násilne zamedzil pohyb tej časti rómskeho obyvateľstva (olašskí Cigáni), ktorá dovtedy kočovala.
V pseudovedeckej argumentácii sa poukazovalo na to, že Rómovia vo svojej indickej pravlasti pravdepodobne netvorili jednu etnickú skupinu, že ich jazyk je iba na úrovni slangu, že nemajú vlastnú kultúru a pod., z čoho sa následne vyvodzovalo, že nemajú nárok na vlastnú etnickú existenciu: nesmeli zakladať rómske folklórne súbory, športové kluby, nesmela vychádzať žiadna rómska tlač. V štátnej politike sa k Rómom pristupovalo ako k sociálne zaostalej skupine obyvateľstva: opatrenia štátu sa orientovali na likcidáciu rómskych osídlení (osád) a rôzne formy sociálnej podpory. Štátna politika presadzovala od polovice 70-tych rokov projekt „znižovania vysokého podielu nezdravej populácie“, na základe ktorého boli výrazne finančne zvýhodnené ženy, ktoré súhlasili so sterilizáciou.
Od 90-tych rokov sa mnohé zmenilo: došlo k zrovnoprávneniu Rómov s ostatnými etnickými minoritami žijúcimi v SR, vznikli viaceré rómske politické strany, začali vychádzať rómske periodiká, pôvodné diela rómskych literátov, na Vysokej škole pedagogickej v Nitre pôsobí Katedra rómskej kultúry.
V súčasnosti sa u tohto etnika stretávame s veľmi vysokou nezamestnanosťou, čo vedie k strate sociálnych istôt. V rómskych osadách vzrastá bieda a rozširuje sa alkoholizmus. Rómovia riešia svoju situáciu krádežami a tým sa vyhrocujú vzťahy medzi nimi a majoritným obyvateľstvom.
20.07.2009