Genéza Sionizmu -časť 3. Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi - I. Plány na uskutočnenie tohto pokusu vstupujú do štádia realizácie v druhej polovici 20. storočia.

 

Keby sme mali stručne vyjadriť dôvody, pre ktoré judaistická organizácia likvidovala Pána Ježiša Krista, mohli by sme to povedať asi takto:

      a) Pán Ježiš Kristus sa vyhlásil za Mesiáša, t. j. za kráľa všesvetového duchov­ného Božieho kráľovstva.

      b) Uveriť v neho, by pre Židov znamenalo vzdať sa ilúzie o všesvetovom judaistickom impériu.

      c) Pán Ježiš Kristus vyhlásil, že je Syn Boží a o ľuďoch, ktorí jeho slovám ne­verili povedal, že majú za otca diabla.

Proti týmto Ježišovým vyhláseniam nemohli judaisti bojovať argumentami, ale len terorom. Zavraždili Ježiša Krista a 11 apoštolov, vrátane Mateja a Pavla. Ma­jú na svedomí neľudské vraždenie kresťanov v Ríme a všade tam, kde sa im k tomu naskytla príležitosť, či už priamo alebo prostredníctvom iných. Pev­ne sa usídlili v protestantských krajinách a robia všetko preto, aby protestantské náboženstvo pretrvávalo. Stali sa vodcami slobodných murárov, pomocou kto­rých zdolali „najstaršiu dcéru Cirkvi" Francúzsko a odňali najkatolíckejšej európ­skej korune - Španielsku latinsko-americké kolónie. Nakoniec rozdelili Nemecko a obsadili ho sovietskym a americkým vojskom. Taliansko držia v šachu mohut­ným komunistickým hnutím.

Siónski mudrci sa postarali o to, aby túto akciu patrične odôvodnili. Poukazu­jeme na citáty zo šiesteho protokolu a z pätnásteho protokolu a opakujeme citát z toho istého:

      „Takou je dnes ruská autokracia, náš najväčší nepriateľ, ak nerátame Svätú stolicu."


Resenský biskup Rudolf Graber píše („Athanasius a Cirkev našej doby", Abensberg 1973, str. 32) o veľkom znalcovi slobodomuráskej problematiky Pie­rovi Virionovi, autorovi knihy „Spiknutie" nasledovné:

      „Pierovi Virionovi patrí zásluha, že vo svojich spisoch upozornil na tieto tajné spoločnosti. Ak si prečítame len zlomok toho, čo Virion sústredil zo všetkých dnes už zmiznutých spisov tajných spoločností, sme prekvapení, udivení a zdesení, že sa tu už koncom minulého storočia vynárajú myšlienky a to všet­ky, ktoré dnes v pokoncilovej dobe podrobujú Cirkev skúške pevnosti. Pritom je nevyhnutné, aby sme si povšimli, že tieto deštruktívne myšlienky sú tajne zamerané na jeden cieľ, ktorým je zriadenie proticirkvi, či „novej cirkvi" a to tým spôsobom, že sa jestvujúca cirkev podminuje a zmenia sa jej funkcie, a to nie útokom zvonku, ako skôr tým, čomu sa v politických kruhoch hovorí „pocho institucemi".

Už sme uviedli francúzsky výraz pre všetky tieto snahy, totiž „Synarchia". Ide o súhrn tajných síl všetkých „rádov" a škôl, ktoré spojili svoje sily, aby vytvorili neviditeľnú svetovú vládu. Z politického hľadiska sa táto synarchia usiluje o sve­tovládu pod socialistickým vedením všetkých spoločenských a finančných síl. Katolicizmus by bol teda rovnako ako všetky ostatné náboženstvá absorbovaný univerzálnym synchrotizmom. Nie, že by bol potlačený, bol by integrovaný, čo už je jasne avizované princípom kolegiality. Práve tu je najlepšie vidieť, aké podzemné dôsledky má presadzovanie podobných nových slov. Keby bola sy­narchia uskutočnená, znamenalo by to v konečných dôsledkoch proticirkev. Biskup Graber tu zrejme naráža na amerických insidrov, o ktorých už bola reč v predchádzajúcich častiach.


Nasledujúce informácie sme čerpali z knihy francúzskeho protislobodomurár­skeho spisovateľa Leona de Poncine „Kresťanstvo a slobodomurárstvo" (Versa­illes 1969, str. 7). Autor píše:

