Genéza Sionizmu -časť 3. Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi - V. Keď koncil princípom náboženskej slobody ochromil učiteľský úrad Cirkvi...

Až do II. Vatikánskeho koncilu sa pod týmto pojmom rozumelo úsilie o zjedno­tenie všetkých protestantských kresťanov. Tento koncil rozšíril rozsah tohto poj­mu na všetkých kresťanov, keď v čl. 4 „Dekrétu o ekumenizme" hovorí:

      „Pod vplyvom vanutia milosti Ducha Svätého v mnohých krajinách sveta exis­tujú snahy, aby modlitbou, slovom i skutkom sa došlo k onej plnosti jednoty, ktorú chce Ježiš Kristus. Preto koncil napomína všetkých katolíckych veria­cich, aby sa poznávajúc znamenia doby horlivo zúčastnili ekumenického die­la. Pod pojmom „ekumenické hnutie" sa rozumie činnosť a podniky, ktoré pod­ľa rozmanitých potrieb Cirkvi a podľa možností dobových pomerov boli vyvo­lané k životu a zamerané na podporu jednoty kresťanov. Patrí k nim predo­všetkým každé úsilie o vymýtenie všetkých slov, súdov a skutkov, ktoré nezod­povedajú situácii odlúčených bratov podľa spravodlivosti a pravdy, a tým sťa­žujú vzájomné vzťahy. Ďalej ide o dialóg, ktorý pri zhromaždení kresťanov z rôznych cirkví a združení, ovládaných duchom zbožnosti, vysvetlí učenie každého svojho združenia hlbšie, takže zreteľnejšie vystúpi to, čo je na ňom charakteristické."

Z toho čo sme už predtým uviedli o magistériu jasne vyplýva, že jediná kato­lícka cirkev (a nikto iný) podáva pravé učenie Ježiša Krista. Všetko, čo sa od toh­to učenia odchyľuje je bludné. Preto nemá žiadny zmysel, aby tí, ktorí tvoria „Cir­kev slyšiacu" (Pápež a biskupi patria k Cirkvi „učiacej"), diskutovali o akomkoľvek článku Kristovej náuky. Ich povinnosťou je iba poučovať „odlúčených bratov" o tom, čo učí katolícka Cirkev a upozorňovať ich na to, že toto učenie je neomyl­né. V diskusiách totiž víťazí skôr diskutérska obratnosť a pohotovosť, než pravda a preto katolícki diskutujúci sa vystavujú nebezpečenstvu, že sa zapletú do osí­diel synkretizmu a nakoniec stratia ten najdrahocennejší poklad, ktorý má človek na tomto svete, dobrú katolícku vieru.

---

---

Nebezpečenstvo synkretizmu si veľmi dobre uvedomoval Mojžiš a preto vyvo­lenému národu uložil 613 ľahko pochopiteľných telesných predpisov s tým, že ich hoci aj formálne dodržiavanie preukáže u každého z nich príslušnosť k vy­volenému národu.

Aj Ježiš Kristus uložil svojim pokračovateľom - jedenástim apoštolom, aby je­ho učenie odovzdávali neporušené ďalej. Stalo sa tak pri slávnom zjavení na hore, kde povedal:

      „Je mi daná všetka moc na zemi i na nebi. Preto choďte do celého sveta a získavajte si učeníkov medzi všetkými národmi, krstite ich v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta." (Mat. 28, 18-20)

Oproti tomu je náboženský synkretizmus starou slobodomurárskou požiadav­kou. Už v spomínanej „Konštitúcii slobodného murárstva, obsahujúcej dejiny, povinnosti a pravidlá tohto starobylého a ctihodného bratstva, vydaného pre po­trebu lóží", ktorú vypracoval v roku 1723 z príkazu veľmajstra anglickej veľlóže vojvodu z Whartonu presbyteriánsky pastor James Anderson, kde sa hovorí:

      „Pre slobodomurára vyplýva z jeho členstva v lóži povinnosť riadiť sa mravným zákonom - ak ovláda dokonale svoje umenie, nikdy nebude hlúpym ateistom ani bezbožníckym voľnomyšlienkárom. Avšak ak za starých čias bolo slobodomurárom prikázané, aby sa hlásili k náboženstvu svojej krajiny alebo svojho štátu, nech bolo akékoľvek, dnes sa javí vhodnejším, aby vyznávali to nábo­ženstvo s ktorým súhlasí celé ľudstvo, pričom sa ponecháva na ich ľubovôli, aby vyjadrili svoju osobnú mienku. To znamená, že slobodomurári majú byť ľuďmi dobrými a naozajstnými, ľuďmi čestnými a poctivými, nech sa od seba líšia akýmkoľvek vyznaním alebo presvedčením. Tým sa slobodomurárstvo stáva centrom jednoty a prostriedkom k upevneniu priateľstva medzi ľuďmi, ktorí by sa bez neho nikdy nedokázali medzi sebou zmieriť."

