Archiv



Obcianske zdruenie Genius loci Internetov strnka o bylinkch


Prameň > 2009 > > Genéza Sionizmu -časť 3. Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi - II. Vatikánsky koncil (1962-1965)

Genéza Sionizmu -časť 3. Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi - II. Vatikánsky koncil (1962-1965)

Genéza Sionizmu -časť 3. Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi - II. Vatikánsky koncil (1962-1965)

Ak uvažujeme o Druhom Vatikánskom koncile, sú nám nápadné dve skutoč­nosti. Jednak to, že ho zvolal pomerne starý pápež, ktorý väčšinu života strávil v diplomatickej službe, jednak rýchlosť, s akou došlo k jeho zvolaniu. Medzi pro­minentných odporcov tohto koncilu patrí arcibiskup Marcel Lefebvre, o ktorého prejavy sa budeme opierať. Preto je nevyhnutné ho čitateľom predstaviť.



Zvolanie


Arcibiskup Marcel Lefebvre
Narodil sa 29. novembra 1905 vo francúzskom priemyselnom meste Tour­ccing neďaleko belgických hraníc. Jeho štúdiá vo francúzskom seminári v Ríme (1924 až 1929) boli poznamenané bojom o existenciu francúzskej akcie. Toto hnutie vzniklo za Dreyfusovej aféry z dôvodu boja proti judaizmu, slobodomurár­stvu, socializmu, protestantizmu, proti myšlienkam francúzskej revolúcie, libera­lizmu a Anglicku. V roku 1927 pápež Pius XI. spôsobil jeho zrušenie, načo mu profesor dogmatiky na Gregoriáne Louis kardinál Billot okázalým spôsobom vrátil kardinálsky klobúk. Francúzsky seminár, ktorý bol pokladaný za baštu fran­cúzskej akcie, bol podrobený tvrdej inšpekcii, ktorá mala za následok odchod početných profesorov i alumnov. Farárom Lefebvrovej domovskej obce bol Achille Lienarat, ktorý vraj už v roku 1924 dosiahol 30. stupeň slobodomurárske­ho zasvätenia. Neskorší kardinál sa stal Lefebvrovým najzarytejším odporcom na koncile.

Po vysvätení 21. septembra 1929 a získaní doktorátu filozofie a teológie vstú­pil do noviciátu misijnej kongregácie Otcov Sv. Ducha, tzv. Spirituánov, ktorá ho v roku 1932 poslala do africkej kolónie Gabun, ležiacej priamo na rovníku. S výnimkou jednoročného pobytu vo Francúzsku v roku 1946 až 1947, keď riadil spirituánsky scholastikát, pôsobil plných tridsať rokov v Afrike, a to v dobe, keď prebiehali krvavé revolúcie a akcie na odtrhnutie bývalých kolónií od Francúz­ska, keď mnoho rehoľníkov prišlo o život. V roku 1947 bol vysvätený na biskupa a poverený funkciou apoštolského vikára v Dakare (Senegal). V roku 1948 bol povýšený na arcibiskupa a poverený funkciou apoštolského delegáta svätej sto­lice nad všetkými francúzsky hovoriacimi krajinami Afriky. Od roku 1955 bol da­karským arcibiskupom až do roku 1962, kedy svoj úrad odovzdal domorodému arcibiskupovi. Po návrate do vlasti bol krátky čas biskupom Tullským, načo ho v júli 1962 zvolila generálna rádová kapitula na 12 rokov za generálneho pred­staviteľa rádu.

V tom istom roku bol zvolaný ll. Vatikánsky koncil, ktorého sa arcibiskup Le­febvre zúčastnil z titulu dvoch funkcií - ako generálny predstaviteľ rádu a ako arcibiskup. Ale už skôr, v roku 1960 ho Ján XXIII. povolal do Ústrednej komisie pre prípravu II. Vatikánskeho koncilu, ktorá pozostávala z 80 kardinálov, 20 ar­cibiskupov, 10 biskupov a 4 rádových generálov.

