Genéza Sionizmu -časť 3. Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi - III. Princíp náboženskej slobody...

---

---

Definícia znie takto: Učiteľský úrad Cirkvi, alebo Magistérium, je poverenie da­né Kristom svätej Cirkvi v apoštoloch a ich zástupcoch, biskupoch, v čele s rím­skym biskupom ako nástupcom sv. Petra hlásať ľudstvu neomylne Kristovu ná­uku.

V každom predkoncilnom katechizme sa o Magistériu učili asi toto: Náš nebe­ský Otec nám zjavil svoje Božské tajomstvo. Všetko, čo povedal, je pravda. Ne­môže sa mýliť a nemôže luhať. Preto musíme všetko, čo Boh zjavil, poslušne prijímať, neochvejne pokladať za pravdu a vybudovať na tom svoj život. Musíme veriť Bohu, Boh sa prejavil predovšetkým skrze svojho syna Ježiša Krista. Len ten, kto pozná Syna, pozná aj Otca. Preto musíme počuť Kristovo slovo a rozjí­mať o jeho svätom živote, jeho smrti a jeho oslávení.

Čo zjavil Boh, to nás učí katolícka Cirkev. Preto musíme Cirkvi načúvať a veriť všetkému, t. j. brať ako pravdu všetko, čo k vereniu predkladá. Ak teda pápež a biskupi niečo jednomyseľne prehlásia za článok viery, sú neomylní, pretože Kristus chráni skrze Ducha Svätého svoju Cirkev pred omylom. Na všeobecných konciloch rozhodujú spoločne o tom, či určitý článok viery bol zjavený Bohom alebo nie. Či je pravdivý alebo bludný.

---

---

Siónskym mudrcom bola škodlivosť progresizmu úplne jasná. V 18. protokole hovoria:

      „Až bude uznaná naša moc a upevnená naša všestranná vláda, úloha utopis­tov bude dohraná. V súčasnej dobe sú však pre nás ešte užitoční, pretože vedú ľudské mysle k fantastickým, tzv. pokrokárskym teóriám a odvádzajú ich od reality. Podarilo sa nám popliesť hlavy všetkým myšlienkami pokroku. Me­dzi Gojimami sa nenašiel ani jediný, ktorý by bol schopný postrehnúť, že exis­tuje len jedna realita a len jedna pravda, a ani jedna ani druhá nepodlieha po­kroku. Že pokrok nás vzďaľuje od pravdy, ak nejde o materiálne vynálezy. Že pokrok slúži len na to, aby zatemňoval pravdu tak, aby ju nemohol pozná­vať nikto okrem nás, Božích vyvolencov, strážcov pravdy a tajomstiev ľud­ských vzťahov. Tej pravdy, ktorú budeme držať v tajnosti až do okamihu nášho konečného víťazstva nášho pokojného dobývania sveta."

Siónski mudrci zároveň veľmi dobre vedeli, že ich tvrdenie o tom, že sa medzi Gojimami nenašiel nikto, kto by odmietol progresizmus, je lož. Už v 19. storočí sa proti tomu postavila katolícka Cirkev. Ak sa v jej lone aj objavili pokrokári, ústami svojho veľkého pápeža sv. Pia X. sa dokázala rázne postaviť na odpor. Vo svojej encyklike o učení modernistov „Pascendi" z 8. septembra 1907, v § II., lit. g. Pius X. hovorí:

      „Ak povieme, že vývoj vzniká z konfliktu dvoch síl, z ktorých jedna navádza k pokroku a druhá sa snaží doterajší stav udržať, určite úplne vystihneme ná­zory modernistov. Nositeľom konzervatívneho živlu je Cirkev, ktorej základom je tradícia. A cirkevná autorita je naozaj jej orgánom, a to ako podľa práva - sama povaha autority vyžaduje, aby hájila svoje tradície - tak podľa skutoč­nosti, pretože autorita, súc vzdialená od životných premien, nie je nijako pobá­daná podnetmi, smerujúcimi k pokroku, alebo len veľmi málo. Oproti tomu sila, ktorá nabáda k pokroku a vyhovuje najvnútornejším potrebám sa skrýva a pô­sobí v mysliach jednotlivcov, najmä tých, ktorí vraj sú so životom v užšom a dôvernejšom styku. Tu už, ctihodní bratia, vidíte ako dvíha hlavu to skazo­nosné učenie, ktoré do Cirkvi uvádza laikov ako pokrokový živel."

