Psy a omyly - Patrí pes do bytu?

Raz ma kamarát varoval: „Keď si poriadiš psa – počítaj s tým, že o to častejšie budeš narážať na ľudskú hlúposť a aroganciu.“. Mal rýdzu pravdu! Najprv som chcel tento plánovaný seriál nazvať „Psy a blbci“, pretože tu chcem hodne písať aj o doslovných blbcoch, ktorých - ja a moji známi - stretáme so svojimi psami a ktorí nám dávajú občas hodne zabrať. Môžem povedať, že blbca z človeka neurobí ani tak samotný omyl, ako jeho vedomé opakovanie a arogancia - obohatená neschopnosťou priznať svoju chybu. Často takýto blbec pohŕda faktami a nad tie vynáša svoje omyly. Bože, čo som ich postretal.. Aby som tu neurážal a nezamieňal spomínaného blbca s človekom omylným, ale učiacim sa (tam neskromne radím i seba; omylov a trapasov sme si tiež užili, ale snažím sa im čeliť, predchádzať a riešiť ich) – pomenovávam tento seriál „Psy a omyly“.

Pes je nádherný tvor – telom i dušou; verný a oddaný človeku – na čo bohužiaľ často neblaho dopláca. Ako psíčkar som sa stretol s mnohými „prešľapmi“ a omylmi – úmyselnými, či neúmyselnými. Niekedy ide len o maličkosť a niekedy o život. Rád by som týmto seriálom poukázal na niektoré z nich, a keby som len jednoho človeka poučil a prispel k rozšíreniu jeho obzorov – bude to úspech.

Na samom začiatku by som majiteľov psov rozdelil na dve základné skupiny. Prvú skupinu nazývam „psíčkari“. Pes je pre nich členom rodiny, teší sa láske svojho majiteľa a dostáva sa mu patričnej pozornosti. V lepšom prípade sa takémuto psovi dostane aj výchovy a vtedy je radosť sledovať zohranosť dvojice človek – pes.

Druhú skupinu nazývam „tí čo majú psa“. Tuná je pes chápaný skôr ako vec, než živá bytosť. Často je to len doplnok dvora – neraz doživotne uväznený na reťazi. Keď už sa mu možná dostane aj nejakej priazne – s výchovou a socializáciou je to na bode mrazu. Kynologické vzdelanie takýchto majiteľov je tiež často nulové, čo vôbec neznamená, že práve z týchto radov nevyvstávajú početné masy „mudrlantov“, ktorí „najlepšie vedia“ ako na psa! Pri šírení ich „poznatkov“ neraz vstávajú vlasy dupkom. Tragédia psov v tejto skupine má široký rozsah. Najhoršie sú na tom tí, ktorí nemajú ani vlastnú búdu – iba reťaz na krku. O týraní nehovoriac.. Zväčša je takýto neborák kŕmený iba kuchynským odpadom, resp. lacnými, nekvalitnými granulami. Myslím, že túto skupinu nemusím hlbšie opisovať – určite každý z nás vo svojom okolí pozná, či vída psa takýchto majiteľov.

Prvý mýtus, ktorí by som tu chcel zboriť je filozofia, že pes do domu (do bytu) nepatrí.. Pes v byte je týranie a podobne.. Táto filozofia paradoxne vychádza často z úst menovanej skupiny „tí čo majú psa“, alebo jej budúcich členov.. K tejto problematike by som tu hneď rád citoval slová váženého kynológa a profesionála – pána Iva Eichlera:    

„Znám mnoho nešťastníků žijících v ohradě nebo v kotci, a také spoustu takzvaných byťáků, jejichž radost ze života a štěstí by mnohý člověk mohl závidět. Pokuste se tento případ srovnat se psem stejného plemene, který je celý den zavřený v sebevětším kotci a jeho pán jej přijde pouze nakrmit, případně ho vypustí na nějakou chvíli na dvůr. Buďte si jistá, že pes dá přednost bydlení se svým pánem v bytě, kde s ním je v bezprostřednějším, větším kontaktu a žije v podstatě rodinný život. Takový pes je výrazně šťastnější a snadno se přizpůsobí našemu režimu, kdy mu není zatěžko počkat, než se vrátíme z práce a pod.. Sám jsem prodělal podobnou zkušenost s dobrmanem mého bratra, který měl tu vzácnou možnost, že si mohl vybrat, kde chce žít. Nejprve žil celotýdenně u mne, na mé zahradě s celodenním výběhem a ve společností smečky nejméně pěti dalších psích kamarádů. Můj bratr si jej z pracovních důvodů brával v této době pouze na víkendy. Pes si však svým chováním prosadil, že nyní bydlí v panelákovém bytě se svým "páníčkem" a bratrovi nezbylo, než změnit svůj pracovní režim. Spokojeni jsou nyní oba. Ale podstatné je, že Atom má dostatek možností se vyvenčit a očichat si svůj svět na dostatečně dlouhých procházkách. Nejdůležitější pro psa není tedy ustájení, ale častý kontakt se svým pánem, který se mu věnuje. Zajímavý pro některé z čtenářů může být fakt, že na západ od našich hranic se pokládá ustájení jakéhokoli psa venku za něco nepatřičného."