Iniciatívne sa zúčastňoval na prácach v tejto komisii až do jej zrušenia v sep­tembri 1962, kedy sa zišiel koncil. Keď sa v roku 1968 generálna kapitula rozhod­la prijať všetky koncilové reformy, arcibiskup Lefebvre sa pred vypršaním funk­čného obdobia rozhodol vzdať  svojho úradu. Novým predstaveným sa stal P. Joseph Lecuyer, hlavný agitátor pre Lefebvrovu demisiu. V roku 1970 založil arcibiskup Lefebvre na švajčiarskej samote Econe, východne od Ženevského jazera, kňazský seminár, ktorý riadi dodnes.


Priebeh II. Vatikánskeho koncilu podľa prednášky arcibiskupa Lefebvra v Rénes v novembri 1972.


Pri príprave koncilu som bol členom Ústrednej prípravnej komisie a v tejto funkcii som sa počas dvoch rokov zúčastňoval všetkých jej zasadaní. Povinnosťou tejto komisie bolo preskúmať a preskúšať všetky schémy, ktoré pochádzali zo všetkých komisií. V dôsledku toho som nepochybne vedel, čo bolo urobené, čo muselo byť preskúmané a čo do koncilu predložené. Táto práca bola uskutoč­ňovaná veľmi svedomito. Mám 72 prípravných schém a mohol som zistiť, že v týchto 72 schémach sa učenie Cirkvi podávalo vcelku úplne pravoverne, takže nebolo treba prepracovávať skoro nič. Bola teda vykonaná dobrá práca, ktorá mala byť predložená koncilu - schémy, ktoré zodpovedali učeniu Cirkvi a ktoré určitým spôsobom, avšak s veľkou umiernenosťou a múdrosťou, boli pri­spôsobené našej dobe.

Vy však viete, čo sa na koncile stalo. Štrnásť dní po zahájení koncilu nezostala z prípravných schém ani jedna, vôbec žiadna. Všetko bolo zamietnuté, všetko putovalo do koša, nezostalo nič, ani veta, všetko bolo zavrhnuté. Koncilový poriadok stanovil, že k zamietnutiu predbežnej schémy je potrebná dvojtretinová väčšina. V šiestom a siedmom zasadaní koncilu bolo hlasované o predbežných schémach, či majú byť prijaté za pracovné podklady alebo za­mietnuté. K odmietnutiu schém bolo teda potrebné dvoch tretín hlasov. V skutoč­nosti bolo proti 60% a za 40%. Dvojtretinová väčšina teda dosiahnutá nebola a teda sa malo s týmito schémami pracovať - tak znel koncilový poriadok.

Je však nevyhnutné povedať, že v tomto okamžiku už existovala mocná orga­nizácia, ktorej nositeľmi boli kardináli z oboch strán Rýna a celý dobre vybudo­vaný sekretariát. Vyvinuli nátlak na pápeža Jána XXIII. a vyhlásili: „Toto je nepri­jateľné, chcete, aby sme spracovávali schémy, ktoré sa nestretli so súhlasom väčšiny. Musíte ich bezpodmienečne odmietnuť!" Ján XXIII. nám potom odká­zal, že všetky schémy boli zamietnuté, pretože pre nich hlasovala menej než polovica členov zhromaždenia. Po uplynutí 14-tich dní sme tu stáli bez akejkoľ­vek prípravy. Skutočne nepredstaviteľné. Kto z vás, páni, by ako predseda alebo ako člen dozornej rady niektorej našej spoločnosti pripustil, aby sa nejaká schô­dza konala bez akejkoľvek prípravy, bez programu? A koncil takto začal...

