Genéza Sionizmu -časť 2. Realizácia plánu na zriadenie všesvetovej judaistickej vlády- VI. Ďalším krokom bola obnova Dávidovho kráľovstva, ktorú medzinárodný judaizmus zrealizoval namiesto Mesiáša.

---

---

Joachim Prinz končí svoje „Židovské dejiny" takto:

      „Už celé tisícročia čakáme na svetlo Vykupiteľa. Vo všetkých epochách na­šich dejín sme radostne vítali každý svetelný lúč, ktorý nám priblížil čas vykú­penia. Ale Vykupiteľ neprišiel. A preto čakáme ďalej. Nie sme sklamaní, že Vykupiteľ neprišiel ani za nášho života. čakáme."

Pred časom sme hovorili o tom, ako sa pod vplyvom prorokov v dobe babylon­ského zajatia začína kryštalizovať judaizmus. Zopakujme si Zachariášovo pro­roctvo (9,9-10):

      „Plesaj veľmi, dcéra Sióna, zavýskaj radostne, dcéra Jeruzalema! Hľa, tvoj kráľ prichádza k tebe, spravodlivý a víťazný. Je plný spasenia, pokorný a sedí na osľati, osliom žriebäti ... všetkým nariadi národom mier. A jeho panstvo bu­de od mora až k moru a od Eufratu až do končín zeme."

Pojem „Sión" je viacvýznamný. Pôvodne sa ním označoval juhovýchodný jeruzalemský pahorok, ktorý bol po dobytí Dávidom premenovaný na Dávidovo mesto. Neskôr bol obsah pojmu „Sión" rozšírený na celý Jeruzalem ako na mes­to, z ktorého bude Jahve skrze svoj vyvolený národ vládnuť nad všetkými ostat­nými národmi. Vynikajúci predstaviteľ sionistickej mystiky Martin Buber píše na túto tému vo svojej knihe „Sión - jeho cieľ a úloha" (Berlín, 1936, str. 32) takto:

      „Pre veriaceho sionistu nie je starozákonná prípoveď mesiánskej spásy a Bo­žej vlády z hory Sión historickou minulosťou, ale niečím, čo sa malo kedysi stať, „večná úloha duše židovského ľudu", úloha, ktorej sa dostalo vyvolené­mu národu Božej zmluvy a len jemu, „synom Mesiášovým". Túto úlohu môžu splniť len v krajine Izrael (Erez Israel), ktorej osídlením sa kedysi tento ľud stal národom. Tam sa celý Izrael musí obnoviť, aby mohol uskutočniť svoje mesiášske nadnárodné poslanie, totiž spásu sveta. Alebo inými slovami, zria­diť kráľovstvo Božie nad všetkými ľuďmi. Aby bol dosiahnutý tento cieľ, bude nevyhnutné sa stretnúť s hroziacou tyraniou nezmyselných, bezživotných a bezduchých hodnôt, ktoré zaviedli Západ tam, kde dnes je."

Každý čitateľ zaiste pochopí, že Buber má na mysli kresťanstvo.

Mystický hlas sionistického hnutia zaznieva rovnako zreteľne aj z učenia o tre­ťom izraelskom kráľovstve a treťom jeruzalemskom chráme. Prvé kráľovstvo zriadil Dávid po dobytí Jeruzalema okolo roku 1012 pr. Kr. Prvý veľchrám vybu­doval jeho syn Šalamún. Dávidovo kráľovstvo sa rozpadlo počas asýrskeho (722) a babylonského (586) zajatia, kedy vyhorel aj veľchrám. Druhý veľchrám bol postavený podľa vzoru prvého, v rokoch 520 až 515 pr. Kr. Zorobábelom. Druhé kráľovstvo, hoc aj nie úplne nezávislé, zriadili Hasmeneovci v roku 142 pr. Kr. Ale už v roku 63 pr. Kr. bol popravený posledný Hasmeneovec a júdska tetrarchia bola pripojená k sýrskej provincii Rimanov. Rimania síce Herodovi udelili kráľovskú dôstojnosť, ale nebol to Žid a preto nie je Židmi pokladaný za Dávidovho nástupcu. V roku 19 pr. Kr. začal Herodes s prestavbou Zorobá­belovho veľchrámu. Toto veľkolepé dielo však z rovnakých dôvodov nie je pokla­dané za tretiu veľsvätyňu. Táto stavba vyhorela v roku 70 po Kr., po dobytí mesta Titom. Cieľom sionistického hnutia sa teda stalo zriadenie tretieho kráľovstva s tretím veľchrámom. Časopis „The Washington Observer" z 15. decembra 1969 píše:

      „Väčšina ľudí sa domnieva, že účelom sionistického hnutia je zriadiť v Pales­tíne krajinu pre utečencov. Nie je však tak. Skutočným účelom sionizmu je nastolenie kontroly nad celým svetom, prostredníctvom svetovej vlády (World Super-Governement)".