      „Vo francúzskych katolíckych kruhoch sa vedie silná, húževnatá a vytrvalá kampaň v prospech slobodného murárstva. Riadi ju progresivistický klan, kto­rý je v súčasnom Francúzsku veľmi vplyvný, pretože ho mlčky aj otvorene pod­poruje významná časť katolíckeho kléru, katolíckej tlače a prelátov, ktorí tvoria združenie francúzskych biskupov a prelátov. Ich dočasným cieľom je vypo­môcť slobodomurárom, vymôcť si od Vatikánu revíziu, či skôr zrušenie odsú­denia, ktoré pápeži už od roku 1738 vyslovovali proti slobodomurárom. Táto kampaň sa opiera o šikovne redigované diela, ktorých účelom je predstaviť slobodomurárov v priaznivom svetle. Používa informačné a propagačné pro­striedky, ktoré sú neporovnateľne silnejšie než tie, ktorými disponujú obhajco­via tradície - má väčšinu novín, časopisov a rozhlasových relácií, prednášok a okrem toho tichú podporu vládnych kruhov. Prvé známky týchto tendencií siahajú do 20-tych rokov tohto storočia. Nemecký jezuita R. P. Gruber, starý muž a špecialista v slobodomurárskej problematike nadviazal kontakt s vyso­kými slodomurárskymi hodnostármi Ossianom Langom z New Yorku a dr. Kar­lom Reichlom a E. Lehnhofom z Viedne, aby študoval možnosť prímeria a ne­skôr aj modus vivendi, ktorý by ukončil rozhorčený boj, v ktorom od roku 1738 stojí proti sebe katolícka Cirkev a slobodomurárstvo. Prvým verejným preja­vom tejto novej orientácia bol „List Najvyššiemu veľkňazovi", ktorý v roku 1937 uverejnil slobodomurár 33. stupňa, vynikajúci spisovateľ Albert Antoine." Strašný konflikt rokov 1939-1945 prerušil tieto pokusy o rokovanie, ktoré boli o to silnejšie obnovené po vojne v zbližovacej kampani, ktorá bola z katolíckej strany tajne uvedená do pohybu R. P. Gruberom. Vtedy v nej verejne pokra­čoval R. P. Barteloot, taktiež jezuita. V rokoch 1945 až 1949 uverejnil sériu článkov a kníh za účelom tohto zblíženia, redigovaných s veľkou opatrnosťou. Tieto knihy boli seriózne dokumentované. Citujeme aspoň názvy kapitol: „Slo­bodní murári pred históriou", „Slobodné murárstvo a katolícka Cirkev - dôvody zavrhnutia" a „Slobodné murárstvo a katolícka Cirkev - perspektívy zmiere­nia". Táto kampaň za pontifikátu Pia XII. zostala v latentnom stave. Oheň pod popolom tlel, ale protagonisti si uvedomili, (aj keď počas tejto doby nadobudli v Cirkvi značný vplyv), že za života tohto pápeža ich úsilie nemá nádej na úspech. Hrýzli zubadlo a škrípali zubami." (str. 14 cit. diela)

Leon Poncine doslovne pokračuje:


Predtým už citovaný Manfred Adler vo svojej knihe „Protikresťanská revolúcia slobodného murárstva" na str. 147 píše:

      „Pápežom Jánom XXIII. začala nová éra cirkevných dejín. Univerzálne brat­stvo, ktoré tento pápež praktizoval počas celého svojho predchádzajúceho ži­vota, vzbudilo veľké očakávanie aj u slobodomurárstva... Dobrácky pápež Roncalli, ktorý bol dobre známy vo Francúzsku, dal práve svojím bratským štýlom „Veľkému orientu francúzskemu" podnet k tomu, aby svoju antiklerikál­nu a proticirkevnú kampaň vystriedal lepšou evolučnou metódou. Nenávistné tóny proti Cirkvi utíchli. Heslom dňa sa stal ekumenický dialóg, ktorý nakoniec umožnil, aby sa slobodomurárstvo pomaly vynáralo z podzemnej činnosti a vystupovalo na svetlo verejnosti. Revolucionári z „Veľkého orientu" začali ofenzívu bratských objatí a náhle ukázali prívetivú tvár. Protikresťanská revo­lúcia mala dosiahnuť väčšieho pokroku na mäkkých podošvách a s prívetivou tvárou pomocou ekumenického dialógu. Pokiaľ to dnes môžeme zhodnotiť, stretla sa táto ich nová taktika s úspechom."

Prostoduchý vatikánsky diplomat podľa nezaručenej správy, o ktorej referoval „Osservatore Romano" zo dňa 17. novembra 1976, sa mal počas svojho pôso­benia v Turecku v roku 1935 stretnúť s rozekruciánmi. Písali o tom aj české Ka­tolícke noviny, s dôležitým dodatkom, že Roncalli bol na jednom sedení rozek­ruciánov v Turecku prechodne posadnutý a hovoril cudzím jazykom, z čoho vy­plýva, že bol vo viere pochybný a že sa vôbec nemal stať pápežom. Závažnejšia je nasledujúca správa z knihy jedného z vodcov francúzskeho slobodomurárstva Yvesa Marsoudona „Od slobodomurárskeho zásvätného obradu ku kresťanskej ortodoxii" (Paris, 1965):

      „Bol som s Msgre Roncallim, apoštolským nunciom, vo veľmi priateľskom vzťahu. často ma prijímal na nunciatúre a niekoľkokrát ma navštívil v mojom byte v Bellevue (Department Seine et Dise). Keď som sa stal predstaveným maltézskeho rádu, oznámil som pánovi nunciovi svoje obavy vyvolané mojou príslušnosťou k slobodnému murárstvu. Msgre Roncalli mi úplne formálne po­radil, aby som v lóži zotrval. Znova som sa s ním stretol už ako s pápežom. Prijal ma v Castel Candolfo v mojej hodnosti veľvyslanca maltézskeho rádu a udelil mi svoje požehnanie. Opakoval svoje povzbudivé slová v prospech zblíženia medzi cirkvami a najmä medzi katolíckou cirkvou a tradičným slobo­domurárstvom."

Msgre Roncalli bol parížskym nunciom v rokoch 1944 až 1953. Ešte v tejto funkcii bol povýšený na kardinála a povolaný do Benátok už ako predurčený ná­stupca Pia XII. Skutočne bol v roku 1958 zvolený pápežom vo vysokom veku 77 rokov. Dr. Graber na str. 37 citovanej knihy píše:

      „ Rozekrucián dr. Rudolf Steiner, zakladateľ antroposofickej spoločnosti vyhlá­sil už v roku 1910: Potrebujeme koncil a pápeža, ktorý by ho zvolal. Nebolo nadšenie, s ktorým svet uvítal II. vatikánsky koncil, živené aj z tejto strany?"