Prišla aféra s komisiami, ktoré mali byť komisiami koncilnými. Najprv boli príprav­né koncilové komisie, ktoré jednoducho pripravili koncil. Potom mali byť menova­né koncilné komisie a tu sa odohrala druhá dráma. Môžete si o nej prečítať v knihe P. Wiltgena „Rýn sa vlieva do Tibery". Kniha bola napísaná anglicky, preložená do francúzštiny a možno ju dostať v nakladateľstve „Edition du Cre­de". Peter Wiltgen bol vedúcim najlepšej tlačovej agentúry koncilu. Jej správy vychádzali v 80-tich alebo 90-tich jazykoch. Vidíte, ako dobre bola agentúra or­ganizovaná. P. Wiltgen bol veľmi dobre informovaný a napísal túto knihu, v ktorej hovorí o „víťazstvách". Je naprosto nestranným svedkom, pretože nemožno po­vedať, že je liberálny. Je predovšetkým odborník, tlačový odborník. Pre neho myšlienky, ktoré sa presadili, neboli rozhodujúce. Všetko, čo chcel, bola organi­zácia ich šírenia. Chcel teda interwievovať čo možno najviac osobností. Bolo to však potom redigované vo všetkých jazykoch, ktoré prichádzali do úvahy a odvysielané - je to teda nestranný svedok. Potom napísal túto mimoriadnu kni­hu, ktorá poukazuje na to, ako určitá organizácia dostala celý koncil do rúk. Tu sa nedá nič robiť, je to historická skutočnosť, ktorú nemožno poprieť.

Problém ustanovenia týchto komisií nás priviedol do obtiažnej situácie. Pred­stavte si, že pricestujú biskupi zo svojich domovských krajín a že majú len dvoch, či troch svojich spolubratov. Ale ako môžu biskupi, ktorí prídu zovšadiaľ a zídu sa v Ríme, poznať tých svojich spolubratov, ktorí sa najlepšie hodia k tomu, aby prináležali komisii pre kňazstvo, liturgickej komisii alebo tretej pre kanonické prá­vo? Veď sa navzájom nepoznajú. Preto dal kardinál Ottaviani plným právom všetkým doručiť zoznam členov prípravných komisií, ktorí boli vybraní Svätou stolicou a v príslušných komisiách už pracovali. Je úplne rozumné, aby istý počet z nich tiež patril ku koncilným komisiám. Ale tu sa zdvihli hlasy: „To znamená neznesiteľný nátlak, ktorý sa vykonáva na koncil tým, že sa mu pripisujú mená. Koncilovým otcom sa musí ponechať úplná sloboda. Rímska kúria sa opäť po­kúsila vyvinúť nátlak, aby do komisií boli zvolení jej členovia."

V dôsledku tejto vzbury bolo zasadanie do popoludnia prerušené, kedy sekre­tár oznámil koncilu: „Svätý otec uznáva, že by bolo snáď vhodnejšie, keby sa zišli biskupské konferencie a dali tieto zoznamy zostaviť."

Avšak biskupské konferencie sa len tvorili. Zišli sa teda, aby určili členov, kto­rých pokladali za najvhodnejších pre koncilové komisie. Ale tí, ktorí tento malý puč pripravili, boli v pohotovosti. Mali už pripravené všetky zoznamy a všetky komisie, mená vybrané z najrôznejších krajín, pretože svojich ľudí presne po­znali a ihneď nám predložil ich zoznam. A pretože biskupi a biskupské konferen­cie sa nezišli včas - pretože všetko sa muselo stihnúť v priebehu 24 hodín - ne­mohli ani mená včas predložiť.

Preto boli, pochopiteľne všetky predložené zoznamy veľkou väčšinou prijaté. A tak sme už od samého začiatku mali komisie, ktoré sa z dvoch tretín skladali z členov s istou jednoznačnou tendenciou, zatiaľ čo zostávajúca tretina bola me­novaná Svätým Otcom. Vo všetkých schémach, ktoré nám boli predložené, bolo úplne zreteľne viditeľné, že zaujímali úplne odlišný postoj, než schémy príprav­ných komisií.

Keby som mal čas a možnosť, veľmi rád by som uverejnil obidva texty, pripra­vené i tie, ktoré nám boli predložené neskôr. Je zrejmé, že ich postoje sú odlišné. To sú teda skutočnosti, ktoré ovládali a riadili koncil.

