FONTÁNA PRE ZUZANU INAK 1/NA ÚVOD

• 
  

Maja, druhá hrdinka Fontány pre Zuzanu sa v aute pýta svojho otca, čo je láska – Dušan Rapoš prišiel s nápadom vložiť jej do úst repliku, ktorá vo filme nakoniec aj odznela:„...láska je to, čo sa deje medzi mužom a ženou, keď sa majú radi“.V inom mojom scenári k filmu V MESTE PLNOM DÁŽDNIKOV hovorí matka svojmu búriacemu sa synovi Tomášovi : „láska, čo je to láska? Z lásky predsa nevyžiješ...“ Dnes čítam od Miguela Ruiza toto: „Mistr transformace je také mistrem lásky nebo bychom mohli říci mistrem záměru. Tyto pojmy vyjádřují totéž. Bojovník učí, že pravda je láska...“

Pri mojom dlhoročnom šudovaní Castanedu, Miguela Ruiza, castanedových žien, hlavne Florindy Donnerovej a Taiši Abelerovej, ale aj iných Toltékov, dávam slovu „zámer“ viacej slovenský a slovanský ekvivalent v spojení TICHÁ SILA. To, čo som počas celej cesty životom robil bolo hľadanie TICHEJ SILY, pričom som si väčšinou to, čo hľadám vôbec neuvedomoval... Filmové scenáre, ktoré som napísal, poézia, literátne práce, ale aj fotografovanie a predtým maľovanie boli len vonkajškovým prejavom tohto hľadania.

Samozrejme, že som poznal rôzne podoby lásky, najmä tú erotickú a sexuálnu - zamieňal som si sex s láskou. Neodlišoval som to. Myslel som si, že ak ma má žena rada musí so mnou divoko sexovať – ak to neurobila, nazdával som sa, že ma nemiluje a tak som sa k nej potom aj správal – ako dokonalý buran.

Až keď som sa začal vzďaľovať pocitu jednoty so sebou samými som si uvedomil, že pocit tej Sily je vlastne jediné po čom túžim. TICHÁ SILA ma viedla k sebe samému, no ja som si to spočiatku neuvedomoval, alebo len slabo uvedomoval... Narastalo vo mne tušenie...Tušenie, že za príbehom, ktorý sa mi v živote odohráva je ešte jeden, paralelný príbeh... Že za príbehom vlastnej smrteľnosti je čosi, čo neumiera...Vylučoval som systematicky akékoľvek náboženské vplyvy. Išlo mi o vlastnú a rýdzu skúsenosť... O vlastný prežitok. A tak som začal vnímať Cykly, Silu, Osud ako celkom reálne skutočnosti, ktoré utvárali a formovali môj život... Utvárali ho a tvorili, napriek mojej vonkajškovej vôli, ktorá ma hnala častokrát práve opačným smerom. Vtedy som išiel proti sebe samému. Išiel som proti TICHEJ SILE. Pochopil som, že práve to je príčinou môjho utrpenia: že konám celý život proti sebe samému a sám sebe som najväčším tyranom.

A tak som prijal plnú zodpovednosť za všetko čo tvorím a vytváram. Prijal som zodpovednosť za svoju kreativitu a tvorivú silu, lebo prostredníctvom nej vytváram svoje peklo a svoj raj. Nikto iný na svete za to nemôže... Z tohoto nového uhla pohľadu som začal skúmať aj svoj vzťah k FONTÁNE PRE ZUZANU – nemôžem ju vynechať, lebo je nedeliteľnou súčasťou môjho osudu. Je príbehom určitého obdobia môjho života a ľudia, ktorí sa zúčastnili na jej tvorbe sú súčasťou príbehu ktorý tu odhaľujem... Príbehu, ktorý ma nakoniec viedol von zo sveta ilúzie, smerom do EUROSLAVIE...

Pred rokmi, keď som sa so svetom takzvaného šoubyznisu rozišiel a odišiel som – ako sa hovorí do ústrania - som mal sklony k sebaľútosti a k istému viac - menej proklamovanému pocitu ukrivdenia. Sám sebe som si nahováral, že sa mi stala krivda... Až novým pátraním po tom, ako to bolo, som si uvedomil podrobnosti, ktoré som zrejme úmyselne potlačil do vlastného zabudnutia – a práve tieto podrobnosti a súvislosti, ktoré z toho vyplynuli mi vrhli svetlo nielen na ľudí okolo Fontány, ale v prvom rade na celý príbeh a hlavne – na mňa samotného...

A samozrejme – veci, ktoré sa mi diali vo svojom vnútornom „programe“ začali sa veľmi skoro prehrávať ako reálne udalosti a stretnutia v reálnom svete. Takým bolo aj moje nové a veľmi nečakané stretnutie s Dušanom Rapošom v roku 2004.

V roku 2006 sa mi „náhodou“ dostala pred oči internetová správa, rozhovor s autorkou literárnej predlohy pani Eleonórou Gašparovou, ktorá ma viedla k dramaturgičke, spisovateľke a libretistke Alte Vášovej, ktorú som navštívil po mnohých rokoch začiatkom jari roku 2007 v Bratislave... Stal som sa pátračom po tom, „ako to bolo“ a uvedomil som si, že aj v tomto prípade, teda v prípade zrodu azda najznámejšieho a najnavštevovanejšieho, rozporuplného a kritikou veľmi zle prijatého slovenského filmu som bol len ohnivkom v reťazci príhod a udalostí, ktoré viedli k jeho vzniku a neskôr k vzniku divadelného muzikálu FONTÁNA PRE ZUZANU...

Azda prvotným impulzom, ktorý si pamätám bolo prehlásenie šéfa tvorivej dramaturgickej skupiny režiséra Ivana Hušťavu, ktorý na jednom z prvých sedení našej „skupiny“ zveril svoju predstavu o činnosti – bude vraj spokojne umierať, keď sa mu ako vedúcemu skupiny podarí zrealizovať aspoň jeden taký film ako je slávny a kultový film šesťdesiatych rokov, český muzikál STARCI NA CHMELI. Poviem pravdu, veľmi som tomuto jeho názoru nefandil... Mal som iné zámery... Driemala vo mne túžba po veľkom kine, ktoré obráti naruby svet v ktorom som žil... Bol to normalizačný svet, svet strachu a kontroly a udávania... Písal sa rok 1981...

Blog autora