Siónski mudrci hovoria v 1. protokole:

      „Všetky národné vlády podrobíme našej zvrchovanosti, našej všesvetovej vlá­de (vo francúzskom origináli „Super gouvernement")."

Na ceste k tomuto cieľu sa v súčasnej dobe všetkými prostriedkami politickej a ideologickej propagandy vštepujú izraelskému obyvateľstvu určité základné princípy, ktoré izraelský občan, ale antisionista Uri Avnery vo svojej knihe „Izrael bez sionistov" (Gütersloh 1969) formuluje takto:

   „ a) Všetci Židia na svete tvoria jeden národ,

      b) Izrael je židovský štát, ktorý bol zriadený pre Židov celého sveta,

      c) súčasné rozptýlenie Židov je dočasnou situáciou a skôr, či neskôr sa všetci Židia budú musieť presunúť do Izraela, aj keby sa tak stalo len pre nevyhnutné antisemitské prenasledovanie,

    d) zhromaždenie týchto štvancov je raison ď etre Izraela a tomuto najvý­znamnejšiemu cieľu musia byť podriadené všetky ostatné ciele."

Siónski mudrci nezabudli ani na rasový moment. Vedúci talmudista a zaklada­teľ tzv. „duchovného sionizmu" Ašer Ginsberg (1856-1927) zvaný Achad Haam vo svojej knihe „Na rázcestí" (Berlín 1923, str. 103) napísal:

      „Všetci Židia ako prostú samozrejmosť vedeli, že na stvoriteľskom rebríčku sú nasledujúce stupne: nerasty, rastliny, zvieratá, ľudia a najvyššie Židia."

V tejto súvislosti stoja za zmienku slová Sira Hartleya Shawcrossa, ktoré pred­niesol pred norimberským tribunálom 17. januára 1946:

      „Dnes by som vám chcel dokázať, že celá táto organizovaná a rozsiahla zlo­činnosť vznikla - dovolím si to tak nazvať - zo zločinu proti duchu, alebo z onej zločineckej doktríny, ktorá zavrhla všetky duchovné, rozumové a mravné hod­noty, ktorými sa národy po celé tisícročia snažili vytvárať ľudské podmienky. Táto doktrína si za cieľ vytýčila uvrhnúť ľudstvo do barbarstva, ktoré uvedome­lo využíva pre svoje ciele všetky materiálne vymoženosti, ktoré súčasná veda dáva do služieb ľudstva. Týmto zločinom proti duchu je národný socializmus, z ktorého pramenia všetky ostatné zločiny. Touto obludnou doktrínou je raso­vá teória - nemecká rasa, zložená v podstate z árijcov, je pôvodnou a prirodze­nou skutočnosťou. Nemci ako jednotlivci majú právo na existenciu len ako prí­slušníci rasy, alebo Volkstumu (národnosť, národná pospolitosť), národnej masy, ktorá reprezentuje a spája všetkých Nemcov... Ako vidíte, je to návrat k primitívnemu chápaniu barbarských kmeňov. Všetky hodnoty, ktoré civilizácia zhromažďovala celé storočia, boli zavrhnuté, všetky tradičné názory na morálku, spravodlivosť a zákon ustupujú prvenstvu rasy, jej inštinktom, jej potrebám a záujmom. Jednotlivec, jeho sloboda, jeho práva a túžby nemajú žiadne existenčné oprávnenie."

Podobne hovoril aj člen francúzskej delegácie Mounier, ktorý 7. februára 1946 o Rosembergovi povedal:

      „Jeho pohanstvo, ktorého cieľom bolo zničiť všetko, čo dvadsať storočí kres­ťanstvo dalo ľudstvu v morálnych zákonoch spravodlivosti a lásky k blížnemu, jeho mýtus krvi, ktorý sa snažil obhájiť rasovou diskrimináciou s jej dôsledkami - zotročením, vraždením, lúpením a mrzačením ľudí."