V ďalšom Pius X. cituje Pia IX., ktorý v encyklike „Gui pluribus" z 9. novembra 1846 hovorí:

      „Títo odporcovia Božieho zjavenia do neba vychvaľujú pokrok ľudstva a s na­ozaj trúfalou a svätokrádežnou opovážlivosťou by ho radi vniesli aj do katolíc­keho náboženstva, akoby toto náboženstvo nebolo dielom Božím, ale ľud­ským, akoby bolo nejakým filozofickým výmyslom, ktorý, ako všetko ľudské, možno zdokonaliť."

Na záver cituje Pius X. nasledujúci úryvok zo 4. kap. konštitúcie „Dei Filius" I. Vatikánskeho koncilu:

      „Bohom zjavené učenie viery nebolo predložené ľudskému dômyslu ako ne­jaký filozofický výmysel, aby ho zdokonalil, ale ako Božský poklad bolo zvere­né Kristovej neveste - Cirkvi Svätej, aby ho starostlivo opatrovala a neomylne vykladala. Preto sa onen zmysel svätých dogiem, ktorý Svätá Matka Cirkev raz vyhlásila, musí neustále udržiavať a nesmie sa od tohto zmyslu odkláňať pod žiadnou zámienkou alebo v mene hlbšieho poznania."

Biskup Gruber vo svojej knihe o sv. Athanáziovi na str. 56 píše:

      „Ak týmto spôsobom preštudujeme celú encykliku, zarazí nás, povedal by som, takmer prorocké jasnovidectvo tohto svätého pápeža, ktorý vo svojom pohľade na svoju dobu predvídal dobu našu. Ba dokonca sa zdá, akoby touto encyklikou mal byť tvrdšie zasiahnutý modernizmus dnešný, než modernizmus spočiatku nášho storočia, ktorý vtedy ani zďaleka neprenikol tak hlboko a ši­roko do vedomia veriacich. Čo povedal Pius X. vo svojom záverečnom súde o modernizme, sa napĺňa vlastne až dnes: „Protestantizmus bol prvým kro­kom, potom nasledoval modernizmus a všetko sa končí ateizmom."

Najúhlavnejší nepriatelia Cirkvi - slobodomurári - však šírili iné myšlienky. Najlapidárnejšie ich formuloval J. K. Lagutt vo svojej knihe „Základné kamene slo­bodného murástva" (Ziirich 1958, str. 151):

      „Slobodné murárstvo obhajuje stanovisko, že veľa ľudí prekročilo prah dospe­losti a duchovnej zrelosti, ba dokonca, že ľudstvo ako celok sa prahu dospe­losti neustále približuje. Duchovne vyspelý má hľadať a nachádzať cestu vlast­nými silami. Tak ako sa dieťa raz naučí chodiť a opustí matkine sukne, tak aj dospelý človek sa musí raz zbaviť duchovno-duševného poručníkovania Cirkvi."

---

---

Prvá veta prvého článku s názvom „Právo osoby a spoločnosti na spoločen­skú slobodu v náboženských veciach" a v „Prehlásení o náboženskej slobode" znie:

      „Ľudia dnešnej doby si deň za dňom stále viac uvedomujú dôstojnosť ľudskej osoby a neustále vzrastá počet tých, ktorí si robia nárok na to, aby človek vo svojom počínaní mal a používal svoj vlastný úsudok a zodpovednú slobo­du, ovládanú nie donucovaním, ale vedomím povinnosti."