Nečudo, že sa mi „otvára nožík vo vrecku“, keď mi človek čo má doma psa na reťazi vraví, že týram psa v byte.. Sám vždy vravím, že keď je pes v byte – neznamená to, že je tam väzňom. Byt je pre neho - tak isto ako pre mňa – zázemím; miestom bezpečného oddychu.. Nie klietkou! Samozrejme musíme brať na zreteľ, že denné vychádzky a režim musia byť samozrejmosťou. Tam je nutné prispôsobenie výberu plemena k zvyklostiam a možnostiam majiteľa! Bol by to pravdepodobne nešťastný výber (pre psa i človeka), keby si napríklad babička s boľavými nôžkami poriadila športové plemeno - náročné na dostatok pohybu. Tak isto by nebolo prospešné, keby nejaký pohybovo zdatný a náročný človek preháňal po kopcoch udychčaného francúzskeho buldočka. Je tiež veľmi dôležité, aby majiteľ - pri zvažovaní vlastniť psa - prehodnotil svoje časové dispozície! Pes potrebuje svoju dennú dávku pozornosti; je to od prírody spoločenský tvor. Nechávať ho pravidelne väčšinu dňa opusteného a večer s ním narýchlo urobiť kolečko okolo domu - nie je pre psa dobré! Samozrejme, väčšina psov v našej spoločnosti sa musí naučiť znášať rozumné dávky samoty – v čase kedy sme v práci, v škole.. Musia sa však vlastnou skúsenosťou naučiť, že to je len stav dočasný a bude vždy patrične kompenzovaný pravidelnou vychádzkou (primeranou pohybovým potrebám psa) a spoločnosťou svojho pána, či celej rodiny. Nutný je i čas venovaný výchove! Pes nie je vec ale živý - vnímavý tvor, a aby bolo naše súžitie s ním šťastné (minimálne - prijateľné), musíme si ho vychovať.. Ukázať mu čo smie a čo nie. Pes sa učí opakovaním a to vyžaduje svoj čas. Za toto všetko, ako i za dopady svojej výchovy, berie zodpovednosť majiteľ psa!

Opomenutím dôležitých faktorov potom dochádza k nedorozumeniam medzi majiteľom a psom; zlou výchovou a podmienkami vznikajú zlozvyky.. V byte patria medzi najnešťastnejšie – hlučnosť (štekanie a zavýjanie) a ničenie (nábytku, topánok..). To druhé sa týka iba majiteľov psa, ale pri hluku sa do toho zainteresuje aj okolie a vznikajú ďalšie a ďalšie nedorozumenia. Veľmi ľahko potom vzniká presvedčenie, že pes do bytu nepatrí. Ono nie je nič príjemné, keď sa hlučný pes nachádza i vo dvore rodinného domu, či záhradky a dáva zabrať celému okoliu. Stačí aby niekde „zašuchoril“ ježko a už je z toho polhodinový „širokopásmový“ nočný poplach. Najčastejšie je však poukazované na hluk psov v byte. Ničenie okolia, či úteky nezvládnutého psa - ustajneného vonku - môžete ľahostajne (a zatiaľ beztrestne) eliminovať reťazou, alebo kotercom a „hrdo“ sa stať členom skupiny „Tí čo majú psa“. Pokiaľ to so psom myslí niekto vážne – musí pochopiť, že to vyžaduje hodne času a taktiež tomu prispôsobený životný štýl! O dobre vychovanom psovi v byte zväčša ani neviete – pokiaľ ho pravidelne nevídate z neho vychádzať. Už zopár krát sa ma suseda pýtala, keď nás dlho nevidela spolu, že či mám ešte psa.. Vraj ho „nečuť – nevidieť“. Pes v byte nesie svoju „daň“ v podobe reálne vyšších daní, ako pri psoch „dvorových“; niekomu by možno vadila srsť po kobercoch.. Ako vravím – treba všetko dôkladne a zodpovedne prehodnotiť. To sú však pre mnohých ľudí zanedbateľné skutočnosti s porovnaním toho, aký dokáže byť pes verným a oddaným spoločníkom. Každopádne presvedčenie postavené na podobných faktoch je vecou názoru jednotlivca a nie dôvodom všeobecne tvrdiť, že pes do bytu nepatrí!