Archiv



Obcianske zdruenie Genius loci Internetov strnka o bylinkch


Prameň > 2009 > > Genéza Sionizmu -časť 3. Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi - IV. Princíp kolegiality...

Genéza Sionizmu -časť 3. Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi - IV. Princíp kolegiality...

Genéza Sionizmu -časť 3. Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi - IV. Princíp kolegiality...

..., vyhlásený koncilom, je popretím hierarchie právomoci pápeža a diecéznych biskupov.

„Až sa zrúti tradičná štruktúra, bude nasledovať celý zvyšok. Cirkev takýto zá­pas nepredvídala, už dlho nie je pripravená na prijatie nového revolučného ducha a na prispôsobenie sa mu ... Pápeža nečaká popravisko, ale rozbujne­nie miestnych cirkví, ktoré sa zorganizujú na demokratickom princípe, odmiet­nu závory medzi klerikmi a laikmi, vytvoria vlastné dogmy a budú žiť v úplnej nezávislosti na Ríme."



Čo je hierarchia právomoci?


Hierarchia (grécky svätá vláda) je posvätná moc, udelená Ježišom Kristom. Delí sa na hierarchiu svätenia a hierarchiu právomoci.

Hierarchia právomoci je oprávnená viesť a riadiť Cirkev, diecézu alebo farnosť. Táto právomoc bola vždy pokladaná za autokratickú, t. j. jej vykonávateľ sa o ňu s nikým nedelil, ale zároveň za ňu niesol plnú zodpovednosť.


Siónski mudrci vedeli, že každá právomoc musí byť autokratická


V 1. protokole sa hovorí:

      „Veľkorysý a jasný plán môže byť vypracovaný len jediným mužom, ktorý sko­ordinuje všetky kolesá vládneho mechanizmu. Z toho je nevyhnutné vyvodiť, že pre blaho krajiny je výhodnejšie, keď je moc sústredená v rukách jedného zodpovedného jedinca. Civilizácia nemôže existovať bez absolútneho despo­tizmu, pretože nie je dielom más, ale ich vodcov, nech sú akýkoľvek."

A v 10. protokole:

      „V dobách, keď národy pokladali svojich vladárov za čistý prejav Božej vôle, bez reptania sa podrobili autorite samovládcov. Avšak odo dňa, keď sme im vnútili pojem vlastných právd, začali vo svojich panovníkoch vidieť prostých smrteľníkov. Ľud, ktorému sme vzali vieru, prestal pozerať na svätých poma­zancov ako na Božských a keď sme otriasli jeho vierou v Boha bola panovníc­ka moc vyhodená na smetisko a stala sa verejným vlastníctvom, ktorého sme sa chopili my."

V tejto súvislosti nám na myseľ prichádzajú slová v Times z roku 1920, ktoré sme už citovali:

      „Povšimnite si to, že isté podstatné rysy domnelého židovského programu vy­kazujú znepokojujúcu podobnosť so súčasnými svetovými udalosťami."

V roku 1870 bola v Európe len jediná republika, Švajčiarsko. V roku 1970 už je len jedno kráľovstvo, Španielsko a šesť kráľovstiev bábkových - Anglicko, Belgicko, Holandsko, Dánsko, Švédsko a Nórsko. A len jediná autokracia - Svätá Stolica.

Preto dostalo slobodomurárstvo rozkaz k útoku na túto autokraciu. Časopis „Europeische Freimaurerei" (Baden-Baden Strasbourg, september 1964) napí­sal:

      „A pokiaľ nebude odstránené panstvo jednotlivca v cirkevnej ústave, potiaľ bude podľa nášho názoru stroskotávať každá reforma na iných úsekoch. Ús­tavná právomoc pápeža a ním menovaných kardinálov je inštitucionálnou pre­kážkou každého lepšieho chápania a každej lepšej reformy."


Ani tento moment neunikol bdelosti sv. Pia X.