Rovnaké to bolo, a to je nevyhnutné zdôrazniť, aj so 4 moderátormi, ktorí boli menovaní po predsedoch komisií. Pápež Pavol VI. menoval 4 moderátorov až po druhom zasadacom období. Boli to kardinál Döpfner, kardinál Suenes, kar­dinál Lercaro a kardinál Agagianian. Organizácia bola teda zrejmá. Na veľkú časť koncilných otcov to malo nesmierny vplyv.

Boli by sme mali nádherný koncil, keby sme sa riadili princípmi, ktoré platili v dobe príprav, a keby sme si za učiteľa a vzor brali pápeža Pia XII. Pápež Pius XII. hovoril o všetkých problémoch. Bolo by stačilo, keby sme sa boli odvolali na neho. Verím, že neexistuje žiadny problém moderného sveta a dnešnej doby, ktorým by sa celou svojou múdrosťou, všetkými teologickými vedomosťami a svojou svätosťou nezaoberal. Pápež Pius XII. ponúkol pre všetko, nechcem povedať konečné, ale temer konečné riešenie. Pretože on tieto veci videl naozaj zo stanoviska viery. Ale majme na mysli to, že „nechcel dogmatický koncil". Takto to povedal Ján XXIII. a Pavol VI. to opakoval. Počas zasadania koncilu sme opätovne požadovali definovanie pojmov:
„Definujte predsa slobodu nábo­ženstva, kolegialitu atď."
Odpovedali nám: „Ale my tu neuskutočňujeme žiadny dogmatizmus, žiadnu filozofiu. My tu uskutočňujeme duchovnú starostlivosť."
„Definujte, čo je človek. Definujte, čo je ľudská dôstojnosť. Je krásne hovoriť o dôstojnosti ľudskej osoby, ale čo to je? Čo je sloboda? Definujte tieto pojmy."
Odpoveď: „Nie, nie, my sa tu zaoberáme duchovnou starostlivosťou."

„Dobre, zaoberajte sa duchovnou starostlivosťou, ale potom váš koncil nie je ako ostatné koncily. Ostatné koncily boli všetky dogmatické. Všetky koncily potierali bludy. Ale pre Boha, v našej dobe je predsa dosť bludov, ktoré by mali byť potierané." Bolo ich dosť, aby sa konal dogmatický koncil a dobre si spomí­nam, ako nám kardinál Wyszynski povedal:

„Tak nám teda vypracujte schému o komunizme, pretože ak je dnes blud, kto­rý je nebezpečný a ohrozuje svet, tak je to práve komunizmus. Ak pápež Pius XI. pokladal za nevyhnutné napísať encykliku o komunizme, potom by bolo pred­sa úplne na mieste, aby sme my, ktorí sme sa zišli na veľkom zhromaždení tiež spísali schému o komunizme."

Získali sme podpisy 600 biskupov pre vyhlásenie proti komunizmu. A viete, ako sa táto udalosť skončila? Tých 600 podpisov ostalo ležať v zásuvke. Keď nám tento problém prednášal referent pre „Caudium et spes", povedal: „Boli dve žiadosti, požadujúce odsúdenie komunizmu." Odpovedali sme, že ich bolo viac než 600. On na to odpovedal: „Potom teda nie som o veci dobre informovaný." Bolo nariadené prešetrenie udalosti a týchto 600 podpisov skutočne ležalo v zá­suvke.

Tieto veci som spoluprežíval. Ak sa vám o nich zmieňujem, nerobím tak preto, aby som odsúdil koncil ako taký. Mohol byť niečím veľkolepým, ale tak, ako pre­biehal, treba povedať: udiali sa veci, ktoré nie sú prípustné. Avšak poviete „kon­cil je napriek tomu inšpirovaný Duchom Svätým". Nie bezpodmienečne. Pasto­račné - nie dogmatický koncil - kázanie, ktoré si samo o sebe nemôže robiť nárok na neomylnosť.