Zostáva len dodať, že štát Izrael má aj svoju verziu Norimberských zákonov. Je ňou zákon z marca 1971, ktorý hovorí:

      „Židom je osoba, ktorá sa narodila zo židovskej matky a neuznáva inú vieru, než židovskú, alebo sa obrátila na judaizmus."

Sionizmus je tá odroda judaizmu, ktorá vychádza z rasovej nadradenosti židovského národa a pokladá za nevyhnutnú podmienku všesvetovú vládu Dávidovho kráľovstva v Palestíne. .

---

---

Z 3800 rokov, ktoré uplynuli od príchodu Abraháma, bola Palestína v židov­ských rukách len asi 1300 rokov, čiže 2500 rokov bola v nežidovských rukách. Predmetom tejto kapitoly sú dejiny tejto krajiny, ktorej dali viacmenej potupné meno Palestína Rimania. V Abrahámovej dobe sa nazývala Kanaán, t.j. purpu­rová krajina. Abrahám sem prišiel okolo roku 1875 pr. Kr. Jeho vnuk odišiel okolo roku 1660 pr. Kr. do Egypta, odkiaľ jeho potomstvo vyviedol okolo roku 1230 pr. Kr. Mojžiš. Štyridsať rokov žili židovskí utečenci v púšti. Okolo roku 1190 pr. Kr. prenikli do východného Jordánska a počas nasledujúcich dvadsiatich rokov sa zmocnili samotnej Palestíny. Pritom sa dopúšťali neslýchaných ukrutností:

      „Potom povedal Jozua: Otvorte ústie jaskyne a vyveďte ku mne tých piatich kráľov... A stalo sa, keď vyviedli tých kráľov k Jozuovi, že povolal Jozua všet­kých mužov izraelových a riekol vojvodom bojovníkov, ktorí boli išli s ním: Pristúpte, prišliapnite svojimi nohami hrdlá týchto kráľov." (Joz. 10,22-25).

Rovnako krutí boli aj izraelskí králi. Po smrti Jeroboama II. (784-744) vypukli divoké a krvavé spory o vyprázdnený trón.

      „Vtedy Menachem spustošil Tappuch... pretože mu neotvoril bránu. Zničil ho a dal rozpárať všetky tehotné ženy." ( 2 Kr. 15,16)

Kráľovská doba končí odvedením júdskeho obyvateľstva do babylonského zajatia v roku 586 pr. Kr., ale už v roku 539 pr. Kr. sa vracajú príslušníci kmeňa Júda. Vzniká židovský národ, ktorý bol v roku 135 po Kr. vyhnaný z Palestíny. Po príchode Abraháma v roku 1875 pr. Kr. až do vzniku štátu Izrael v roku 1947 po Kr. uplynula doba zhruba 3 800 rokov. Židia obývali Palestínu len v dobe jej dobytia Jozuom v roku 1170 pr. Kr., do vyhnania v roku 136 po Kr., teda asi 1 300 rokov.

Abrahám mal dvoch synov - so svojou babylonskou manželkou Sárou mal Izá­ka a s otrokyňou Agar mal Izmaela. Tradícia hovorí, že z Izmaela vzišiel arabský národ. V roku 570 po Kr. sa narodil zakladateľ mohamedánskeho náboženstva, dovoľujúceho šíriť vieru mečom. A neuplynulo ani 100 rokov a arabské voje za­hajujú agresiu, ktorej obeťou sa v roku 636 po Kr. stáva aj Palestína. Miestne obyvateľstvo ochotne prijíma nielen Islam, ale aj arabskú reč a kultúru. Vzhľa­dom k tomu, že Mohamed uznáva Ježiša za jedného z prorokov, chovali sa Arabi voči posvätným miestam, ich kresťanským obhajcom i pútnikom veľmi zhovieva­vo. V priestore, kde stával Jeruzalemský chrám, postavili prekrásnu mešitu AI-­Axa, druhú najväčšiu svätyňu islamského sveta a jedno z najvýznamnejších sta­vebných diel. Oveľa zhovievavejšie sa však chovali k Židom, k náboženstvu kto­rých má Islam predsa len bližšie, než ku kresťanstvu. A tak časť Židov sa mohla vrátiť do krajiny svojich otcov.

