Pozostatky zimy vystriedala jar

Minulotýždňové utorkové svitanie prinieslo bezoblačné ráno. Ulica, ktorou zvyčajne pokojne chodievam do práce, sa v ňom neočakávane naplnila postavami v oranžových vestách. Niečo si povedali a hneď skraja sa zápalisto začali oháňať metlami a lopatami.

Lomozili pri tom ako decká v parku. Evidentne pracovali. Čistili chodníky a cestu od zimnej posýpky – od štrku a piesku, polámaných mŕtvych konárov zachytených v nánosoch blata a od nečistôt, ktoré sa na ne pravidelne dostávajú aj prostredníctvom našej (ne)činnosti. Práca im šla od ruky. Asi po hodine zabočili do vedľajšej ulice a pokračovali v diele s rovnakým zaujatím. Očividne sa tešili z prvého slnkom prežiareného marcového dňa.

Neskoro večer som sa vracal z práce domov. Ulica bola opäť pokojná. Vnímal som, že je iná ako zvyčajne. Z asfaltu sálalo teplo uplynulého dňa a vyčistená ulica akoby sa vďačne usmievala. Príjemná zmena zapôsobila na mňa povznášajúco. Nádhera. Stačí tak málo. Radostná nálada mi vydržala aj druhý deň. Už bez obáv z bacilov, som nadychoval vzduch z plných pľúc.

Ďalší deň uplynul, priblížil sa večer. Opäť z práce. Na chodníku sa už kde-tu povaľujú odhodené papiere, igelitové sáčky, pri cintoríne som natrafil i na plastovú fľašu od lacného vína.

A na celej ulici ani jeden kôš na odpadky. Pozostatky zimy vystriedala jar.