Pre úplnosť dodávame, že toto stanovisko k náboženstvu zaujímajú len tzv. regulárni slobodomurári, ktorých prototypom je „Veľká lóža anglická". Naproti tomu neregulárne slobodomurárstvo, ktorého základy položil „Veľký orient fran­cúzsky", keď zo svojej konštitúcie v roku 1877 vyškrtol „Veľkého architekta ves­míru" je slobodomurárstvom ateistickým.

Pápež Pius XIL, keď prednášal 23. mája 1958 na VII. týždni pastorálnej adap­tácie, označil za korene moderného odpadlíctva od viery vedecký ateizmus, dia­lektický materializmus, racionalizmus, iluminizmus, laicizmus a ich spoločnú matku: slobodomurárstvo.

Zvolením Jána XXIII. v roku 1958 nastáva opäť obrat. Snáď táto okolnosť vie­dla plenárne zasadanie argentínskych kardinálov, arcibiskupov a biskupov k spoločnému prehláseniu z 20. februára 1959, v ktorom sa hovorí:

      „Marxizmus a slobodomurárstvo majú spoločný ideál pozemskej blaženosti. Preto slobodomurárstvo môže prijať filozofické koncepcie marxizmu. Nie je možný žiadny konflikt medzi filozofickými princípmi marxizmu a slobodného murárstva - prehlasuje veľmajster parížskych slobodomurárov.

      Aby dosiahlo svojich cieľov, používa slobodné murárstvo sociálne a hospo­dárske revolúcie proti vlasti, rodine, majetku, morálke a náboženstvu. Slobod­né murárstvo dosahuje svoje ciele skrytými, podvratnými prostriedkami. Ko­munizmus zase verejnými podvratnými prostriedkami. Slobodomurárstvo uvá­dza do pohybu sektárske politické minority a komunizmus sa opiera o politiku más, využívajúc túžob po sociálnej spravodlivosti. Všetkým, ktorí majú na srdci lásku k vlasti, označujeme za nepriateľa tradícií a našej budúcnosti slobodné murárstvo a komunizmus, ktoré túžia zničiť všetko, čo je v našej kra­jine vznešené a posvätné."

Rwandský arcibiskup Perraudin zaslal po svojom návrate z Európy v roku 1961 všetkým kňazom svojej africkej diecézy list, v ktorom povedal:

      „Stretol som sa s mnohými veľkodušnými a pozoruhodnými činmi, ale napriek tomu je môj prevažujúci dojem ten, že si v Európe neuvedomujú dosah boja, ktorý(m) sa stáva lotériou osud celej Afriky. Komunizmus a slobodné murárstvo tu hrajú diabolskú hru a staré kresťanstvá si dostatočne neuvedomujú, že Cir­kev, ktorej sú členmi, teda ich cirkev, je v Afrike v smrteľnom nebezpečenstve. Ľudia v Európe sú nedostatočne informovaní a pokiaľ áno, tak sú informovaní veľmi skreslene."

Biskupi gréckej pravoslávnej Cirkvi už 12. septembra 1933 na svojej konferen­cii prehlásili:

      „Slobodomurárstvo je mysteriózne náboženstvo, úplne odlišné od kresťanskej viery, jej odporujúce a cudzie. Ako iné mysteriózne kulty vedie cez zdanlivú toleranciu a uznanie cudzích božstiev k synkretizmu, podkopáva dôveru k iným náboženstvám a pozvoľna ich rozkolísava."

Na záver si vypočujme veľkého staviteľa mostov medzi slobodomurárstvom a Cirkvou francúzskeho slobodomurára Yvesa Marssudona, ktorý vo svojej kni­he „Ekumenizmus z pohľadu tradičného slobodomurára" (Paris 1964, str. 61), opatrenej premršteným(?) venovaním Jánovi XXIIL, píše:

      „My, tradiční slobodomurári, si dovoľujeme upresniť a do inej roviny preniesť slovo jedného štátnika tým, že ho prispôsobíme okolnostiam - katolíci, protes­tanti, moslimovia, hinduisti, voľnomyšlienkári, veriaci myslitelia - to všetko sú pre nás len krstné mená. Naše rodné meno je slobodomurár."