V § IIL, lit. d. encykliky „Pascendi" reprodukuje bludné učenie modernistov o hierarchii takto:

      „Podstata tejto autority vyplýva z jej pôvodu a z tejto podstaty je nevyhnutné vyvodiť jej práva a povinnosti. V predchádzajúcej dobe bol všeobecne rozší­rený názor, že autorita prišla do Cirkvi zvonku, totiž priamo od Boha, a preto sa dôsledne bralo ako fakt, že je autokratická. Toto učenie je však v dnešnej dobe neudržateľné. Ako Cirkev vyviera z kolektívneho vedomia, tak aj autorita životne vyviera zo samotnej Cirkví. Ak teda autorita ako Cirkev vychádza zo samotnej Cirkvi a z náboženského vedomia, je mu aj podriadená. Ak sa vymaní z tejto podriadenosti, stáva sa tyraniou. My však žijeme v dobe, kedy zmysel pre slobodu dosiahol svoj vrcholný bod. V občianskom živote ve­rejné vedomie presadilo demokraciu. Ľudské vedomie je však len jedno, tak ako je len jeden život. Ak teda nechce cirkevná autorita budovať a udržiavať v ľudskom vedomí vnútorný rozpor, musí prijať demokratické zriadenie a to tým skôr, že ináč je jej osud spečatený. Pretože by bolo naivné sa domnie­vať, že vo vývoji túžby po slobode by niekedy nastal nejaký zvrat. Násilné ob­medzovanie slobody by viedlo k výbuchu, ktorý by zmietol Cirkev aj nábožen­stvo. To je učenie modernistov, ktorí preto usilovne hľadajú cesty, ako uviesť do súladu autoritu Cirkvi so slobodou veriacich."


II. Vatikánsky koncil prijal princíp kolegiality


V dekréte „O pastoračnej úlohe biskupov Cirkvi" sa v článku 36 a 37 hovorí:

      „Od prvých stáročí Cirkve boli biskupi, hoci riadili len dielčie Cirkvi spoločen­stvom bratskej lásky a horlivosti pre všeobecné poslanie uložené apoštolom vedení k tomu, aby zjednocovali sily i vôľu a tak napomáhali spoločnému bla­hu jednotlivých Cirkví. Z toho dôvodu sa konali provinčné koncily a nakoniec plenárne koncily, na ktorých biskupi pre rôzne Cirkvi stanovili jednotné smer­nice ako vo veciach vyhlasovania vieroučných právd, tak aj vo veciach cirkev­nej disciplíny. Tento ekumenický koncil si želá, aby úctihodné inštitúcie synód a koncilov rozkvitli novou silou. Tým má byť lepšie a účinnejšie postarané o rast viery a udržanie disciplíny v rôznych Cirkevných vierach podľa daností našej doby. V dnešných časoch môžu predovšetkým biskupi svoj úrad prime­rane a plodne vykonávať len vtedy, ak svoju svornú súčinnosť s ostatnými bis­kupmi ešte zblížia a upevnenia. A pretože biskupské konferencie, ktoré sú už v mnohých krajinách zriadené, priniesli znamenité dôkazy plodného apoštolá­tu, pokladá koncil za vhodné, aby sa všade schádzali biskupi tej istej krajiny alebo územia na konferenciách. Majú sa schádzať v stanovenom čase, aby z výmeny znalostí a skúseností a zo vzájomných porád vzišla svätá súčinnosť síl pre spoločné blaho cirkví."

V odstavci 4 čl. 38 sa hovorí:

      „Rozhodnutia biskupskej konferencie, pokiaľ boli uskutočnené právoplatne a aspoň dvomi tretinami hlasov tých biskupov, ktorí sú členmi s rozhodujúcim hlasovacím právom a boli schválené Apoštolskou stolicou, majú záväznú prá­vomoc a to v tých prípadoch, keď to buď predpisuje všeobecné právo alebo určí zvláštne nariadenie, ktoré vydá Apoštolská stolica, motu proprio, alebo na prianie konferencie."


Dôsledky kolegiality, ako ich vidí biskup Graber


Na str. 75 knihy o Atanášovi sa hovorí:

      „A tým sme sa ocitli na vrchole nášho problému a želáme si len, aby bol na­sledujúci citát z „El’Humanisme" chápaný vo svojom plnom dosahu:

      „Až sa zrúti tradičná štruktúra, bude nasledovať celý zvyšok. Cirkev takýto zá­pas nepredvídala, už dlho nie je pripravená na prijatie nového revolučného ducha a na prispôsobenie sa mu ... Pápeža nečaká popravisko, ale rozbujne­nie miestnych cirkví, ktoré sa zorganizujú na demokratickom princípe, odmiet­nu závory medzi klerikmi a laikmi, vytvoria vlastné dogmy a budú žiť v úplnej nezávislosti na Ríme."

Toľko slobodomurári.

