Básnikove lásky...
Zapomni, drahá, zapomni jinocha,
Nade nímž mraky bouřlivé se shání,
Zapomni, drahá, zapomni na hocha,
An ti posíla bolné rozžehnání.....
Tak na koho to vlastne máme zabudnúť? Alebo skôr na čo? Zabudnime, že sa niekedy po Štúrovom boku objavila životná partnerka. On by sa totiž nikdy neoženil. Náš národný buditeľ mal len jedno srdce, do ktorého sa okrem vlasti nik nezmestil. Zvláštne, že v Hodžovom a Sládkovičovom srdci si žena s vlasťou celkom pohodlne nažívali. Tak ako to bolo? Mali títo dvaja Štúrovi kamoši väčšie srdce alebo menšiu vlasť? Skutočne neviem, prečo bol Ľudovít takým odporcom sobáša. Koľko skvelých synov mohol vychovať. Akých Slovákov! No hoci mu manželstvo nebolo po chuti, láska ani jeho nenechala chladným. Je síce pravda, že vycúval vždy, keď išlo do tuhého, ale aj tak. Mária Pospíšilová a Adela Ostrolúcka sú živými dôkazmi toho, že náš redaktor vedel ľúbiť. Boli to ženy, ktoré dokázali rozložiť oheň v jeho mladom srdci. Ony nám ukázali, že aj on bol len človek. Schopný ľúbiť rovnako sebeckou láskou ako my všetci. Ony ho akosi poľudšťujú. Pri čítaní o nich si povieme: „Aha, aj on bol len človek!“ Aj keď človek oveľa výnimočnejší a vytrvalejší ako my všetci dohromady. Postupne sa budem venovať každej z nich...
Mária Pospíšilová
Kto bola? Ako sa k nej Ľudovít vlastne dostal?
Mária bola dcérou majiteľa kníhkupectva a vydavateľa Jána Hostivíta Pospíšila (aj vám je jeho druhé meno také smiešne?). Štúr sa poznal s jej bratom Jaroslavom, redaktorom časopisu Květy, do ktorého prispieval. (Nepodarilo sa mi zistiť, či časopis ešte vychádza). S Jaroslavom boli zjavne veľmi dobrí priatelia, pretože Ľudovít prijal jeho pozvanie a po návrate z Halle sa zastavil v Hradci Králové, aby odovzdal Pospíšilovcom jeho balík. Tu sa zoznámil s Jaroslavovou sestrou Máriou. Možno by z tejto lásky nebolo nič, nebyť nešťastnej náhody. Ľudovít si poranil ruku a chtiac- nechtiac musel využiť pohostinnosť Pospíšilovcov. Počas jeho pobytu v Čechách sa o neho prirodzene starala Mária. Pekná žena + mladý celkom znesiteľný chlap = čo? Tí, ktorým vyšla láska dostávajú jednotku zo slovenčiny! Choďte na to upozorniť profesorov. J Áno, Štúr sa zaľúbil a ešte ako! Našťastie to bolo obojstranné, takže spolu žili šťastne až kým... sa Ľudovítovi nezahojila ruka. Vykašľal sa na svoje city a odišiel zbaviť národ storočného útlaku. A čo bolo s Marikou? Napísal jej krásnu báseň (Rozžehnání) a veril, že pochopí, prečo ju opustil. Veď jeho čakajú vyššie ciele a na lásku vôbec nemá čas...
No náš „pisálek“ sa mierne prerátal, pretože na lásku má čas každý a ako neskôr zistil ani on bez nej dlho nevydrží...
Adela Ostrolúcka
Štúrov druhý objav. S Adelkou sa po prvýkrát stretol v Zemianskom Podhradí, kde bol navštíviť brata, evanjelického kaplána Samka. Adelka bola veľmi vzdelaná a dalo sa s ňou porozprávať prakticky o všetkom. Myslím, že práve to Štúra priťahovalo. Ľudovít bol u Ostrolúckoucov častým hosťom a teda mal more príležitostí bližšie spoznať ich jedinú dcéru. Slečna Ostrolúcka ovládala mnoho jazykov, no ako Štúr zistil slovanské reči boli pre ňu španielska dedina. Rozhodol sa teda, že ju bude učiť slovenčinu a poľštinu. Postupne sa do nej zaľúbil podobne ako do Márie. Traduje sa, že jej vyznal lásku na plese v Grassalkovichovom paláci. Podľa Zúbekovej knihy mu Adelka dokonca venovala ružičku zo svojich šiat. Stavovsky nerovnej svadbe zabránila nielen Štúrova všepohlcujúca snaha národnobuditeľská snaha, ale v prvom rade Adelkin nečakaný skon. Tragický koniec veľkej lásky spôsobil, že Ľudovít navždy zanevrel na lásku a venoval sa len práci. Výsledky Štúrovej húževnatej činnosti nie sú zanedbateľné. Veď spisovná slovenčina vytvorená v jeho réžii sa- až na malé úpravy (Vďaka, pán Hattala, za ypsilony! Aj Vám, pán Hodža, vrelá vďaka!)- používa dodnes.