Biskup Graber k tomuto citátu poznamenáva („Atanázius ...", str. 41):

      „V tomto bode sa zreteľne ukazuje, ako blízko sa správne môže nachádzať od nesprávneho. Čo by pre nás mohlo byť žiaducejšie, než ekumenizmus v zmysle Kristových slov: „Aby všetci jedno boli" (Ján 17, 21). Avšak ako vá­nok tenká je hraničná čiara, ktorá tento ekumenizmus delí od synkretického ekumenizmu, ktorý relativizuje pravdu a v poslednej fáze smeruje k supercir­kvi, veľkému cieľu tajných spoločností."

A to je vytúžený cieľ siónskych mudrcov, ktorí v 7. protokole hovoria:

---

---

Odlišná koncepcia služby Božej medzi luteránmi a katolíkmi vyviera z rozdiel­nej koncepcie cesty k spáse. Podľa luteránov možno k spaseniu dôjsť len vierou, podľa učenia katolíckej cirkvi len činorodou láskou.

Ideológ českého luteránstva prof. dr. Hromádka vo svojich „Zásadách" (Praha 1946, str. 27) hovorí:

      „Spasenie je darom milosti Božej. Pred Bohom stojíme zaťažení vinou a hrie­chom. Jeho slovo nás usvedčuje, že jediné čo môžeme robiť, je spoznať a uznať svoju vinu a vydať sa na milosť Hospodinovu. Nemôžeme sa odvolať na nič, ani na svoje najkrajšie skutky, ani na svoje vedomosti a učenosť, ani na svoje kultúrne úspechy, pozemské postavenie a česť, ani na svoje city po­božnosti, náboženské úkony a príslušnosť k Cirkvi."

Toto učenie, ktoré sa autor nesnažil doložiť žiadnym citátom z Písma Svätého, je v protiklade k tomu, čo povedal Ježiš Kristus:

      „A keď príde Syn človeka vo svojej sláve a všetci svätí anjeli s ním ... vtedy povie Kráľ ... Poďte požehnaní môjho Otca, vládnite dedične kráľovstvom ... lebo som lačnel a dali ste mi jest ..." (Mat. 25, 31-46)

---

---

Ak podľa Luthera Ježiš Kristus svojou obeťou na kríži urobil všetko, čo pre spásu ľudstva mohlo byť vykonané, potom by nám veriacim neostávalo naozaj nič iné, než tejto skutočnosti veriť, ale Pán Ježiš nám povedal: „Kto chce za mnou prísť, zapri sám seba, vezmi svoj kríž a nasleduj ma". (Mat. 16, 24) My katolíci preto veríme, že musíme stáť v ustavičnom boji proti telu, svetu a diablovi, že sa ustavične musíme obetovať, že musíme byť ustavičnou obetou, ustavičným darom. Sme ukrižovaní s našim Pánom Ježišom, s ním nesieme svoj kríž a jeho nasledujeme. V predkoncilovej Svätej Omši bolo toto poňatie vyjadrené nádhernými slovami po obetovaní kalicha:

      „V duchu pokory a so skrúšeným srdcom nech sme prijatí, Pane, a tak sa dej naša obeť pred tvárou Tvojou, aby sa páčila Tebe, Pane Bože."

V pokoncilovom formulári bola táto modlitba vypustená. Martin Luther však hovorí (Leo Christiani: „Od lutherstva k protestantizmu", 1910, str. 258):

      „Hlavná súčasť ich kultu Omše presahuje všetku pobožnosť a všetku hrôzu. Z Omše robia obeť a dobrý skutok. Keby nebol iný dôvod pre zavesenie rehoľ­ného hábitu na klinec, pre vystúpenie z kláštora a pre porušenie rehoľných sľubov, tak toto jediné by naskutku bolo dostatočným dôvodom."

A na inom mieste (str. 176) píše:

      „Omšu slúži Boh ľuďom a nie ľudia Bohu. A preto eucharistia je tu predovšet­kým na to, aby oživovala vieru, mala by byť slúžená v národnom jazyku, aby tak všetci dobre porozumeli veľkosti záľuby, ktorú im Svätá Omša pripomína."