Vráťme sa tam, kde sme začali, Atanázius vo svojom pastierskom liste vyratú­va, čo sa vtedy v Alexandrii stalo:

      „Rabovanie kostolov, podpaľačstvo, rúhanie, prznenie panien, bičovanie a za­bíjanie. Toto všetko nie je nič proti tomu, čo sa odohráva dnes v svetovej cirkvi, bez toho aby sme si to tak vcelku uvedomovali. Či už nevznikajú miestne cir­kvi, ba či nie sú už dokonca v plnej aktivite, ak na synodách demokratickým spôsobom hlasovania rozhoduje väčšina, teda akási svojvoľná skupina a nie pravda?"

Spomínaný slobodomurársky časopis ďalej hovorí:

      „Čoskoro už nebude možné, aby Vatikán udržal kontrolu nad týmito prúdmi vo vnútri ohromného telesa Cirkvi, ktorá sa pokladá za homogénnu ... Nebolo by načase vrátiť sa k národnejším cirkviam?"

Popravisko teda pápeža nečaká. Aká ľudská je naša doba. Pápeža očakávajú len miestne cirkvi, s tými sa teda musí zmieriť, ale na konci tohto vývoja bude pápež zbytočný, veď predsa miestne cirkvi budú žiť v úplnej nezávislosti na Rí­me. Teda predsa len popravisko vo forme anihilácie. Sme veľmi povďační za túto otvorenú reč. Vieme, na čom sme. Diabolský plán leží jasne a otvorene pred nami.


Pôvodným javom kolegiality je zotretie rozdielov medzi kňazmi a laikmi


Odstránenie posvätného kňaza je jedným z najväčších výdobytkov nemecké­ho luteránstva. Už predtým sme si povedali, že najmocnejšou hnacou silou ne­meckej reformácie bola túžba nemeckých veľmožov po cirkevnom majetku, a že ideologický pláštik, ktorým tieto pohnútky zastreli, im ochotne utkal Martin Luther. Hlavným Lutherovým argumentom bolo, že medzi duchovným a svet­ským stavom nie je žiadny rozdiel, že duchovné osoby majú byť volené ľudom a nie diktované Rímom pomocou biskupského svätenia, že rehole majú byť roz­pustené a pod. Za týchto okolností potom Cirkev nepotrebuje vlastniť žiadny ma­jetok - a skutočne severonemeckí veľmoži s rozkošou tento majetok rozkradli. Vo svojom spise „Ku kresťanskej šľachte nemeckého národa a o náprave kresťanského stavu" z roku 1520 Luther na str. 148 píše:

      „Prvým múrom, ktorú vybudovali romantisti (t. j. rímska hierarchia), je rozdiel medzi duchovnými a laikmi. Tak sa vynašlo, že pápež, biskupi, kňazi a mnísi tvoria duchovný stav, na rozdiel od kniežat, pánov, remeselníkov a sedliakov, ktorí patria k laickému stavu. To je číry výmysel a lož. Pravda je ale taká, že všetci kresťania patria k duchovnému stavu. Jediný rozdiel, ktorý medzi ni­mi je, je rozdiel funkčný. Ak pápež alebo biskup vykoná pomazanie, udelí ton­zúru, posvätí, požehná alebo si oblečie niečo iné ako laici, potom síce môže poslať do sveta podvodníkov alebo pomazaných bôžikov, ale nemôže urobiť ani kresťana ani duchovného... Všetko, čo vyjde z krstiteľnice, sa môže hono­siť tým, že je posväteným kňazom, biskupom alebo pápežom, aj keď nepríslu­ší všetkým, aby túto funkciu vykonávali."

V predchádzajúcom odstavci sme sa dočítali, že slobodomurárom záležalo na tom, aby boli „odmietnuté závory medzi klerikmi a laikmi". V pokoncilovej Cir­kvi boli urobené prvé kroky aj v tomto smere. Vo veľa prípadoch bolo odstránené rúcho, kňazi prestali nosiť kolár a tonzúru, farári odložili v úradných hodinách kleriku, Svätá Stolica povolila niekoľko kňazských sobášov, bolo odstránené podjáhenstvo, boli prepustení ženatí jáhnovia atď. Kňazi sa tak dobrovoľne zriekli toho, čo francúzskym kňazom zakázala civilná konštitúcia. 
- KAREL HALBICH, Vydavateľstvo AGRES -
18.12.2009

Súvisiace články


index článkov
© 2002 - 2013 Genius loci
Dizajn romi
Script a optimalizácia PromoNet