Keď sme sa na konci zasadacích období opýtali sekretára: „Nemôžete nám dať to, čomu teológovia hovoria „Nota concilii?", odpovedal: „Tu je nevyhnutné robiť rozdiely podľa schémy kapitol. Niektoré veci boli už v predchádzajúcej dobe predmetom dogmatických definícií. Pokiaľ ide o prehlásenia, ktoré obsahujú nie­čo nové, je nevyhnutné uplatňovať výhrady." Tým sa zrejme myslí, že nie všetky koncilové emanácie sú rovnakého rádu, dokonca ani podľa názoru sekretára koncilu, a že teda si všetky tieto emanácie nemôžu robiť nárok na prispenie Du­cha Svätého.

Tento koncil teda nie je ako všetky predchádzajúce a teda máme právo posu­dzovať ho opatrne a zdržanlivo.

Nemáme právo tvrdiť, že kríza, ktorú podstupujeme, nemá s koncilom nič spo­ločného, ale že pochádza zo zlých interpretácií koncilových uznesení."

Koho by teraz po prečítaní Lefebvrovej prednášky nenapadlo spomenúť si na blok, ktorý vytvorili v predvečer francúzskej revolúcie slobodomurári medzi prí­slušníkmi tretieho stavu?


K svojmu pokusu použili slobodomurári osvedčené zbrane z arzenálu „Veľkej francúzskej revolúcie"


V druhej časti tejto štúdie sme hovorili o tom, ako sa judaisti pomocou spoje­nectva s „gentry" zmocnili Anglicka a pomocou spojenectva s odsunutou šľach­tou a pekných hesiel, ktorými prilákali buržoáziu, zmocnili Francúzska. V prípade Vatikánu použili kombináciu oboch stratégií. Svojich spojencov si vyhľadali me­dzi vysokými cirkevnými hodnostármi a do útoku nastúpili pod heslom „voľnosti, rovnosti a bratstva", ktorým oslepili mnoho kňazov, rehoľníkov i laikov.

Znova si pozorne prečítajme citáty z 1. protokolu siónskych mudrcov.

Na spomínanej prednáške v Renes, z ktorej sme citovali v predchádzajúcej časti, arcibiskup Lefebvre povedal:

      „Na koncile explodovali časované bomby. Podľa mojej mienky boli tri: nábo­ženská sloboda, kolegialita a ekumenizmus ... Náboženská sloboda zodpove­dá heslu voľnosť, kolegialita zodpovedá rovnosti z roku 1789 ... ekumenizmus zopovedá bratstvu ... Voľnosť je nejasný pojem, ku ktorému sa diabol s obľu­bou utieka ..."

Tento strategický rámec potom slobodomurári konkretizovali. Listy Veľkého orientu francúzskeho „Ľhumanisme" sa k tomu v roku 1968 úplne otvorene vy­jadrili:

      „Medzi piliérmi katolíckej cirkvi, ktoré najľahšie podtrhneme, zaznamenáva­me: učiteľský úrad a neomylnosť, ktoré boli od I. Vatikánskeho koncilu pokla­dané za pevne odôvodnené, ale ktoré práve teraz musia znášať útoky žena­tých v súvislosti s encyklikou „Humanae vitae", ďalej skutočnú prítomnosť, ktorú cirkev mohla vnútiť stredovekému davu, ale ktorá zmizne s pokračujúci­mi medziprijímaniami a intercelebráciami katolíckych kňazov s protestantský­mi, posvätný charakter kňaza, ktorý má svoj pôvod vo svätosti vysviacky a ktorý ustúpil voľbe kňaza na určitý čas, rozlišovanie medzi vyučujúcou Cir­kvou a čiernym kňazstvom, kde už prebieha pohyb od základu nahor ako v každej demokracii, pozvoľné odbúravanie ontologického charakteru sviatos­ti a ihneď potom odstránenie spovede, pretože v dnešnej dobe sa hriech stal úplne anachronickým pojmom, ktorý nám odkázala prísna stredoveká filozo­fia, toto dedičstvo biblického pesimizmu." 
- KAREL HALBICH, Vydavateľstvo AGRES -
15.11.2009

Súvisiace články


index článkov
© 2002 - 2013 Genius loci
Dizajn romi
Script a optimalizácia PromoNet