Ešte zreteľnejšie to vyjadril Lutherov žiak Melanchton, keď povedal:

      „Kristus ustanovil eucharistiu ako upomienku na svoje utrpenie. Je preto mo­dloslužbou, keď sa jej ľudia klaňajú." (str. 252 Cristianiho knihy)

Tridentský koncil (1546-1563), ktorý bol zvolaný preto, aby zatrhol šírenie re­formačných bludov, venoval Svätej Omši veľkú pozornosť. Jeho učenie možno stručne zhrnúť asi takto:

      „Skôr ako sa Ježiš Kristus rozlúčil so svojimi apoštolmi, oslávil s nimi prvýkrát Svätú Eucharistiu. Vzal do svojich svätých rúk chlieb a povedal: „Toto je moje telo - to je moja krv." Pri týchto slovách premenil chlieb a víno na svoju draho­cennú krv. Z chleba a vína ostali len tzv. spôsoby, t. j. to, čo možno z chleba a vína vnímať zmyslami. Pod spôsobom chleba a vína sa Ježiš sám priniesol svojmu Otcovi v obeť a svojim učeníkom sa sám podal ako pokrm. Vo veče­radle priniesol Pán Ježiš tú istú obeť, ktorú mal nasledujúci deň krvavým spô­sobom priniesť na kríži. Pod spôsobom chleba a vína sa obetoval za apoštolov a za nás všetkých."

V „Tridentskom katechizme" sa o konsekračných slovách (IL, 4., 24) hovorí na­sledujúce:

      „Ak berieme ohľad na schopnosť účinkov Jeho utrpenia, prináleží sa vyznať, že pre spasenie všetkých je vyliata krv Spasiteľova. Ak uvažujeme úžitok, kto­rý z neho ľudia vzali, ľahko spoznáme, že úžitku nie všetci, ale mnohí bývajú účastní. Keď teda povedal: „za vás", tým mienil buď tých, ktorí boli prítomní alebo vyvolených z národa židovského, ako boli, okrem Judáša, učeníci, s kto­rými rozprával. Keď potom pridal: „za mnohých", mienil tým ostatných vyvole­ných zo Židov i pohanov. Teda bolo dobré, že nebolo povedané „za všetkých", pretože na tomto mieste je reč len o úžitku utrpenia, ktoré prinieslo ovocie spa­senia len vyvoleným."

Tu smerujú aj slová apoštola:

      „Tak i Kristus raz obetovaný je tomu cieľu, aby vyniesol na kríž hriechy mno­hých." (Žid. 9, 28.).

Ako aj to, čo u sv. Jána Pán hovorí:

      „Ja za nich prosím, nie za svet prosím, ale za tých, ktorých si mi dal, pretože sú Tvoji." (Jan 17, 9)

Apoštoli prijali obetné Telo a obetnú Krv Pána ako pokrm pre večný život. Boli s ním čo najvnútornejšie spojení a naplnení nebeskými milosťami. Slovami: „To čiňte na moju pamiatku" udelil Pán Ježiš apoštolom moc premieňať chlieb a víno na Sväté Telo a Svätú Krv, tieto dary obetovať nebeskému Otcovi a podávať veriacim ako pokrm.

Túto plnú moc apoštoli preniesli na svojich nástupcov v kňazskom úrade. Majú sláviť Svätú Eucharistiu až do Jeho druhého príchodu.

A teraz si povšimnime, akú predstavu má o Svätej Omši jeden z moderátorov II. Vatikánskeho koncilu, menovaný Pavlom VL, zosnulý arcibiskup mníchovský a friesenský, kardinál Július Döpfner. V predslove k spevníku a ekumenickej modlitebnej knižke, ktorú má mať každá rodina, napísal:

      „Dávam obciam do rúk túto knihu. Lebo chcem obciam umožniť, aby v boho­službe plnili svoju kňazskú službu a svoj kňazský príkaz, ktorý im II. Vatikán­sky koncil znova privádza na vedomie. Kniha chce pomáhať, aby sme v eu­charistii v radosti a prostote srdca spoločne jedli chlieb, aby sme žalmami, chválospevmi a piesňami, ako ich vnuká Duch, zvestovali Božie diela, (Kol. 3, 16), aby sme spoločne prosili Boha, aby sme sa tiež naučili pridať sa k spevu večerného chválospevu Cirkvi. Aj pobožnosti majú byť touto knihou opäť oži­vené."

O najsvätejšej Obeti - Svätej omši - nie je povedané ani slovo.