Druhý článok s názvom „Predmet a základ náboženskej slobody", znie:

      „Koncil prehlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda spočíva v tom, že ľudia musia byť zbavení akéhokoľvek donucovania ako zo strany jednotlivcov, tak zo strany spoločenských skupín a tak aj zo stra­ny akejkoľvek hmoty a to tým, že v náboženských otázkach nesmie byť nikto donútený, aby konal proti svojmu svedomiu, v rámci patričných hraníc. Koncil ďalej vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu je naozaj založené na dô­stojnosti ľudskej osoby, tak ako zo zjaveného Božieho slova poznáva skrz ro­zum. Toto právo na náboženskú slobodu musí byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo právom občianskym. Pretože ľudia sú osoby, t. j. sú nadaní rozumom a slobodnou vôľou a tým povýšení k osobnej zodpo­vednosti, sú všetci nútení vlastnou existenciou a zároveň morálnou povinnos­ťou pridržiavať sa toho, aby hľadali pravdu, predovšetkým tú pravdu, ktorá sa týka náboženstva. Tiež sú povinní poznanej pravdy sa pridržiavať a celý svoj život usporiadať podľa požiadaviek pravdy. Človek však nedokáže splniť tento záväzok vlastným, jeho existencii zodpovedajúcim spôsobom; ak ne­používa vnútornú psychologickú slobodu a zároveň oslobodenie od vonkajšie­ho donucovania."

V treťom článku s názvom „Náboženská sloboda a spojenie človeka s Bohom" sa hovorí:

      „Boh urobil človeka spoluúčastníkom svojho zákona, takže človek pod jem­ným vedením Božej prozreteľnosti čím ďalej, tým viac dokáže poznávať ne­zmeniteľnú pravdu. Preto má každý človek povinnosť a teda aj právo, aby v náboženskej oblasti hľadal pravdu, aby si v múdrosti, s použitím vhodných prostriedkov, tvoril pravdivé súdy svedomia. Avšak pravda musí byť hľadaná spôsobom, ktorý je vlastný dôstojnosti ľudskej osoby a jej spoločenskej priro­dzenosti. Teda cestou slobodného bádania, s pomocou učiteľského úradu, alebo výuky, výmeny myšlienok a dialógov, čím sa ľudia navzájom oboznamu­jú s pravdou, ktorú našli. Alebo veria, aby si navzájom pri skúmaní pomáhali, avšak na raz poznanej pravde je nevyhnutné s osobným súhlasom trvať."

---

---

Na prvom mieste si zoberieme smutne známy „Holandský katechizmus". V už spomínanej prednáške v Rennes arcibiskup Lefebvre povedal:

      „Vy zaiste veľmi dobre viete, že holandský katechizmus bol zavrhnutý, aj keď nie priamo, Svätým Otcom, teda ním menovanou komisiou kardinálov. Desať bodov, ktoré majú vzťah k desiatim základným skutočnostiam učenia Cirkve, bolo odsúdených alebo aspoň sa žiadalo od vydavateľov, aby zmenili pochyb­ný text diela alebo aby ho prepracovali v katolíckom zmysle. Boli vyzvaní, aby pripravili nové vydanie katechizmu so zmeneným textom. Vyšlo ich niekoľko vydaní, v ktorých bolo na konci knihy uvedených spomínaných desať bodov, text však nikdy zmenený nebol. Nakoniec upustili aj od týchto dodatkov a v nových vydaniach sa nevyskytujú už vôbec. A tieto katechizmy teraz slúžia ako predloha katechizmom na celom svete."

Pri prednáške vo svojom rodisku Tourccoing dňa 30. januára arcibiskup Le­febvre predložil svojim poslucháčom nové vydanie katechizmu, ktorý pochádzal od oficiálnej katechickej komisie francúzskeho episkopátu. V ňom sa hovorilo:

„Pravda nie je nič prijaté, uzatvorené, ale niečo, čo sa tvorí".