Okolo roku 1000 vyrazil z hlbín Turkestanu divoký kmeň tzv. seldžuckých Tur­kov, ktorí tiež vyznávali Islam, ale boli oveľa menej zhovievaví a oveľa krutejší ako ich arabskí súverci. Táto krutosť sa obrátila najmä proti kresťanom, usade­ným vo Svätej zemi a proti kresťanským pútnikom. Týmto prichádzali na pomoc križiaci, ktorí v roku 1009 dobyli Jeruzalem a zriadili tu kresťanské kráľovstvo, ktoré však trvalo len 88 rokov. Z trosiek seldžuckého panstva vznikli za Osmana (1288-1326) počiatky novej tureckej ríše, ktorá bola po ňom nazvaná Osman­ská. V roku 1516 sa stala súčasťou tejto ríše Palestína, v tej dobe už úplne po­arabštená, a jej súčasťou bola až do konca prvej svetovej vojny. V tejto ríši našli veľké uplatnenie Židia, ktorí mali veľký vplyv na britsko-turecké vzťahy v 19. sto­ročí.

Profesor katolíckeho náboženstva Manfred Adler, o ktorom sme sa už zmie­nili, vo svojej knihe „Synovia temna" (Jestetten 1975, str. 71) píše:

      „Hoci Palestína bola po mnoho storočí jednoznačne a nepopierateľne úze­mím obývaným Palestíncami, pustili sa sionisti plánovite, cieľavedome a energicky do jej postupného dobývania a zriadili na tomto území nezávislý, homogénny izraelský štát, z ktorého museli státisíce právoplatných obyvate­ľov buď utiecť pred Izraelcami, alebo boli nimi vyhnaní, prípadne ostali v ob­lastiach okupovaných Izraelcami ako bezprávni, neslobodní poddaní."

---

---

V roku 1894 bol na Diabolský ostrov pri Guayane poslaný židovský dôstojník Alfred Dreyfus pre domnelé vyzradenie vojenského tajomstva Nemecku. Keď sa ukázalo, že išlo o justičný omyl, v celom svete sa rozpútala tlačová kampaň proti prenasledovaniu Židov. Vo Francúzsku mala táto známa „Afaire Dreyfus" veľké politické dôsledky. Francúzska pravica spolu s katolíckymi organizáciami sa pozastavovala najmä nad tým, že medzinárodné židovstvo počas jedného storočia dokázalo dostať svetovú tlač do svojich rúk.

Združenej ľavici sa v roku 1902 podarilo vyhrať voľby a pod vedením minister­ského predsedu Emila Combesa previesť odluku cirkvi od štátu a pristúpiť k bezohľadnému prenasledovaniu katolíkov. Ako príklad uvádzame, že v rámci tohto ťaženia bol zbavený funkcie veliteľ vojenskej školy Ferdinand Foch, pretože bol katolík.

Priamo na mieste prežíval dreyfusiádu parížsky spravodajca vplyvných viedenských židovských novín „Neue Freie Presse" Theodor Herzl, Žid, rodák z Budapešti.

Myšlienka židovského národného štátu nepochádza od neho. Takzvaný „ko­munistický rabín" Moses Hesse (1812-1875), ktorý nazýval Marxa svojou mo­dlou, ktorá „... zasadí stredovekému náboženstvu a stredovekej politike posled­ný úder", vystúpil s názorom, že „ideál židovského štátu je dielom dejinného vý­voja a že sa židovský národ musí stať mesiášom ľudstva".

V roku 1882 vyšla v Berlíne kniha Lea Pinskera „Autoemancipácia - ruský Žid varuje svoju rasu", v ktorej autor píše, že Židia sa musia stmeliť v jednom štáte. V roku 1896 Herzl vydáva svoju slávnu knihu „Židovský štát", ktorá je bibliou moderného sionizmu. Autor tohto názvu je Nathan Bimbaum.

V roku 1897 dochádza v Bazileji k prvému sionistickému kongresu, na ktorom bol prijatý tzv. Bazilejský program, ktorý až dodnes tvorí základňu sionistického hnutia.

Sionizmus sa usiluje o vytvorenie verejno-právne garantovaného domova pre židovský národ v Palestíne. Na dosiahnutie tohto cieľa kongres predpokladá tie­to prostriedky:

      „a)účelnú podporu osídlenia Palestíny židovskými roľníkmi, remeselníkmi a živnostníkmi,

      b) rozčlenenie a združenie celého Židovstva vhodnými miestnymi i všeobec­nými podnikmi,

      c) posilňovanie židovského sebavedomia a národného uvedomenia,

      d) prípravné kroky k získaniu súhlasu vlád, ktoré sú potrebné k dosiahnutiu sionistického cieľa."

Počas prvých troch rokov sa sionisti uspokojovali s tzv. „charter policy", spo­čívajúcej v tom, že za podporu, ktorú tureckým sultánom poskytovalo Anglicko v ich vojnách s Ruskom, dostávali povolenia osídľovať Palestínu židovskými prisťahovalcami. Tak došlo k tomu, že z 5000 Židov na počiatku 19. storočia stú­pol do roku 1914 ich počet v Palestíne na 70 000.

Dvadsať rokov po prvom sionistickom kongrese bolo jeho snaženie korunova­né veľkolepým úspechom. Americký prezident Wilson v dojemnej zhode s Wil­helmom II. umožnili vyradiť z boja cárske Rusko podporou boľševickej revolúcie. Tento zásah prudko naklonil misku váh na stranu centrálnych mocností. Ohroze­nému Anglicku neostávalo nič iné, ako prijať americkú podmienku pre vstup do vojny - zriadenie židovského štátu v Palestíne.

V roku 1917 sa odohralo všetko - 15. marca odstúpil cár, 6. apríla vyhlásili Spojené štáty Nemecku vojnu a 2. novembra poslal britský minister zahranič­ných vecí lordovi Lionelovi Waltrovi Rothschildovi list nasledujúceho obsahu:

      „Vážený lord Rothschild,

      s veľkým potešením Vám menom vlády Jeho Veličenstva tlmočím nasledujúci prejav sympatií so židovskými sionistickými snahami, ktorý bol predložený kabinetu a bol ním schválený. Vláda Jeho Veličenstva blahosklonne nazerá na zriadenie národného domova pre židovský národ v Palestíne a urobí všet­ko, čo bude potrebné k tomu, aby uľahčila dosiahnutie tohto cieľa, pričom sa­mozrejme nemá byt podniknuté nič, čo by bolo na ujmu občianskych a nábo­ženských práv jestvujúcich nežidovských komunít v Palestíne a občiansko­právneho postavenia Židov v ktorejkoľvek inej krajine. Bol by som Vám po­vďačný, keby ste o tomto prehlásení upovedomili sionistickú federáciu.

      Vám oddaný

      Arthur James Balfour."

Tak teda začala palestínska tragédia. V roku 1918 bola Palestína odňatá Tu­recku a stala sa britským mandátom. Príliv židovských prisťahovalcov prirodze­ne pokračoval, ako to ukazujú aj nasledujúce údaje:

---

---

Beštialita, s akou Tretia ríša riešila židovskú otázku, vytvorila vhodnú atmos­féru pre tento posledný krok. Každý, kto sa proti nemu postavil, bol označený za antisemitu hitlerovského razenia a vystavený tvrdej perzekúcii. V Norimbergu zasadol medzinárodný súdny tribunál, ktorý 1. októbra 1946 odsúdil 11 nacistic­kých predákov k trestu smrti za spiknutie, umožňujúce spáchať zločiny, uvedené v ďalších bodoch obžaloby, za zločiny proti mieru, vojnové zločiny a za zločiny proti ľudskosti. A zatiaľ čo tento tribunál súdil, medzinárodný judaizmus pripra­voval spiknutie, umožňujúce spáchať proti bezbrannému palestínskemu ľudu zločiny proti mieru, vojnové zločiny i zločiny proti ľudskosti.

Toto spiknutie bolo zahájené po zrútení Hitlerovej bleskovej vojny v Rusku dňa 11. mája 1942 mimoriadnou sionistickou konferenciou v newyorkskom hoteli Baltimore, na ktorej bol vyhlásený nový sionistický program:

      „Okamžité vytvorenie židovského štátu v Palestíne, v hraniciach celej Pales­tíny, neobmedzené prisťahovalectvo Židov a vytvorenie židovskej armády „išuv".

V roku 1946 mal išuv nasledujúce stavy:

      - vojenské oddiely „Hagana" (obrana): 64 000 mužov

      - polovojenská teroristická organizácia „Irgun Zwei Leuni"

      (národná vojenská organizácia): 4 000 mužov

      - ilegálna teroristická organizácia tzv. „Sternovci": 300 mužov

K prvej teroristickej akcii došlo 22. júla 1946, kedy príslušníci irgunu vyhodili do povetria „Hotel Kráľa Dávida" v Jeruzaleme, v ktorom mal svoj hlavný stan generálny štáb pre Palestínu. Pri výbuchu prišlo o život sto Angličanov.