      Tamtiež uviedol dekan teologickej fakulty v Strasburgu nasledujúce slová: „Nepochybne sa uskutočňujú napr. bayreuthské slávnostné hry Richarda Wágnera, za jeho prítomnosti. Ale táto jeho prítomnosť čo do intenzity prevy­šuje tú, s ktorou sa uskutočňujú predstavenia alebo koncerty, venované maj­strovi len príležitostne. Podľa mojej mienky je Kristova prítomnosť v eucharistii chápaná v tejto perspektíve."

Oveľa otrasnejší prípad uviedol arcibiskup Lefebvre na prednáške, ktorú predniesol 24. októbra 1976 vo Fridrichshafene na Bodamskom jazere pred 10 000-mi poslucháčmi. Tam povedal:

      „V Paríži pred týždňom vyšla pod protektorátom kardinála parížskeho arcibis­kupstva brožúra, ktorú za vedenie Ústredia katolíckej akcie napísal Jean Bar­raud. Hovorí sa v nej:

      „Zostáva eucharistia pri konsekrácii chlebom? Áno, zostáva chlebom." „Je náš Pán Ježiš Kristus v tejto eucharistii telesne prítomný?"

      „Nie, náš pán Ježiš Kristus nie je v tejto eucharistii telesne prítomný." (Pozn.: Zmieneným parížskym arcibiskupom je kardinál Lustigiere, ktorý sa verejne chváli, že je Žid.)

Pri kňazských exercíciách v auguste 1972 arcibiskup Lefebvre povedal:

      „Tradičná definícia manželstva bola vždy formulovaná z hľadiska jeho hlavné­ho účelu, za ktorý sa vždy pokladalo plodenie detí a manželskej láske pripa­dala druhoradá úloha. Na koncile boli snahy túto definíciu zmeniť v tom zmy­sle, že už neexistuje hlavný a vedľajší účel, že plodenie detí a manželská lás­ka sú rovnocenné. A bol to kardinál Suenens, ktorý tento útok proti manželstvu osobne viedol. A ešte veľmi dobre si pamätám, ako sa vtedajší generálny ma­gister dominikánov kardinál Browne zdvihol a zvolal: „Caveatis. Vyvarujte sa. Ak príjmete túto definíciu, potom jednáte proti celej tradícii Cirkvi a znetvoríte zmysel manželstva."

Pápež Pavol VI. menoval kardinála Seunensa, ktorý je od 15. mája 1976 slo­bodomurárom, jedným zo štyroch moderátorov koncilu.

Ešte ďalej zašiel predseda francúzskej konferencie arcibiskup marseilleský Etchegaray. Pri svätení kostola v Schmellerstrasse v Mníchove predložil arcibis­kup Lefebvre svojim poslucháčom pastiersky list tohto kardinála, v ktorom sa pí­še:

      „Ak si snúbenci želajú zbožný obrad, avšak bez sviatosti manželstva, pretože sa necítia ešte zrelí, aby prijali sviatosť manželstva, je možné, ak si to želajú, tento malý obrad vykonať, aby boli spojení. Potom môžu žiť ako manželia až do tej doby, než prijmú sviatosť."

Pri audiencii v Castel Gandolfo dňa 11. septembra 1976 arcibiskup Lefebvre povedal Svätému Otcovi:

      „Vo Francúzsku existuje 23 omšových Kánonov. Pápež mu odpovedal: „Ale je ich viac, monsignore, oveľa viac." - „No dobre, keď ich je viac, prečo sa k nim nepridá ešte jeden, ktorý zodpovedá našim želaniam? Predsa sa podporuje pluralizmus."

Je samozrejmé, že tieto skutočnosti vyvolali medzi slobodnými murármi a aj medzi liberálmi katolíkmi búrlivé nadšenie. Už v roku 1969 napísal člen fran­cúzskeho senátu knihu „Liberálny katolicizmus", v ktorej píše:

      „Už pol druhého storočia bojujeme za to, aby naše názory nadobudli prevahu vo vnútri Cirkvi a nikdy sa nám to nepodarilo. Konečne prišiel II. Vatikánsky koncil a my sme triumfovali. Odteraz sú tézy a princípy liberálneho katolicizmu oficiálne a s konečnou platnosťou uznané Svätou Cirkvou."