V drobných akciách napádali židovskí teroristi arabské obyvateľstvo, vypaľo­vali ich domovy a ničili im úrodu.

Zatiaľ, čo početné arabské rodiny v panike utekali do okolitých krajín, prebie­hal veľkoryso založený plán zvozu tzv. „zavlečených osôb" do Palestíny. Väčši­na z nich pochádzala zo židovských kahalov v Rusku, Sovietmi obsadenom Poľ­sku, Rumunsku a Maďarsku. Dopravu a zásobovanie zabezpečovala UNNRA, ktorej riaditeľom bol sionista Lehman a druhý sionista La Guardia.

Dňa 29. novembra 1947 prijalo Valné zhromaždenie OSN uznesenie, ktorým sa dňa 14. mája 1948 ruší mandát Spojeného kráľovstva Veľkej Británie v Pales­tíne a krajina je rozdelená na dva samostatné štáty - arabský a židovský, a na autonómne územie s medzinárodným štatútom, ktoré zahŕňalo Jeruzalem.

                                         Plocha km2     Arabi           Židia          Celkom

Arabský štát                11 100             725 000       10 000       735 000

Židovský štát               14 000             497 000      498 000     995 000

Autonómne územie     250                 105 000      100 000     205 000

Celkom                          25 750            1 327 000    608 000     1 935 000

Dňa 8. apríla 1948 došlo k hromadnej vražde arabského obyvateľstva v dedi­ne Deir Jasin, ležiacej 4 km západne od Jeruzalema. Dedinka mala asi 2 000 obyvateľov a muži boli toho dňa na poli. Teroristi z Irgunu pod vedením ministerského predsedu štátu Izrael Menachima Begina dedinu prepadli, povraždili 250 starých mužov, žien a detí a nahádzali ich do studní. Dedina bola zrovnaná so zemou a jej meno vymazané z mapy, presne podľa vzoru Lidíc. Keď muži, ktorí pribehli z polí videli čo sa stalo, ušli. Menachim Begin neskôr cynicky pre­hlásil, že „bez Deir Jasinu by nebolo štátu Izrael", pretože jeho následkom bol nezadržateľný útek 650 000 Arabov, dohnaných k panike.

Dňa 16. septembra 1948 zavraždila Sternova organizácia prostredníka OSN pre Palestínu, švédskeho grófa Bernardotta.

Dňa 18. októbra 1953 zmasakrovala izraelská armáda arabské obyvateľstvo v jordánskej dedine Kibich, pri ktorom bolo zborených 40 domov a zastrelených 50 mužov, žien a detí.

Dňa 29. októbra 1956 bolo na okraji dediny Kafr Kasem zmasakrovaných 47 Arabov, medzi nimi aj niekoľko žien a detí, ktoré sa vracali z poľa.

Počas šesťdennej vojny v roku 1967 hnali na sinajskom poloostrove cez púšť 50 000 egyptských vojakov, ktorí všetci zahynuli smädom, hladom a horúčavou. Dňa 21. februára 1973 dala Golda Meyerová (ministerská predsedníčka) po­kyn k zostreleniu lybijského civilného dopravného lietadla, v ktorého troskách za­hynulo 113 nevinných cestujúcich.

Beštialitu Izraelcov ilustrujú nasledovné čísla:

rok 1975                                 Plocha km2     Arabov         Židov

Izraelský štát                            20 710        400 000      2 750 000

Izraelom okupované územia                         68 590     1 100 000

Približne 1,5 milióna palestínskych Arabov žilo v roku 1975 v utečeneckých táboroch.

Dňa 10. novembra 1975 prijalo Valné zhromaždenie OSN toto rozhodnutie:

      „Valné zhromaždenie vyhlasuje, že sionizmus je forma rasizmu a rasovej diskriminácie."

Pre túto rezolúciu hlasovalo 72 členských štátov (medzi nimi Brazília, Čína, India, Indonézia, Irán, Irak, Mexiko, Pakistan, Portugalsko, Južná Afrika, Špa­nielsko, Turecko, Juhoslávia a všetky tzv. socialistické štáty). Hlasovania sa zdržalo 32 členských štátov (medzi nimi Argentína, Bolívia, Chile, Grécko, Japonsko, Paraguay, Peru). Proti hlasovalo 35 štátov (medzi nimi Austrália, Ra­kúsko, Belgicko, Kanada, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, (Írsko, Taliansko, Holan­dsko, Nórsko, Švédsko, Anglicko, USA a Uruguay)